M
Nie! Nie! NIE!!
,,Pomoc! Pomôže mi niekto! POMOC!!" kričala som a pokúšala sa vylomiť dvere.
Odvtedy, ako som si uvedomila, čo sa deje, ubehlo pár sekúnd, no ja som mala pocit, akoby to boli hodiny.
Búchala som do dverí, kričala som, kopala, pokúšala sa ich rozsekať mečom, no nepomáhalo to.
Cítila som hustnúci dym. To horko už bolo neznesiteľné.
Minúta.
Bojovala som o každý nádych. Zaprela som sa o zadnú stenu skrine a pokúšala sa tie dvere vykopnúť, no nešlo to. Všimla som si, že ľavý zadný roh je v plameňoch.
Dve minúty.
Cítila som, že mi dochádzajú sily.
Tí chlapi to museli spredu niečím zavaliť! uvedomila som si. Otočila som sa a pokúšala sa vykopnúť stenu skrine.
Tri minúty.
Dym bol čoraz hustejší. Začali ma príšerne štípať oči. Slzili mi, takže som poriadne nevidela.
Štyri minúty.
Dusila som sa a nevidela som.
Umriem.
Zviezla som sa po stene skrine úplne vyčerpaná z márnej snahy zachrániť si život. Náprotivná stena bola v plameňoch. Bolo len otázkou času, kedy zachvátia celú skriňu.
Vtedy som to začula.
Niekto volal moje meno!
Zaplavila ma nádej.
,,TU! TU SOM! POMOC!!!" zvreskla som najhlasnejšie ako som vládala a rozkašľala sa. Cítila som, ako mi dym naplnil pľúca. Oheň bol čoraz bližšie.
Už som bola v skrini päť minút.
Po lícach sa mi začali kotúľať slzy.
,,Nie... Ja ešte nechcem umrieť..." šepkala som.
Zrazu som začula tichý výkrik a hneď nato škripot. Z posledných síl som sa postavila a začala znovu búchať do dverí skrine.
Vzápätí sa dvere otvorili.
Vypadla som von zo skrine a pristála v čiomsi náručí.
Kašľala som a po lícach mi stekali slzy.
Bola som zachránená.
Ešte som si nestačila túto myšlienku dobre uvedomiť, keď som cítila, ako ma ten niekto ťahá preč od ohňa.
A potom som začula praskot.
Pozrela som sa za zvukom a videla som, ako sa stena skrine prelomila, a tá sa zrútila. Hneď nato ju zachvátili plamene celú.
Zachvela som sa. Nemohla som od toho výjavu odlepiť oči.
Uvedomila som si, ako tesne som unikla smrti.
Sedela som tam ako zhypnotizovaná a plakala.
Zacítila som, ako si ma ten ktosi privinul tesnejšie k sebe a začula som tichý hlas:
,,Si v poriadku?"
Mykla som sa a prekvapene pozrela Dariusovi do tváre.
No vtom do miestnosti vbehli ďalší ľudia.
,,Panebože" počula som Irisin vydesený hlas.
,,Čo sa to... ?" Alan.
,,Zamkli ju do skrine a tú potom zapálili" vysvetľoval Darius. Hlas mal prekvapivo drsný.
Ja som to už nevydržala. Schúlila som sa mu v náručí a ticho sa rozvzlykala.
Spomenula som si totiž na iný plameň. Na ten, čo stravoval Lillieninu a Darenovu dedinu. Ktorý zabíjal mojich priateľov.
Tak takto sa museli cítiť, keď ich ten plameň spaľoval pomyslela som si a len matne si uvedomovala, že Darius ma hladká po vlasoch a čosi mi chlácholivo šepká do ucha.
,,Neboj, už je dobre" povedala Alana potichu a pohladila ma po chrbte.
Zdvihla som hlavu, pozrela na ňu a usmiala sa cez slzy.
,,Ja viem" zašepkala som.
,,Viem. Ja len... Spomenula som si... Nemohla som nič robiť... Nemohla som ich zachrániť..." hlas sa mi zlomil.
,,Pšššt, už je dobre" hovorila Alana ticho.
Prikývla som a postavila sa. Darius ma pustil a vstal tiež.
,,Č-čo sa to vlastne stalo?" opýtala som sa, zatiaľ čo som si z tváre zotierala sadze a slzy.
Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Potom sa slova ujal Alexej.
,,Keď ťa Darius nachytal, ako nás počúvaš, zľakli sme sa. Nevedeli sme, koľko si toho počula a čo si videla. A ak by si bola Rhiionov špión, ako sme si o tebe mysleli, bolo by to pre nás veľmi nebezpečné."
Mykla som sa a prekvapene som na neho pozrela.
Ja a Rhiionov špión?
Ale dávalo zo zmysel. Teda, určite by nikoho nenapadlo, že práve ja som Artemis. Aj ja sama som o tom predsa dlho pochybovala. A Lillien a Daren si to tiež mysleli až po tom, čo som im povedala svoje meno.
,,Ten tvoj príbeh sa nám od začiatku nezdal. Nie, že by bol nelogický, ale bolo tam veľa nezrovnalostí. Vezmi si to: objavíš sa pred dverami s mečom v ruke, lukom a tulcom šípov na chrbte, oblečená ako do nejakého boja a omdlieš. A potom, niečo sa mi tam nezdalo. Nehovorila si celú pravdu" povedal Alexej zamyslene, zatiaľ čo sme vyšli z izby a zamierili po schodoch dolu do obývačky.
,,Najskôr sme ťa chceli zabiť. No ty si nás prekukla a pokúsila sa ujsť. To nás ešte viac utvrdilo v tom, že si špeh. Chceli sme ťa chytiť, no ty si ušla hore do izby."
Vošli sme do obývačky a ja som sa zvalila do kresla. Ostatní si sadli tiež.
,,Zarazilo nás, keď na teba Darius zavolal Rosalie a ty si sa strhla a znehybnela. Prekvapilo nás ako to meno, tak aj to, že tak nazval teba, tú, ktorá slúži Rhiionovi. A kým nám to stihol Darius vysvetliť, ty si už ušla do svojej izby a zamkla sa.
Priznávam, urobili sme chybu, mali sme ťa najskôr vypočuť, no všetky dôkazy boli také jasné" na chvíľu sa odmlčal.
,,Klopali sme, chceli sme ti to vysvetliť, no ty si nám neverila. Nevyčítam ti to, bola to naša vina a ja by som na tvojom mieste reagoval rovnako.
Počuli sme, ako si zabuchla dvere na balkón. Darius chcel vyjsť na balkón cez druhé dvere a všetko ti vysvetliť, no potom sme začuli tvoj výkrik. Na okamih som si myslel, že to si len uvidela Dariusa, no ten stál pri nás..."
Zachvela som sa, keď som si spomenula, ako som zbadala Tieňa.
Ako sa škeril... A tie jeho pekelné červené oči...
,,Potom sme počuli akýsi hlas. No len ten neznámy hlas, tvoj nie. A uvedomili sme si, kto má taký prízvuk... Darius a Alan okamžite bežali do druhej izby a odtiaľ na balkón a my sme sa zatiaľ pokúšali vylomiť dvere pre prípad, že by si už bola v izbe.
Potom sme počuli náraz. Vtedy sa nám konečne podarilo vylomiť dvere. Uvideli sme ťa na balkóne a vtiahli ťa dnu. Videli sme, že sa nás bojíš, že nám neveríš... Opäť sme ti to chceli vysvetliť a opäť sa nám to nepodarilo..."
Vzdychol si.
,,Potom na nás zaútočili a my sme museli brániť dom. Znovu sme ti nemohli vysvetliť, že sme na tvojej strane, že ti nechceme ublížiť.
Vbehla si do domu, a tak sme mysleli, že si v poriadku.
Neviem, ako sa dostali cez našu obranu" povedal Alexej zrazu a ja som vedela, že myslí tých piatich mužov, čo ma napadli.
,,No bolo ich dosť veľa, takže sa to dalo očakávať.
Skrátka, títo piati sa prešmykli okolo nás. Zrejme mali za úlohu zobrať z domu všetko, čo by sa im mohlo hodiť a potom ho zničiť. Ty si im len stála v ceste. Zrejme si mysleli, že sú všetci vonku a bránia dom. Nečakali, že bude niekto aj vnútri. Tak ťa chceli zabiť a zrejme im prišlo veľmi zábavné upáliť ťa."
Pri tom slove som sa zachvela.
,,Ale nepodarilo sa im to" pokračoval Alexej.
,,Väčšina vojska už bola zneškodnená, takže si Darius všimol, že sa dostali do domu a išiel za nimi."
,,Narazil som na nich v chodbe, práve keď sa pokúšali ukradnúť jeden strieborný svietnik" povedal zrazu Darius a zatváril sa znechutene. Mňa pri zvuku jeho hlasu mierne striaslo. No nie nepríjemne.
Trochu ma však prekvapili jeho slová. Všimla som si, že svietniky hore na chodbe vyzerajú ako postriebrené, ale nikdy by ma nenapadlo, že sú naozaj z čistého striebra.
,,Zabil som ich a potom som si uvedomil, že chýbaš. Hľadal som ťa všade, volal na teba, no ty si neodpovedala.
Už som si myslel, že ťa zabili. A potom som začul tvoj krik. Išiel som za ním a uvidel v otcovej pracovni tú horiacu skriňu. Dvere mala zapreté stolom, takže si sa nemohla dostať von. Tak som ho odtisol a otvoril dvere. Keď si sa tam na mňa zrútila myslel som, že si mŕtva. No všimol som si, že dýchaš. Tak som ťa odtiahol od toho ohňa. A potom prišli ostatní."
Rozhostilo sa ticho. Ja som si až teraz uvedomila, aké obrovské som mala šťastie, že ma tam Darius našiel. Striasla som sa pri pomyslení, čo by sa so mnou stalo, keby ma nezačul. Stačilo pár sekúnd, a tá skriňa by sa zrútila na mňa...
Potom ma niečo napadlo.
,,A kde je vlastne Tieň?" opýtala som sa.
,,Je mŕtvy" odpovedal Darius vecne.
,,Zabil som ho."
Vyvalila som oči.
,,Zabil?" spýtala som sa neveriacky. Veľmi dobre som vedela, že zabiť ho nie je také ľahké.
,,Hej. Práve dohára vzadu na záhrade."
Potriasla som hlavou.
To nie je možné... Že by bol naozaj taký silný?
Zrazu som zívla. Až teraz som si uvedomila, že som strašne unavená.
Našťastie si to však nikto nevšimol. Nechcela som ísť spať. Bolo ešte tak veľa vecí, čo som chcela vedieť...
,,A... hm... Vy ste teda upíri a vlkolaci?" opýtala som sa nesmelo a prelomila tak ticho.
,,Hej" odpovedala mi Alana.
,,Ja, Alan, mama a otec sme vlkolaci. Tuto Darius, jeho sestra a rodičia sú zas upíri. Prečo sa pýtaš?"
,,Ale, len tak... Ešte nikdy som ani upíra ani vlkolaka nevidela, a tak by ma zaujímalo, či sú tie povery a legendy pravdivé" povedala som.
,,A čo by si chcela vedieť?" opýtala sa ma Alana nadšene. Určite by rada využila možnosť rozprávať.
,,Všetko" odvetila som jednoducho a ona sa dala do reči.
No už po chvíli sa mi jej slová začali zlievať do jednej nesúvislej vety, ktorej význam mi unikal. Oči sa mi pomaly zatvárali a cítila som, že zaspávam. No zdalo sa, že nikto si to nevšimol, pretože Alana rečnila ďalej.
,,Už môžeš prestať" ozval sa zrazu Darius potichu.
,,Zaspala."
Chcela som povedať, že ešte nespím, no nedokázala som ani len otvoriť ústa. Bola som jednoducho príliš vyčerpaná.
Cítila som, ako ma niekto zobral na ruky. S námahou som otvorila oči a zistila, že sa nachádzam v Dariusovom náručí. Usmiala som sa naňho a oči znovu zavrela.
Posledné, čo som cítila bolo, že ma položil do postele a prikryl.
,,Dobrú noc, Artemis" zašepkal takmer až nežne.
Skôr, ako som mohla čokoľvek namietať, som zaspala.


