Tak, začíname ďalšiu kapitolu Rosinho života a ďalšiu časť mojej poviedky... Dúfam, že sa vám bude páčiť!
V časti druhej: Cez Ríšu a ešte ďalej sa stretnete okrem iného aj s Rosaliným osudom, princeznou Kirou a ďalšími starými aj novými, no rovnako dôležitými postavami. Tiež sa dozviete nové informácie o samotnej Ríši, jej obyvateľoch a ich zvykoch.
A takisto sa ukáže, že minulosť je niekedy zahmlenejšia a neistejšia ako budúcnosť...
Tak vám želám príjemné čítanie!
P.S. ďakujem veľmi, VEĽMI pekne všetkým, čo mi napísali komentár k minulej kapitolke!! Naozaj ste mi urobili obrovskú radosť!! Len som teraz nejako nemala čas vám odpísať a poďakovať sa, čo ma veľmi mrzí... takže ďakujem teraz a takto!!
P.P.S. pre tých, ktorých by to snáď zaujímalo: táto poviedka bude mať spolu tri série + Epilóg.
A ešte venovanie tejto kapitolky aj celej druhej časti:
> všetkým mojim komentátorským dušiam do jedinej
> a tým, ktorí spolu so mnou a Rosalie vstupujú do ďalších dverí miestnosti zvanej Život...
Otvorme teda dvere mysle a vstúpme spolu do Fantázie...
1.
,,Tlak klesá! Strácame ju!"
,,Defibrilátor!"
,,Nabiť!"
,,Ustúpte! Mám to na dvesto!"
,,TERAZ!"
Prudko som otvorila oči.
Ležala som na posteli vo svojej izbe.
Opatrne som sa posadila a nechápavo sa rozhliadala okolo.
Závesy boli odhrnuté a rozvieval ich jemný vánok.
Sviečky boli zapálené.
Vonku bola tma, no nie taká, aká býva uprostred noci; nepreniknuteľná a atramentovo čierna, ale taká, aká je v dobe tesne pred brieždením; tmavomodrá a akási matná.
Obzerala som sa po izbe a zrak mi padol na Dariusa.
Usmiala som sa.
Sedel v mojom kresle a spal.
Nohy mal prehodené cez operadlo, hlavu naklonenú nabok a opretú o zadnú časť kresla.
Ústa mal pootvorené a trochu sa mračil.
Dlhé plavé vlasy mu padali do očí.
Ešte sa nerozvidnelo, takže mal stále svoju upírsku podobu.
Vyzeral... no, ako anjel. Úplne ako anjel.
Potichu som sa postavila a opatrne, aby som ho náhodou nezobudila, som ho prikryla svojou perinou.
Potom som sa sklonila a pobozkala ho na čelo. Uvedomila som si, že mu nádherne voňajú vlasy.
Netuším, prečo som to urobila; bolo to akési nutkanie a ja som nemala silu mu odolať.
Zahniezdil sa a čosi nezrozumiteľne zamrmlal, no nezobudil sa.
Potichulinky som sa zasmiala a prešla ku dverám.
Potichu som ich otvorila, vyšla som von a čo najtichšie ich zase zavrela.
Kráčala som chodbou a rozmýšľala, čo robil Darius v mojej izbe.
Veď mal byť predsa so Salvie. Alebo nie?
Mala som čudný pocit, že sa včera stalo čosi dôležité, no akosi som si nevedela spomenúť, čo to bolo.
Pokrútila som hlavou.
Hádam na to časom prídem pomyslela som si.
Pri schodisku som sa zastavila.
Sedela tam totiž Kleopatra, olizovala si labu a kývala končekom chvosta.
,,Ahoj, moja" pozdravila som ju a usmiala sa. Mňaukla.
Ja som sa sklonila, že ju zoberiem na ruky.
A vtedy som si spomenula.
,,Páni, to bolo o chlp" povedala som smerom k mačke. Tá sa mi obtrela o nohy a ja som zacítila, že má čosi v papuľke.
,,Čože to máš?" opýtala som sa a sklonila sa k nej.
O chvíľu som tam stála so zápalkami v rukách.
,,Kde si to vzala?" zasmiala som sa. Napravo pri dverách som nahmatala svietnik.
Zamrzla som uprostred pohybu.
Čo... ? Čo to má, sakra... ?
Cítila som, ako blednem.
Veď... Veď ja mám byť mŕtva! uvedomila som si odrazu.
Tak prečo tu potom stojím? Ako je možné, že dýcham? Že žijem... ?
Nerozumela som tomu.
A... A Dariusa má predsa ovládať Salvie! A Salvie ma predsa... predsa...
Klesla som na kolená.
,,Ako to... ? Prečo...?"
Pozrela som sa Kleopatru. Hľadela na mňa tými svojimi zvláštnymi očami a mlčala.
,,Prečo nič nehovoríš.... ?"
Mňaukla.
Zmätene som na ňu pozrela. Potom som pohľadom skĺzla na svoje rameno.
Škrabance zmizli.
,,Ty... Ty už mi asi nepovieš nič, však?" zašepkala som.
Naklonila hlavu nabok.
S povzdychom som ju vzala na ruky a zišla som dolu.
Vošla som do kuchyne.
Nič sa tam nezmenilo.
Všetko bolo presne tak, ako keď som tam bola naposledy.
Stoličky boli zasunuté, naprostriedku stola stála váza s kytičkou lúčnych kvetov.
Závesy boli roztiahnuté.
Bolo to, akoby som odtiaľ odišla len pred chvíľou. A pritom...
Podišla som k oknu. Brieždilo sa.
Povzdychla som si.
Prečo žijem? Ako je možné, že nie som mŕtva?
Tieto dve otázky mi bežali hlavou stále dokola. Nevedela som nájsť odpoveď.
A ešte ten čudný sen, ktorý sa mi sníval...
Ak to bol sen pomyslela som si a zachvela sa.
Na sen to bolo príliš živé. Ale ako by sa mi mohlo sn-
Zarazila som sa a prestrašene som sa mykla, pretože keď som sa obrátila, že odtiaľ odídem a opýtam sa Dariusa, čo sa to vlastne stalo zistila som, že Darius sedí na stoličke za stolom uprostred kuchyne a doslova ma prepaľuje pohľadom.
Zachvela som sa a cítila som, ako Kleopatra zoskočila na zem.
Mala som chuť zakričať: ,Neopúšťaj ma!´ , pretože Dariusov pohľad bol... naštvaný.
Veľmi naštvaný.
Upír sa postavil a pohol sa smerom ku mne.
Akosi automaticky som ustúpila.
Darius sa predo mnou týčil a vyzeral ako boh hnevu.
Zelené oči mal temer čierne, tvár bledšiu ako obyčajne a ruky zaťaté do pästí.
Chvíľu sme tam tak stáli; ja vystrašená, on očividne poriadne vytočený.
Keď sa pohol smerom ku mne, automaticky som sa prikrčila. Mala som pocit, že sa musí premáhať, aby mi náhodou jednu nestrelil. Od neho by to teda poriadne bolelo; tým som si bola istá.
,,Už nikdy" precedil po chvíli pomedzi zuby, ,,nikdy nesprav takú sprostosť, akú si spravila predvčerom!"
Prekvapene a nechápavo som zažmurkala.
,,Akú sprostosť?"
Neodpovedal. Len tam stál a ja som si šokovane uvedomila, že má v očiach slzy.
,,Darius, čo... ?"
Nedopovedala som, pretože vtedy ku mne upír náhle pristúpil a objal ma tak, že mi skoro vyrazil dych.
Od prekvapenia a šoku som sa nedokázala ani pohnúť.
,,Už nikdy" šepkal, ,,nikdy sa za mňa nesmieš obetovať. Nikdy!"
,,Škrtíš ma" zachrčala som, keď som začala strácať dych.
,,Prepáč" šepol a chytil ma jemnejšie. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Ale už nikdy sa nesmieš kvôli mne obetovať! Tvoj život je dôležitejší, ako život kohokoľvek iného!"
Inokedy by som sa o tom s ním začala hádať, pretože som zastávala názor, že životy všetkých bytostí sú si rovné, no teraz som cítila, že na to nie je vhodná chvíľa.
A tak som ho tiež objala a usmiala sa.
,,Pšššt, tíško, už je to v poriadku" šepkala som a hladila ho po chrbte. Vedela som, že ticho plače, hoci sa to snažil skrývať.
Netuším, ako dlho sme tak stáli. V Dariusovom náručí som sa cítila zvláštne bezpečne a pokojne. Bol to príjemný pocit.
Keď ma pustil, pozrela som mu do tváre a usmiala sa. Hoci som si bola istá, že naozaj plakal, vôbec to na ňom nebolo vidieť.
,,Sľúb mi to" šepol a hľadel mi pri tom hlboko do očí. Naskočili mi zimomriavky.
,,Sľúb mi, že už sa za mňa nikdy neobetuješ!"
,,Sľubujem."
Zdalo sa, že sa mu uľavilo.
Nevedela som, že tento sľub nebudem môcť dodržať...
,,Čo sa to vlastne stalo?" spýtala som sa, zatiaľ čo on prešiel ku stolu a znovu si sadol. Ja som sa usadila na podokenici a škrabkala Kleopatru, ktorá mi vzápätí skočila do lona, za ušami.
,,Ako je možné, že ťa Salvie neovláda? Veď tá bábika..."
Nedopovedala so a zvedavo som naňho hľadela.
,,Tú bábiku som našiel" povedal po chvíli.
,,Našiel?"
,,Áno. Išiel som do tvojej izby, pretože som hľadal Salvie. No ona tam nebola a ani ty nie. Vtedy som si všimol tú odlomenú dosku. Tak som sa tam išiel pozrieť. Vlastne ani neviem prečo..."
Na chvíľu sa odmlčal.
,,Našiel som tam tú bábiku. Vyzerala úplne ako ja, no nechápal som, prečo má zaviazané oči a tú šnúrku okolo tela. Tak som to jednoducho odviazal.
Vtedy som si uvedomil, že čosi nie je v poriadku. Čosi mi tam nesedelo... A keď som si uvedomil, že je to čierna mágia, dostal som strach, Áno, ja som z toho dostal strach..."
Uškrnul sa.
,,Hľadal som vás všade, prešiel som celý dom. Volal som vás, ale ty ani Salvie ste nikde neboli... Potom som si spomenul na izbu vedľa tej tvojej. Vedel som, že je zamknutá, no čosi ma tam ťahalo...
Keď som vošiel a uvidel tam Salvie stáť s tvojou bábikou ruke, zľakol som sa. A keď som ťa potom zbadal na zemi v kaluži krvi..."
Potriasol hlavou.
,,Vykríkol si ,Nie!´ " šepla som.
,,A potom... potom si si ku mne kľakol. A spýtal si sa ,Prečo?´ ."
Prekvapene na mňa pozrel.
,,Ako to vieš?"
Hľadela som naňho trochu vyľakane.
,,Ja... Snívalo sa mi to" šepla som.
,,Takže je to pravda?" opýtala som sa po chvíli.
,,Salvie je mŕtva?"
Mlčal.
,,Áno" povedal nakoniec.
Znelo to zvláštne chladne.
,,Ale pre mňa je mŕtva odvtedy, čo napadli jej otca. Pre mňa zomrela vtedy."
Chápala som ho.
Chcel si ju uchovať v pamäti takú, aká bola za života. Nie túto diabolskú znovuzrodenú necromancerku.
,,A... ako je možné, že žijem?" šepla som po chvíli.
,,Veď ma predsa zabila, alebo nie?"
Pozrela som naňho.
Pokrútil hlavou.
,,Nebola si mŕtva, len v bezvedomí."
Tiež som zavrtela hlavou.
,,To na veci nič nemení" vyhlásila som.
,,Moje zranenie bolo vážne. Veľmi vážne."
Hľadela som naňho. Mlčal.
,,Tak?" opýtala som sa trochu netrpezlivo, keď ani po minúte neodpovedal.
,,Toto sa ti nesnívalo?" spýtal sa ma. Pokrútila som hlavou.
,,Posledné, čo si z toho sna pamätám je, ako si ma zobral na ruky a vyniesol von z tej izby. Potom mám okno."
,,Okno?" nechápavo na mňa pozrel.
Zasmiala som sa.
,,Je to len slovný zvrat. Používame ho v našom svete, keď chceme povedať, že má niekto výpadok pamäte. Povieme, že má ,okno´ ."
Zarazila som sa.
,,Vlastne už nepoužívam skoro žiadne takéto výrazy" dodala som potichu.
