close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 5. - Záchranca - časť prvá

26. října 2009 v 9:02 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

5.

Ráno som sa znovu zobudila neskoro.

Tentoraz som dávala pozor, aby sa náhodou neopakovalo včerajšie vstávanie a opatrne som Dariusa spiaceho na zemi pri posteli prekročila.
Potichu som otvorila skriňu a hľadala niečo na oblečenie.
Nakoniec som sa rozhodla pre modré šaty s korzetom vyšívaným striebornou niťou a striebornou retiazkou namiesto opaska.
Obzrela som sa na Dariusa. Nechcela som riskovať, že by sa zobudil práve vtedy, keď by som sa prezliekala, tak som radšej vošla do malej miestnosti, ktorá slúžila ako kúpeľňa a prezliekla sa tam.
Keď som sa vrátila do izby, Darius ešte vždy spal. Usmiala som sa a prešla k umývadlu.
Do vlasov som si vplietla strieborné ihlice, ktoré mi darovala Salvie a skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle.
Pristalo mi to.

,,Chystáš sa niekam?"
Mykla som sa a otočila.
Darius ležal na boku, hlavu mal podopretú rukou a zamračene na mňa hľadel.

,,Áno," odpovedala som trochu prekvapená jeho nevraživým tónom.
,,Idem s Rolandom na obed."
Sledovala som, ako sa jeho pekná tvár ešte viac zachmúrila.
Potom si povzdychol, postavil sa a prešiel ku mne.
,,Nemala by si sa s ním stretávať," zopakoval varovanie zo včerajška.
Teraz som to bola ja, kto sa tváril zachmúrene.
,,Môžeš mi vysvetliť prečo?" opýtala som sa.
Znovu si povzdychol.
,,Je nebezpečný," povedal vážne. Prekvapene som zažmurkala.
,,Nebezpečný?"
Pokrútila som hlavou.
,,Nie, nie je. Ak by pre mňa naozaj bol nebezpečný, už by som tu nebola. Včera mal veľa príležitostí ma zabiť. A keby bol na Rhiionovej strane, určite by ma pred tými vojakmi nezachraňoval. Okrem toho, on by mi neublížil."
Povedala som to úplne pokojne a sebavedomo; bola som o tom presvedčená. Pokrútil hlavou.

,,Anna, si ešte neskúsená. Nepoznáš Ríšu, neodkážeš dobre odhadnúť nebezpečenstvo."
Zamračila som sa.
,,Možno nie, ale viem, že Roland je úplne neškodný."
,,Anna, on je-" začal Darius, no ja som ho prerušila.
,,Nemusíš sa o mňa báť," usmiala som sa.
,,Naozaj sa mi nič nestane."

Obula som si topánky a prehodila plášť. Už som chcela vyjsť z izby, no Darius ma chytil za ruku a zastavil.

,,Anna, prosím, počúvaj ma," hovoril pokojne, no naliehavo.
,,Roland je-"
Znovu som ho prerušila.

,,Pusť ma, prosím."
,,Nie, kým ma nevypočuješ," pokrútil hlavou.
,,Pochop, že ťa chcem len chrániť. Tvoj život je dôležitejší ako život kohokoľvek z obyvateľov tejto krajiny."
Toto ma dopálilo.
Odvtedy, ako som sem prišla mi neustále opakovali, aká som dôležitá, že môj život je dôležitejší ako život ostatných.
Hnevalo ma to. Naozaj ma tie reči vytáčali.
Nikto nie je viac alebo menej dôležitý! pomyslela som si naštvane.
Navonok som však zostávala pokojná.

,,Nemáš pravdu," usmiala som sa, aj keď trochu silene.
,,Nikto nie je ani dôležitejší ani menej dôležitý ako ja. Všetky bytosti sú si rovné."
,,Anna, ty to nechápeš. Bez teba by bola Ríša stratená," vysvetľoval.
,,Ty si naša jediná nádej. Bojujeme a zomierame za tvoj život. Uvedom si to."
Zbledla som.

