T
Sedela som na parapetnej doske obloka v mojej izbe a hľadela von do čoraz hustejšej tmy. A rovnaká tma sa pomaly, ale iste rozťahovala v mojom srdci, stravovala moju dušu a topila vedomie a myšlienky v beznádeji. Bolo to už trinásť dní od okamihu, čo som prekročila prah tohto prekliateho domu.
No zároveň to bolo len pár hodín, čo som poznala pravdu.
Tú skutočnú pravdu. Desivejšiu, ako tma.
~*~*~
Keď som sa na druhý deň zobudila, cítila som sa výborne. A bolo na to hneď niekoľko dôvodov.
Prvý bol, že noha ma bolela menej. Síce len o trochu, no i tak to bola úľava.
Druhý, že vonku svietilo slnko a bolo... no, jednoducho nádherne.
A tretí bol, že keď som neskôr vošla do jedálne, Darius a Salvie tam už boli, sedeli za stolom a smiali sa.
Ešte nikdy som nepočula upíra takto sa smiať, preto ma to trochu zarazilo.
,,Vidím, že máte nejakú dobrú náladu" uškrnula som sa a prisadla si.
,,To hej" chichotala sa Salvie.
,,Darius mi práve hovoril, ako bol raz v Lien, a..." Nedopovedala a obaja znovu vybuchli do smiechu.
Lien? V mysli som pátrala po niečom s tým menom.
Lien! docvaklo mi. Spomenula som si na druhé najväčšie mesto v Ríši a čudovala sa, ako mi mohol jeho názov len tak vypadnúť.
,,Donesiem zákusok" ozvala sa Salvie a vstala. Pobozkala Dariusa na pery a potom prešla k niečomu, čo by sme v našom svete mohli nazývať chladničkou, no tu to bola viac-menej len väčšia skriňa z tvrdého dreva, aby zadržala čo najviac chladu.
Salvie odtiaľ vytiahla akúsi tácku a vracala sa k nám.
Opäť pobozkala Dariusa a položila podnos s koláčom doprostred stola.
,,Tak, ponúknite sa!"
Na tvári sa jej zjavil široký úsmev.
,,Prečo si nesadneš ku mne?" opýtal sa Darius so smiechom a stiahol si ju do lona. Rozosmiala sa.
Mne táto situácia nebola dvakrát príjemná. Zdalo sa mi trápne sledovať, ako si tam vymieňajú nežnosti. Cítila som sa odstrčená, mimo diania. Akoby som tam ani nepatrila.
Tak som sa rýchlo najedla a s tým, že si musím ešte niečo vybaviť, som odišla.
Kráčala som po schodoch a zdola počula smiech tých dvoch.
Je dobre, že sú šťastní pomyslela som si a tiež sa usmiala.
No aj tak som cítila čosi... divné. Bola to... závisť? Nie, nie to nebolo ono. Bolo to...
Z myšlienok ma vytrhlo tiché zamňaukanie. Prekvapene som vzhliadla a zbadala som, že na najvrchnejšom schode sedí tá mačka, kýva chvostom a hľadí na mňa.
,,Ahoj, moja" usmiala som sa na ňu. Keď som k nej prišla, zobrala som ju na ruky a začala som ju škrabkať za ušami.
,,Ty si ma prišla potešiť?"
Zamňaukala, akoby mi prisvedčila. Zasmiala som sa.
,,Ty si taká zlatá. Budeme kamarátky?" opýtala som sa a spiklenecky na ňu žmurkla. Znovu mňaukla.
,,Výborne!" usmiala som sa.
Pomaly som vykročila po chodbe.
Čierne závesy na oknách jemne viali, vánok mi nežne strapatil vlasy, ako som tam kráčala s čiernou mačkou v náručí.
Predposledné dvere na konci chodby patrili mojej izbe. Neváhala som, stlačila kľučku a vošla som dnu.
Miestnosť bola tmavá.
Čierne steny, strop aj podlaha, čierny nábytok, čierne závesy na veľkom okne. V rohu veľká posteľ z ebenového dreva s červenými posteľnými prevliečkami. Červené sviečky v strieborných svietnikoch.
