3.
,,Páni!"
Aldeu som si predstavovala všelijako, ale určite nie takto.
Do mesta sme dorazili po zotmení.
Ležalo v akejsi prepadline, takže bol naň z okolitých polí výborný výhľad.
Keď sme tam dorazili, prvé, čo mi padlo do oka, bolo svetlo.
Trochu ma to zarazilo, pretože som vedela, že tu umelé osvetlenie byť nemôže, a predsa to tak vyzeralo.
No keď sme prišli bližšie, pochopila som.
Nezdalo sa mi, že by to bolo malé mesto.
Koldokola boli hrubé drevené hradby a smerom, ktorým sme prišli, bola otočená mohutná drevená brána, teraz otvorená dokorán. Rovnaká brána bola oproti tej prvej na druhej strane mesta.
Cez obe sem-tam prešla skupinka ľudí, nejaký peší pocestný či jazdec.
Domy v meste boli poväčšine drevené, no v strede som zazrela niekoľko kamenných budov. Tipovala som, že to bude radnica, dom starostu a možno aj hostinec.
Uprostred mesta sa týčil chrám.
A všade horeli ohne.
Mohlo ich tam byť aj dvesto.
Boli rozložené po celej Aldei; skoro pred každým desiatym domom horel jeden a dodávali tak mestu akýsi čudný, tajomný nádych.
,,Výborne," povedal Darius a keď som sa naňho pozrela zistila som, že sa usmieva.
,,Čo výborne?" nechápala som.
,,Prišli sme práve včas na Gudstjeneste."
Zaklipkala som očami.
,,Práve včas na čo?"
Pozrel na mňa. V očiach mu hrali šibalské ohníčky.
,,Gudst-je-nes-te," slabikoval.
,,Veľkú Omšu. Každoročne sa tu usporadúva na počesť bohyne smrti Kálí. Vtedy sa sem zídu ľudia, aby oslávili svojich mŕtvych príbuzných či priateľov a tiež bohyňu."
Vedela som, že aj v našom svete existuje hinduistická bohyňa menom Kálí. Prekvapilo ma, že ju majú aj tu.
Darius sa zahľadel dole na vysvietené mesto.
,,Preto je to pre nás výborná príležitosť. Môžeme sa tam slobodne pohybovať bez toho, aby o nás niekto čo i len zavadil pohľadom."
Usmiala som sa.
,,Super!"
Potom Darius popohnal Diavola a začal schádzať dolu do prepadliny. Išla som hneď za ním.
,,Prečo je to mesto tak nízko?" opýtala som sa.
,,Je na zlej pôde. Pôvodne tu býval močiar, no vyschol. Podložie však zostalo mokré, takže sa pod ťarchou mesta každý rok o trochu prepadne," vysvetľoval.
,,Nemysli si, je to len pár centimetrov ročne, no aj tak je to dosť, keď si vezmeš, že za sto rokov sa prepadlo takmer o dva metre."
Podozrievavo som sa zahľadela na mesto.
,,A to sa tí ľudia neboja tu žiť?" spýtala som sa, keď som sledovala strmé svahy okolo cesty.
Darius sa zasmial.
,,Anna, postup prepadu je taký pomalý, že si ho väčšina ani nevšimne. Mesto sa ti neprepadne len tak, cez noc! Okrem toho, ak by sa prepad zrýchlil, či niečo podobné, mesto si jednoducho najme mágov, ktorí ho spomalia."
Ďalej sme išli mlčky.
Keď sme zostúpili dolu, Darius si cez hlavu prehodil kapucňu plášťa. Spravila som to isté.
,,Snaž sa hovoriť čo najmenej, dobre?" upozornil ma. Prikývla som.
Pri bráne nás zastavili dvaja strážnici.
Už na prvý pohľad vyzerali mierne mimo.
Zatiaľ čo jeden si od Dariusa vypýtal prehnane vysoké mýtne, druhý sa len opieral o kopiju a čosi popíjal z veľkej baňatej fľaše. Domyslela som si, že voda to nebude.
Keď Darius zaplatil, popohnali sme kone a obaja sme vošli do mesta.
Musela som uznať, že zhora vyzeralo pôsobivejšie.
Teraz, keď sme prechádzali jeho ulicami som zistila, že vôbec nie je také honosné, ako sa zdalo. Uvedomila som si tiež, že som sa zmýlila aj v tých ohňoch; tu, v okrajovej časti mesta ich horelo len zopár.
,,Slávnosť sa sústredí do okolia chrámu. Tu, v okrajových častiach, je len niekoľko ohňov" povedal Darius, ktorý uhádol moje myšlienky.
,,Ako dlho tá Gustjenste vlastne trvá?" spýtala som sa; nepoznala som totiž jedinú slávnosť v Ríši, ktorá by trvala len jeden deň. Aspoň podľa toho, čo mi hovorila Lillien.
,,Gudstjeneste," opravil ma Darius.
,,Dva týždne," dodal po chvíli.
,,Takže sa tu zdržíme dva týždne," zamyslela som sa.
,,Nanajvýš," prehodil upír a zahol do jednej z lepšie osvetlených ulíc. Nasledovala som ho.
Hostinec, v ktorom sme sa ubytovali, stál vo vnútornej časti mesta.
Už keď sme tam prišli som si uvedomila rozdiel medzi dedinským a mestským hostincom.
Nielen, že bol väčší.
Bol aj hlučnejší.
Vrava znútra sa rozliehala celým námestím, na ktorom krčma stála.
Pred hostincom horel oheň.
Keď sme zosadli z koní, akýsi chlapec (mohol mať tak desať rokov) ich odviedol do stajne.
,,Tu sa ubytujeme," oznámil mi Darius a vykročil smerom k budove.
,,Moment," zarazila som ho.
,,Nie je to nebezpečné? Chcem tým povedať, je tam veľa ľudí, a..."
,,A práve to je dobre," prerušil ma Darius.
,,V dave sa ľahšie stratíš. Tu si nás určite všimne menej ľudí, ako v nejakom zapadnutom hostinci, kde sa schádza pochybná existencia."
,,Nechcem ťa uraziť, ale ani ty nie si človek," nadškrtla som a nahodila nevinný výraz.
Uškrnul sa.
Ako náhle sme vošli dnu, do nosa mi udrel vydýchaný vzduch, vôňa pečených jedál a pach piva.
Všetky hlavy sa otočili na nás, no keď zistili, že to prišli len akýsi dvaja cudzinci, zase sa začali venovať svojim záležitostiam.
,,Budem opitá už len z toho vzduchu," poznamenala som smerom k Dariusovi, keď sme si sadli za stôl v najzastrčenejšom kúte hostinca.
Upír sa znovu len uškrnul.
,,Čo si želáte?" ozvalo sa mi pri uchu, takže som sa mierne mykla.
Otočila som sa a zistila som, že tam stojí akési dievča.
Mohlo mať nanajvýš pätnásť rokov, dlhé plavé vlasy jej padali po pás a modré oči žiarili.
,,Víno a vodu," odpovedal Darius, zatiaľ čo ja som si zvedavo a obzerala dievčinu v starej, obdratej, no príkladne čistej zástere.
,,Hneď to bude," usmiala sa a odbehla.
,,Myslela som, že víno už piť nebudeš," poznamenala som. Darius pokrčil plecami.
,,Nie som závislý," odpovedal.
,,Ale víno mám rád. Okrem toho, tento hostinec poznám. Nepríjemné prekvapenie ako v tej dedine, kde si si tak šťastne vyvrtla členok," uškrnul sa, ,,ma tu nečaká."
Prevrátila som očami.
O chvíľu sa dievča vrátilo spolu s dvoma pohármi.
Darius objednal nejaké jedlo, pričom ja som sa v tom, že to bude jedlé, spoliehala naňho.
Zatiaľ, čo sme čakali na večeru, ja som si obzerala ostatných hostí.
Bolo tam veľa rôznych druhov ľudí.
Ako prvá mi padla do oka skupinka šiestich očividne poriadne spitých chlapov, ktorí boli zdrojom väčšiny hluku v hostinci.
,,Prečo ich odtiaľto nevyhodia?" nechápala som.
,,Zrejme sa boja," prehodil Darius a odpil si z vína.
,,Výborné," zhodnotil, zatiaľ čo ja som sa zatvárila kyslo.
Víno som ochutnala len raz, na oslave tetiných štyridsiatych narodenín, a pripadalo mi strašne horké a nechutné.
,,Nechápem, ako to môžeš piť," pokrčila som zhnusene nosom.
Mykol plecami. Povzdychla som si.
,,Hlavne sa neopi," povedala som nakoniec, zatiaľ čo som sledovala dvoch obchodníkov, ktorí o čomsi živo diskutovali. Vlastne ich rozhovor pomaly spel k hádke.
,,Potom by sme boli v háji."
Darius sa zamračil.
,,Ešte nikdy v živote som nebol opitý," vyhlásil trošku urazene.
,,A vieš, že už mám nejaké tie roky za sebou."
Potichu som sa zasmiala.
,,Veď dobre, ja som to tak nemyslela. Prepáč."
Vtedy k nám prišlo to dievča s našou večerou. Boli to akési mäsové guľky v hustej omáčke. Príloha bolo čosi, čo sa nápadne podobalo ryži.
,,Vonia to dobre," zhodnotila som sa a zobrala si príbor. Darius sa usmial.
,,Neobjednal by som niečo, čo by sa nedalo jesť."
,,V tomto ti verím." Tiež som sa usmiala.
V očiach sa mu zablyslo.
,,A inak mi neveríš?" opýtal sa naoko nahnevane, no v očiach mu hrali veselé ohníčky.
,,Ty vieš, ako som to myslela!" zasmiala som sa. Darius sa uškrnul.
Potom sme sa každý venovali svojmu tanieru. Jedlo bolo naozaj výborné.
Keď sme dojedli, znovu k nám pricupitalo to dievča a pýtalo sa, či si budeme ešte niečo želať.
,,Radi by sme prenocovali," oznámil Darius.
,,To vám ale musím zavolať otca. Ten bude vedieť, či tu ešte máme nejaké voľné izby. Počkajte chvíľku, prosím," povedala dievčina s úsmevom a odbehla.
,,Čo ak tu žiadne voľné izby mať nebudú?" opýtala som sa a dopila zvyšok vody.
,,Pôjdeme inde," odpovedal Darius vecne.
Chvíľu sme sedeli v tichu.
Teda, my sme boli ticho; okolo nás bol stále hluk a vrava.
Skupinka chlapov vyzerala ešte opitejšie a bola ešte hlučnejšia, ako predtým.
,,Naozaj nechápem, prečo ich odtiaľto nevyrazia," poznamenala som a pokrútila hlavou.
,,Keby ostatní chlapi trochu spolupracovali, určite by tých blbcov vyhodili."
,,Nespravia to," povedal Darius pokojne.
,,Nevidíš ich oblečenie?"
Prizrela som sa im pozornejšie.
Až vtedy som si všimla symbol, ktorý mali vyšitý na košeliach.
,,Rhiionovi vojaci?" opýtala som sa prekvapene. Darius prikývol.
,,Ako je možné, že má Rhiion v Ríši takú moc, keď najíma ľudí, ako sú títo?" nechápala som. Môj spoločník sa zasmial.
,,Nie sú to jeho jediní vojaci. Toto je niečo ako dolná hranica. Títo chlapi nie sú nijako zvlášť nebezpeční, ani dôležití. Väčšina ich práce spočíva vo verbovaní mladíkov, strážení miest a podobne."
Odmlčal sa.
,,Spomínaš si na tých jazdcov, ktorých sme stretli?" spýtal sa ma po chvíli.
,,Tých s tými čiernymi plášťami? Áno," prikývla som.
Darius si znovu odpil z vína.
,,To je už iná trieda. Oni sú dôvodom, prečo má Rhiion takú veľkú moc. Tiene, necromanceri, Čierna jazda... Niekedy dokonca za veľké peniaze najíma orkov."
Zmĺkol. Ja som pohľad obrátila k tým šiestim.
,,Tak prečo sa ich potom boja? Veď sú len-"
,,Nechcú riskovať. Oni nevedia dobre odlíšiť skutočné nebezpečenstvo. Potom by ma tu určite nenechali len tak sedieť a popíjať víno, nemyslíš?" usmial sa.
Musela som súhlasiť.
,,Okrem toho, mesto, ktoré robí problémy väčšinou skončí... zle. Prečo myslíš, že Aldea ešte stále stojí? Myslím, že bez pomoci Rhiiona by to tak nebolo. Aj keď to ani zďaleka nie je kráľovské mesto. Na to je tu príliš veľká kriminalita."
,,Kriminalita?" spýtala som sa trochu prekvapene. Hoci podľa toho, čo som videla, keď sme prechádzali cez mesto, by ma to ani tak prekvapovať nemalo.
,,Hej. Žobráci, zlodeji, podvodníci, vrahovia, prostitútky..."
Odmlčal sa.
,,Odkiaľ to ty tak dobre vieš?" Podozrievavo som sa naňho zahľadela. Zasmial sa.
,,Bol som tu viackrát, okrem toho, povesť tohto mesta je známa po celej Ríši."
,,Hej. Ktovie, prečo si tu bol ty," nadhodila som kyslo.
Rozosmial sa.
Zdá sa mi to, alebo ho to takmer potešilo?
Zamračila som sa.
,,Neboj sa, takéto druhy zábavy ja nevyhľadávam."
,,Nie? A aké teda vyhľadávaš?" opýtala som sa ho s nadvihnutým obočím.
Otvoril ústa, že odpovie, no to sa už pri našom stole zastavilo to dievča s akýmsi tučným chlapíkom s červenou tvárou v zamastenej zástere. Vydedukovala som, že to bude jej otec, a teda hostinský.
,,Nerád prerušujem váš rozhovor, ale dcéra mi povedala, že by ste radi prenocovali."
,,Áno."
,,Mám tu voľnú izbu, ale bohužiaľ len jednu. Predpokladám však, že to nebude vadiť?"
,,Nie, to je v poriadku," odpovedal Darius skôr, ako som stačila otvoriť ústa. Šokovane som naňho vyvalila oči.
,,V tom prípade choďte za mojou dcérou. Zavedie vás tam," vyzval nás hostinský a odišiel.
,,Poďte za mnou," usmialo sa na nás dievča a zamierilo k drevenému schodisku. Darius vykročil za ňou.
Ja som tam ešte chvíľu sedela a prepaľovala ho pohľadom, no napokon som ich nasledovala.
Izba nebola veľká, no bola útulná.
Okno bolo síce bez záclon, no bolo čisté, čomu som sa potešila.
Napravo od dverí bolo malé umývadlo a nad ním viselo zrkadlo.
Vedľa umývadla bola skriňa.
Bola tu však len jedna posteľ.
Tá bude moja, zaumienila som si, keď som zistila, že matrac nie je zo slamy, ale plnený akousi neidentifikovateľnou mäkkou hmotou, ktorá na rozdiel od slamy vôbec nepichala, čo bolo plus.
Konečne sa poriadne vyspím, pomyslela som si.
Vlastne... keď tu bude Darius, tak nie, zamračila som sa a prebodla dotyčného naštvaným pohľadom.
Ten sa však pozeral na opačnú stranu miestnosti, takže ho nevidel.
,,Tak ja vás nechám," usmialo sa dievča, vyšlo z izby a zavrelo za sebou dvere.
Akonáhle bola preč, začala som s výčitkami.
,,Čo ťa to napadlo?" opýtala som sa Dariusa, ktorý sa práve otočil smerom ku mne.
,,Čo čo ma napadlo?" nechápal.
,, ,Nie, to je v poriadku´, " napodobnila som jeho hlas a nahnevane rozhodila rukami.
,,A nie je?" opýtal sa. Znelo to prekvapene. Neveriaco som naňho hľadela.
,,Predtým som tiež bol v tvojej izbe, zatiaľ čo si spala. A vtedy ti to nevadilo," povedal pokojne.
,,To bolo niečo iné!" zavrčala som.
,,Nebudem s tebou spať!" vyhlásila som naštvane. Až keď som si všimla, že potláča úsmev uvedomila som si, ako to vyznelo.
,,To ani nemusíš," hovoril najvážnejšie, ako dokázal.
,,Sľubujem, že sa ťa ani nedotknem," vyhlásil a zodvihol ruky v geste ,Ja nič, ja muzikant´.
Prevrátila som očami.
,,Tebe to víno snáď vliezlo na mozog!" vyhlásila som zúfalo.
,,A to si hovoril, že si v živote nebol opitý! Tak, môžeš si gratulovať, práve si ten rekord zlomil!"
Stála som tam so skríženými rukami a naštvane naňho hľadela.
Darius ma chvíľu pobavene pozoroval, no potom ku mne podišiel a položil mi ruky na plecia.
,,Nie som opitý," usmial sa jemne.
,,Len mám po dlhom čase zase dobrú náladu. Od smrti Salvie som bol... mimo. Nevedel som si užívať život, všetko bolo ako zastreté sivou hmlou. A teraz, keď som ju našiel a opäť stratil som si uvedomil, že musím žiť ďalej. Že nemôžem večne trúchliť. Uvedomil som si, že tam, kde je, jej je dobre. A určite na mňa myslí a pozoruje ma. A viem, že tá Salvie, ktorú som poznal, tá, ktorú som miloval, by nechcela, aby som sa kvôli nej trápil."
Šokovane som naňho hľadela.
Je toto ten istý Darius, ktorého som spoznala v zámku? pýtala som sa samej seba.
,,Takže prepáč, ak som ťa nahneval," usmial sa ospravedlňujúco a zložil mi ruky z pliec.
,,Nie, to je... v poriadku," povedala som mierne otrasene.
,,Fajn, tak ja idem dole zobrať naše veci," usmial sa a prešiel ku dverám. S rukou na kľučke na chvíľu zaváhal, a potom sa ku mne obrátil.
,,Okrem toho, ja môžem spať na zemi," žmurkol a vyšiel von.
Ja som tam stála a šokovane hľadela na dvere, ktoré sa za ním pre chvíľou zatvorili. Nezmohla som sa na slovo.
Bolo to prvýkrát, čo som sa s ním takto rozprávala.
Prvýkrát, čo som sa pri ňom cítila skutočne uvoľnene a musím uznať, že aj príjemne.
Prvýkrát, čo som si uvedomila, že tento upír je vážne fajn...


Opět se budu opakovat... Hezký...