,,Ty si naša nádej! Si niečo, za čo bojujeme! Ak umrieš ty, umrieme všetci, skôr alebo neskôr!"

,,Nie..." zašepkala som.
,,To nie je pravda..."
,,Ale áno, je," povedal Darius pokojne nevediac, čo sa mi práve preháňa hlavou.
,,Nie... Nie je to pravda... Nemáš pravdu!"

To nemôže byť pravda... To by potom znamenalo...

Do očí sa mi tisli slzy.

To by znamenalo, že za ich smrť môžem ja! Že je to všetko len moja vina!

Zažmurkala som, aby som tie hlúpe slzy zahnala.

Nikdy som sem nemala prísť, pomyslela som si.
Mala som umrieť! Mala som sa naozaj zabiť!

,,Nemáš pravdu," zopakovala som.
,,To, čo hovoríš nie je pravda!"
Vytrhla som sa mu.

Prekvapene na mňa pozrel.
,,Anna čo... ?"

,,Ty len žiarliš," zašepkala som.
,,Čože?"

Sklonila som hlavu. Nechcela som, aby videl, že plačem. Aby videl, aká som slabá.
Jeho slová ma boleli. Boleli, pretože vďaka nim som si uvedomila, že za všetko, čo sa doteraz stalo, môžem ja...
,,Žiarliš, pretože ja mám niekoho, komu na mne záleží, zatiaľ čo tebe Salvie zomrela," povedala som potichu.
,,A ani sa jej nečudujem. Vlastne nechápem, ako to mohla s tebou tak dlho vydržať" dodala som ešte tichšie, no on to musel počuť.
Aj so sklonenou hlavou som videla, ako zmeravel.
,,Čo si to... ?"
,,Počul si," prerušila som ho pokojne.
,,A teraz ma láskavo nechaj odísť."

Vedela som, že mu tými slovami ubližujem. Vedela som, že jej smrť ho ešte vždy bolela, aj keď sa s ňou po tej príhode v Salviinom dome zmieril. No zraňovať ho mi prinášalo pocit akéhosi zadosťučinenia. Pomáhalo mi to prekonať vlastnú bolesť, vlastný pocit viny.
Otočila som sa a bez jediného obzretia vyšla z izby. Jeho som tam nechala stáť.
Ako som schádzala dolu schodmi, zotierala som si slzy, ktoré mi stekali po tvári.


~*~*~


,,Deje sa niečo?" spýtal sa ma Roland, keď sme neskôr sedeli v jeho dome a obedovali.
,,Nie, nič," odpovedala som. Nechcela som ho zaťažovať svojimi problémami.
,,Ale no tak, Anna, vidím, že vás niečo trápi," naliehal.
,,Sú to moje problémy. Nemusíte sa nimi zaťažovať," usmiala som sa.
,,Len vám chcem pomôcť."
Hľadel na mňa tými svojimi nádhernými očami a ja som zrazu musela odpovedať.
,,Pohádala som sa s priateľom."
,,To ma mrzí."
Vzhliadla som naňho.
,,To nemusí," usmiala som sa.
Roland vstal, obišiel dlhý stôl a zastal pri mne. Zobral jednu moju ruku do svojich dlaní a usmial sa.
,,Môžem vám nejako pomôcť?"
Zostala som trochu zaskočená tou náhlou ochotou.
,,Nie, ďakujem," usmiala som sa.
,,Tento problém si musím vyriešiť sama."
Prikývol.
,,Áno, asi máte pravdu."
Pustil moju ruku, prešiel k jednému z veľkých okien a vyzrel von.

Ako tam stál, slnečné lúče sa mu opierali do tváre a jeho vlasy dostali zvláštny zlatý nádych.
Čosi mi to pripomínalo, čosi známe, no nevedela som si spomenúť, čo. Akoby som ten obraz už niekedy videla, hoci nebol presne taký ako teraz.

Roland sa obrátil a keď zbadal, že ho pozorujem, usmial sa.
,,Čo by ste povedali na menšiu prechádzku na koňoch?" opýtal sa znenazdajky a čosi v jeho očiach spôsobilo, že som opäť súhlasila.

Keď som sa vrátila do hostinca, bolo tam len zopár ľudí. Takmer sa mi nechcelo vyjsť po schodoch v obave, že tam narazím na Dariusa.
To zvládnem, povedala som si a o chvíľu som už stála pred dverami našej izby. Zaváhala som.
Čo mu poviem? A mám mu vôbec niečo hovoriť? premýšľala som s rukou na kľučke.
A prečo by som mu čosi hovorila? povedala som si nakoniec.
Bol to predsa on, kto to celé začal. Nemám dôvod sa mu ospravedlňovať! On mi ublížil ako prvý!

Kdesi vo vnútri som vedela, že nemám pravdu, no tieto slová mi dodali odvahu stlačiť kľučku a ja som si opak nepripúšťala.
Bolo zamknuté. Vydýchla som si.
Keď som vošla zistila som, že izba je prázdna. Dariusov kabát zmizol; zrejme išiel do mesta niečo vybaviť.

Zo skrine som vytiahla oblečenie, v ktorom som cestovala; čierne jazdecké nohavice, bielu tuniku a čierne kožené rukavice po zápästia.
Vlasy som si zaplietla do vrkoča a zviazala ich čiernou stužkou. Potom som si obula čierne čižmy a zobrala si aj plášť, keďže vonku bolo dosť zima.
Vyšla som z izby a zamkla.


~*~*~


,,Naozaj? To som nevedela!"

Mohlo byť tak sedem hodín, no mne čas s Rolandom tak rýchlo utiekol, že som mala pocit, že viac ako tri hodiny som s ním nestrávila.
Roland bol naozaj príjemný spoločník.
Mal zmysel pre humor, bol zdvorilý a každú chvíľu mi zložil nejaký kompliment. Mala som pocit, že len čo som nadobudla svoju normálnu farbu, už som sa musela zase potešene červenať.

,,Nikdy by ma nenapadlo, že orkovia majú takéto tradície!" smiala som sa.
,,Áno, v tomto sú naozaj zvláštni," súhlasil Roland s jemným úsmevom. Pozrel na oblohu.
,,Mali by sme sa už vrátiť," poznamenal.
,,Prečo?" opýtala som sa prekvapená.
,,Pomaly sa zotmieva. Váš priateľ o vás bude mať iste strach."

Stislo mi srdce.
Darius.
V Rolandovej príjemnej spoločnosti som naňho úplne zabudla.
,,Nemyslím," poznamenala som. Môj hlas znel smutne aj mne samej.

,,Naozaj tu nie je nič, v čom by som vám mohol pomôcť?"
Pozrela som naňho a usmiala sa.
,,Nie. Ale veľmi pekne vám ďakujem."
Tiež sa usmial. S tým sme otočili kone a vydali sa späť k mestu.

Zaumienila som si, že sa na Dariusa ani nepozriem. Viem, bolo to zbabelé, ale ja som nemala dosť odvahy sa postaviť a veci si s ním vybaviť z očí do očí. Ešte nie.
No strachovala som sa zbytočne; Darius tam totiž nebol. Izba zívala prázdnotou, teda až na Kleopatru, ktorá sedela na podokenici a sledovala motýľa, ktorý narážal do skla v márnej snahe dostať sa dnu do tepla.
Slnko zapadalo a ja som premýšľala o Rolandovi.

Bolo mi s ním tak dobre... Ešte nikdy som sa necítila v prítomnosti nejakého obyvateľa Ríše tak uvoľnene a spokojne.
Akoby to bolo nejaké kúzlo, pomyslela som si a usmiala sa.

Keby som tak poznala pravdu...




Sedela som na posteli, čítala knihu, ktorú mi požičal Roland a čakala, kým sa Darius vráti. Keď však ani po dvoch hodinách neprišiel a mne už od hladu začalo škvŕkať v žalúdku, zišla som dole na večeru.

Krčma bola opäť plná.
Sadla som si za stôl, za ktorým sme sedeli v ten večer, keď sme sem prišli a pozorovala hostí, kým ku mne neprišla dcéra hostinského a mierne v rozpakoch sa ma pýtala, čo si dám. Zrejme ešte nezabudla na scénu, ktorú videla včera.
Objednala som si kjött, jediné jedlo, ktoré som tu poznala a znovu som sa zahľadela na ostatných hostí.
Zaumienila som si, že sa Dariusa opýtam na nejaké ďalšie jedlá, aby som sa v prípade problémov vedela vynájsť, no potom som si uvedomila, že sa s ním vlastne nerozprávam.
Povzdychla som si.

Tí šiesti vojaci, ktorých som si všimla už v prvý večer tu boli znovu a zdalo sa, že sú ešte drzejší, ako boli predtým. Pokrútila som hlavou, no nechala som to tak.
Nič s tým predsa nenarobím.




Mohlo byť tak pol desiatej.
Ležala som v posteli obrátená k stene, keď sa dvere našej izby potichu otvorili.
Bolo to tak potichučky, že človek by to určite nezačul.
Najskôr som sa zľakla, no potom som si uvedomila, že to musí byť Darius.
Rýchlo som zatvorila oči a predstierala, že spím.
Počula som, ako upír chvíľu chodil po izbe. Potom sa zastavil pri posteli.
Snažila som sa dýchať čo najpokojnejšie a najvyrovnanejšie, aby som v ňom nevzbudila žiadne podozrenie.
Darius si povzdychol a ľahol si na zem.
Otvorila som oči. Kleopatra sa zahniezdila a potichučky mňaukla.
Ktovie, čo sa jej sníva? pomyslela som si.
Začala som v hlave preberať veľa rôznych snov, no myšlienku som nedomyslela, pretože som zaspala.




Prudko som otvorila oči. Po čele mi stekal pot a nočná košieľka sa mi lepila na telo.
Netuším, čo za sen sa mi to sníval, no bolo to príšerné.

,,Darius," šepla som prestrašene. Nikto sa však neozval.
,,Darius!" povedala som o čosi naliehavejšie.
Znovu ticho. Bála som sa.
,,Darius, ja viem, že-"
Nedopovedala som.
Keď som sa totiž naklonila cez okraj postele a pozrela dolu zistila som, že Darius tam nie je.
Prikrývka, na ktorej by mal ležať bola prázdna.
Najskôr som si myslela, že len niekam odbehol, no potom som si všimla, že jeho kabát aj topánky chýbajú.
,,Darius?" zavolala som v nádeji, že ma bude počuť a vráti sa.
Ticho. Ozvala sa len Kleopatra, ktorú som tým zobudila.
Tiché mňauknutie ma upozornilo, že ak budem aj naďalej tak kričať, pobudím polovicu hostinca.
A ja som naozaj nestála o problémy.

Sadla som si na posteľ a rukami objala kolená.
Asi si len odskočil niekam von. Určite sa za chvíľu vráti. A ak tu budem behať po hostinci a zháňať ho, budem všetkým len na smiech, hovorila som si v duchu.
Okrem toho, predsa sa s ním nerozprávam. Ublížil mi.
S týmto som si znovu ľahla a pokúšala sa zaspať.

No nešlo to.
Ešte dlho som samú seba presviedčala, že si len niekam odbehol, že sa za chvíľu vráti, že nemá cenu ho teraz hľadať. Keď sa však ani po polhodine nevracal, začala som si robiť starosti.
Nevedela som, koľko presne je hodín; čas som určovala len podľa mesiaca, ktorý svietil cez okno do izby a na moju posteľ.
No odhadovala som to tak na dvanásť, možno pol jednej.
O tomto čase sa predsa nesmie vychádzať von! pomyslela som si.
Teraz nesmie byť vonku!

Začala som sa oňho báť. Všetky slová a to, že mi ublížil išlo stranou. Poznala som tunajšie zvyklosti.
Kto bol počas Gudstjeneste medzi dvanástou a jednou vonku, bol bezpodmienečne popravený.
A on je ešte aj upír! preblesklo mi hlavou.
Táto kombinácia bola viac ako len vražedná.

Na nič som nečakala.
Rýchlo som si obliekla cestovné oblečenie len s tým rozdielom, že tentoraz som si dala tuniku čiernu, aby som lepšie splynula s tmou.
Keby ma totiž niekto zbadal, ani ja by som sa nevyhla šibenici.
Alebo by ma obetovali na slávnosti, pomyslela som si a zachvela sa.

Vonku bolo teplo, ale fúkal studený vietor.
Mala som šťastie; keď som prechádzala hostincom, nikto ma nespozoroval.

Nevedela som, kde mám začať hľadať.
Kam by som išla, keby som bola na jeho mieste?
Napadlo ma jedno miesto, no potom som si spomenula na jeho slová, že také druhy zábavy on nevyhľadáva.
Tak kde by potom, dočerta, mohol byť?
Vykročila som po ulici opatrne sa obzerajúc okolo.
Kdesi som začula odbíjať hodiny.
Polnoc.




Prešla som už polovicu mesta, no Dariusa nikde.
Až vtedy so si uvedomila, akú sprostosť som to urobila. Mohol byť kdekoľvek; mesto predsa poznal stokrát lepšie, ako ja.
A ja som netušila, kde ho mm hľadať; ani len približne.
Ako hľadať ihlu v kope sena, pomyslela som si. No už som sa nemohla vrátiť.
Predsa to nevzdám! povedala som si rozhodne.

Teraz bolo trištvrte na jednu a ja som už bola zúfalá.
Dariusa som nemohla nikde nájsť a bála som sa, či ho nezatkli.
Keď som však na druhej strane ulice zbadala svetlo, ktoré sa čoraz viac približovalo, uvedomila som si, že by som sa skôr mala báť o seba.
Rýchlo som, obzerajúc sa za tým svetlom, zabočila do akejsi malej a tmavej ulice a do niekoho som vrazila.
Nadychovala som sa, že vykríknem, no neznámy bol rýchlejší.
Okamžite mi pricapil ruku na ústa a pri uchu som začula známy hlas:
,,Ani slovo!"
Prikývla som a on mi zložil ruku z úst.
,,Za mnou," šepol tak potichu, že som ho sotva počula, chytil ma za ruku a ťahal do tmy.
Zrazu ma pritlačil na múr domu a na ústach som opäť pocítila jeho dlaň. Na druhom konci ulice som videla, ako hliadka so svetlom pokojne prešla okolo nášho úkrytu.
Počula som, ako si vydýchol a zamrmlal:
,,To bolo o chlp."
Ďalej sme kráčali mlčky, až kým sme sa nezastavili na druhom konci ulice.
Opatrne vykukol za roh, a keď si bol istý, že vzduch je čistý, vyšiel von. Nasledovala som ho.

,,Čo tu robíte?" opýtal sa Roland, zatiaľ čo ma ťahal ulicami.
,,Mohli vás zabiť!"
,,Ja viem."
Hľadela som naňho.
Zdá sa mi to, alebo je nejaký iný?