Položila som mačku na posteľ.
,,Chvíľu tu počkaj, áno?" žmurkla som na ňu. Mňaukla. Ja som vyšla z izby a zatvorila za sebou dvere.
Zbehla som po schodoch dolu na prízemie. Z obývačky som začula smiech. Zamierila som tam.
Keď som vošla, na chvíľu som sa zarazila.
,,Neruším?" opýtala som sa s trochu sileným úsmevom, keď som videla, ako Salvie leží na gauči a Darius zase na nej. Znovu sa ma zmocnil ten zvláštny, nedefinovateľný pocit.
,,Nie" chichotala sa Salvie, zatiaľ čo Darius ma úplne ignoroval a ďalej ju bozkával na krku.
,,Potrebuješ niečo?" opýtala sa milo.
,,Mhm" pritakala som.
,,Nebude ti vadiť, keď si na chvíľu privlastním tvoju mačku?"
Prekvapene na mňa pozrela.
,,Mačku? Akú mačku?" nechápala.
,,No, tú čiernu mačku s modrým očami. Čo mi včera vošla do kúpeľne" hovorila som trochu zmätene. Že by nepoznala vlastnú mačku? Ale možno ich tu má viac.
Pokrútila hlavou.
,,To sa ti muselo niečo zdať" povedala sebaisto.
,,Ja tu žiadnu mačku nemám. Neznášam mačky." Znechutene sa zamračila.
Hľadela som na ňu a nevedela, čo povedať.
,,A- ale, tá mačka tu vážne je! Možno vošla do domu nepozorovane a-"
,,Nemožné" prerušila ma.
,,Vedela by som to. Ako hovorím, neznášam mačky. Okrem toho, veľmi dobre viem, čo sa tu deje. Keby sem vošla akokoľvek nepozorovane, zistím to. Žiadna mačka tu nie je. Určite."
Stála som tam a ničomu nerozumela.
Veď som tú mačku videla! Držala som ju na rukách! Nechala som ju vo svojej izbe!
Zavrtela som hlavou.
Alebo nie... ?
Zneistela som.
Asi som si to naozaj len predstavovala pomyslela som si nakoniec.
,,Asi máš pravdu" povedala som Salvie.
,,Zrejme som si to vážne len predstavovala. Prepáč mi to vyrušenie. Idem hore."
Ospravedlňujúco som sa usmiala a vyšla z miestnosti.
Že by mi už vážne začínalo šibať? rozmýšľala som, keď som vystupovala po tmavom schodisku hore, na druhé poschodie.
Pred izbou som sa na okamih zarazila.
Čo ak tam... ? Nie, nič tam nie je pokrútila som nakoniec hlavou a rozhodne stlačila kľučku.
Zamrzla som na prahu.
Mačka tam bola. Pokojne sedela na mojej posteli a hľadela mi do očí.
Nie! To nie je možné! Alebo... že by mi Salvie klamala? Žeby bola tá mačka len pasca? Ale aká? A prečo? Veď Salvie je naša priateľka! Alebo nie... ?
Ničomu som nerozumela. Nemyslela som si, že by mi Salvie klamala. Akosi... Akosi som nemala ten pocit, ktorý som mala vždy, keď mi niekto klamal. Akosi som vedela, že hovorí pravdu.
Ale prečo potom... ?
Strhla som sa, keď sa za mnou ozval tichý hlas.
,,Deje sa niečo?"
Otočila som sa a pozrela na Salvie.
,,Toto je tá mačka" povedala som a ukázala na posteľ.
,,Vidíš? Je tam. Musela sa nejako dostať dnu."
Salvie sa zamračila.
,,O čom to hovoríš?"
Nechápavo som jej pozrela do očí.
,,Ako o čom hovorím? O tej mačke, predsa!"
,,O akej mačke?"
To bolo na mňa priveľa.
,,O tej, čo mi práve sedí na posteli!" zamračila som sa.
,,Tam žiadna mačka nie je."
Vyvalila som oči.
To ju vážne nevidí?!
,,A- ale-"
,,Niečo sa ti zdá, Rose" usmiala sa.
,,Nie, nezdá!" protestovala som.
,,Poď!"
Chytila som ju za ruku a ťahala ju k posteli.
,,Tu" viedla som jej ruku smerom k mačke.
Tá sa ani nepohla. Hľadela na mňa svojimi prenikavými očami a jemne kývala chvostom.
Potom sa stalo niečo divné.
Namiesto toho, aby sa Salviina ruka dotkla mačkinho kožúška a pohladila ho, prešla mačkou, akoby to bol len vzduch.
Primrzla som a s vyvalenými očami hľadela raz na Salvie, raz na mačku. Tá si teraz pokojne olizovala pravú prednú labu.
,,A čo by sa akože teraz malo stať?" Salvie na mňa zvedavo uprela svoje nevinné modré oči.
Nezmohla som sa na slovo.
,,Ty- ty to necítiš?" dostala som po chvíli zo seba.
,,A čo by som mala cítiť?" opýtala sa.
,,T- tú mačku, predsa!"
V hlase som mala hysterický podtón.
,,Rose" Salvie mi jemne položila ruky na plecia, ,,žiadna mačka tam nie je. Len sa ti to zdá. Mala by si si odpočinúť."
Vytrhla som sa jej.
,,Nie, nepotrebujem odpočívať!"
Zdvihla som hlas.
,,Ja len... len..."
,,Odpočiň si, Rose. Večeru ti donesiem sem."
Salvie mi venovala posledný súcitný úsmev, vyšla z izby a zavrela za sebou dvere.
Ja som tam stála a bola som absolútne zmätená.
Ničomu som nerozumela.
Otočila som sa a pozrela na mačku.
Rozvaľovala sa na mojej posteli a jemne pomykávala končekom chvosta.
Ustúpila som od nej.
,,Čo- čo si vlastne zač?!" vykoktala som mierne hystericky.
Mačka prestala hýbať chvostom a pozrela mi do očí. Potom zoskočila na zem a približovala sa ku mne pomalým, elegantným krokom.
Ustupovala som, kým som chrbtom nenarazila do steny.
,,Č- čo..."
Mačka mi stále hľadela do očí a ja som sa zrazu nemohla ani pohnúť. Akoby ma čosi veľmi, veľmi pevne zvieralo.
,,Ni- nie..."
Vtedy sa mačka prikrčila a skočila na mňa. Zacítila som, ako ma jej pazúry drapli po ramene.
Vzápätí som mala pocit, akoby ma pohltili plamene. Tá bolesť bola neznesiteľná; rozširovala sa mi po tele a stravovala ho. Nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som sa nadýchnuť, nedokázala som vykríknuť.
Zviezla som sa po stene na zem. Z očí mi vytekali slzy.
Po chvíli začala bolesť náhle ustupovať. Najskôr som sa dokázala nadýchnuť, potom sa mi začal do končatín vracať cit. Pohla som prstom a neskôr aj celou rukou.
Všetko toto sa stalo tak rýchlo, že som si to ani poriadne neuvedomila. Zbadala som sa až vtedy, keď mi mačka skočila do lona, usalašila sa tam a začala spokojne priasť.
Ja som tam sedela a prudko dýchala.
,,Čo... čo to malo... znamenať?" zašepkala som smerom k mačke.
A vtedy sa stalo čosi, čo mi vyrazilo dych.
Mačka prehovorila.
Nebolo to ako normálna ľudská reč. Nie, toto bolo iné.
Nepovedala: ,Neboj sa, som tvoj priateľ, neublížim ti. Takto ti môžem pomôcť.´
No predsa som vedela, že to tak je. Cítila som to.
Skrátka som to vedela.
Neviem, či som odpadla preto, alebo z toho vyčerpania, ktoré som cítila. No viem, že keď mi Salvie doniesla večeru, našla ma sedieť pri stene. A ja som spala.



Zajímavá černá kočka...