Q
Sedela som pri ohni, no aj tak som sa chvela. Jednak od zimy, pretože šaty som mala premáčané od dažďa, a tiež kvôli udalostiam uplynulých hodín.
Darius sedel so skríženými nohami vedľa mňa, zahľadený do plameňov. Teraz ma to nerozčuľovalo. Bolo mi to jedno.
Chcela som spať, no únava nie a nie prísť.
Pritiahla som si deku bližšie k telu, ale namiesto toho, aby som sa zahriala, sa mi premočené oblečenie prilepilo tesnejšie na telo a bola mi ešte väčšia zima.
Pozrela som sa na Dariusa a závidela mu jeho upírsku podobu, vďaka ktorej bol voči chladu odolný.
Niečo také by sa mi teraz zišlo pomyslela som si a kýchla.
,,Mala by si si to mokré oblečenie vyzliecť" poznamenal upír, ani neodtrhol zrak od ohňa.
Vyvalila som naňho oči.
,,Prepáč, čože?"
,,Prechladneš."
Musela som uznať, že má pravdu.
,,Otoč sa!" zavelila som. Darius bez slova vstal, prešiel kúsok ku stromom a zostal stáť obrátený chrbtom ku mne.
Odhodila som deku, zvliekla si premočené šaty a položila ich k ohňu, aby uschli. Len v šortkách som si sadla na zem a opäť sa zakrútila do prikrývky.
,,Už môžeš!" zavolala som na upíra.
Vrátil sa a opäť si sadol na zem oproti mne.
,,Prečo odletela?" opýtala som sa.
,,Slnko ich zabíja."
Obaja sme vedeli, o čom je reč. O gorgone.
,,Zabíja?"
,,Zhnijú za živa. Veď si to videla."
Pri tej predstave som sa zachvela.
Ako keď človek spadne do kyseliny.
Spomenula som si na našu chemikárku a uškrnula sa. Nie, chémia mi naozaj nechýbala.
Nevedela som, čo robiť. Chcela som sa rozprávať, no nevedela som, ako začať rozhovor. Chcela som spať, no nemohla som. Tak som len bezducho hľadela do plameňov a mlčala.
,,Nad čím rozmýšľaš?"
Tou otázkou ma dokonale prekvapil. Bolo to totiž prvýkrát odvtedy ako sme vyrazili, čo sa niečo opýtal on mňa, a nie naopak. Bola som mu za to vďačná. Potrebovala som tie myšlienky nejako dostať von a rozhovor bol perfektné riešenie.
,,Nad starým domovom, nad školou, nad životom... Nad tým, prečo som tu a či to nie je len sen..."
Zavrtela som hlavou.
,,Všetko mi to vysvetlili a aj tak mám pocit, že tu ničomu nerozumiem."
Mlčal, tak som pokračovala.
,,Netuším či som tá pravá, či som práve ja Artemis. Veď som len obyčajné dievča! Aj keď..."
Spomenula som si na tú zvláštnu silu, ktorú som cítila, keď na dedinu zaútočil Tieň.
,,Ja neviem, naozaj neviem..." schovala som si tvár do dlaní. Ničomu som nerozumela, nič som nechápala, bola som zmätená...
,,Teraz, keď vypálili dedinu, už nemám pre čo žiť, nemám nijaký cieľ... Načo sa zbytočne trápiť, keď sú moji priatelia mŕtvi?"
Zodvihla som hlavu a pozrela naňho.
,,Želám si, aby som tam vtedy zomrela s nimi" zašepkala som.
,,A čo by sa tým vyriešilo?"
Stále hľadel do plameňov.
,,Keby si zomrela? Hm?"
Pozrel na mňa.
,,Ja- ja neviem."
Uhla som pohľadom. Nechcela som, aby mi čítal myšlienky. Teraz nie.
,,Možno... Bola by som slobodná. Nemusela by som už bojovať, ani zabíjať. Nikto by kvôli mne netrpel."
,,A čo tí ľudia tu? Tí, ktorí v teba veria? Ktorí veria, že ich zachrániš?"
,,Ja naozaj neviem!"
Bola som zúfalá.
To mi tu už vážne nikto nerozumie?
,,Si ich nádej, Rosalie. Nesklam ich."
Opäť uprel zrak do tancujúcich plameňov a ja som vedela, že tým sa náš rozhovor skončil.
Schúlila som sa do klbka a rozplakala.
Plakala som nad domovom, rodinou, svojimi mŕtvymi priateľmi, dokonca aj nad školou a spolužiakmi.
Želala som si, aby ma niekto objal, utešil, pochopil...
Chcela som zomrieť a namiesto toho teraz tvrdnem tu. Čím som si to zaslúžila, ha?! Čo také som spravila, že musím takto trpieť?!
Chcela som poznať odpoveď na túto otázku, naozaj som chcela, no nebol tu nikto, kto by mi na ňu odpovedal.
Darius len sedel na mieste a hľadel do ohňa.
Prečo mi nepomôže? Prečo sa ma nespýta, čo ma trápi? Prečo ma neobjíme?
A prečo by mal? ozval sa mi v hlave tichý škodoradostný hlások.
Veď ho nezaujímaš! Sama tu hovoríš, že si len obyčajné, všedné dievča. Tak prečo by sa mal o teba vôbec starať, hm?
Ach, sklapni! prikazovala som sama sebe, no vedela som, že v tomto mám pravdu.
Prečo by som ho mala zaujímať? Prečo by som mala kohokoľvek zaujímať?
Nebol dôvod.
Celé toto uvažovanie spôsobilo, že som sa ešte viac rozplakala a nakoniec som v slzách zaspala.
Počas nasledovného týždňa sa neudialo nič mimoriadne.
Cesta opäť prebiehala mlčky, len mne už ticho neprekážalo. Zvykla som si.
Darius sa mračil, ja som sa usmievala.
Áno, usmievala.
Od toho rozhovoru s Dariusom som totiž veľa uvažovala. A aj keď som vtedy nechápala, prečo ma Darius nijako neutešil, teraz som tomu bola rada. Práve ten plač mi totiž najviac pomohol.
Prvé tri dni po tom rozhovore som bola úplne ponorená do vlastných myšlienok bez akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom; s výnimkou tých situácií, kedy sme zastavili; či už na jedlo alebo na spánok. Vtedy som sa chtiac-nechtiac musela vrátiť do reality.
A dospela som k rozhodnutiu.
Už v zámku som mala nápad, že by som išla k elfom. Teraz som si tým bola istá.
Vedela som, že tam budem v najväčšom bezpečí a priznávam sa, že v tomto som sa spoliehala hlavne na Valedora.
Vie vôbec čo sa stalo? napadlo ma. Pochybovala som to tom.
Ešte stále sme sa nachádzali v lesoch, hoci podľa Dariusa sme z nich mali každým dňom vyjsť.
Nikto však nerátal s tým, čo sa stalo na siedmy deň od stretnutia s gorgonou.
Bolo krásne. Cez vetvy stromov presvitali jasné zlatisté slnečné lúče a osvetľovali nám cestu. Vtáky spievali, sem-tam som zazrela veveričku, ako prebehla po kmeni stromu a preskočila na ďalší.
Kvapky rannej rosy sa na slnku blyšťali ako malé diamanty.
Medzi steblami trávy som zbadala natiahnutú pavučinku. Rosa spôsobila, že vyzerala ako briliantový náhrdelník.
Stromy začali pomaly rednúť a ja som vedela, že o chvíľu budeme z lesa vonku. Uľavilo sa mi.
Naše kone pridali do kroku; zrejme sa tiež nevedeli dočkať voľného priestranstva.
Minuli sme posledné kmene a vyšli sme z lesa.
Zakryla som si oči.
Slnko osvetľovalo nádhernú, obrovskú lúku a v diaľke som videla obrysy kopcov.
Predo mnou sa rozprestierali planiny, polia, lúky...
Rozľahlosť toho priestoru ma po temer štyroch mesiacoch strávených medzi lesmi ohromila.
Darius popohnal Diavola a ten sa tryskom rozbehol po lúke. Cítila som, ako sa Angiolo zatriasol vzrušením a nasledovala upírov príklad.
Bolo to úžasné.
Vietor mi svišťal okolo uší a rozvieval vlasy. Prikrčila som sa k sedlu.
Ešte nikdy som na koni tak rýchlo nešla; netrúfla som si. Ale teraz som bola štastná.
Cítila som nekonečnú voľnosť. Mala som chuť roztiahnuť ruky a vzlietnuť, hoci som vedela, že je to nemožné.
Rozosmiala som sa.
Cválali sme po lúke. Pred pár týždňami by som sa možno bála a kŕčovito zvierala uzdu, no teraz mi to pripadalo úplne prirodzené. Ako dýchanie.
Obzrela som sa. Les už vyzeral len ako tmavá stužka pod blankytnou oblohou.
Usmiala som sa. Ten zážitok s gorgonou mi teraz pripadal iba ako zlý sen.
Nevedela som, že skutočná nočná mora ešte len príde...
Mohlo byť tak poludnie, keď Darius navrhol, aby sme zastavili.
Nechcelo sa mi zísť z koňa a opäť naplno pocítiť zemskú príťažlivosť, ktorá mi za jazdy pripadala nepodstatná, no hlad ma presvedčil o opaku.
Zobrala som si chlieb a mäso a sadla si naproti upírovi.
,,Podvečer by sme mali doraziť do dediny" poznamenal, zatiaľ čo ja som zasnene hľadela na nebo.
,,Musíme doplniť zásoby a kúpiť nám nejaké nové šaty" skonštatoval. Musela som uznať, že má pravdu. Náš terajší odev bol v biednom stave.
,,Nezabudni, či ti hovorili Alana a Iris. Ako sa máš správať."
Prikývla som s pohľadom stále upreným na oblohu. Sledovala som nejakého dravca, ako krúži po nebi a potom sa strmhlav vrhá dole na korisť.
Asi sokol napadlo ma, no nebola som si istá.
,,Už si si rozmyslela, kam potom pôjdeme?"
,,Eh... Čože?" pozrela som naňho.
Zase som mimo!
,,Pýtam sa ťa, či už máš premyslené, kam potom pôjdeme" zopakoval s absolútnym pokojom. To, že som nedávala pozor, ho ani trochu nerozhádzalo.
Naštve ho vôbec niečo? pomyslela som si a zavrtela hlavou.
Zrejme nie.
,,Áno" odpovedala som. Mlčky na mňa hľadel.
,,K elfom."
,,K elfom?" Zdalo sa, že ho to prekvapilo.
,,Hej. Mám tam jedného... známeho" vysvetľovala som.
,,Učil ma."
Po zvyšok obeda sme obaja mlčali.
Uvedomila som si, že som tu teraz nemusela byť s Dariusom, ale s Darenom a Lill a opäť ma prepadol smútok.
Plač mi ich nevráti pomyslela som si, keď som potláčala slzy.
Musím splniť úlohu. Musím ich pomstiť.
A uvedomila som si, že ja mám cieľ. Mám dôvod, prečo toto celé dokončiť.
,,Mali by sme pokračovať" povedala som, vstala a vyšvihla sa do Angiolovho sedla. Darius zbalil jedlo a mech s vodou a bez slova ma nasledoval.
Vietor mi opäť vial okolo uší a strapatil vlasy, no teraz mal akúsi inú vôňu. Bol z neho cítiť smútok z toho, koľko priateľov a blízkych som už stratila.
Z očí mi vytiekla slza a ja som cítila, ako ju vietor odvial do neznáma.
Do dediny sme dorazili po zotmení.
Darius si cez seba prehodil plášť a založil si kapucňu, aby zakryl svoje špicaté uši a prenikavé upírske oči. Trochu ma prekvapilo, keď o to požiadal aj mňa.
,,Prečo si mám dávať plášť ja?" nechápala som, no poslušne som si ho obliekla.
,,Nie som upír."
,,To nie je len kvôli tomu. V tejto dedine platí zákaz nosenia zbraní. Každý cudzinec, ktorý sem príde, sa musí nahlásiť na radnici a odovzdať zbrane. Pri odchode si po ne zase príde. Ak tu niekoho načapajú so zbraňami, zatknú ho" vysvetľoval, zatiaľ čo sme vchádzali medzi domy.
,,A my? Prečo neodovzdáme zbrane my?"
Nestála som o to, aby som zvyšok života strávila v base.
,,Vzhľadom na to, kto som, nehovoriac už o tom, kto si ty, by to bolo viac ako nerozvážne."
Musela som uznať, že má pravdu. Keby nás niekto prepadol...
Nemysli na to! prikázala som si v duchu rázne.
Neprivolávaj nešťastie!
Prekvapilo ma však, že sme cestou nikoho nestretli.
,,Kde sú dedinčania?" opýtala som sa, keď som sa rozhliadala po prázdnej ulici.
,,Veď je len tesne po zotmení. Kam sa všetci podeli... ?"
,,Boja sa" odpovedal Darius, zatiaľ čo sa na dome, okolo ktorého sme prechádzali, zatresli okenice.
,,Boja? Čoho?"
,,Rhiionovych zvedov. Toto je prvá dedina na ceste z Akahu. Majú strach, že by mohli skončiť ako tamojší obyvatelia."
Viac mi nemusel hovoriť. Presne som chápala, aký strach museli mať títo ľudia. Neistí si budúcnosťou, ktorá ich čaká, zaspávajúc s vedomím, že na druhý deň sa už nemusia prebudiť...
Zachvela som sa.
,,Preto musíš poraziť Rhiiona" ozval sa Darius pri mne potichu.
,,Aby toto skončilo. Aby sa Ríša konečne prebudila z tejto nikdy nekončiacej nočnej mory."
Prekvapene som naňho pozrela. V jeho hlase bolo čosi zvláštne. Čosi, čo som nedokázala dobre pomenovať. Bol to smútok? Bolesť? Odhodlanie? Nevedela som. Možno ani jedno, možno všetko dokopy.
Sklopila som hlavu. Nevedela som, čo mám na to povedať. Rada by som mu povedala, že som pripravená bojovať a zomrieť za Ríšu a jej obyvateľov, ale nechcela som mu klamať. Bojovať za Ríšu možno, ale zomrieť... ? Príliš som si vážila život. Svoj druhý život. Druhú šancu. No na druhej strane som chcela byť mŕtva. Chcela som, aby ma vtedy pri útoku na dedinu trafil šíp či meč, aby ma v horiacej skrini pohltili plamene, aby ma gorgona roztrhala na kúsky...
Nevedela som, nevyznala som sa v sebe, vo svojich pocitoch...
Prečo musí byť všetko také zložité? pýtala som sa sama seba, no nevedela som si odpovedať.
Zatiaľ čo som bola ponorené do vlastných myšlienok sme prišli do stredu dediny.
Malé kruhové námestie bolo úplne prázdne. Pred vysvieteným hostincom, na výveske ktoré ho stálo ,,U sivého sokola" stál jeden kôň, ktorý kopytom hrabal do zeme a márne sa pokúšal nájsť trs neexistujúcej trávy.
,,Najeme sa a prespíme tu. Ostatné záležitosti vybavíme zajtra" povedal Darius a zamieril k budove.
Prešli sme popri malej špinavej fontáne, ktorá vodu zrejme nevidela dobrých pár rokov a zastali pri hostinci.
Kone sme priviazali o drevené zábradlie na to určené a vstúpili sme dnu.
Bola to malá, ošumelá krčma. Tvorila ju len jedna miestnosť. Vzduch tam bol dýchateľný zjavne len vďaka trom dokorán otvoreným oknám. Zo stropu viseli pavučiny a bolo vidieť, že aj stoly z akéhosi neidentifikovateľného tmavého dreva majú svoje najlepšie roky za sebou.
Tomu odpovedal aj počet zákazníkov.
Dvaja chlapi sedeli za stolom najbližšie pri okne (ani som sa im nečudovala), jeden mladík s podopretou hlavou, neprítomným pohľadom a prázdnym pohárom od piva pred sebou pri bare.
Darius zamieril do zadného kúta miestnosti a ja som ho nasledovala.
Akonáhle sme si sadli, prišuchtal sa k nám hostinský.
Postarší plešivý chlap, zhrbený pod ťarchou starostí, ktoré život v tejto dedine prinášal. Zástera, ktorú mal na sebe, akútne potrebovala vyprať, no to ho zrejme neinteresovalo.
,,Čo si bude panstvo želať?" opýtal sa podlízavo a odhalil zopár žltých zubov v neúprimnom úsmeve. Bolo mi jasné, že nás tu nevidí rád, no vidina zisku predčí všetky jeho obavy.
,,Víno a pohár vody." Dariusov hlas bol tichý a náznak temnoty v ňom sa nedal prehliadnuť. Všimla som si, že chlap sa zachvel.
,,A- ako si ráčite želať " zakoktal a uklonil sa tak hlboko, ako mu to staré kosti dovoľovali.
V duchu som sa uškrnula.
Keby tak vedel, že práve obsluhuje Artemis a upíra!
Horko- ťažko som potlačila smiech.
Skontrolovala som dosku stola a keď som si bola stopercentne istá, že je aspoň ako-tak čistá, položila som na ňu ruky.
Chvíľu sme sedeli mlčky, potom však prišiel hostinský a doniesol dva poháre; prvý dovrchu naplnený vodou a druhý sýtočervenou tekutinou, ktorá bola nepochybne víno.
,,Nech sa páči, panstvo" položil poháre pred nás s obdivuhodnou vrtkosťou. Pochopila som, že vzhľadom na to, že tu zrejme nemá veľmi dobrú tržbu, nám hodlá účtovať každú kvapku. Darius to zrejme pochopil tiež a zamračil sa.
,,Budete si ešte niečo želať?"
Podlízavejšie už by to nešlo? pomyslela som si, keď som sledovala chlapov výraz.
,,Dám si kjött" povedal Darius a ja som rozmýšľala, čo do čerta ten kjött je.
A vtedy som si uvedomila, že tunajšie jedlá vôbec nepoznám.
To je problém pomyslela som si. Hostinský sa obrátil na mňa. Tvárila som sa, že rozmýšľam a pri tom som zúfalo hľadala Dariusov pohľad.
Tak, teraz sa uvidí, či chlapec naozaj vie čítať myšlienky pomyslela som si, keď nadvihol hlavu tak, aby som mu videla do očí.
Myslíš, že mi bude chutiť to, čo si dávaš ty? pomyslela som si a trochu šokovane sledovala, ako nebadane prikývol. Predsa len, pochybnosti o tom, že vie naozaj čítať myšlienky, boli na mieste. Aj keď...
,,Dám si to isté" obrátila som sa nakoniec s úsmevom k hostinskému. Ten sa hlúpo zaškeril a uklonil sa.
,,Ako si bude slečna želať."
Keď sa odšuchtal preč, vydýchla som si.
,,Ďakujem" zašepkala som smerom k Dariusovi. Bolo by totiž dosť čudné, keby obyvateľka Ríše nevedela, čo sa v Ríši jedáva. Upír len mávol rukou a odpil si z vína. Vzápätí sa potichu rozkašľal a dobre, že ho nevyprskol na mňa. Rozosmiala som sa.
,,Asi som si príliš zvykol na dobré značky" zamrmlal, keď chytil dych. Uškrnula som sa.
,,Čo, je to kyslé?"
Neodpovedal, len si povzdychol a zatváril sa zhnusene.
,,Nevedela som, že piješ víno" poznamenala som, zatiaľ čo som si uchlipla z vody. Na rozdiel od toho vína, voda bola čerstvá a dobrá.
,,Príležitostne" odpovedal.
,,A ako to tak sledujem, na tejto ceste ešte príležitostnejšie." Zahľadel sa na pohár.
,,Asi mám dosť" odtisol ho. Znovu som sa zasmiala.
Vtedy k nám pristúpil krčmár s dvoma taniermi v rukách. Položil ich pred nás a odšuchtal sa za bar. Všimla som si, že mladík, ktorý tam sedel, zodvihol hlavu a podal mu pohár. Hostinský mu doň načapoval ďalšie pivo, hoci musel vidieť, že ten chalan je už na mol. Vtedy som si uvedomila, že môže byť asi taký starý ako ja, ak nie mladší.
Zamračila som sa. Neuznávala som alkohol. Občas pohárik na oslave mi nevadil, samozrejme u dospelých. Ale toto...
Znechutene som odvrátila zrak a pozrela na Dariusa. Tiež hľadel tým smerom.
,,V našom svete je podávanie alkoholu osobám mladším ako osemnásť rokov trestné" poznamenala som, zatiaľ čo som skúmala jedlo na tanieri. Boli to dve plnené placky v akejsi červenej omáčke.
Zdvihla som hlavu a zistila, že Darius na mňa hľadí trochu prekvapene.
,,Naozaj?"
,,Uhm."
Potom sme sa už venovali jedlu. Bolo výborné, čo som naozaj nečakala. Trochu ostré, no ja som ostré jedlá milovala. Hlavne mexickú kuchyňu, a tá je preslávená chillipapričkami, ktorými sa tam určite nešetrí. Rodičia sa na tom smiali, vraj mám žalúdok zo železobetónu.
Pri spomienke na nich mi ruka s príborom klesla.
Ako dlho som ich už vlastne nevidela? Tri mesiace? Štyri?
Nebola som si istá. No aj tak to bolo dlho; zatiaľ najdlhší čas, čo som bola od nich preč. Chýbali mi.
,,Deje sa niečo?" opýtal sa Darius.
,,Čo... ? Um, ale nič" zaklamala som a pokračovala v jedení.
Nezdalo sa, že by ho to presvedčilo, no nepovedal nič. Zvyšok večere prebehol v mlčaní.
Keď sme dojedli, hostinský znovu pricupital s nádejou v očiach.
,,Bude si panstvo ešte niečo želať?" Toho úlisného tónu som už začínala mať plné zuby.
,,Nie, zaplatím."
Po vyslovení týchto slov sa chlap zatváril sklamane.
,,Ale radi by sme prenocovali" povedal Darius, keď si krčmár strčil desať strieborných mincí do mešca na opasku.
Prehnaná cena pomyslela som si, no Darius nenamietal, tak som to nechala tak.
,,Iste" hostinskému sa rozžiarili oči v nádeji, že nás bude môcť ešte viac ošklbať.
,,Poďte za mnou" pokynul nám a my sme vstali.
,,Mám tu dve izby, ktoré by sa vám moh-"
,,Bohužiaľ, nemá záujem."
Všetci traja sme sa zvrtli a ja som zistila, že to povedal jeden z tých dvoch chlapov, ktorých som si všimla už keď sme sem prišli.
,,Obávam sa, že ,,panstvo" tu nebude môcť zostať." Výsmech, s ktorým povedal to slovo sa nedal nepočuť.
,,A- ale oni si tu objednali nocľah" namietal krčmár. To, že by mu niekto odohnal takých dobrých zákazníkov, ho očividne desilo.
,,Nemôžete-"
,,Mlč, Krep" prerušil ho chlap tvrdo. Hostinský okamžite zmĺkol a ustúpil za bar.
,,Nie ste tu vítaní" pokračoval muž teraz smerom k nám.
,,Dôvod?"
Darius to povedal potichu a úplne pokojne. Uvedomila som si, že až príliš pokojne.
,,Môžete mi vysvetliť, prečo má slečna meč?"
Zmeravela som.
Nie, nie, nie! Ako si to mohli všimnúť?
,,Na obranu, pochopiteľne." Tón Dariusovho hlasu sa nezmenil.
,,Aha. A nie, len tak náhodou, preto, lebo ste Rhiionovi špehovia?"
Počula som, ako krčmár vzadu zhíkol.
,,Nie."
,,Takže nie."
Chlap sa pomalým krokom približoval k nám. Z jeho výrazu som spoznala, že nám neverí.
,,Potom mi vysvetlite, prečo ste tie zbrane neodovzdali. Každý predsa vie, že tu je nosenie zbraní cudzincom zakázané."
Vtedy som si uvedomila, že ten druhý chlap zmizol. Prekvapene som sa obzrela a zistila som, že stojí za mnou. Skôr, ako som stihla zareagovať, ku mne priskočil, skrútil mi ruky za chrbát a pritisol ma k sebe. Rozhorčene som vykríkla.
,,Okamžite ma pustite!" bránila som sa, no s chlapom to ani nehlo. Plášť sa mi posunul nabok a odhalil tak meč.
,,Na toto nemáte právo!" protestovala som.
,,Ale, ale, dievčinka je nám akási drzá" povedal muž, ktorý sa doteraz rozprával s Dariusom, posmešne.
,,Asi ju necháme vychladnúť v cele."
Zamrela som.
To snáď nie!
,,Nie som žiadny Rhiionov špeh!" namietala som.
,,Len som sa bála! Keby nás tu niekto napadol-"
,,A kto asi?" Chlap nadvihol obočie.
,,Jedine Rhiionovi nepriatelia."
Bola som zúfalá.
Prečo nás nevypočujú?! Zadubenci! nadávala som v duchu, no nahlas som nepovedala ani nespravila nič. Aj tak by to bolo zbytočné.
,,Mýlite sa" povedal Darius s absolútnym kľudom.
,,Nie sme špehovia. Ani Rhiiona, ani nikoho iného."
,,Toto som už niekde počul" odpovedal chlap sarkasticky.
,,Dosť už rečí."
Tón jeho hlasu zvážnel.
,,Obaja ste zatknutí" povedal a spravil krok smerom k Dariusovi.
A vtedy sa otvorili dvere.
Nikto z nás si nevšimol, že hostinský sa medzitým preplížil ku dverám s jasným úmyslom ujsť. Keď ich však otvoril, dnu sa dostal závan vzduchu a zhodil Dariusovi kapucňu. Zmeravela som. Rovnako aj obaja muži.
,,U- upír!" zašepkal chlap zdesene. Nečudovala som sa mu.
Dariusove oči doslova žiarili. Boli tmavšie ako obyčajne a ja som akosi, ani neviem ako, spoznala, že je nahnevaný, hoci to nedával najavo. V tvári bol mŕtvolne bledý, svetlé vlasy mu v čerstvom nočnom vzduchu, ktorý prenikal dnu cez otvorené okná a dvere, viali. A bol neuveriteľne krásny.
Vždy som vedela, že je krásny, no toto bola iná krása. Chladná, desivá, nebezpečná.
Chlap zastal v polke kroku.
,,Myslím, že by ste nás mali pustiť."
Aj jeho hlas je rovnako nádherný pomyslela som si.
Vtedy chlapík vytiahol meč.
,,Nemôžem vás nechať odísť" povedal, márne sa snažiac skryť strach. Chtiac-nechtiac som ho musela obdivovať. Ja na jeho mieste okamžite zdrhám.
Zaútočil.
Potom sa všetko zomlelo neuveriteľne rýchlo.



Vážně napínavá povídka,nemohu se od ní odtrhnout...kdybych nemusela jít spát tak ještě pokračuju ve čtení...