,,Tak prečo potom tak riskujete?"
,,Hľadala som svojho priateľa."
Obaja sme šepkali.
,,Priateľa? Toho, s ktorým ste sa to pohádali?"
,,Áno. Ja... Zobudila som sa, a on tam nebol. Okrem toho, keď je toľko hodín a-"
,,Bolo to nerozumné," povedal Roland, zatiaľ čo opatrne hľadel za roh ďalšej ulice. Ja som pozerala opačným smerom a kryla nám chrbát.
,,Viem, ale- Kam to ideme?" zarazila som sa. Uvedomila som si totiž, že toto nie je cesta k hostincu.
,,Ku mne domov. Je to bližšie."
O chvíľu sme sa ocitli pred jedným z vysokých kamenných domov.
Roland otvoril masívnu drevenú bránu a rýchlo vošiel dnu. Nasledovala som ho.

Ocitla som sa v priestrannej hale. Na stenách viselo niekoľko obrazov, prevažne portrétov a boli tam upevnené svietniky. Dva veľké lustre visiace zo stropu tentokrát nesvietili.

Prešli sme do obývačky.
,,Posaďte sa," povedal Roland a prešiel ku vitrínke na opačnej strane miestnosti.
Poslušne som si sadla do jedného z mäkučkých čalúnených kresiel.
On zatiaľ vytiahol z vitrínky karafu s vínom a tiež džbán s vodou a dve čaše. Už pri obede som mu totiž povedala, že nepijem.
,,Nech sa páči," podával mi o chvíľu čašu po vrch naplnenú krištáľovo čistou a chladnou vodou. S tichým ,Ďakujem´ som ju prijala a napila sa. Tá voda bola skutočne výborná.
Roland si sadol do kresla oproti mne. Chvíľu sme obaja mlčali.

,,Naozaj ste príliš riskovali," ozval sa.
,,Poznáte predsa pravidlá, ktoré sa dodržiavajú pri Gudstjeneste."
,,Veď práve preto," vysvetľovala som, ,,som išla Dariusa hľadať. Nemohla som ho tam nechať. On je u-úžasný človek, a keby sa mu niečo stalo..."
Začervenala som sa a schovala si tvár do dlaní, aby som tak skryla svoj výraz.

Skoro som povedala upír, pomyslela som si trochu vydesene.
Musím si dávať väčší pozor.

Po chvíli, keď som si bola istá, že môj výraz je už znormalizovaný som zodvihla hlavu.
Roland na mňa chvíľu hľadel a potom sa usmial.

,,Nerobte si starosti," hovoril pokojne.
,,Som si istý, že si len niekam odskočil. Prehľadali ste hostinec?" opýtal sa ma znenazdajky a ja som naňho prekvapene pozrela.
,,Nie," odpovedala som. Zasmial sa.
,,Tak vidíte. Je možné, že bol niekde tam. Je možné, že niečo potreboval, ja neviem, a preto zašiel napríklad za hostinským."
Nadvihla som obočie.
,,Uprostred noci?"
Pokrčil plecami.

