close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola U - Keď minulosť ožíva - časť piata - Dni s nádychom neskutočna

10. září 2009 v 16:11 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

U

Dni ubiehali neuveriteľne rýchlo. Asi som mala byť rada, pretože Darius aj Salvie boli šťastní, vonku bolo nádherne, mala som novú priateľku v podobe mačky, noha sa mi lepšila... no nebola som. Nie, ja som nebola rada. Nebola som spokojná.
Tieto dni dostali celkom nový, snový nádych. Nádych neskutočna.

Ráno som vstala a zišla dolu na raňajky. A vždy sa mi naskytal ten istý obraz. Darius a Salvie sa buďto bozkávali, alebo robili niečo podobné.
Necítila som sa v prítomnosti tých dvoch príjemne, preto som sa, rovnako ako v prvý deň, rýchlo najedla a vybehla hore.
Tam som si sadla na podokenicu s mačkou v lone a väčšinu času som čítala, alebo len tak hľadela von oknom.

Zistila som, že tú mačku vidím len ja.
Nevedela som, prečo to tak je, no akosi ma to neprekvapovalo. Nie odvtedy, čo ma poškriabala.
Tie škrabance vyzerali, akoby boli staré niekoľko rokov, nie dní. Neriešila som to. Zvykla som si, že táto ,,cica" nie je normálna.
Veľa času som strávila ,,rozhovorom" s ňou, takže sa z nás stali dobré kamarátky. Mala som pocit, že mi dokonale rozumie, hoci ja som ju nie vždy pochopila.

Možno si myslíte, že som bola naivná, keď som tak rýchlo uverila akémusi mačaciemu preludu. No nebolo to tak. Vedela som, že jej môžem veriť. Že mi chce pomôcť. Ak nič iné, toto som vedela so stopercentnou istotou. Preto ma prítomnosť mačky, ktorú som pomenovala Kleopatra, neznepokojovala.

Nie, to, čo ma skutočne znepokojovalo, bolo správanie Dariusa.
Všetko sa to začalo piaty deň nášho pobytu u Salvie.

Sedela som na podokenici s Kleopatrou v lone a hľadela na jasne zelené kopce v diaľke, keď sa ozvalo zaklopanie a do izby vošla Salvie.

,,Ahoj" pozdravila a usmiala sa.
,,Neruším?"
,,Mm" pokrútila som hlavou a ďalej zízala von oknom. Salvie si sadla na posteľ. Otočila som hlavu a pozrela na ňu. Tvárila sa rozpačito.

,,Deje sa niečo?" opýtala som sa.
,,Nie! Nie, ja len..." Pokrútila hlavou.
,,Len je to pre mňa veľká česť."
Nechápavo som na ňu hľadela.
,,Česť?"
Prikývla.
,,Chcem povedať, že človek nestretne Artemis každý deň. Tým chcem povedať..."

Ja som ju prestala počúvať po prvej vete. Zmeravela som a cítila som, ako blednem.
,,Artemis?" prerušila som ju.
,,Netuším, o čom to hovoríš" pokračovala som a prestierala som, že nechápem, o čom je reč.
,,Ale no tak, netvár sa, že nevieš, o čo ide!"
V jej hlase som cítila vzrušenie.
,,Viem, že si Ochrankyňa. Darius mi to povedal. Som taká rada, že si tu! Naozaj už bolo načase! Ríša je-"
,,Darius?" skočila som jej do reči.
,,Áno" povedala trochu prekvapene.
,,Je to zle?"
Pozrela som jej do očí a zrazu som nebola schopná sa na ňu hnevať.

,,Nie, to je v poriadku. Len si potrebujem pohovoriť s Dariusom."
,,Iste, to nebude problém" povedala pokojne, i keď trochu nechápavo.
,,Je vo svojej izbe. Ak chceš, zavediem ťa tam" ponúkla sa ochotne.
,,Budem rada."

Kráčali sme chodbou v úplnom tichu, takže som mala čas na vlastné myšlienky.
Prečo Darius prezradil, že som Artemis? nerozumela som.
Veď to bol on, kto tak nástojil na tom, aby ma nikto nespoznal! Tak prečo potom... ?
Nemala som čas tú vetu domyslieť, pretože vtedy sme už stáli pred dverami Dariusovej izby.
,,Ďakujem" otočila som sa na Salvie. Tá sa len usmiala a odišla.
Ja som sa zhlboka nadýchla a zaklopala.

Chvíľu sa nič nedialo, no asi po minúte sa dvere otvorili a predo mnou stál Darius. Najskôr sa usmieval, no keď ma zbadal, úsmev zmizol a vystriedal ho zamračený výraz.
,,Potrebuješ niečo?" opýtal sa ma nepríjemne.
,,Áno, potrebujem. Chcem sa s tebou porozprávať. Pustíš ma dnu?"
Z jeho tváre nevyžarovalo nič dobré, ale rozhodla som sa, že budem nekompromisná, aj keby bol neviem ako naštvaný.
Bez slova ustúpil, a ja som vošla.

Jeho izba bola podobná mojej, no bol tu rozdiel.
Zatiaľ čo moja izba bola zladená do čierno-červena, pričom čierna prevyšovala, táto miestnosť bola modro-čierna a o trochu svetlejšia.

,,Tak, o čo ide?" spýtal sa Darius. Prestala som si prezerať izbu a stočila som pohľad naňho.
,,Zavrel by si dvere?" poprosila som ho. Zamračil sa, no spravil, o čo som ho žiadala.
Povzdychla som si a sadla si na kraj jeho postele. Darius sa ešte viac zamračil. Stál tam so skríženými rukami a tváril sa ako boh znechutenia. Jeho pohľad sa mi vonkoncom nepáčil.

,,Prečo si Salvie povedal, kto som?" opýtala som sa ho bez okolkov. Veď načo chodiť okolo horúcej kaše?
,,Salvie je na našej strane" odvetil chladne.
,,Iste, ale i tak to bol risk" pokrútila som hlavou.
,,Je možné, že sa Rhiion dozvie, že som tu, a potom nebudeme v nebezpečenstve len my, ale aj ona."
,,Nebude." Jeho hlas bol stále rovnako neosobný.
,,Ochránim ju."

Znovu som si povzdychla.
,,To nikdy nevieš. Je možné, že sa ti to nepodarí. Čo potom?"
Hľadela som mu do očí. Zračil sa v nich odstup.

,,Prečo si sem prišla?" spýtal sa pokojne, no jeho hlas mal desivý podtón.
,,Aby si mi hovorila, aký som neschopný?"
,,Nie, to nie" odpovedala som rovnako pokojne.
,,Len ti chcem vysvetliť, že je nebezpečné, aby o mne niekto vedel."
,,Vieme o tebe len ja a Salvie. A moja rodina, samozrejme. A nemyslím, že by ktokoľvek z nich niečo povedal."
,,To iste nie" súhlasila som.
,,Tvojej rodine verím. Ale Salvie... ? Neviem. Vážne neviem. Je to všetko akési divné" pokračovala som zamyslene.
,,Čo tým chceš naznačiť?" opýtal sa potichu, no tónom, ktorý ma zarazil.
Prekvapene som vzhliadla a stretla sa s pohľadom Dariusových očí. A ostala som v šoku.

Jeho pohľad bol ľadový, a to doslova. Oči dostali tmavý, kovový nádych; boli temer čierne. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
A ja som vedela, že je zle.

,,Nechcem tým naznačiť nič" hovorila som aj naďalej pokojne, no mala som čo robiť, aby som ovládla hlas tak, aby sa mi netriasol.
,,Len chcem poukázať na to, že Salvie mala byť mŕtva. Nemôžeš vedieť, kto ju zachránil a za akým účelom. Je dosť možné, že ju ovláda Rhiion. Nemusí byť na jeho strane vedome, ale nevedomky by to nebolo prekvapujúce."

