No tak táto je znova z Alanovho pohľadu. Už sa to postupne začína rozuzlovať. Prosím o komentáre. Písala som to na rýchlo na informatike. Tak snáď sa Vám bude páčiť.
Sedel som v izbe a už od obeda som pozeral na mobil. Asi som včera bol dosť nepríjemný, keď nič nepíše. Nemal by som sa jej ozvať alebo ju niekam vziať? Hneď som vzal kľúče od auta, naštartoval motor a už som aj volal Emme.
"Ahoj bambuľka, nemáš chuť niekam vyraziť? Môžeme skočiť do Blavy do kina. Čo ty na to?" ani som nepočkal, kým sa ozve v telefóne jej hlas, hneď som na ňu spustil.
"Ja som teraz v Bratislave," odvetila mi. Niečo sa stalo. Počul som to na jej hlase. Chvíľu zaváhala a potom dodala:
"Ja, stretla som sa s Vivien," ak jej niečo urobila, tak... Čo by jej ale mohla urobiť? Emma sa vie o seba postarať a Vivien ešte nie je premenená. Ona jej niečo vytárala.
"Bože," zašepkal som zhrozene.
"Čo sa stalo? Čo ti povedala? Povedz mi, kde si. Odveziem ťa domov a všetko mi povieš."
"Prečo si mi nepovedal, že je to proti kódexu?!" vykríkla a hlas sa jej zlomil. Tak toto si ešte s Vivien vybavím.
"Porozprávame sa, keď sa stretneme. Teraz mi len povedz kde si."
Znova zaváhala, no napokon mi sľúbila, že ma počká na parkovisku neďaleko školy. Zúrivo som zvieral volant a uháňal tmavými ulicami.
Zdalo sa mi, že autom sa vlečiem neskutočne pomaly. Mal som chuť premeniť sa a pokračovať v ceste vo svojej vlčej podobe. Konečne som však zazrel známe miesto.
Emma stála opretá o jednu z lámp na parkovisku a neprítomne na mňa pozerala.
"Ahoj, bambuľka," oslovil som ju opatrne.
"Je to pravda?" zašepkala.
Načiahol som ruku, aby som jej mohol zotrieť slzy z tváre. No Emma ucukla. Mal som pocit, akoby mi tým zarazila striebornú dýku do duše.
"Kurva, tak je to pravda?!" zakričala a mnou len tak trhlo.
Sám som nevedel, čo všetko jej Vivien povedala a koľko s toho vôbec je pravda.Bál som sa odpovedať.
"Čo všetko ti Vivien povedala?" Vlastne som to ani vedieť nepotreboval.
"Kodéx to zakazuje. Zabijú ťa." Ani sa nepýtala, rovno to konštatovala.
Dúfal som, že túto časť nebudeme musieť tak skoro riešiť.
"Tak trochu," vyslovil som s obavammi. Viem ako hlúpo to vyznelo.
"Tak trochu?" vybuchla znova Emma.
"Ako ťa môžu zabiť len tak trochu?"
"Priamo ma vlastne nezabije nikto z rady a ani nik z prekliateho rodu."
"Tak ako ...?" pozerala na mňa nechápavo.
"Keď skončíš výcvik, zaočkujú ťa. Vakvína obsahuje veľké množstvo striebra. Slúži to na ochranu pred upírmi a vlkodlakmi. Ak budeš povstalcov naháňať v teréne, zvýši to tvoje šance. Už len samotná prítomnosť striebra v tvojej krvi nás oslabuje oslabuje."
"Zabijem ťa ja," zašepkala zhrozene.
Pohľad, akým sa na mňa pozerala sa mi vôbec nepáčil. Tvár mala zmáčanú slzami. Mal som úprminý strach, čo sa bude diať ďalej.
"A ak odmietnem?" spýtala sa, zrejme dúfajúc, že tým sa to vyrieši. Ale dovolí to rada vôbec?
"Neviem," odvetil som úprimne.
"Nemôžu ma donútiť, jednoducho sa nedám tým svinstvom infikovať," vyhlásila presvedčene.
Ach, keby len to bol jediný problém.
"No ak sa nedáš zaočkovať, zabijú ťa."
"Tak nech! Ale budeme mať aspoň nejakú šancu."
Len, čo ma tá šanca bude stáť, ak niečo nevíde? Ak sa niečo stane, tak ... tak neviem, čo budem robiť. Nebudem to riešiť teraz. Možno som priveľmi sebecký, ale nechcem myslieť na to, čo sa môže stať.
Opatrne som ju chytil za ruku, dúfajúc, že tento raz pred mojím dotykom neuhne. Nesklamala ma. Pritúlila sa ku mne a silne ma objala. Teraz som tak veľmi potreboval cítiť jej dotyk.
"Mal by som ťa odviezť domov," zmenil som tému dúfajúc, že už nič riešiť nebudeme.
Po chvíli zaváhania dvyhla hlavu z mojej hrude, zadívala sa mi do očí a prikívla.
"Musím ťa zoznámiť s najmladším bratom. Je hrozne zvedavý na vlkodlakov."
Musel som sa usmiať. Viem po kom túto zvedavosť má.
"Tvoja výchova, že?" spýtal som sa premáhajúc smiech.
Emma sa len naoko zamračila, ale nijako to nekomentovala.
Nasadli sme spoločne do auta a vyrazili sme.

