Prečo mi Vivien volá z jeho telefónu?
"Áno?"
"Musím sa s tebou porozprávať."
"Kedy a kde?" nebudem to zdržovať. Mám možnosť niečo s nej vytiahnuť. Niečo, čo mi Alan asi nechce povedať.
"Zajtra, niekedy podvečer ak ti to vyhovuje."
"Neďaleko mojej školy je jedna čajovňa," navrhla som. Chcem miesto ktoré poznám a aby bolo nebolo preplnené, ale musí byť na verejnosti. Z Vivien nemám dobrý pocit a moja intuícia ma zatiaľ nikdy nezklamala.
"Poznám ju. Vyhovuje ti to o piatej?"
"Môže byť."
"Prosím a nehovor to Alanovi."
Čo na to povedať? Jemu by sa to určite nepáčilo a zjavne nevie, že mi Vivien volá. Neodpovedala som. Horlivo som premýšlala. Nemôžem mu to zatajiť. No ak mu to poviem, nič sa nedozviem a bude sa ešte aj rozčulovať. Vivien si všimla moje zaváhanie.
"Chceš predsa vedieť viac," toto nebola otázka, ale konštatovanie.
"Nič ti nesľubujem," odvetila som. A aj tak mu to poviem! Ale najprv zistím o čo vlastne ide.
V telefóne bolo chvíľu ticho, no počula som vzdialené hlasy. S niekým sa dohaduje.
"Zajtra sa teda stretneme, nezabudni" povedala, keď hlasy v pozadí utíchli.
"Tak zatiaľ.." zašepkala som a s trasúcimi sa rukami som zložila teefón.
Prepadala ma neskútočná nervozita. Tak veľmi som sa bála toho stretnutia. Nechcem zistiť nič, čo by mohlo ohroziť môj vzťah s Alanom. No nadruhú stranu chcem vedieť všetko, prahnem po každej informácií o svete, ktorý som len pred nedávnom mala možnosť spoznať.
Ani neviem ako sa mi podarilo prečkať celú nedeľu. Celý deň mi všetko padalo z rúk a nevedela som sa s níkým zniesť. Dokonca ani Naty mi nezdvihla níladu, keď sa u ma na chvíľu po obede zastavila. Tak veľmi som sa jej chcela zdôveveriť, no nebolo to možné. Hrozný pocit, keď viem, že ma najlepšia kamarátka nemôže pochopiť a poradiť mi.
O dvadsať minút pred piatou som už vyčkávala neďaleko školy pri malej zašitej čajovni. Zastavili sme sa tu zo Samantou, keď bol spln a chalani nás nemohli vzydvyhnúť zo školy.
Studený vietor dával jasne najavo, že leto sa skončilo a mňa mrazilo pod jeho nápormi. Napokon som to vzdala a vošla dovnútra. Počkám na Vivien radšej v príjemnom teple pri horúcom čaji a nejakom dobrom koláči.
Podnik mal nádych marhuľovej farby, záclony na oknách boli sýto červené a rovnako aj stoly a kreslá. Usadila som sa do rohu miestnosti odkiaľ som mala dobrý výhľad na dvere, keď sa otvoria. Objednala som si bylinkový čaj, marlenku a spokojne som sa uvelebila v kresle.
Desať minút po piatej a Vivien nikde. Už som chcela odísť, keď sa dvere otvorili a v nich stála so šťastným úsmevom Vivien a vedľa nej vysoký krásny muž. Uprel na mňa žlté oči a mne po koži prešla vlna energie. Vlkodlak, preletelo mi hlavou.
Sklonil sa k Vivien a niečo jej pošepol. Vivien ho chytila za ruku a spoločne kráčali ku mne. Ľutovala som, že som nepovedala Alanovi o stretnutí. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Zovrela som prívesok striebornej mačky, ktorý sa mi hompáľal na krku. Chorst, teraz stoj pri mne!
"Čawko," pozdravila som ju a pohľadom som stále zotrvávala na jej spoločníkovi.
"Ahoj Emma, toto je Lykheon," dodala, keď si všimla môj spýtavý pohľad.
"Veľmi ma teší Emma," povedal Lykheon. Hlas mal chrapľavý, akoby ho už dlho nepoužíval.
Len som prikívla miesto odpovede a stočila oči na Vivien. Nedokázala som vzdorovať náporu jeho žltých, divých očí. Mala som pocit, že mi nimi prepaluje dieru do hlavy.
"Prečo si sa so mnou chcela stretnúť?" spýtala som sa Vivien, hoci som mala pocit, že stretnutie chcel skôr Lykheon.
A mala som pravdu. Vivien na okamžik pozrela na vlkodlaka zrejme očakávajú podporu od neho. Lykheon takmer nebadateľne prikívol.


tak to ti nezávidím :( u nás už to de na druhý pololetí :)