close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 4. - Roland

26. října 2009 v 9:01 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

4.

Ráno som sa zobudila dosť neskoro. Podľa slnka som odhadovala, že môže by takých deväť hodín, ak nie viac.
Bolo to zvláštne; nikdy som si nemyslela, že sa naučím určovať čas podľa slnka. Vlastne som to v mojom svete ani nikdy nepotrebovala; mala som predsa hodinky.
Zívla som a posadila sa. Kleopatra ležala na perine na mojich nohách a ešte vždy spala. Usmiala som sa a opatrne, aby som ju nezobudila, som ju odsunula nabok. Potom som vyskočila z postele.
Až vtedy som si všimla Dariusa, ktorý ležal na zemi pri posteli a spal. Úplne som totiž zabudla, že je so mnou v izbe.

V poslednej chvíli som sa rozkročila, takže som mu, našťastie, neskočila rovno na inkriminované miesto, čo by ho zrejme dosť bolelo.
Už som si vydýchla, no vtedy sa mi pokĺzla ľavá noha a ja som sa s tichým: ,,Do prčic!" zrýpala rovno naňho.
Darius sa, samozrejme, okamžite zobudil.
Najskôr sa tváril mierne zmätene, no keď ma zbadal, vyvalil oči.
,,Čo to... ?"

Viac nestihol. Aby toho nebolo málo, ozvalo sa zaklopanie a dvere našej izby sa otvorili.
Obaja sme vzhliadli (teda, ja som vzhliadla; Darius len zaklonil hlavu) na šokovanú dcéru hostinského, ktorá na nás hľadela dobre že nie s otvorenými ústami.
Ani som sa jej nečudovala.

Darius ležal na chrbte na zemi a ja som sedela obkročmo na ňom s rukami položenými po bokoch jeho hlavy. Musím uznať, že táto poloha vyzerala dosť... odvážne.
Navyše, keď bol on oblečený len v nohaviciach a ja som mala na sebe iba bielu nočnú košieľku nad kolená...

,,Ne- nerada vás vyru- vyrušujem," vykoktalo dievča teraz už celé červené v tvári, ,,ale mám tu list pre pána Di Nascita Lemure."
,,Áno?" ozval sa Darius, načo dievča ešte viac sčervenelo.
,,Ne- nechám vám ho tu," povedalo a položilo list na stolík pri umývadle.
,,Ešte raz mi prepáčte to vyrušenie," šeplo, rýchlo vyšlo z izby a zavrelo za sebou dvere.

Chvíľu sme obaja hľadeli na zatvorené dvere, za ktorými dievčina zmizla.
Potom som pozrela dolu na Dariusa. Zistila som, že aj on hľadí na mňa. Na tvári mal neutrálny výraz. Cítila som, ako sa mi do líc vovalila červeň.

,,Ehm... Prepáč, ja... Akosi som zabudla, že si so mnou v izbe a skoro som na teba skočila. A ako som sa snažila sa ti vyhnúť, pošmykla som sa a... ehm... Ospravedlňujem sa..." vysvetľovala som rýchlo.
Drius na mňa chvíľu mlčky hľadel, a potom sa rozosmial.
Nechápavo som naňho pozerala.
,,A to som ti sľuboval, že sa ťa ani nedotknem," smial sa.
Cítila som, ako som ešte viac sčervenela.

Keď sa upokojil, pozrel na mňa. Jeho pohľad bol temer až nežný.
,,To je v poriadku," usmial sa.
,,Ale už by si zo mňa mohla vstať, nemyslíš?" žmurkol.
,,Čo... ? Aha, áno, prepáč!" ospravedlňovala som sa a rýchlo z neho zliezala.

Keď som znovu stála na nohách, okamžite som si začala upravovať nočnú košeľu. Zbadala som, ako ma Darius preletel pohľadom a neušiel mi záblesk v jeho očiach. Bola som si istá, že moja tvár už musí mať rovnaký odtieň, ako moje vlasy.

Darius tiež s povzdychom vstal a prešiel k umývadlu. Zobral list a podozrievavo sa naň zahľadel.
,,Dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je," zamrmlal, otvoril ho a pustil sa do čítania.
Ja som zatiaľ, nevediac, čo mám robiť, zobrala na ruky Kleopatru, ktorá už bola hore, a škrabkala ju za ušami.

,,To snáď nie!"

Prekvapene som sa obzrela a pozrela na Dariusa. Stál tam s listom v ruke a tú druhú mal zaťatú do päste. Jeho obsah ho zrejme nepotešil.

Mňa však zaujalo niečo iné.
Toto bolo totiž prvýkrát, čo som ho videla bez košele.
Teda, vlastne to nebolo tak úplne po prvýkrát, no rozhodne to bolo prvýkrát, čo som mala možnosť si ho pozornejšie prezrieť. A musela som uznať, že je fakt sexi.
Bol svalnatý, ale nie príliš. Bolo na ňom vidieť, že má svaly z tréningu a boja, nie ako tí kulturistickí chlapíci, ktorí strávili polovicu života dvíhaním činiek.
Skoro celý čas, čo čítal ten list, som tam stála a sledovala ho. A každou sekundou mi pripadal viac a viac príťažlivý.

,,Toto je zlé," zamrmlal a pozrel na mňa. Akonáhle sa naše oči stretli som sklopila zrak a znovu ma zaliala červeň.

Darius si povzdychol a prešiel ku skrini, aby odtiaľ vytiahol nejakú košeľu. Ja som opatrne zodvihla hlavu až keď som si bola istá, že sa mi nebude dívať do očí. Pretože keby mi teraz čítal myšlienky... Už pri tom pomyslení mi začalo byť horúco.

Prudko som potriasla hlavou.
Okamžite prestaň s takýmito predstavami! prikázala som si prísne.

,,Anna?"

Pozrela som naňho s otázkou v očiach.

,,Okolnosti sa zmenili," hovoril vážne a prešiel ku mne. Tón jeho hlasu sa mi nepáčil...
,,Budeme tu môcť zostať nanajvýš niekoľko dní."
,,Prečo?" nechápala som.
,,Veď slávnosť-"
,,So slávnosťou to nemá nič," prerušil ma.
,,Vydali na teba zatykač."
Vyvalila som naňho oči.
,,Čože?!"

Zatykač? Ale ako... ?

,,Nemôžu na mňa vydať zatykač!" protestovala som.
,,Veď ani nevedia, ako vyzerám!"
,,Obávam sa, že vedia," povedal Dárius a podal mi akýsi papier. Keď som ho obrátila, šokovane som vyvalila oči.
,,A- ale..."
Bol na ňom môj portrét. Vyzerala som tam úplne rovnako ako v dobe, keď som sa skrývala u Darena a Lill.
A pod ním bolo číslo.

,,Toľko?!"
Tá suma ma šokovala.
Zaspätkovala som a sťažka si sadla na posteľ.

,,To nie je možné," šepla som.
,,Ale to znamená..."
Pozrela som mu do očí. Prikývol.
,,Musíme odtiaľto čo najskôr odísť," vyhlásil.
Prikývla som.
,,Máš pravdu. Kedy odchádzame?"
Prešiel k oknu.
,,Ešte si tu potrebujem niečo zariadiť, Okrem toho, Rhiionovi ľudia sem prídu najskôr za päť dní."
Otočil sa ku mne.
,,Takže sa tu zdržíme ešte tri dni. Príliš skorým a unáhleným odchodom by sme len zbytočne vzbudili podozrenie."
Zobral si kabát, ktorý bol prehodený cez stoličku.
,,Ja teraz musím ísť do mesta. Stretneme sa tu o jednej popoludní."
Prešiel ku dverám.
Ja som zatiaľ sedela na posteli a znovu a znovu čítala papier s odmenou za mňa; či už mŕtvu, alebo živú.

,,A Anna?"
Vzhliadla som k nemu.
,,Pokús sa nestratiť, dobre?"
Uškrnula som sa. Darius vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Ešte dlho som tam sedela a hľadela na papier s mojou podobizňou.
,,Toto je skutočne zlé," šepla som.

Potom som sa postavila, prešla ku skrini a vytiahla z nej jednoduché biele šaty. Pozrela som z okna.
Slnko svietilo, no fúkal dosť silný vietor, tak som si cez plecia prehodila čierny plášť.
Vlasy som si zopla do chvosta, obula si čierne topánky a vyšla z izby. Dolu z krčmy sa ozýval smiech.
Zamkla som a zišla po schodoch.

Niekoľko hláv sa za mnou otočilo, no nevšímala som si ich.
Vonku som sa poobzerala okolo a nakoniec som vykročila do ulíc mesta.


~*~*~


Pozrela som na hodiny, ktoré boli na stene jedného z kamenných domov.
Dvanásť.
Už by som mala pomaly ísť, pomyslela som si a otočila sa, že odídem z tržnice. Cestou som sa totiž chcela zastaviť v kníhkupectve. Ešte nikdy som totiž v žiadnom Ríšskom obchode s knihami nebola a veľmi ma to tam lákalo.
Vtedy mi zrak padol na muža v čiernom plášti so zvláštnym symbolom, ktorý sa asi desať metrov odo mňa rozprával s obchodníkom s ovocím.
Zmeravela som.
To nie je možné! pomyslela som si vydesene.
Mali tu byť až za niekoľko dní!
Cítila som narastajúcu paniku a zrazu som sa nemohla pohnúť.
Keď som sa konečne spamätala, prehodila som si cez hlavu kapucňu a pomaly vykročila opačným smerom.

Ako som zahýbala za roh, pozrela som smerom k mužovi. Uvedomila som si, že hľadí mojím smerom. Naše oči sa stretli.
A je to v háji! pomyslela som si. Chlap vykročil za mnou.
Na nič som nečakala a zahla som do ďalšej uličky. A potom do ďalšej a ďalšej...
Strach s prezradenia a smrti zapríčinil, že som netušila, kam to vlastne idem; len som sa chcela čo najrýchlejšie dostať preč od toho chlapíka.

Spamätala som sa až vtedy, keď som už nepočula hluk tržnice. Vlastne som nepočula nijaký hluk.
Len ticho.
A ja som si zrazu uvedomila, že som sa stratila.


~*~*~


Neviem, ako dlho som už blúdila ulicami mesta, no menej ako polhodinu to nebolo.
Rada by som sa niekoho opýtala, kadiaľ sa dostanem k hostincu, no nebolo koho.
V Aldeiských uliciach som totiž bola úplne sama.

Bola som zúfalá.
Darius, kde si? pomyslela som si, keď som zatáčala do ďalšej uličky.
Páni, ako by sa mi teraz hodil mobil! napadlo ma.
Tušila som, že sa takto len viac a viac ponáram do labyrintu ciest, no nemala som na výber. Ak by som tam zostala stáť a čakala na zázrak, ktovie kedy by som na niekoho narazila. Takto som mala väčšiu šancu stretnúť nejakých ľudí.
Okrem toho, keď som mala len stáť na mieste a čakať, cítila som sa nepríjemne. Ako vtedy v lese po úteku z Darenovej a Lillieninej dediny, tak aj teraz som sa cítila bezpečnejšie, keď som sa pohybovala.
Mimo to som predsa vôbec netušila, či ma ten Rhiionov človek neprenasleduje.
A to vôbec človek je, pomyslela som si a striaslo ma.

Už som chcela zabočiť do ďalšej uličky, keď ma ktosi schmatol za ruku, dlaňou mi zapchal ústa a strhol ma naspäť.
,,Pššt!" ozval sa mi pri uchu neznámy, no veľmi príjemný mužský hlas.
,,Ani muk. Oni majú uši ako rysy. Jedno slovo a začujú nás."

Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala zo šoku a prikývla. Neznámy mi zložil ruku z úst a ja som sa obrátila.
A šokovane som hľadela na muža pred sebou.

Nebol starý. Mohol byť tak o rok starší, ako Darius. Dlhšie hnedé vlasy mu lemovali neuveriteľne krásnu tvár. Na perách mu pohrával jemný úsmev a hnedé oči sa mu nádherne ligotali.
Položil si prst na ústa a naznačil mi, aby som opatrne vykukla spoza rohu. Poslúchla som ho.
A zmeravela som.

V ulici, do ktorej som mala pôvodne namierené, stálo päť Rhiionových vojakov. Na čiernych plášťoch sa vynímal vyšitý strieborný znak.
,,Čierna jazda," šepol môj záchranca potichu.
,,Poďte," povedal, chytil ma za ruku a viedol na opačnú stranu ulice.

Chvíľu sme kráčali mlčky. Nechápavo som hľadela na chlapíka, ktorý mi práve zachránil život a premýšľala, kto by to tak mohol byť.
Keď som si bola istá, že sme od Rhiionovýh vojakov dosť ďaleko na to, aby nás nemohli počuť vytrhla som sa mu a zastala.
Tiež sa zastavil a otočil sa ku mne.

,,Kto ste?" opýtala som sa ho pokojne, no trochu podozrievavo. Viem, zachránil mi život, ale nemohla som tušiť, či to nie je len ďalšia pasca.
Usmial sa.
,,Volám sa Roland," predstavil sa a vystrúhal mi elegantnú poklonu. Prekvapene som zažmurkala.
,,Smiem vedieť vaše ctené meno?" hľadel na mňa s otázkou v očiach.
,,Anna," povedala som po chvíli.
,,Krásne meno," šepol, jemne chytil moju ruku do svojej a pobozkal ju.
,,Hodné bohyne."
Pozrel mi do očí. Začervenala som sa.
,,Prečo ste ma vlastne nepustili do tej ulice?" spýtala som sa, keď pustil moju ruku a trochu poodstúpil.
,,Nebolo by dobré, keby sa žena ako vy dostala do takej spoločnosti," povedal a mierne sa zamračil.
,,Tam, kde sú Rhiionovi vojaci nie je nikdy bezpečne."
Prikývla som.
,,V tom máte pravdu," usmiala som sa.
Ako som hľadela do jeho temer až zlatých očí, podozrenie zo mňa pomaly opadlo.
Nie pomyslela som si.
On nie je s Rhiionom. Neublížil by mi.

,,Smiem vás odprevadiť domov?" opýtal sa ma Roland znenazdajky a prerušil tak moje úvahy.
,,Viete, ja som tu vlastne len na pár dní," usmiala som sa.
,,Bývam v hostinci U Zlatej Labute. Prišli sme sem s priateľom na slávnosť, no moja matka ochorela, takže sa môžeme zdržať len chvíľu," vysvetľovala som. Tento príbeh som si nacvičila pre každý prípad a teraz som ho mohla využiť.
,,To je mi ľúto," povedal Roland sklamane.
,,Smiem vás teda odprevadiť k hostincu?" ponúkol sa. Usmiala som sa.
,,Iste."


~*~*~


K hostincu sme dorazili presne o jednej.

,,Veľmi pekne vám ďakujem," usmiala som sa na Rolanda.
,,Nemáte za čo," opätoval mi úsmev.
Otočila som sa a chcela vojsť dnu, no zastavil ma.
,,Mohol by som vás zajtra pozvať na obed?" opýtal sa s jemným úsmevom. Zaskočilo ma to.
,,Eh... Ale áno, samozrejme," usmiala som sa. Znovu sa uklonil.
,,Tak zajtra."
Sledovala som, ako prešiel na druhú stranu ulice a stratil sa v dave.
Zvrtla som sa a vošla dnu.

Keď som vyšla hore, bolo odomknuté. Usúdila som, že Darius je už tu. Nemýlila som sa.

,,Kto to bol?" opýtal sa hneď, ako som vošla dnu.
,,Jeden známy."
Vyzliekla som si plášť a prehodila ho cez stoličku.
,,Známy?" zamračil sa.
,,Áno." Porozprávala som mu príhodu s Rhiionovymi vojakmi.
,,Nemala by si sa s ním stretávať," povedal Darius potichu.
,,Myslím, že o tom, s kým sa budem a nebudem stretávať rozhodnem sama," odpovedala som pokojne a sadla si na posteľ.
,,Rosalie, toto nie je hra," začal, no ja som ho prerušila.
,,Nechajme to na neskôr, áno?" žmurkla som.
,,Teraz sa poďme najesť! Som hladná ako vlk."
Vybehla som z izby skôr, ako stihol niečo namietnuť.

Nevedela som, že moje problémy sa ešte ani zďaleka neskončili...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 3. srpna 2010 v 21:37 | Reagovat

Krásný...Roland je moc hezký jméno, tak jsem pojmenovala svého draka, kterého jsem nakreslila :-)  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama