close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola R - Keď minulosť ožíva - časť druhá - Komplikácie

31. srpna 2009 v 14:23 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

R

Darius odskočil a tiež vytiahol zbraň. Muž sa otočil a meče sa stretli. Séria útokov a odrazení bola neskutočne rýchla.

Zacítila som, že zovretie chlapa, ktorý ma držal povoľuje a využila som svoju šancu. Zvrtla som sa, takže chlap stratil rovnováhu, a vyšklbla sa mu.
No tým náhlym pohybom som sa vychýlila z osi a zakopla o svoj plášť.
V nasledujúcom okamihu som sa zrútila na zem a strhla so sebou aj stôl, o ktorý som sa pokúsila zachytiť.
Ako som padala, pravá noha sa mi podvrtla a ja som dopadla rovno na ňu. Cítila som, ako mi nohou prebehla silná ostrá bolesť.
Vykríkla som a do očí sa mi okamžite nahrnuli slzy.

,,Anna!"
Cez slzy som videla, ako Darius odrazil chlapíkov výpad a skokom bol pri mne.
,,Anna, si v poriadku?"
Dohodli sme sa, že počas našej cesty po Ríši ma bude volať mojím druhým menom, aby niekto náhodou nezistil, kto v skutočnosti som.
,,Mo- moja noha" dostala som zo seba.
,,A- asi je zlomená..."
,,Sakra!"
Videla som, ako sa chlap, ktorého som zhodila, pomaly driape na nohy. Vonku bolo počuť krik.
,,Tu nemôžeme zostať" povedal Darius po tom, čo vrhol rýchly pohľad na dvere.
Ja som nereagovala. Celou svojou mysľou som bola sústredená na to, aby som zhlboka dýchala a snažila som sa neomdlieť.
,,Môžeš vstať?" opýtal sa ma Darius a podoprel ma, aby som sa mohla zodvihnúť. Keď som už stála, pokúsila som sa preniesť váhu na zranenú nohu a urobiť krok, no nešlo to. Bolesť sa ozvala ešte silnejšie, ja som znovu vykríkla a keby ma Darius nezachytil, bola by som sa zosunula na zem.
,,To bude problém" zamrmlal. Cez otvorené okná k nám preniklo svetlo faklí.
,,Prepáč, ak to bude bolieť" zašepkal Darius a zobral ma do náruče.
Práve vo chvíli, keď vstal dnu vbehlo asi päť chlapov.
,,T- to je ten upír!"
Hostinský.
Počas zápasu zrejme ušiel a privolal posily.
,,To som si mohol myslieť" uškrnul sa Darius.

Keď nás chlapi zazreli, na okamih sa zarazili. A aj tá malá chvíľka Dariusovi stačila na to, aby ma chytil pevnejšie, prebehol cez miestnosť a vyskočil otvoreným oknom von do nočnej tmy, ktorú narúšalo len svetlo horiacich pochodní.
Dopadol ľahučko, takmer som to necítila, a rozbehol sa poza dom smerom k miestu, kde boli uviazané naše kone.
Všetci ostatní sa medzitým nahrnuli dnu a niektorí vyskočili von oknom za nami, no kým sa spamätali, Darius bol už pred hostincom.
Žasla som nad tým, ako ticho a rýchlo sa dokáže pohybovať.
,,Pôjdeš na koni so mnou" povedal, zatiaľ čo odväzoval Diavola. Čudovala som sa, ako to dokáže, keďže ma popritom ešte držal na rukách.
,,Ale to nás zbrzdí" protestovala som.
,,Ak bude musieť niesť dvojnásobnú zaťaž-"
,,Nezbrzdí. Toto nie sú obyčajné kone, to si si už mohla všimnúť. Okrem toho, ty si ľahučká" dodal po chvíli. Aj napriek našej situácii ma toto konštatovanie potešilo.
Darius ma opatrne vyložil do sedla a vyšvihol sa za mnou. Jednou rukou ma objal okolo pása a popohnal Diavola, ktorý sa okamžite tryskom rozbehol preč.
Pre mňa to nebolo veľmi príjemné. Pohyb koňa nebol ani zďaleka taký plynulý ako Dariusov beh. Prekvapilo ma, keď som zbadala, že Angiolo cvála za nami, hoci Darius jeho uzdu nedržal a ani ja nie.

Noha ma bolela, točila sa mi hlava, bolo mi zle a mala som pocit, že každú chvíľu omdliem. Už som čítala, že od bolesti môže človek aj odpadnúť, ale na vlastnej koži som to ešte nezažila. Až doteraz.
Celou váhou som sa oprela o Dariusa a zavrela oči. Cítila som, ako mi na nos dopadla kvapka. Na to, aká bola malá, bola až prekvapujúco studená. O chvíľu sa jemne rozpršalo.
Dážď bol len slabý a pre mňa veľmi príjemný.
Jemné šušťanie kvapiek, mierny vánok vo vlasoch, rytmické pohyby koňa a z veľkej časti aj bolesť v nohe spôsobili, že som o chvíľu zaspala.


*~*~*


Neviem, ako dlho sme išli. Zobudila som sa na to, ako ma Darius zobral do náručia a zložil na zem.
Pozrela som sa hore, pretože dážď zrazu ustal a zistila som, že ležím po akýmsi stromom.
Sledovala som, ako Darius priväzuje naše kone o spodný konár.
Trochu som sa posunula a oprela o kmeň stromu, aby som mohla sedieť.
Darius sa práve hrabal v jednej zo svojich sedlových káps a nakoniec odtiaľ vytiahol zvinutý obväz.
Kľakol si ku mne.
,,Môžem sa ti na tú nohu pozrieť?"
Prikývla som.
Jemne mi vyhrnul nohavicu. Vytiahol nôž.
,,Čo…čo chceš robiť?!" Panika v mojom hlase bola neprehliadnuteľná. Zasmial sa.
,,Neboj sa. Len musím rozrezať tú čižmu. Máš dosť napuchnutý členok; keby som ti to chcel vyzuť, bolelo by to. A to by bolo zbytočné" hovoril, zatiaľ čo pozorne rozrezával čižmu pozdĺž mojej nohy.
Ja som to však ani nevnímala. Toto bolo totiž prvýkrát, čo som ho počula smiať sa, a ten zvuk ma úplne očaril.

Pripomínal zvončeky, no bol trochu hrubší. Bol však rovnako cinkavý, rovnako nádherný.

,,Ale nie..."
Pozrela som naňho.
,,Čo je?" opýtala som sa prestrašene.
,,Nevyzerá, že by bola zlomená, ale máš škaredo vyvrtnutý členok. S týmto sa nedá cestovať" pozrel na mňa. Preglgla som.
,,Čo teraz?"
,,Pokúsim sa ti to čo najlepšie ošetriť, ale čo najskôr musíme vyhľadať skúseného felčiara. Inak by sa ti to mohlo zapáliť, a to by som naozaj nechcel."
Prikývla som. Darius mi nohu starostlivo zaviazal.
Vedela som, že sa to snaží robiť čo najjemnejšie, no zopár slzičiek mi aj tak vyhŕklo.
,,Prepáč" zašepkal. Pokrútila som hlavou.
,,Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať" povedala som a usmiala sa.
,,Práve, že ti ďakujem. Nebyť teba, teraz sedím v base."
,,Nebyť mňa, nič z toho sa nestane" precedil pomedzi zuby.
,,Prestaň sa obviňovať!" zahriakla som ho.
,,Teraz na to nie je čas. Keď porazím Rhiiona, môžeš sa obviňovať, koľko len budeš chcieť."
Usmial sa.

Keď som mala nohu zaviazanú, Darius pozbieral zopár suchých konárov z okolia stromu a založil oheň.
Mne bola zima. Šaty som mala vlhké a cítila som sa zvláštne malátna. Bolo to celkom príjemné. Bolesť v nohe bola tlmená a monotónna, takže som ju ani poriadne nevnímala. A celkovo som bola akási otupená.
,,Rosalie, vnímaš ma?"
Prekvapene som pozrela na Dariusa.
,,Eh, prepáč, hovoril si niečo?"
Upír sa zatváril ustarostene. Prekvapilo ma to.
Podišiel ku mne a položil mi ruku na čelo. Ten dotyk bol taký príjemný... Zavrela som oči a vychutnávala si ho.
,,Celá horíš!" Otvorila som oči a pozrela naňho.
,,Vážne?"
Zamračil sa.
,,Nie je ti zima?"
Prikývla som. Darius si vyzliekol plášť a prikryl ma ním.
Zívla som.
,,Odpočiň si. Zajtra skoro vyrazíme."
,,Nehovoril si, že takto nemôžem cestovať?"
Povzdychol si.
,,Toto nie je dobré. Máš horúčku. Tá rana je vážnejšia, ako som si myslel. Musí byť čo najskôr ošetrená."
,,Hm." To bolo všetko, na čo som sa zmohla.
Darius prešiel ku koňom a zo sedlovej kapsy vytiahol mech s vodou.
Keď sa vrátil, opäť si ku mne kľakol a priložil mi mech k perám.
..Napi sa."
Poslušne som si odchlipla z vody. A vzápätí som sa poriadne napila. Prekvapilo ma, aká som bola smädná.
,,Ďakujem" zašepkala som. Tá voda ma neuveriteľne osviežila, no i tak som sa cítila trochu omámená.
Darius neodpovedal. Namiesto toho vytiahol z vrecka akúsi handričku, namočil ju a položil mi ju na čelo. Zachvela som sa; tá voda bola poriadne studená.
,,Stále mi je zima" zašepkala som sotva počuteľne. Nechcela som obťažovať, no keby som to zamlčala, nikomu by to neprospelo.
Darius znovu mlčal. Posadil sa vedľa mňa, jemne ma objal a privinul si ma k sebe.
To ma šokovalo; niečo takéto som určite nečakala.
,,Ak by ti to bolo nepríjemné, povedz."
Usmiala som sa.
Ako by mi to mohlo byť nepríjemné? pomyslela som si; bolo to viac ako len príjemné. No nahlas som povedala len:
,,Nie je."
Pritúlila som sa k nemu, hlavu som mu položila na hruď a zavrela som oči.

Posledné slová, ktoré som od neho počula, boli:
,,Pospi si, Rose."
Potom mi viečka klesli a ja som konečne upadla do bezsenného spánku.


*~*~*


Ráno bolo divné.
Točila sa mi hlava. Ale príšerne. Noha ma bolela. Tiež príšerne.
Okrem toho mi už nebolo nič, no aj toto stačilo na to, aby som sa cítila... proste príšerne.
Keď som sa zobudila, Darius ešte stále sedel vedľa mňa. Potešilo ma to.
,,Ako sa cítiš?"
Zamyslela som sa.
Ako by sa dal tento stav vysvetliť čo najstručnejšie?
Odpoveď bola jasná:
,,Príšerne."
Povzdychol si.
,,Mali by sme vyraziť."
Na toto som neodpovedala.
Nemohla som povedať: ,Áno, poďme, to bude najlepšie´ pretože cestovanie bolo to posledné, čo by som práve teraz chcela.
No nemohla som ani vyhlásiť: ,Nie, v žiadnom prípade, ja zostávam tu!´; dobre som vedela, že ak nebudem včas ošetrená, bude to len horšie. Okrem toho, čo by som tu robila? Čakala, kým zomriem?

Darius sa postavil a ja som bola donútená oprieť sa o kmeň stromu. Striasla som sa. Bol strašne studený.
Sledovala som upíra, ako chystá kone.
Slnko ho osvetľovalo takým zvláštnym spôsobom, že jeho vlasy, ktoré mu povievali v jemnom vánku mali zaujímavý strieborný nádych.
Spomenula som si na to, ako vyzeral vtedy v tom hostinci a zachvela sa. Nie však od zimy...
Vtedy bol taký nádherný... povzdychla som si v duchu. Vzápätí som potriasla hlavou.
Na čo to, preboha, myslíš?! Okamžite s tým prestaň! napomínala som sa. Povedať je však vždy ľahšie ako spraviť...



Cesta by sa dala popísať jedným citoslovcom: Au.
Znovu som išla na koni s Dariusom, pretože ten nechcel riskovať, že by som z Angiola počas cesty spadla (čo by sa, vďaka tomu točeniu hlavy, s najväčšou pravdepodobnosťou aj stalo).
Cestu som ani poriadne nevnímala. Obaja sme mlčali, čo nebolo nič výnimočné; bola som zvyknutá. Skôr by ma prekvapilo, keby sa so mnou Darius počas jazdy rozprával.

Tak ako aj včera, krok koňa, hoci bol rytmický, nebol dosť plynulý na to, aby ma tá noha nebolela, alebo teda bolela čo najmenej.
Neriešila som to.
Prestávky sme robili asi každú polhodinu, aby som si trochu oddýchla. Dosť ma prekvapilo, aký dokáže byť ten upír ohľaduplný.



Okolo obeda sme dorazili k akémusi kopcu. Bol vysoký a zelený, no najväčšie plus bolo, že vrhal tieň, takže sme tam zastavili.
A vtedy sa vyskytli ďalšie komplikácie.



,,Deje sa niečo?" opýtala som sa po obede, keď som si všimla Dariusov výraz.
,,Dochádzajú nám zásoby" zamračil sa.
,,Počítal som s tým, že si ich doplníme v dedine, ale teraz..." pozrel na mňa.
,,Naozaj sa potrebujeme čo najrýchlejšie dostať medzi ľudí" povedal.
,,Na koľko dní nám vystačia?" Bála som sa odpovede.
,,Prinajlepšom na dva, pokiaľ sa uskromníme. No ty si chorá a potrebuješ veľa piť, takže voda ani na toľko."
Prepadol ma pocit viny.
Nebyť toho, že som zle schovala meč, nič z tohto by sa nestalo. Mohli sme teraz pokojne cestovať ďalej. Ja by som nemala vyvrtnutý členok, mali by sme dosť jedla aj vody, nové šaty...
Mala som pocit, že všetko len skomplikujem, zhorším.
,,Pôjdeme ďalej."
Prikývla som.
Išli sme pozdĺž toho kopca, aby sme boli čo najviac v tieni. Vtedy som si niečo uvedomila.
,,Tie stromy..."
,,Čo je s nimi?"
,,Sú to ovocné stromy!"
Zaskočilo ma to. Vyzeralo to skôr ako sad, než ako hora.
,,Hej."
Zdalo sa, že upíra to nijak neprekvapilo.
,,Čo tu robia ovocné stromy?" nechápala som.
,,Tam hore bol kedysi hrad, no po nástupe na trón ho dal Rhiion zničiť" vysvetľoval.
,,Pôvodne sme žili tam."
Nečakala som to.
,,Ty si žil na hrade?"
Prikývol.
,,Väčšina upírov si vďaka svojmu dlhému životu môže dovoliť veľký majetok."
,,Prečo dal Rhiion zbúrať váš hrad?"
Darius mlčal.
,,Ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš. Pochopím to" hlesla som po chvíli.
,,Väčšina bytostí noci sa pridala na stranu temna. Majetkov tých sa ani nedotkol. No my nie. Preto sme predstavovali hrozbu. Najskôr nás prosil, potom podplácal, hrozil, a keď nezabralo ani to, tak náš hrad jednoducho vypálil" povedal nakoniec.
,,To je strašné..." zašepkala som. Vedela som, aký je to pocit, prísť o domov...

Keď sme prechádzali popod jeden strom, Darius sa natiahol a čosi z neho odtrhol. O chvíľu mi podával akési ovocie.
,,Čo je to?"
Nikdy som nič podobné nevidela. Vyzeralo to ako jablko, no malo to až neuveriteľnú krvavočervenú farbu a trochu iný, podlhovastejší tvar.
,,Drue. Je to dobré, keď človeka bolí hlava. Osvieži ťa to."
Ako mohol vedieť, že ma bolí hlava? pýtala som sa samej seba v duchu, zatiaľ čo som zahryzla to toho divného šišatého jablka.
Bolo to výborné. Chutilo to úplne ako hrozno, no bolo to oveľa lahodnejšie a šťavnatejšie ako ovocie, ktoré som jedla v mojom svete.


*~*~*


Súmrak. Azda najpokojnejšia časť dňa. Ani noc, ani deň; ani tma, ani svetlo. Zopár hodín ticha, ktoré nič nenarušuje. A keďže moja bolesť hlavy, aj keď vďaka tomu úžasnému ovociu to bolo oveľa lepšie, neprestávala, súmrak bol pre mňa splneným prianím.
Jedna vec sa však zhoršila. Moja noha.
Každý krok koňa spôsobil, že mi bolesť vystrelila až do stehna. S námahou som potláčala slzy; zatiaľ sa mi to celkom darilo.
,,Odpočinieme si."
Nezmohla som sa ani na prikývnutie.
Darius zoskočil z Diavola a potom opatrne zložil aj mňa. Neobťažoval sa s priväzovaním koní; aj tak by neutiekli. Boli to vážne zvláštne zvieratá.

Po jedle si Darius znovu prezrel moju nohu.
Ja som tam len ležala a premýšľala, ako to celé dopadne. Mohlo sa to skončiť dobre; včas by sme sa dostali do nejakej dediny, tam by ma ošetrili, doplnili by sme zásoby a pokračovali v ceste.
Ale mohlo to dopadnúť aj zle; do nijakej dediny by sme nedošli, najskôr by sa nám minula voda, potom jedlo, a keďže (ako na moje veľké prekvapenie povedal Darius) tu v okolí nie je nijaký potok, zomreli by sme od smädu. Aspoň ja, keďže Darius je upír.
Čo by asi tak robil Darius, keby som tu otrčila kopytá? pomyslela som si.
Asi by ma ešte na dôvažok uškrtil, že som si dovolila zomrieť uškrnula som sa.


Nevedela som, že situácia sa vyvinie úplne inak, ako som si ju predstavovala.


Ako som sa tak rozhliadala po okolí, niečo som si všimla.
Bolo to svetlo.
Najskôr som sa zľakla, že to nás našli tí dedinčania, no potom som si uvedomila, že dedina je opačným smerom. Okrem toho, toto svetlo sa nepohybovalo; zostávalo nehybné a ja som si začala robiť nádeje.
,,Darius" oslovila som upíra, ktorý sa ešte vždy skláňal nad mojou nohou.
,,Svetlo" povedala som a ukázala smerom, kde som ho videla.
Darius okamžite otočil hlavu a pozrel tam.
,,Výborne." To bolo všetko, čo povedal. Usmiala som sa.

Myslela som si, že je to blízko, no nebolo. Keď sme na to miesto dorazili, bola už tma ako vo vreci.
A ja som zistila, odkiaľ sa to svetlo berie.
Stál tam dom.
Pri pohľade naň som sa zachvela.
Vyzeral úplne ako strašidelné domy z hororov.
Vysoký, kamenný, desivý. No aj tak mal v sebe niečo podmanivé; niečo, čo ma neuveriteľne lákalo prísť k tej veľkej drevenej bráne a zaklopať na ňu, hoci som sa k tomu domu nechcela ani len priblížiť.
V jednom okne sa svietilo.
Darius zoskočil z koňa a vybral sa smerom k širokému kamennému schodisku.

,, Darius, počkaj! Neviem, či je to dobrý nápad!" zavolala som za ním. Nemala som z toho práve najlepší pocit.
,,Zostaň tu. Keby sa niečo stalo, cválaj čo najrýchlejšie preč. Dobehnem ťa" povedal, ani sa neobzrel. Aj napriek jeho príkazu som jemne popohnala Diavola a ten sa krokom vydal za svojím pánom.
Darius medzitým podišiel k bráne a zaklopal na ňu.
Nič sa však nedialo.
Zaklopal ešte raz; stále žiadna odpoveď. Ani na tretie klopanie nikto neodpovedal .
Keď sa ani po desiatich minútach nikto neozýval, Darius sa otočil a chcel odísť. Vtedy sa dvere zrazu otvorili.
V tlmenej žiare plameňa, ktorá prenikala zvnútra do hustej tmy noci som jasne rozoznala štíhlu ženskú postavu.
Darius sa otočil...
...a na mieste skamenel .
Ani sa nepohol, bolo jasné, že to, čo uvidel, mu vyrazilo dych.
Počula som, ako tá žena povedala:
,,Vitajte."
Mala nádherný sýty, čistý a takmer až detský hlas, ktorý pripomínal zvonkohru.
Darius zalapal po dychu a zapotácal sa.

,,Salvie..."






 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Lee Lee | Web | 2. září 2009 v 14:41 | Reagovat

jhhééé další!!!

2 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 30. června 2010 v 20:47 | Reagovat

Tak zas jdu číst....a už je to opět napínavé...už se nemohu dočkat další kapitoly jak dopadne...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama