2.
Zbalená som bola behom chvíľky.
Zobrala som si nejaké oblečenie, ktoré som našla v skrini vo svojej izbe, trochu jedla a vody, pretože sme neboli ďaleko od ďalšej dediny čo znamenalo, že to so zásobami nemusíme preháňať a pre Kleopatru som zabalila nejaké sardinky. Áno, predstavte si, mali tam aj sardinky!
Keď som bola prichystaná zbehla som dolu. Darius ma už čakal.
,,Ideme?"
Prikývla som. Spolu sme vyšli von.
Slnko svietilo, obloha bola bez mráčika. Počula som, ako v sade za domom štebocú vtáky.
Kleopatra sa v mojom náručí trochu zahniezdila a ja som ju chytila pevnejšie.
Keď sme vošli do stajne, privítalo nás fŕkanie našich koní.
,,Ahoj, kamarát" povedala som Angiolovi a pohladila som ho po nose.
Potom som mačku položila na zem a nasadila koňovi sedlo.
Nebála som sa, že by Kleopatra mohla ujsť; vedela som, že zostane so mnou.
Keď boli oba kone nastrojené, vopchala som Kleopatru do jednej zo sedlových káps.
Najskôr sa trochu hmýrila a prskala, no nakoniec sa tam usalašila tak, že jej z vačku vykúkala len hlava. Bola taká zlatá, že som sa jednoducho musela zasmiať. Vtedy sa pri mne zastavil Darius na Diavolovom chrbte.
,,Si pripravená?"
Prikývla som.
Vtedy Dariusovi padol zrak na Kleopatru, ktorá vykúkala z kapsy a kývala ľavým uchom.
Najskôr na ňu zarazene hľadel, a potom sa rozosmial.
Ja som sa naňho pozerala dobre že nie s otvorenými ústami. Takto sa totiž doteraz nesmial.
Áno, keď ešte žila Salvie (ak sa taká existencia vôbec dá nazvať životom) smial sa skoro stále, ale toto bol iný smiech.
Vtedy bol pod vplyvom WooDoo, takže sa smial, dalo by sa povedať, z donútenia.
Teraz to bolo iné.
Vyzeral úplne inak.
Z každej črty jeho tváre, z každého pohybu vyžarovala sloboda.
A bol nádherný.
Prudko som zavrtela hlavou.
Prestaň myslieť na takéto blbosti! napomenula som sa prísne.
,,Ideme?" opýtala som sa upíra s úsmevom.
,,Iste."
Vyšvihla som sa na Angiola a spolu sme vyšli von do slnečných lúčov.
,,Myslím, že to stálo za to" šepla som, keď som pozrela na starý kamenný dom.
,,Áno. Určite."
Darius tiež hľadel tým smerom. V očiach sa mu na okamih zaleskli slzy, no potom sa usmial.
Popohnal Diavola a vyrazil smerom na východ.
Nasledovala som ho.
Nie pomyslela som si odrazu.
Nebolo to márne. Nebolo to zbytočné.
Vzhliadla som k nebu a zrazu sa ma zmocnil čudný pocit.
Akoby som vedela, že všetko nakoniec dobre dopadne. Že všetko bude v poriadku.
Čo sa má stať, stane sa pomyslela som si a poslednýkrát pozrela k Salviinmu domu.
Vtedy sa mi zazdalo, že som čosi videla.
Čiusi tvár a závoj plavých vlasov...
A vtedy som si bola stopercentne istá, že Salvie je šťastná. Že je v poriadku.
Bol to len akýsi vnútorný pocit, no ja som vedela, že je správny.
Usmiala som sa.
Potom som sa otočila, popohnala som Angiola a dobehla som Dariusa.
A keď sme tam tak cválali bok po boku vedela som, že sa nemusím báť.
Že je všetko tak, ako má byť...
~*~*~
Do dediny sme dorazili okolo obeda.
Tu zákaz nosenia zbraní neplatil, takže som sa nemusela báť, že by ma niekto zatkol za to, že mám pri sebe meč.
Vlastne táto dedina bola úplne iná ako tá predtým. Oveľa viac sa podobala na dedinu, v ktorej som žila s Darenom a Lill.
A to vo mne to vyvolalo spomienky...
Bol už večer.
Vlastne bola noc, no ja som to tak nevnímala. Sedela som na podokenici a hľadela von.
Na nebi žiarili hviezdy.
Až vtedy som si uvedomila, že v mojom svete by som nikdy nič také nezažila.