Ako som to hovorila sledovala som, ako sa Dariusove ruky zovreli v päste a pohľad jeho očí dosiahol istý smrteľný bod.
A ja som sa naozaj začala báť.
Takéhoto som ho ešte nevidela pomyslela som si a naprázdno prehltla.
Teda, nie, pokiaľ išlo o mňa.

,,Takže ty mi hovoríš, že Salvie je Riionov špión, že by vlastne mala byť mŕtva a my by sme teraz mali odísť?"
Darius pristúpil k posteli, na ktorej som sedela. Rýchlo som vstala a pomaly pred ním ustupovala. Bol desivý.

,,Vieš čo, Rosalie?" opýtal sa chladne, zatiaľ čo ja som sa už celá vydesená tónom jeho hlasu a pohľadom jeho očí tisla ku dverám.
,,Ak chceš, odíď. No ja zostávam so Salvie. Už som ju raz stratil a to vinou tých, ktorí tvrdili, že je s Rhiionom. Nemienim túto chybu opakovať."
Ustúpil.
,,A teraz odíď z mojej izby, prosím."
Bez akýchkoľvek námietok som otvorila dvere a vyšla na chodbu. Darius za mnou znovu zavrel.

Stála som tam a ako zhypnotizovaná hľadela na dvere, ktoré sa za mnou pred chvíľou zatvorili. A akosi som stále nechápala, čo sa to práve stalo.

,,Tak, ako?" ozval sa za mnou znenazdajky Salviin hlas.
Inokedy by som sa možno zľakla, no po rozhovore s Dariusom ma to vôbec nevystrašilo.

,,Nijak" odpovedala som potichu a otočila sa. Do očí sa mi tisli slzy a ja som nechcela plakať pred ňou.
,,Deje sa niečo?"
Jej hlas bol starostlivý. Otočila som sa a pozrela na ňu.

Stála tam a jej vlasy sa vo svetle slnečných lúčov zlato leskli. Modré oči boli spola súcitné, spola zvedavé a jej tvár mala, ako vždy, anjelsky výraz.
A ja som zrazu pochopila.
Nedokázala by som Dariusa od nej odtrhnúť. Nedokázala by som ho od nej vziať preč. Nie, aj keby chcel odísť, myslím, že by som mu povedala, aby zostal. S ňou.

,,Nie, nič."
Môj hlas bol pokojný, hoci som v očiach cítila slzy.
,,Buďte s Dariusom šťastní" zašepkala som a rozbehla sa ku svojej izbe.
Tam som zamkla a padla na posteľ. Nedokázala som zadržať slzy.

Ani som nevedela, prečo som sa rozplakala. Azda to bolo preto, lebo ma jediná osoba, ktorej som na tejto ceste úplne verila, nenávidela. Áno, bola som presvedčená o tom, že ma Darius nenávidí. Teraz som si tým bola istá. Po tom, čo som povedala o Salvie, som to vedela.
Tvár som zaborila do vankúša, ktorý čiastočne pohlcoval moje vzlyky.
Pri uchu som začula tiché mňauknutie. Zodvihla som hlavu a pozrela na Kleopatru.
,,Ty si ma prišla potešiť?" opýtala som sa potichu. Cítila som, ako moje slová potvrdila.
,,Si taká zlatá" zašepkala som a znovu sa rozplakala.
Pocítila som, ako mi Kleopatra jemne olizuje ucho.


~*~*~


Tieto dni dostali akýsi zvláštny, snový nádych. Nádych neskutočna...

Celý čas som bola v dome. Nechcelo sa mi vychádzať von, pretože bolo buď príliš teplo, alebo pršalo. A tak som bola dnu a skúmal dom.
Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré objavuje to, čo je skryté. Ktoré vidí neviditeľné...
Problém bol v tom, že ja som skutočne objavila neviditeľné. To, čo malo zostať skryté. A to bola predzvesť pekla...


Vonku pršalo. Veľké dažďové kvapky stekali po oknách a pripomínali slzy.
Ja som sedela na podokenici a škrabkala Kleopatru, ktorá sa mi pohodlne usadila v lone a spokojne priadla, za ušami. Hľadela som von a sledovala ťažkú sivú hmlu, ktorá sadala na krajinu a pomaly pokrývala všetko naokolo.

Cítila som sa čudne prázdna. Ako nádoba, ktorej obsah niekto ukradol.
Ako porcelánová bábika...

Kleopatra zodvihla hlavu a zamraučala. S povzdychom som ju položila na zem. Vedela som, že sa chce ísť prejsť, preskúmať ďalšiu časť tohto domu.
Mne sa nechcelo. Chcela som sedieť na podokenici a v myšlienkach splynúť s tou nepreniknuteľnou sivou hmlou v ničotu, ktorá by zaplnila dutú prázdnotu v mojom srdci.
Nemohla som. Kleopatrino naliehavé mraučanie mi nedovoľovalo ponoriť sa do svojej duše.
Skrátka som musela ísť s ňou.

Naše ,,obchôdzky" boli stále o tom istom. Kleopatra niekam išla a ja som jednoducho kráčala za ňou. Vedela som, že to tu pozná lepšie, ako ja.
Ani teraz tomu nebolo inak. Preto ma trochu zarazilo, keď sa mačka zastavila pred izbou, ktorá bola vedľa tej mojej.
Bola to posledná izba na tomto poschodí.

,,Tam nemôžem ísť" povedala som Kleopatre.
,,Vieš, že je zamknutá."

O tom som sa presvedčila už druhý deň, čo som bola tu. Poháňaná vlastnou zvedavosťou som sa pokúsila otvoriť tieto dvere a zistila som, že sú zamknuté. Okrem toho ma pri tom našla Salvie, ktorá povedala, že je to hosťovská izba, ktorá sa nevyužíva. Vraj tam nie je nič zaujímavé.
Tak som sa prestala pokúšať dostať dnu.

No Kleopatra zrazu začala byť akási divná. Mraučala tak nahlas, že keby som si nebola istá, že ju vidím a počujem len ja, bála by som sa, aby ju nezačuli Darius a Salvie, hoci tí boli teraz zatvorení v Dariusovej izbe, z ktorej sa podchvíľou ozval smiech.

,,Kleopatra!" zvolala som rozhorčene, keď mačka začala divoko skákať do dverí a na kľučku.
,,Ublížiš si!" napomínala som ju.
No ona neprestala; vytrhla sa mi a pokračovala v dobýjaní sa dnu.
A popritom som celý čas cítila, že sa úpenlivo snaží čosi mi povedať.
,,Nerozumiem!" povedala som mierne zúfalo, pretože som vedela, že je to dôležité.
Tak som sa pokúsila hádať.
,,Je to čosi s touto izbou?"
Cítila som, ako prikývla. Povzbudená týmto malým úspechom som pokračovala.
,,Je to niečo dôležité?" zase som cítila, že súhlasí.
,,Je to niečo, čo sa týka Salvie?"
Opäť súhlas.
,,Týka sa to aj Dariusa?"
Znovu pritakala.
,,Aj mňa?"
Aj v tomto som mala pravdu.
,,Je to niečo s mojou cestou?"
Tentokrát som trafila vedľa.
,,Má to niečo spoločné s Rhiionom?"
Cítila som, že nesúhlasí, hoci som zacítila, že som blízko.
,,Je to niečo nebezpečné?" vytresla som prvú vec ktorá ma napadla. A so zdesením som si uvedomila, že Kleopatra opäť súhlasí.
,,Nebezpečné pre niekoho v tomto dome?" opýtala som sa potichu. Súhlasila.
,,Nebezpečné pre teba?"
Nie.
,,Nebezpečné pre Salvie?"
Znovu nesúhlasila.
,,Nebezpečné pre Dariusa?" skúsila som znovu, no zase som trafila mimo.

A uvedomila som si, čo to znamená.
Posledná osoba v tomto dome som totiž bola ja.

,,Nebezpečné pre... mňa?" zašepkala som a cítila, že som opäť trafila do čierneho.
Naprázdno som prehltla.
,,Veľmi nebezpečné?"
Kleopatra sa upokojila. Očividne bola spokojná, že som pochopila, čo mi chce povedať.
No ja som pokojná nebola, a už vonkoncom nie vedy, keď mi potvrdila, že to je veľmi nebezpečné.
No vtedy som už vedela, že sa tam musím pozrieť.

Započúvala som sa do ticha chodby, ktoré bolo občas narušené Dariusovým či Salviiným smiechom. Obaja boli počuteľne plne zamestnaní.

Znovu som sa otočila ku dverám a stlačila som kľučku. Nič. Ako aj predtým, bolo zamknuté.
No tentoraz som sa nemienila tak ľahko vzdať.
Vytiahla som si z vlasov dve ozdobné strieborné ihlice (darček od Salvie) a kľakla si, aby som mala zámok na úrovni očí.
Ešte nikdy som nič podobné nerobila, preto som bola temer stopercentne presvedčená, že sa mi to nepodarí. Ale chcela, musela som to aspoň skúsiť.
Opatrne som strčila ihlice do zámku a nejako som s nimi hýbala.
Netrvalo dlho a ja som si uvedomila, že čosi robím zle.

Mala by som sa pokúsiť otočiť západku a potom... uvažovala som v duchu.
Moment. Ako je možné, že to viem? nechápala som.
S podozrením som pozrela na Kleopatru.
Tá mňaukla a ja som mala pocit, že sa smeje.
,,Ty ma asi nikdy neprestaneš prekvapovať, však?" povzdychla som si.
No nemala som veľa času na premýšľanie, pretože mačka zrazu začala byť nervózna.
,,Salvie?" zašepkala som a ucítila jej súhlas.
,,Sakra!"
Snažila som sa upokojiť a plne sa sústrediť na zámok.

Trvalo to asi pol minútu. Desivú pol minútu, počas ktorej sa mi do žíl vovalil adrenalín a čelo sa mi zvraštilo od sústredenia.
Zrazu som v Dariusovej izbe začula kroky. Oblial ma pot.
Počula som Salviin hlas:
,,Donesiem niečo na pitie."
Otočila som sa späť k zámku a horúčkovito sa snažila ho otvoriť.
Salvie mierne stlačila kľučku.
Bola som pripravená okamžite vyskočiť a tváriť sa nevinne, keď tu zrazu zámok povolil.

Šokovane som vyvalila oči, no vzápätí som, spolu s Kleopatrou, skočila dnu do miestnosti a rýchlo za sebou zavrela dvere.
Salvie vyšla na chodbu.

Stála som tam v tme s uchom nalepeným na dverách a modlila sa, aby ma nevidela.
Po chvíli som počula, ako schádza dolu, do kuchyne.
Uľahčene som si vydýchla.
,,Páni, to bolo o chlp" povedala som smerom k mačke. Tá sa mi obtrela o nohy a ja som zacítila, že má čosi v papuľke.
,,Čože to máš?" opýtala som sa a sklonila sa k nej.
O chvíľu som tam stála so zápalkami v rukách.
,,Kde si to vzala?" zasmiala som sa. Napravo pri dverách som nahmatala svietnik.
Rýchlo som škrtla zápalkou o dvere a tá sa rozhorela. Neváhala som a postupne zapálila všetky sviečky v striebornom svietniku.

,,Tak, a teraz sa pozrieme, čo to tu máme" povedala som zahášajúc zápalku a otočila sa.

Akoby som primrzla k zemi. Zápalka spadla na zem.

A ja som šokovane hľadela na výjav slabo osvetlený zelenými sviečkami, ktorý som mala pred sebou.








 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 30. června 2010 v 21:53 | Reagovat

Jsem zvědavá co v té místonosti je... :-D  8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama