O
Pretiahla som sa a pretrela si spánky. Bola som unavená.
Cestovali sme celý deň. Nebola som na to zvyknutá. Nebola som dostatočne pripravená. No nemohla som inak.
Darius sa so mnou nerozprával, takže cesta prebiehala mlčky.
Nebolo to normálne. Bola som navyknutá na neustálu vravu, na rozhovor. Či u Darena a Lill, či v zámku, vždy sa so mnou niekto rozprával.
Nepodstatné maličkosti, zábavné príbehy, piesne či vážne rozhovory. A teraz len ticho. Bolo to neprirodzené. Ja som potrebovala niečo počuť, niečo hovoriť.
No Darius takúto potrebu zjavne nemal. Celú cestu bol zadumaný, ponorený do vlastných myšlienok. Nechápala som, ako to môže vydržať.
Raz alebo dva razy som sa pokúsila nadviazať rozhovor, no on mi vždy odpovedal stroho, jednoslovne. Tak som to vzdala.
Unavovali ma monotónne údery kopýt našich koní. Znervózňovalo ma neprestajné vŕzganie sedlových káps, ktoré boli na prasknutie napchané jedlom a vodou. Rozčuľoval ma pravidelný zvuk môjho dychu. Ale nemohla som nedýchať. A nemohla som zastaviť. Teraz už nie.
Nechcela som, aby sa toto stalo. Nechcela som nič z toho. Chcela som len v pokoji umrieť. Necítiť bolesť, strach, smútok... Mať už konečne od toho všetkého pokoj.
Prečo?
Túto otázku som si položila nespočetnekrát. A odpoveď na ňu pre mňa ostávala záhadou.
Bol to zvláštny pocit. Donedávna som bola len obyčajnou stredoškoláčkou. Všetkými ponižovanou, všetkými zatracovanou, nenávidenou. Neverila som, že by sa to niekedy mohlo zmeniť. Že by sa to mohlo zvrtnúť.
Tak prečo?
Nie, nevedela som to. Ako by som mohla?
Pomaly som si v hlave premietala udalosti uplynulých mesiacov. Všetko od okamihu, keď som sa ocitla v tomto svete.
Všetko sa to udialo tak rýchlo, že som si ani nestihla uvedomiť svoje pocity pomyslela som si. Bola to pravda. Dni ubiehali jeden za druhým šialeným tempom.
Ako som sa vlastne cítila? Aký to bol pocit, keď som sa z ničoho nič objavila na bojisku? Zmätenosť? Strach? Panika? Úľava?
Nedokázala som to popísať. Možno ani jedno, možno všetko naraz.
A keď zaútočili na dedinu? Keď zabili Elyona? Keď som sa dozvedela, že ma Athan miluje... ?
Ani to som nevedela. Bolo tam toľko protichodných emócií...
Nie, ten pocit, presne ten pocit, keď som prvýkrát uvidela Darena, či keď z dediny za mojím chrbtom šľahali plamene, som si nevedela vybaviť. Vždy, keď som si na to chcela spomenúť som zacítila len strašný zmätok, zmes pocitov príliš tesne spletených, než aby som ich dokázala identifikovať.
Pevnejšie som zovrela uzdu. Cítila som v očiach slzy.
Prečo?
Tá otázka už bola automatická.
Zavrela som oči a slzy potlačila.
Teraz nebudem plakať. Teraz nie. Možno neskôr, ale teraz nie.
Vedela som, že život je ako horská dráha. Ako kolotoč. Raz si hore, raz zase dolu. No ja som teraz uviazla niekde uprostred a nemohla sa pohnúť ani tam, ani tam. Nebola som šťastná. Nebola som hore. No nebola som ani natoľko zúfalá, aby som mohla povedať, že som na dne. Bola som jednoducho zmätená.
Kto vlastne som?
S hrôzou som si uvedomila, že to vlastne neviem. Neviem kto som. Neviem kde som a neviem prečo.
Bola som zúfalá. Zúfalá z vlastných myšlienok, zo svojich pocitov. Strácala som nad nimi kontrolu.
Pozrela som na Dariusa. Bol zamračený a hľadel priamo pred seba.
Sklopila som hlavu. Vedela som prečo je taký. Prečo so mnou nechcel ísť.
***
Sedela som v obývačke a hľadela, ako sa hovorí, doblba. Rozmýšľala som.
,,Nad čím dumáš?"
Pozrela som na Linu a potriasla hlavou.
,,Ale nad ničím. Len ma napadlo... Prečo Darius tak veľmi nechce ísť? Čo som mu urobila?"
Lina si povzdychla.
,,Ty nič, Rosalie. Nič..."
,,Tak prečo?" nechápala som.
,,Chcem to vedieť. Musím to vedieť" dodala som, keď upírka stále mlčala.
,,Rosalie..."
,,Lina skús ma pochopiť. Jeden deň sa ku mne Darius správa úplne normálne a na druhý sa tvári, akoby som ho uhryzla. A práve vtedy, keď má so mnou cestovať. "
Stále váhala.
,,Pozri, to, že to budem vedieť ešte neznamená, že to budem rozoberať. Aj ja by som niektoré spomienky najradšej vymazala z hlavy, lenže ono to nejde. Poznám ten pocit. Tiež by som nechcela, aby sa v tom niekto hrabal, takže je logické, že to ani ja nebudem robiť druhým."
Pozrela na mňa.
,,Verím ti, Rose, a chápem ťa. Keby som bola na tvojom mieste, tiež by som to na chcela vedieť."
Na chvíľu zmĺkla, no neprerušovala som ju.
,,V poriadku, poviem ti to, pretože ti verím. Verím tomu, čo si práve povedala."
Prikývla som a usmiala sa.
,,My upíri žijeme dlhšie ako normálni ľudia či elfovia. Dokonca dlhšie ako vlkolaci, teda, až na zopár jedincov. Sme vlastne najstaršia rasa v Ríši, no nie je nás zas až tak veľa. Preto sa mnohí z nás zamilujú a zosobášia s ľuďmi. Takéto manželstvá dopadajú strašne, pretože ľudský partner časom zostarne a zomrie, zatiaľ čo upír musí žiť s tým, že stratil častokrát životnú lásku. Preto mnohí takíto upíri spáchajú samovraždu."
Odmlčala sa. Nechápala som, ako to súvisí s Dariusom.
,,Áno, ale-"
,,Neprerušuj ma, prosím. Chcela si poznať celý príbeh, tak si ho vypočuj od začiatku do konca" napomenula ma Lina jemne a ja som jej už do reči neskákala.
,,Aj Darius sa zamiloval do ľudskej ženy."
Toto zistenie ma mierne šokovalo.
Darius a zamilovaný?
Nejako mi to k tomu záhadnému zamračenému chlalanovi nesedelo.
,,Áno, zamiloval a nie len tak do niekoho" usmiala sa Lina čítajúc v mojom výraze prekvapenie.
,,Tá žena bola Salvie, dcéra správcu provincie Hedensk, čo je jedna z najbohatších a najprosperujúcejších častí Ríše. Bola krásna, mnohí muži ju chceli za manželku. Ona sa však nechcela vydávať, na to príliš milovala slobodu. Darius ju stretol na jednej zo svojich ciest po Ríši a hneď sa do nej zamiloval. Bola to láska na prvý pohľad a ona to tak cítila tiež.
No jej otec bol na zlej strane.
Zhruba v tom čase sa prezradil Rhiionov plán zvrhnúť Alarana a jeho pokus vyhlásiť sa za vládcu. A Hedensk sa pridal na Rhiionovu stranu."
Chvíľu bolo ticho. Ja som sa ju neodvážila prerušiť. A ani som nechcela.
,,Darius tomu najskôr nechcel veriť. Keď sme mu to oznámili, pohádal sa s nami, nakričal na nás a odišiel za ňou. Varovali sme ho, aby tam nechodil, aby sa s tým zmieril, aby zabudol... Ale bol príliš zamilovaný, nechcel to prijať...
Keď prišiel do jej sídla, už tam boli Alaranovi vojaci. Snažila sa chrániť otca, vedela, že ho chcú popraviť. Zabili mu ju pred očami."
V obývačke sa rozhostilo hrobové ticho. Ja som šokovane hľadela na Linu.
V hlave sa mi premietal obraz. Najskôr milujúca dvojica, šťastný pár... Darius ako sa háda s rodinou, ako cvála na koni za tou, ktorú miloval... Obraz skazy, všade plno vojakov... Dievčina vrhajúca sa pred otca, aby vlastným telom zastavila šípy... Nevedela som ako vyzerala, no v mojej hlave sa podobala na Lillien. Netušila som prečo...
Ako asi dopadli tí vojaci? napadlo ma. Myslela som, že viem. Ďalší obraz: Darius medzi kopou mŕtvych vojakov s jej bezvládnym telom v náručí...
Aký to asi musel byť pocit, stratiť niekoho, koho milujete... ?
Nedokázala som si to predstaviť.
,,Dlho sa z toho spamätával a zrejme sa ani nikdy poriadne nespamätal. Bol to preňho tvrdý úder. Krutá rana, ktorá sa dlho hojí a nikdy sa úplne nezacelí."
Zmĺkla.
,,Chcel ju požiadať o ruku" dodala po chvíli.
,,Nedokážem si to predstaviť" zašepkala som.
,,Niečo také kruté..."
,,Áno" súhlasila.
,,Preto o tom pred ním zásadne nehovoríme. Musím ťa o to tiež požiadať" obrátila sa ku mne s prosbou v očiach.
,,Nie, nebudem o tom hovoriť. Pokiaľ tú tému nezačne sám, z vlastného presvedčenia, budem predstierať, že nič neviem" sľúbila som.
Lina sa na mňa vďačne usmiala.
,,To je ten dôvod, prečo s tebou nechce ísť. Nikdy to Alaranovi neodpustil, no nenávidí Rhiiona za to, čo sa stalo, pretože to on je za to všetko zodpovedný. Nebyť jeho, nič z toho sa nestane. Preto proti nemu bojuje. Ale myslím si, že podľa neho si len vybral to menšie zlo. Nikdy im neodpustí smrť svojej lásky..."
Linine slová mi zneli v ušiach ešte dlho po tom, ako som odišla z obývačky.
***
Chcel ju požiadať o ruku...
Ukradomky som pozrela na Dariusa. Jeho výraz sa nezmenil. Stále bol zamračený s pohľadom meravo upretým do diaľky.
Večer prišiel rýchlejšie, ako som sa nazdala. Vlastne som bola taká zamyslená, že som zabudla aj na to nervydrásajúce ticho a keby na mňa Darius nezavolal, nebola by som ani zastavila.
,,Rosalie."
Pri zvuku jeho hlasu som sa strhla a prudko zatiahla za uzdu Angiola. Dostala som ho ako dar od mojich upírskych a vlkolačích priateľov. Najskôr som sa ho zdráhala prijať, no ako sa zdalo nemala som veľmi na výber a Alanina presviedčacia metóda bola, ako vždy, až príliš účinná.
,,Tu sa utáboríme."
Bola to zatiaľ najdlhšia veta, ktorú za celý deň povedal. Len som prikývla.
Jedli sme mlčky. Vlastne celý večer prebehol v tichu, tak ako zvyšok dňa.
Potom sme si rozdelili hliadky. Boli sme ešte stále v lesoch, takže to bolo potrebné. Ja som mala byť prvá. Schúlila som sa k ohňu a zabalila do jednej z dvoch prikrývok, ktoré sme mali so sebou.
Hľadela som do červených plameňov a premýšľala o živote.
Ktovie, čo je po smrti? napadlo ma. Uvedomila som si, že už som to mohla vedieť.
Hliadka prebehla pokojne. Nič sa nedialo, tak som prestala bezducho civieť do tmy a zahľadela sa na Dariusa.
Vyzeral ako anjelik, keď tam tak spinkal. Oči zatvorené, ústa trošku pootvorené. Občas sa zamrvil a čosi nespokojne zamrmlal.
Čo sa mu asi sníva?
Usmiala som sa a napravila deku, ktorá sa mu zošuchla nabok.
Povzdychla som si. Aj mňa niekto takto zakrýval. Mama.
Uvidím ju vôbec ešte?
Na to som nevedela odpovedať.
Pozrela som do tancujúcich plameňov. Cítila som, že som unavená. Ale nemohla som spať. A nechcela som ani zobudiť Dariusa.
Znovu mal svoju upírsku podobu, ako vždy po zotmení.
To bola ďalšia vec, ktorú som zistila: že povery o upíroch a vlkolakoch z môjho sveta sa len málo zhodujú so skutočnosťou.
Jedna povera hovorí, že upíri nemôžu vychádzať na slnko, pretože ich spáli. To je hlúposť. Vlastne je hlúposť aj to, že upíri spia v rakvách, že ich zabíja kríž, svätená voda či striebro, že neznesú ľudské jedlo, že sa nenávidia s vlkolakmi.
Skutočná pravda je iná.
Cez deň sú upíri ako normálni ľudia. Majú ľudskú silu, ľudské zmysly. Môžeš ich zabiť tak ľahko, ako aj ľudí. Majú ľudský zovňajšok, hoci sú krajší ako ktorýkoľvek obyčajný človek.
Až v noci sa premieňajú na nebezpečné neľudské tvory pijúce krv. No aj to je prehnané. Krv pijú len raz za čas, keďže obyčajné jedlo im nevadí.
Možno aj preto tie povery. Nikto nemohol vidieť upíra cez deň, pretože cez deň prakticky žiadni upíri neexistujú.
No v našom vete upíri neexistujú ani v noci, takže tie povery sú vážne len povery pomyslela som si.
Výmysel je aj to, že upíri a vlkolaci sú na vojnovej nohe.
Tieto dva druhy spolu vychádzajú úplne normálne a priateľsky.
Och, a ešte jedna vec o upíroch, ktorá stojí za zmienku.
Majú zvláštne schopnosti.
***
Zámok aj kývajúca rodina mi zmizli z dohľadu, tak som sa otočila, aby som sa mohla poriadne sústrediť na cestu.
Všade naokolo boli stromy. Väčšinou ihličnaté: smreky a borovice.
,,Za ako dlho sa dostaneme z lesov?" opýtala som sa Dariusa. Chcela som sa vedieť aspoň trochu orientovať v čase.
,,Asi za dva týždne."
Jeho hlas bol temný, až ma striaslo. Pozrela som pred seba na cestu.
Dva týždne... To zvládnem.
Chvíľu sme opäť klusali mlčky, no potom som sa odhodlala spýtať na niečo, čo mi už dlhšiu dobu vŕtalo v hlave.
Vlastne odvtedy, čo ma napadol Tieň pomyslela som si.
Zatiaľ som však nemala odvahu sa na to opýtať. Až doteraz.
,,Ehm... Darius?" začala som nesmelo. Otočil sa a uprel na mňa svoje nádherné prenikavé oči.
,,Chcela som sa ťa opýtať... Ako si vedel, že sa v skutočnosti volám Rosalie? Vtedy v dome, keď ma napadol Tieň?"
Chvíľu ma prebodával pohľadom, takže som sklopila zrak.
,,Prečítal som si to v tvojich myšlienkach vtedy, keď som ťa našiel počúvať za dverami" odpovedal a obrátil sa dopredu.
Na chvíľu mi to vyrazilo dych.
,,Čože?"
Myslela som si, že som hádam zle počula.
Povzdychol si a pozrela na mňa.
,,Každý upír má nejakú schopnosť. Seireen, napríklad, dokáže predvídať. Preto je dobré mať ju na cestách; dokáže vycítiť problémy alebo, naopak, situácie, z ktorých dokážeme niečo vyťažiť. Práve preto sme odišli z Akahu a nezomreli tam."
Na chvíľu zmĺkol. Ja som sa zatiaľ pokúšala stráviť to, čo som práve počula.
,,A čo ostatní? Aké majú oni schopnosti?" zaujímala som sa, keď som našla reč.
,,Alexej spozná, keď mu niekto klame. Práve preto nebol taký presvedčený tvojím príbehom. Nebolo to úplné klamstvo, takže to nemohol vycítiť, ale nebola to ani úplná pravda, takže bol z toho trochu zmätený. Preto ti neveril. A Lina dokáže ovládať ľudí, hoci to vôbec nerobí."
Odmlčal sa.
,,No a ja čítam myšlienky. Ale iba vtedy, keď sa dotyčnému pozerám priamo do očí, hoci on sa na mňa dívať nemusí. Myslím, že by to mohlo fungovať aj cez zrkadlový odraz, ale myšlienky by vtedy mohli byť skreslené alebo pretočené, ako keď sa dívaš do zrkadla. A dokážem to len keď mám svoju upírsku podobu. Svoje dary, ako to voláme, totiž môžeme používať len vtedy, keď sme premenení."
Na chvíľu zavládlo ticho. Potom som si niečo uvedomila.
,,Moment. Vy ste vedeli, že Akah napadnú? Prečo ste ich nevarovali?"
Cítila som, ako sa ma postupne zmocňuje hnev.
,,Tak? Prečo?"
,,Myslíš, že by nám verili? Snažili sme sa im to podať formou, ktorú by pochopili. Všade sme vyhlasovali, že sme videli obrovské vojsko ako tiahne na ich dedinu. Neverili nám, nazvali nás Rhiionovými špehmi. Museli sme odtiaľ doslova ujsť. Potom sme išli do jednej dediny, ktorá ležala južne od Akahu asi týždeň cesty. Chceli sme ich varovať, ale prišli sme neskoro. Už to tam bolo vypálené."
V hrdle som zacítila guču a v očiach slzy. Dobre som vedela, o akej dedine to hovorí.
,,A- ako to tam vyzeralo?" opýtala som sa potichu a snažila sa ovládnuť svoj hlas.
,,Prežil niekto?"
Darius pokrútil hlavou.
,,Keď sme tam prišli, všetko bolo na popol. Z domov stáli už len základy. Prehľadávali sme to tam, keby niekto prežil, našli by sme ho. No pochybujem, že by všetci zomreli. Na to tam bolo príliš málo mŕtvych."
Pri tomto konštatovaní so sa zachvela.
Musel si všimnúť, že mi osud tých ľudí nie je ľahostajný, no nepýtal sa, za čo som mu bola vďačná.
Po zvyšok dňa som bola zamĺknutá.
A týmto sa naše rozhovory skončili.
Aspoň počas prvého týždňa.
***
Povzdychla som si. Žasla som nad tým, koľko som toho nevedela.
Pozrela som na hviezdy, no moja schopnosť určovať podľa nich čas bola mizerná.
Znovu som zvrtla zrak k Dariusovi.
Ktovie, ako to celé dopadne.
Rukami som si objala kolená a pritiahla ich bližšie k telu.
Ochladilo sa. Aj keď som sedela blízko pri ohni a bola zamotaná do prikrývky, bola mi zima.
Oprela som si čelo o kolená.
Spomenula som si na všetky tie príbehy, ktoré som čítala. Hrdinovia v nich boli neohrození bojovníci, slávni muži a ženy, bez strachu. Oproti nim som bola zbabelec. Naozaj som bola zbabelec.
Už som nedokázala potlačiť slzy. Kotúľali sa mi po tvári a ja som mala pocit, akoby zo mňa spolu s nimi vytekala všetka sila. Zúfalstvo a zmätok, ktoré ma držali pri vedomí, odchádzali spolu s týmito slanými poslami smútku a bolesti a ja som bola zrazu príšerne vyčerpaná.
Doplazila som sa k Dariusovi a jemne ním zatriasla. Okamžite sa zobudil.
,,Prevezmeš to?" opýtala som sa ho potichu. Prikývol a vymotal sa z prikrývky. Ja som sa zvalila na zem a pritiahla si deku tesnejšie k telu. Darius priložil do ohňa. Oči sa mi zatvárali, bola som príliš unavená. Posledné čo som cítila bolo, ako cezo mňa Darius prehodil aj svoju prikrývku.
S pocitom vďačnosti som zaspala.



Nádherné,ale smutné to s tou Salvií...