Nie, tam, pri všadeprítomnom umelom osvetlení nebolo možné poriadne dovidieť na hviezdy.
Tu však umelé osvetlenie nebolo.
Očarene som hľadela na nočnú oblohu, počítala hviezdy a priraďovala k nim svoje priania.
Aby som splnila túto úlohu.
Aby bolo všetko zase tak, ako to byť má.
Aby boli moji priatelia nažive.
Aby som sa ešte vrátila domov...
Toto ma naučila mama.
Tvrdila, že ak svoje želania priradím ku hviezdam na nebi, splnia sa mi.
Doma som často sedávala v okne, snažila sa dovidieť ku hviezdam a priradiť im želania, ktoré sa mi vtedy zdali dôležité.
Aby ma spolužiaci prestali ponižovať.
Aby mi učitelia uverili.
Aby mali na mňa rodičia čas.
Aby som vyhrala Majstrovstvá Slovenska v spoločenských tancoch.
Teraz viem, že boli nepodstatné. Nepodstatné oproti tomu, čo som si želala teraz...
Po líci mi stiekla slza a kvapla mi na ruku.
Prekvapilo ma, aká je teplá. Nikdy som to tak necítila.
Pozrela som na ňu. Bola akási jasnejšia, krajšia...
Začudovane som si ju prezerala a potom som si uvedomila, čo to znamená.
Dariusova krv.
Mal pravdu.
Zacítila som potrebu prejsť k malému polo rozbitému zrkadlu, ktoré viselo na stene pri dverách, no nechcelo sa mi pohnúť.
Pozrela som na svoju posteľ.
Matrac na nej bol slamený a kúsky slamy z neho vytŕčali a nepríjemne pichali, čo som zistila v momente, keď som si naň ľahla. Tak som si radšej položila perinu a vankúš na zem, ľahla si na ne a prikryla sa plášťom.
No aj tak sa mi nepodarilo zaspať.
Stále som sa prehadzovala, neustále ma čosi tlačilo, a keď som konečne našla polohu, v ktorej som sa cítila aspoň ako- tak príjemne zistila som, že som na spánok až príliš nervózna, príliš prebudená.
A tak som vstala, vyliezla na podokenicu, sedela tam a hľadela na hviezdy.
Na mojom ,,poľnom lôžku" sa teraz rozvaľovala Kleopatra. Usmiala som sa.
Ona očividne problém zaspať nemala.
Prekvapene som sa strhla, keď som započula tiché zaklopanie.
Kto by mohol o tejto hodine niečo chcieť? nechápala som, no aj tak som potichu zavolala ,Ďalej!´. Vôbec sa mi totiž nechcelo vstávať a prechádzať cez celú miestnosť ku dverám.
Tie sa teraz potichu otvorili a dnu nakukol Darius.
,,Ty ešte nespíš?" opýtal sa potichu.
Otočila som sa a pozrela naňho.
,,Nie."
Keď som k nemu obrátila tvár, upír stuhol.
,,Deje sa niečo?" opýtala som sa ho potichu.
,,N- nie" vydýchol nakoniec.
Zavrtel hlavou.
,,Ty si sa nevidela v zrkadle?" spýtal sa po chvíli.
,,Nie" povedala som a znovu otočila hlavu k oknu.
Začula som, ako Darius zatvoril dvere.
,,Ako vidím, aj ty s ocenila kvalitu tunajších matracov."
Podľa jeho hlasu som spoznala, že sa uškrnul.
,,Hm..."
Počula som, ako prešiel ku mne.
A vtedy som vo vzduchu zacítila akúsi jemnú, no veľmi príjemnú a zvláštne tajomnú vôňu. Uvedomila som si, že to je tá istá vôňa, ktorú som cítila vtedy, keď som ho pobozkala na čelo.
Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla.
Zrazu som mala pocit, akoby som sa vznášala.
,,Deje sa niečo?" spýtal sa Darius potichu. To ma vrátilo do reality.
,,Nie, nič."
Potom sa rozhostilo ticho.
Opäť som stočila zrak k nebu.
Zacítila som v očiach slzy, keď som si spomenula na rodinu.
Všetci mi veľmi chýbali...
Zažmurkala som, no slzy sa mi aj tak preliali cez okraj viečok a stekali mi po lícach.
Zavrela som oči.
Vtedy som zacítila, ako sa Darius jemne dotkol mojej tváre a slzy mi zotrel.
Znovu som oči a otvorila a prekvapene naňho pozrela.
,,Je ti smutno za rodinou, však?"
Smutne sa usmial.
,,Aj mne tá moja chýba. Ale nesmieš prestať veriť, že ich raz opäť uvidíš."
Sklonila som hlavu.
,,Ja viem" šepla som.
,,Ale niekedy je to také ťažké..."
Znovu som sa rozvzlykala.
,,Viem, že je to ťažké..."
Pozrela som naňho.
Hlavu mal natočenú nabok a tvár vyvrátenú k oblohe. V očiach sa mu odrážalo snáď celé hviezdne nebo...
Potom otočil tvár ku mne.
Cítila som sa ako vtedy v dome, keď ma svojimi očami úplne opantal. Hoci som chcela, nemohla som odvrátiť zrak.
,,Ver si, Rosalie" usmial sa.
,,Pomôže ti to, uvidíš."
Prikývla som a potom sa úplne zosypala.
Tak dlho som sa snažila byť statočná, neplakať, nesťažovať sa, až ma to zmohlo.
Najradšej by som sa Dariusovi vrhla do náruče. Skutočne som potrebovala niekoho, kto by ma objal a utešil, no nevedela som, ako by zareagoval.
A tak som sa schúlila do klbka a potichu vzlykala.
Prekvapilo ma, keď ma sám objal a privinul k sebe, no zároveň ma to neskutočne potešilo.
Posledné, čo som cítila pred tým, ako som upadla do bezsenného spánku bolo, že ma Darius zložil z podokenice.
Prebudili ma slnečné lúče, ktoré mi zohrievali tvár.
Bola som hore, no nechcelo sa mi otvoriť oči. Na to sa mi príliš dobre ležalo...
Potichu som zívla.
,,Ale, ale, tak Ochrankyňa sa nám už zobudila!" začula som tichý smiech.
,,Ja chcem ešte spať" zamrmlala som nezrozumiteľne, no potom som prudko otvorila oči.
Uvedomila som si, že je to Dariusov smiech.
Čo ten tu robí? nechápala som.
Bola by som urobila lepšie, keby som tie oči nechala zatvorené.
Zistila som totiž, prečo sa mi ležalo tak dobre.
Darius bol opretý o stenu vedľa okna a ja som mala hlavu položenú v jeho lone. Cítila som, ako červeniem.
Okamžite som sa posadila.
,,Dobré ráno" usmial sa.
Ja som sa rýchlo postavila a naprávala si šaty.
,,Dobré" zamrmlala som. Uvedomovala som si, že musím byť červená až za ušami.
Darius sa rozosmial a tiež vstal.
,,Kedy vyrážame?" opýtala som sa a sklonila sa, aby som zobrala na ruky Kleopatru, ktorá sa medzitým tiež prebrala. Darius si povzdychol.
,,Pôvodne som sa tu chcel zdržať čo najdlhšie, ale asi to nepôjde."
Prekvapene som naňho pozrela.
,,Prečo?"
,,Teraz nás totiž čaká najťažšia skúška."
,,Áno? A aká?" nerozumela som.
,,Cabecera."
Pochopila som.
Cabecera bolo mesto. Veľké mesto. A to bol ten problém.
Cítila som, ako sa ma zmocňuje neistota.
,,Predtým ešte musíme prejsť cez niekoľko menších miest" hovoril ďalej Darius, zatiaľ čo ja som akosi automaticky škrabkala pradúcu Kleopatru za ušami.
,,Myslím, že by sme sa mali vyhýbať ľuďom najviac, ako to len pôjde, tak, ako doteraz" rozmýšľal nahlas a prechádzal sa po izbe.
,,No zopár zastávkam sa nevyhneme. A problém je, že čím východnejšie sme, tým viac ľudí stretneme. A čím viac ľudí, tým viac hliadok."
Zamračil sa.
Mne zovrelo žalúdok.
Hliadky.
,,Zastavíme sa v Landsby a Aldei, skôr, ako prídeme do Cabecery."
Ja som mlčala.
Nepoznala som Ríšu natoľko dobre, aby som mohla povedať, čo je či nie je výhodné, alebo Dariusa nejako opravovala.
Upír na mňa pozrel a usmial sa.
,,Neboj sa. Určite to zvládneme."
Prikývla som.
,,Mala by si sa zbaliť. O chvíľu vyrážame."
Znovu som prikývla. Darius sa otočil, že odíde, no zarazil sa s rukou na kľučke a otočil sa ku mne.
Spýtavo som naňho pozrela.
,,Vlastne je tu ešte jedna vec."
,,Aha. Aká?"
,,Počkaj chvíľu" povedal len a odišiel. Mierne zmätene som hľadela na dvere, ktoré sa za ním práve zatvorili.
O chvíľu sa vrátil s mečom v ruke.
,,Chceš ma zabiť?" spýtala som sa ho zamračene. Predstava tých hliadok mi na dobrej nálade skutočne nepridala.
Zasmial sa.
,,Nie, to nie. Chcem len zistiť, ako dobre vieš bojovať."
Nadvihla som obočie, prešla k posteli a zobrala svoju zbraň.
,,Ako myslíš" pokrčila som plecami a chcela sa postaviť do bojového postoja.
,,Moment" zarazila som sa vzápätí.
,,Tu sme v hostinci. Steny sú tu tenké. Budú nás počuť."
Darius pokrútil hlavou.
,,Nebudú" povedal a hodil mi akúsi handru.
,,Toto si obmotaj okolo meča."
Vtedy som si všimla, že aj on má meč zabalený do nejakej látky.
Poslúchla som ho a zaujala bojový postoj.
Darius, naproti tomu stál úplne uvoľnene, akoby sme nešli bojovať, ale sa len porozprávať pri káve. Mňa to však z rovnováhy nevyviedlo.
Bojovala som predsa s Tieňom, nie? pomyslela som si a čakala, kým Darius zaútočí. Nerada som začínala súboje.
A upír sa skutočne po chvíli zahnal mečom.
Úderu som sa zdarne vyhla a sama som zaútočila.
Potešilo ma, keď som zistila, že ten trik s látkou skutočne funguje. Nebolo počuť nič.
Súboj bol prekvapivo dlhý.
Vedela som, že je to skúška, že chce otestovať moje schopnosti, a tak som do toho dala všetko.
Využívala som všetky údery, ktoré som poznala a ktoré mi prišli na um.
Neviem, ako dlho to celé trvalo, no ja som sa po čase začala cítiť unavená.
Ruka s mečom mi oťažela a ja som už len vykrývala jeho údery, aj to s námahou.
Keď som cítila, že s pravou rukou už toho veľa nezmôžem, prehodila som meč do ľavej a šermovala tou.
Pripomínalo mi to súboj s Almarom vtedy po zasadaní Rady. Usmiala som sa, no vedela som, že sa nesmiem nechať pohltiť spomienkami, pretože to by znamenalo prehru.
Darius bol výnimočne dobrý šermiar. Vedela som, že by pokojne porazil Darena aj Almara. Len pri Valedorovi som na okamih zaváhala.
Ktovie, či by porazil jeho pomyslela som si, no vzápätí som sa musela naplno sústrediť na boj.
Darius totiž začal zvyšovať rýchlosť úderov a ja som mala čo robiť, aby som ich všetky vykryla, či sa im vyhla.
Nakoniec mi po jednom veľmi vydarenom útoku vyrazil meč z ruky a chytil ho vo vzduchu.
Stála som tam a dychčala.
,,Výborne" usmial sa.
Ja som sa uškrnula.
,,Trénovala som každý večer vo vašom dome."
Prekvapene na mňa pozrel.
Pokrčila som ramenami.
,,Prenasledoval ma Tieň" pripomenula som mu.
,,Nemohla som si dovoliť vyjsť z formy, hlavne keď som vás nepoznala a nevedela som, či náhodou nie ste na Rhiionovej strane."
Zablyslo sa mu v očiach.
,,Správne" usmial sa.
,,Zásada číslo jeden: nikomu never."
Potom prešiel ku dverám a otvoril ich.
,,Zbaľ sa. O chvíľu po teba prídem."
Vyšiel von a zase za sebou zavrel.
Povzdychla som si, odložila meč do kúta a začala sa baliť.
Snažila som sa nezanechať tu nič, čo by mohlo prezradiť kto som, takže keď som skončila, izba vyzerala, akoby som v nej ani nebola.
Budem sa vždy takto skrývať? pýtala som sa samej seba, keď som si prezerala miestnosť.
Ako tichý zlodej sa plaziť v tieňoch?
Nevedela som nájsť odpoveď...
Dedinu sme opustili okolo deviatej.
Slnko už nesvietilo; schovalo sa za súvislú pokrývku mrakov, ktorá bola predzvesťou dažďa.
Cválali sme asi hodinu.
Keby mi niekto pred polrokom povedal, že mi bude jazdenie chýbať, vysmiala by som ho. Teraz ma to však neprekvapovalo.
Bol to úžasný pocit. Cítiť vietor vo vlasoch a tú neskutočnú voľnosť a slobodu...
Užívala som si to.
,,Anna!"
Obzrela som sa.
Darius cválal smerom k úzkemu pásu stromov a naznačoval mi, aby som ho nasledovala.
Otočila som Angiola a išla za ním.
Keď sme boli bezpečne skrytí za stromami, všimla som si na ceste, po ktorej sme pred chvíľou prechádzali, akýchsi jazdcov.
Všetci mali čierne plášte, ktoré zakrývali ich postavy, takže sa nedalo rozoznať, či ide o muža alebo ženu. Ich kone boli taktiež čierne.
Na ich plášťoch sa vynímal akýsi zvláštny symbol.
Vtedy jeden z jazdcov zastavil koňa, otočil sa smerom k ostatným a čosi im hovoril.
Cítila som, ako Darius zmeravel.
,,Čo... ?"
Chcela som sa opýtať: ,Čo sú zač?´ , no Darius ma prerušil.
,,Zadrž dych" šepol mi potichu.
,,Hneď."
,,Prečo?" nechápala som.
,,Nepýtaj sa. Len to sprav!"
Rozhodla som sa, že mu budem veriť. Predsa len, má s Ríšou a jej podivnosťami oveľa väčšie skúsenosti, ako ja.
Tak som sa zhlboka nadýchla a poslušne zadržala dych.
Chvíľu sa nič nedialo.
Potom sa človek na čele tých jazdcov začal obzerať po okolí.
Po chvíli sa zase otočil k ostatným, čosi im povedal a oni znovu vyrazili.
Keď sa stratili z dohľadu, pozrela som na Dariusa.
,,Už môžeš dýchať" povedal mi a ja som uľahčene vydýchla.
,,Čo to bolo?" opýtala som sa ho, keď sme vyšli spoza stromov a pokračovali v ceste.
,,Rhiionova hliadka."
Vydesene som naňho pozrela.
,,Čože?!"
,,Ten znak, ktorý mali na plášťoch značí, že patria do Rhiionovej armády" vysvetľoval upír a zvoľnil do klusu. Tiež som spomalila.
,,A ten chlapík, ktorý šiel na čele a zastavil ich, bol necromancer."
Prekvapene som naňho pozrela.
,,Ako to vieš?"
,,Ak by si strávila na cestách toľko času ako ja, tiež by si necromanera spoznala na prvý pohľad."
,,To preto som nesmela dýchať?" opýtala som sa ho.
,,Hej, Dokáže ťa nájsť podľa dychu."
Potriasla som hlavou.
Nebyť Dariusa... Radšej som tú myšlienku nedomyslela.
,,A prečo sme sa vlastne museli skryť?" spýtala som sa po chvíli.
,,Určite na ceste stretli veľa ľudí; nemali dôvod sa pozastavovať práve pri nás."
Darius pokrútil hlavou.
,,Ale mali" oponoval mi.
,,Táto hliadka má za úlohu zastavovať pocestných a presvedčiť sa, či náhodou nepatria k odboju. A keby zastavili nás, rýchlo by zistili, že nie sme tak úplne normálni ľudia, ktorí idú navštíviť príbuzných.
Nezabúdaj, že som upír a nie je zvykom, aby mala žena pri sebe meč, hlavne vtedy, keď s ňou cestuje aj muž. Toto by im určite pripadali čudné. A keby pátrali do hĺbky..." Odmlčal sa.
A ani nemusel pokračovať; vedela som si domyslieť, čo by sa stalo.
,,Ďakujem" šepla som. Usmial sa.
,,Nie je za čo."
Vzápätí sa zatváril vážne.
,,Ale musíš byť opatrnejšia. Aj keď je pravda, že si nemohla vedieť, kto tí chlapíci sú" uznal nakoniec.
,,Budem si dávať pozor" sľúbila som.
,,A kam to teraz vlastne ideme?" opýtala som sa ho po chvíli, pretože mi doteraz nepovedal, či je našou prvou zastávkou Landsby, alebo Aldea. A mapu mal pri sebe on.
,,Do Aldei."
Potom popohnal Diavola do cvalu.
Ja som ho hneď nasledovala.


Hezký