,,Okrem toho, nemá náhodou hostinský dcéru?" dodal po chvíli.
Cítila som, ako som zružovela.
,,To by Darius nespravil," obhajovala som ho.
,,On taký nie je."
Roland sa usmial.
,,Iste. Vy poznáte svojho priateľa najlepšie. Na jeho mieste by som tiež nechodil za inými ženami" žmurkol na mňa.
Sčervenela som.
,,Tak to nie je," vysvetľovala som rýchlo.
,,Sme len priatelia."
Usmial sa.
,,Potom mi, prosím, prepáčte ten omyl. Mimochodom, podľa mňa je váš priateľ už v izbe a hľadá vás. Bolo naozaj nerozumné vybrať sa von v takúto hodinu. Predstavte si, že by som tam nebol."
Zbledla som.
Má pravdu...
,,Ďakujem. Naozaj."
,,Nehovorím to preto, aby ste mi ďakovali. Chcem len, aby ste si dávali pozor."
,,Ja viem..."
Zahľadela som sa na vodu v čaši vo svojich rukách.
,,Dúfam, že ma Darius nepôjde hľadať," zašepkala som.
,,Potom..."
,,Netrápte sa. Hneď, ako odbije jedna vás odvediem naspäť. Potĺkať sa teraz po meste by sa rovnalo samovražde. Vlastne sa čudujem, že vás hliadky neobjavili. Neboli ste práve nenápadná."
Prikývla som.
,,Ďakujem..."
,,Nemusíte mi stále ďakovať," zasmial sa.
,,Hlavné je, že ste v poriadku."
Znovu som prikývla.
,,A čo ste vlastne robili vonku vy?" opýtala som sa a napila sa vody.
,,Prechádzal som sa."
,,Prechádzal?"
Zasmial sa.
,,Potreboval som si, rovnako ako váš priateľ, niečo vybaviť."
,,Smiem vedieť čo?" opýtala som sa so záujmom.
,,Myslím, že čoskoro sa to dozviete" usmial sa milo, no mne pri jeho slovách naskočila husia koža.

Jeho hlas... Je iný, uvedomila som si.
Pozornejšie som sa na Rolanda a zahľadela.

Miestnosť bola len slabo osvetlená zopár sviečkami, takže som ho nevidela dobre. No aj tak som si všimla, že je akýsi iný.
Akýsi bledší...
A jeho oči dostali zvláštny lesk, podobný tomu, aký máva po zotmení...

Panebože!

Oči sa mi rozšírili od strachu v momente, keď som si to uvedomila.
,,Deje sa niečo?" opýtal sa ma Roland ustarostene.
Sakra! Všimol si to!
,,Nie, nič," klamala som a potriasla hlavou, akoby to bola len nepríjemná predstava.

Vždy som sa čudovala ľuďom vo filmoch. Skoro vždy, keď sa nachádzali v nebezpečenstve, vyklopili chlapíkovi, ktorý sa ich práve chystal zabiť všetko, čo vedeli. Aby mal ešte viac dôvodov zniesť ich zo sveta. Čo sa mu väčšinou aj podarilo.
Rozhodla som sa túto chybu neurobiť.

Odpila som si z vody.
,,Napadlo ma, či by sme si tú dnešnú, vlastne už včerajšiu prechádzku na koňoch nemohli dneska zopakovať," usmiala som sa.
Navrhla som to v nádeji, že pri vyhliadke na ďalší deň strávený so mnou ma možno nechá ísť. Že nebude mať dôvod ma zabíjať, keď bude vedieť, že s ním budem aj zajtra.
A ja by som to medzitým mohla povedať Dariusovi-
Zarazila som sa.
On to vedel! prebleslo mi hlavou.
Vedel to! Chcel ma pred tým varovať! A ja som ho nepočúvala! Hlúpa hus! nadávala som si, keď mi to došlo.

Darius vedel, čo je tento chlapík zač. Vtedy, keď som mu povedala tie slová... Chcel ma pred ním varovať. No ja som mu takto ublížila!
A teraz som tu s ním sama.
Nikto nevie, že som tu.
Len on a ja.
A on mi nepomôže.

,,Čo sa deje, Anna?"
Rolandov hlas znel ustarostene.
,,Vyzeráte vystrašene."
Vstal z kresla a pomaly kráčal ku mne.
,,Nie, ja len... Bojím sa o Dariusa."
Znovu som schovala tvár do dlaní a zakryla tak svoj vydesený výraz.
Počula som, ako si Roland kľakol k môjmu kreslu.
,,Nebojte sa, Anna."
Cítila som, ako mi jemne chytil ruky do svojich a odtiahol mi ich od tváre. Pozrela som do jeho nádherných a teraz aj desivých očí. Bola som si vedomá, že v tých mojich je strach.
,,Nechajte ma ísť, prosím," šepla som. Usmial sa. Pochopil, že to viem.
,,Nemusíte mať z toho strach," usmial sa.
,,Nebude to bolieť."
Striaslo ma.
,,Roland, prosím... Darius vás nájde, a-" skúsila som vytiahnuť svoje posledné eso. Neúspešne.
,,S Dariusom si poradím."
,,Neporadíte," presviedčala som ho zúfalo.
,,On je tiež upír, on-"
,,Ja viem."
Týmto vyhlásením ma šokoval.
,,Viete... ?"
,,Iste. Každý z nášho rodu pozná zradcovskú rodinu Di Nascita Lemure," usmial sa.
,,A viem aj prečo odišiel z hostinca," dodal.
,,Áno? Prečo?" zbystrila som svoju pozornosť.
Zasmial sa.
,,Aj v takomto rozpoložení sa staráte oňho? Roztomilé. Nenahovoríte mi, že medzi vami nič nie je."

Neodpovedala som. Zrazu som sa totiž cítila zvláštne otupená.
,,Roland, prosím..."
,,Neproste, Anna. Nepomôže to. Tak ako aj on, aj ja potrebujem krv. Je spln, Anna. Nič vám to nehovorí?"
Pokrútila som hlavou.
,,Každý mesiac v noc splnu potrebujeme krv. Darius odišiel z hostinca, aby vás chránil. Nechcel vám ublížiť. Vedel, že keby tam zostal, stalo by sa to. Vaša krv musí byť tak lahodná..." zašepkal mi do ucha. Zbledla som.
,,Nemôžete si nájsť niekoho iného? V meste je teraz dosť ľudí, môžete-"
Položil mi prst na pery a umlčal ma.
,,Nemôžem," usmial sa.
,,Túžim len po tebe. Už od prvého okamžiku, ako som ťa zbadal."
Vtedy sa naklonil a jemne ma pobozkal. Nemala som silu sa brániť.
Keď sa odtiahol, usmial sa.
,,Preto som bol teraz v meste," usmial sa.
,,Pôvodne som mal namierené k tomu tvojmu hostincu, no ty si moje čakanie skrátila. Akoby to bol osud..." zamyslel sa.
Ja som sa zatiaľ pokúsila vstať, no vtedy som si uvedomila, že sa nemôžem pohnúť. Celé telo som mala príšerne ťažké, akoby ma čosi ťahalo naspäť do kresla.
,,Nie, Anna," povedal Roland a jemne sa usmial.
,,Je to zbytočné."
Pohľad mi padol na stolík.
Tá voda! pochopila som. To, že nepijem, mu len nahrávalo do kariet...

Všimol si môj pohľad. Zasmial sa.
,,Rád si veci poistím."
Vtedy som si uvedomila, že som si nezobrala ani len meč...
Aj tak by mi teraz nepomohol, pomyslela som si trpko.
,,Je čas," usmial sa.
,,Roland, prosím..." šepla som zúfalo a znovu sa pokúsila vstať z kresla. Neúspešne.
,,Neboj sa, Anna. Ani to neucítiš. Rýchlo bude po všetkom."
Znovu jemne obtrel svoje pery o moje. Zachvela som sa.
Hľadela som do upírovych očí a pochopila som, že nemám nádej.
Bola som taká bezmocná...
Do očí sa mi nahrnuli slzy.
,,Neplač," šepol a pomaly sa priblížil perami k môjmu krku.
Slzy sa mi preliali cez okraj viečok a stekali mi po lícach.
Darius, prosím, pomoc... pomyslela som si.
Pomoc...
,,V žilách ti koluje jeho krv," povedal zrazu Roland prekvapene. Na šiji som cítila jeho horúci dych.
,,Zaujímavé... To sa naozaj musím ponáhľať..."
Zvrela som oči.
,,Darius..." šepla som zúfalo.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 3. srpna 2010 v 22:08 | Reagovat

Pěkné...napínavé... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama