Táto je znova z Alanovho pohľadu.No máme teraz prázdniny, tak sa pokúsim písať čo najviac a zároveň nezanedbávať nabijaka =) Nečakala som, že bude tak rýchlo ďalšia, ale je len taká kratšia. Snáď poteší aj napriek tomu. Prosím o komentáre ...
Sadli sme si do čajovnem. Je to pohodlnejšie než sedieť v aute.
"Kedy si od nás odišiel?" spýtala sa zničoho nič Emma. Vážne ju to zaujímalo alebo sa len snažila udržať zdvorilú konverzáciu, aj napriek tomu, že je ešte stále nehnevaná?
"Niekedy o druhej v noci. Neboj, nikoho som nestretol. Všeci u Vás už dávno spali a tvoj oco sa vrátil až keď si bola s Naty na stanici." Nič síce nepovedala, no hodila na mňa napol pochybovačný a napol spýtavý pohľad, ktorý hovoril za všetko.
"Najprv som ťa chcel vyzdvihnúť doma, ale už tam mal auto, tak som ..." ďalej som však nestihol dopovedať. Dvere sa otvorili a zacítil som pach ďalšieho vlkodlaka z našej svorky. Zvyhol som pohľad a už aj som intuitívne zavrčal. Až potom som si uvedomil, čo robím a rýchlo som prestal, dúfajúc, že si nik z ľudí sedacich naokolo nič nevšimol. Emma sa tiež zvedavo otočila a aj jej pohľad zamrzol na Lykheonovi. Vedel som to! Vivien ho tiež priviedla na ich stretnutie.
Sadol si do rohu miestnosti a nehodil ani jediný pohľad naším smerom. Zdalo sa, že Lykheon sem neprišiel cielene za nami. Ale čo tu potom robí? Odpoveď však prišla okamžite. Do vnútra vošla Vivien a okamžite zamierila k jeho stolu. Ako náhle ju zbadal, vyskočil od stola a ... preboha! On jej vrazil jazyk až niekam k mandliam! Ja ho zabijem!
Prešla mnou neuveriteľná vlna zúrivosti a vlk vo mne sa pýtal na slobodu. Zovrel som rukami stôl a drevo nebezpečne zapraskalo. Emma konečne odtrhla pohľad od tých dvoch a chytila ma za ruku.
"Sú tu ľudia, nemôžeš sa premeniť," šepkala naliehavo. Muselo to byť na mne dosť vidieť. Ale viac som sa obával energie, ktorá sa okolo mňa začala šíriť. Rýchlo som sa upokojil a začal sa sústreďovať na niečo iné.
Daj jej pokoj, vyslal som celou vôlou myšlienku. Lykheon sa strhol a očami začal skúmať celú miestnosť až kým sa nezastavil na mne.
To nie je tvoja vec, mladý. Mne nemôžeš rozkazovať.
Ale budem môcť, odvetil som. Po tvári mu prebehol úsmev. Nevidel som ho na túto vzdialenosť, ale skôr som ho cítil.
Chceš ma snáď vyzvať? spýtal sa pobavene. Zaváhal som. Súboje o alfa pozíciu musí schváliť väčšia časť svorky. Keď sa o tom dozvie otec ... . Kašľať na to.
Áno, vyzývam ťa.
Naklonil sa k Vivien a niečo jej pošepol i ona sama sa zasmiala. Neverí, že ho porazím?
Dobre mladý, pravidlá poznáš. Do nabližšieho novu si zožeň nadpolovyčnú vätšinu odtlačkov, tým náš rozhovor ukončil a opäť sa začal venovať Vivien. Nemal som ani najmenšiu chuť tu ďalej zostávať.
"Nejdeme?" prosebne som pozrel na Emmu.