Tento svet sa mi tak dostal pod kožu, že som pomaly začínala uvažovať ako jeho obyvateľ, hoci som ním nebola.
Zodvihla som hlavu a pozrela na Dariusa.
,,Takže? Ako si ma teda zachránil?"
,,Dal som ti svoju krv" znela odpoveď. Zarazilo ma to.
,,Krv... ?"
Prikývol.
,,Spomínaš si na tú knihu, o ktorej hovorila Salvie?"
Prikývla som.
,,Bol tam návod, ako zrušiť kliatbu WooDoo."
,,Aha. A ako teda?"
,,Človek musí byť nažive, inak je to bez použitia čiernej mágie prakticky nemožné. Aspoň pre mňa, keďže nevládnem žiadnymi magickými silami. Potom existuje hneď niekoľko možností.
Buď vyhotoviť novú WooDoo bábiku, ktorá by predstavovala danú osobu alebo opraviť pôvodnú, čím by sa daná osoba znovu oživila.
Potom by bolo ľahké pomocou jednoduchého kúzla, ktoré zvládne prakticky každý, zabezpečiť, aby tá bábika bola znovu len obyčajná bábika a nie WooDoo bábika. No to by bolo príliš zdĺhavé a ja som nemal toľko času, pretože tvoj život visel naozaj na vlásku.
No a potom tu bola tretia možnosť, a to dať ti moju krv. Myslel som, že tá je asi najlepšia."
Odmlčal sa.
,,Vlastne to bola jediná možnosť" dodal po chvíli.
Potom zmĺkol a ja som tiež nemala potrebu rozprávať.
Bol to zvláštny pocit vedieť, že je vo mne jeho krv.
,,Neublíži mi to?" opýtala som sa nakoniec.
,,Teda, nechcem, aby to vyznelo nevďačne! Ja som naozaj šťastná, že si mi zachránil život, ale predsa len... V mojom svete sa totiž verí, že ak sa napiješ krvi upíra, staneš sa tiež upírom. To je síce až keď ti ten upír vysaje krv, ale... No, snáď chápeš?" hľadela som naňho napoly spýtavo, napoly ospravedlňujúco.
Usmial sa.
,,To je len povera, Rosalie. Upírom sa nemôžeš stať. Upírom sa musíš narodiť. A to isté platí aj o vlkolakoch, keď už sme pri tom."
Chvíľu bolo ticho.
,,Takže moja krv ti neublíži" povedal napokon.
,,Ale?" opýtala som sa, pretože som v jeho hlase zacítila čosi, čo mi našepkávalo, že to nie je všetko.
Povzdychol si.
,,Je pravda, že po zotmení sa tvoje zmysly zlepšia, rovnako ako aj u upírov. No nebudú natoľko ostré a ty budeš stále človek. Aj tvoje telo sa asi trochu zmení, no budeš nanajvýš o niečo bledšia ako cez deň. Nič viac."
Cítila som, že ani to nie je všetko, no nechala som to tak. Ak mi to nechce prezradiť, nijako ho k tomu nedonútim. Možno mi to časom povie sám.
Chvíľu sme tam ešte mlčky sedeli, každý ponorený do vlastných myšlienok.
Potom Darius vstal.
,,Mali by sme odtiaľto vypadnúť" povedal rozhodne.
Prikývla som. Aj ja som chcela byť od tohto domu najďalej, ako to šlo.
,,Idem sa zbaliť" povedala som a zoskočila z podokenice.
Pozrela som na Kleopatru v mojom náručí.
,,Darius?" zastavila som ho, pretože už chcel vyjsť z kuchyne.
Otočil sa ku mne s rukou na kľučke a otázkou v očiach.
,,Áno?"
,,Nevadilo by ti, keby sme zobrali Kleopatru so sebou?"
Usmial sa.
,,Nie, nevadilo" povedal a vyšiel von.
Ja som za ním prekvapene hľadela.
Zmenil sa uvedomila som si.
Nie je ako predtým. Je akýsi... uvoľnenejší. Slobodnejší.
Bola to pravda.
No ja som nevedela, že vtedy sa zmenilo aj čosi medzi nami dvoma. Čosi veľmi zásadné.
,,Tak, zlato, ide sa na výlet!" usmiala som sa na Kleopatru a tiež vyšla z miestnosti.


krásné...