"Bambuľka, vstávaj," zašepkal ma Alan do ucha.
"Hmmm," zamrlala som miesto odpovede a zdvyhla hlavu. Ležala som na zadnom sedadle a vôbec som netušila, kedy som sa sem stihla dostať. Zmätene som pozrela na svojho démona.
"Preniesol som ťa dozadu na jednom odpočívadle po ceste. Trošku si sa po mne váľala a slintala mi na krk," usmial sa sladko.
"Čože som robila?!" Bohovia ja mám taký talent sa vždy strápniť!
"Vážne som ťa oslintala?" spýtala som sa s obavami a do tváre sa mi nahrnula krv.
"Len som žartoval," dodal rýchlo Alan, keď videla ako ma to vzalo.
"Poď odnesiem ťa, aby si nemusela vstávať," vyhlásil a už sa za mnou načahoval. S ľahkosťou ma vzal na ruky a kopl do dvier auta, aby sa zatvorili.
Zložila som si hlavu na Alanove plece a spokojne som zavrela oči.
Svetlá v dome boli pozhasínané a dnu vládlo naprosté ticho. Ani nechcem vedieť koľko musí byť hodín.
Alan pomaly kráčal po schodoch a zdalo sa, že tma vôkol nás mu vôbec neprekáža. Je to to lykantropiou alebo to len ja som taká slepá?
Opatrne ma zložil na postel, stiahol mi s nôh tenisky a prikril ma perinou. Alan sa sklonil, pobozkal ma a otočil sa na odchod, čím ma hneď prebral.
"A ty si sa kam vybral?" vyhŕkla som na neho a už aj som zapalovala stolnú lampičku. Musím si na neho predsa posvietiť.
"Domov predsa," povedal pomaly ako niekomu imbecilnému. No ale to som pochopila.
"Ešte nechoď," zaskučala som nespokojne a nahodila ten najnešťastnejší výraz ako som dokázala, dúfajúc že to zaberie.
"Zostaň aspoň, kým nezaspím," navrhla som a posunula sa, aby si mohol ľahnúť ku mne.
Zaváhal, ale napokon podišiel bližšie k moje posteli. Chytil som ho za ruku a stiahla k sebe.
"Pri zapálenom svetle tak skoro nezaspíš," vyhlásil a hneď aj zhasol lampu pri posteli.
Nezaspím ani vtedy, ak pri mne budeš ty. Budeš tu musieť ostať celú noc, uškerila som sa v duchu. Nahlas som však nepovedala ani slovo. Len som sa k nemu pritúlila a už som hľadala Alanove pery.
Ten zjavne vytušil, čo chcem a už sa začal činiť aj on sám. Prevalil ma pod seba a hneď sa vrhol na moje pery. Nestíhala som ani poriadne dýchyť. Takýmto spôsobom sa raz zadusím. Ale bude to príjemná smrť.
Pomaly sa presunul na môj krk, čo sa mi ohromne páčilo. Zaklonila som hlavu, nech má viac priestoru na bozkávanie
a z hrdla mi uniklo tiché zastonanie. Bohovia, to je luxus! Komu je len lepšie než mne?
a z hrdla mi uniklo tiché zastonanie. Bohovia, to je luxus! Komu je len lepšie než mne?
Spokojne som privrela oči a prestala vnímať, čo sa okolo mňa deje.
Ráno ma zobudili slnečné lúče prenikajúce cez strešné okno. V posteli som ležala len ja a už som si začínala myslieť, že sa mi ten včerajšok len sníval.
Vstala som len s veľkým sebazaprením a pomaly sa odšuchtala do kúpeľne. Len čo som si opláchla tvár a už pri všetkých zmysloch sa zadívala do zrkadla. V tej chvíli ma skoro vystrelo.

