6.
Vtedy som cítila, ako Roland zmeravel so zubami len pár milimetrov od mojej krčnej tepny.
Odvážila som sa otvoriť oči.
Dvere boli otvorené dokorán a stál nich Darius.
Bol bledší ako kedykoľvek predtým. Tvár mal úplne bezvýraznú; vyzerala len ako maska.
Stál nehybne.
Mramorová socha, napadlo ma. Toto prirovnanie bolo viac ako výstižné.
No keď som pozrela do jeho očí, zmeravela som.
Neboli zelené.
Boli čierne.
Neskutočne hlboké, neskutočne temné a neskutočne desivé čierne oči, v ktorých sa len občas mihol zelený záblesk.
Zachvela som sa. Hoci som vedela, že jeho hnev nie je namierený na mňa, desil ma. Po prvýkrát som sa Dariusa skutočne bála.
No i napriek tomu bol nádherný. Vlastne bol krajší ako kedykoľvek predtým. Nechápem, ako je možné, že som si to v tejto situácií vôbec uvedomovala; jediné, na čo som mala myslieť, boli Rolandove zuby pri mojom krku.
Vtedy sa naše pohľady stretli.
Prepáč, pomyslela som si a do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy.
Usmial sa. Ten úsmev bol desivý, no zároveň zvláštne nežný.
Potom sa obrátil k Rolandovi.
,,Ustúp od nej."
Zacítila som v tom rozkaz. Jeho hlas bol mrazivý. Bola by som dokonca prisahala, že teplota v miestnosti o niekoľko stupňov klesla.
Roland sa usmial a trochu sa odo mňa poodtiahol, aby si mohol druhého muža prezrieť posmešným pohľadom.
,,Inak... ?" schválne nechal vetu nedopovedanú.
,,Inak ťa zabijem."
Znovu ma striaslo.
Bolo to konštatovanie. Bez akýchkoľvek pochybností. Bez akýchkoľvek výčitiek. On toho bol schopný, o tom som nepochybovala. Ak ho Roland neposlúchne, zomrie.
,,Nemyslím."
Roland sa odo mňa odtiahol a vstal.
,,Nie si dosť silný na to, aby si ma zabil."
Dariusovou tvárou sa mihol temer až šialený úsmev.
,,Uvidíme."
Potom zrazu obaja zmizli.
O chvíľu som ich zazrela na druhom konci miestnosti. Darius držal Rolanda pod krkom.
Ten sa však nejako uvoľnil a poriadne kopol Dariusa do žalúdka. Upír preletel asi dva metre a tvrdo dopadol na dlážku. Vykríkla som.
Náhly šok a strach oňho spôsobili, že som vyskočila na nohy. Tá čudná droga, ktorá bola v tej vode však ešte stále účinkovala a ja som sa zosunula na zem.
Nemôžem ten súboj dobre popísať. Ich pohyby boli príliš rýchle aj pre moje, vďaka Dariusovej krvi o dosť zbystrené zmysly.
No aj napriek tomu som až príliš jasne vnímala meč v Rolandovej ruke.
Neviem kedy ho vzal, a ani odkiaľ. No keď som ho zazrela cítila som, ako mi všetka krv mizne z tváre do srdca.
Darius totiž ozbrojený nebol.
,,Zabijem ťa a potom sa konečne napijem jej krvi. Vonia tak sladko, tak chutne... Určite si aspoň raz zatúžil sa jej napiť. Neverím, že nie," uškŕňal sa Roland a uhýbal pred Dariusovými údermi.
,,Tak, čo povieš? Ak budeš chcieť, podelím sa... " Jeho hlas bol teraz sladký, tichý a jemný, ako zo zamatu. Pri jeho slovách ma však striaslo. Ďalšia triaška ma zmohla, keď som si predstavila, že by sa do mojej pokožky zaborili Dariusove zuby. Automaticky som si siahla na krk.
,,Nikdy."
Pozrela som na môjho spoločníka. Vyzeral byť odhodlaný.
Čo ma však nahnevalo bol fakt, ako o mne Roland hovoril. Ako o niečom, čo možno vlastniť. Akoby som bola len vec, iba jeho jedlo.
Fakt, že ma vytočilo práve toto a práve v tejto chvíli pôsobil zvláštne. Na takéto úvahy teraz nebol čas. Teraz som sa mala sústrediť na to, že možno o chvíľu zomriem.
Celé toto filozofovanie spôsobilo, že som sa takmer rozosmiala.
Nechápala som to. Nechápala som seba.
Aj tak som však teraz nemohla robiť vôbec nič. Len som tam sedela a sledovala som dvoch mužov, ako sa bijú o mňa.
Jeden aby ma zabil. Ten druhý aby ma zachránil.
A ja som nevedela, čoho sa mám báť viac.
Či toho, že Roland zabije najskôr svojho súpera a potom aj mňa neschopnú sa akokoľvek brániť. Alebo toho, čo mi povie Darius, ak to prežijem. Alebo skôr čo poviem ja jemu, ako sa mu budem môcť po tom všetkom pozrieť do očí. Až príliš jasne som si totiž uvedomovala, že to, čo sa práve deje je len moja vina. Moja nekonečná hlúposť.
Ublížila som mu a on teraz kvôli mne riskuje život...
Do očí sa mi znovu nahrnuli slzy, stekali mi po lícach.
Darius sa šikovne uhýbal Rolandovmu meču. Ich pohyby vyzerali ako nejaký zvláštny, perfekte nacvičený tanec.
Tanec, z ktorého len jeden z nich vyjde živý.
Tanec smrti.
Tanec, na výsledku ktorého závisela aj moja existencia.
A nielen to. Aj existencia celej Ríše....
Až keď som si toto uvedomila na mňa doľahla celá váha toho, čo som spravila.
Nie, môj život nebol o nič dôležitejší ako život iných obyvateľov Ríše.
To ja ako taká som bola dôležitá.
Veľmi dôležitá.
Na tiché zapraskanie som sa vrátila späť do reality.
Roland tam stál a ľavá ruka mu bezvládne visela po boku. Vyzeralo to, že mu ju Darius zlomil. Potom nasledovala ďalšia prudká výmena úderov.
Škodoradostne som sa usmiala.
Vtedy sa však niečo stalo.
Nevedela som ako sa to stalo ani kedy, no Darius sa zatackal a ustúpil smerom ku stene. Roland stál asi meter a pol od neho.
Z meča mu kvapkala krv.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo sa deje.
Nie... NIE! vykríkla som v duchu, keď mi došlo, čo sa to vlastne stalo. Nahlas som totiž zo seba nedokázala vydať ani hláska.
Znovu som sa tackavo postavila, prešla som zopár krokov dopredu a tam som sa zrútila na koberec.
Darius sa teraz opieral o stenu a rukou si zvieral ľavý bok. Pomedzi prsty mu kvapkala karmínová krv.
Ja som sa od šoku nedokázala ani pohnúť. S očami rozšírenými od hrôzy som sledovala, ako sa pomaly zviezol popri stene na zem.
Roland sa otočil a prechádzkovým krokom zamieril smerom ku mne.
Vtedy ma prepadol zvláštny pocit.
Pripomínal mi tie pocity, ktoré som zažívala v Salviinom dome. Keď som si z celého srdca želala, aby boli spolu s Dariusom šťastní.
Vtedy som bola schopná sa za nich obetovať.
Vtedy som sa za nich obetovala.
A teraz, ako som tak hľadela na upíra lapajúceho po každom nádychu, bolo mi zrazu jedno, či zomriem.
Presne ako vtedy u Salvie; na mojom živote už nezáležalo.
Nie; všetky moje myšlienky teraz smerovali k nemu.
A ja som si z celej duše želala, aby bol v poriadku. Aby bol znovu šťastný.
Aby prežil.
Nevnímala som Rolanda, ktorý si kľakol ku mne. Nepočúvala som jeho slová.
Hľadela som na Dariusa a po lícach mi tiekli slzy. Slzy viny.
Zacítila som, ako mi Roland vyvrátil hlavu dozadu. Znovu mi čosi hovoril, no mňa nezaujímalo čo.
Celou svojou mysľou som sa sústredila na Dariusa.
,,Ešte sme neskončili!"
Ten desivý sykot Rolanda zarazil. Pustil ma a otočil sa.
Pozrela som na Dariusa.
Nejako sa vydriapal na nohy, trochu sa zatackal, no nakoniec sa postavil pevnejšie a zaujal bojový postoj.
Zbláznil sa?! pomyslela som si zdesene, keď Darius potichu zakašľal a na koberec dopadlo zopár kvapiek krvi.
Takto zomrieme obaja!
Snažila som sa zachytiť jeho pohľad a povedať mu, aby odtiaľto vypadol a zachránil sa aspoň on, no keď sa naše oči nakoniec stretli, na nič také som nepomyslela.
V jeho pohľade bolo zvláštne odhodlanie; odhodlanie, ktoré ma napokon prinútilo veriť. Veriť, že ma dokáže zachrániť. Aj v takejto situácií.
Rozpútal sa nový boj, no tentoraz na ňom bolo čosi iné.
Zdalo sa, akoby sa Darius prebral z nejakého zvláštneho spánku, ktorý mu zabraňoval využiť všetky schopnosti. Pomaly, no isto začal nad súperom získavať prevahu. Nechápala som to. Skutočne som nerozumela, ako je možné, že sa v tomto stave vôbec dokáže hýbať, nieto ešte útočiť.
Roland, naopak, sa zdal rozrušený, vyvedený z rovnováhy.
A zúril.
Jeho pokoj bol fuč; vyzeral ako blázon; úplný šialenec.
,,Zabijem ťa ty malý..." koniec vety zanikol v tlmenom vrčaní. A asi to bolo dobre; nadávka, ktorou počastoval Dariusa, bola určite dosť drsná.
,,Ona je moja, ty hmyz! Zašliapnem ťa ako potkana!"
Darius mlčal; v tvári som mu videla obrovské sústredenie a bolesť, pri ktorej sa znovu ozval ten tichý, protivný hlások v mojej hlave, ktorý mi pripomínal, že toto všetko sa deje len kvôli mne...
Trvalo to niekoľko minút.
Síce som nič nevidela, no začula som tichý výkrik a vedela som, že je po všetkom.
Koniec.
Darius sedel na zemi, držal sa za bok a lapal po dychu. Rolandovo telo ležiace kúsok od neho sa behom chvíľky zmenilo na prach.
Nevedela som, čo robiť, ako sa zachovať, čo povedať v náhle vzniknutom tichu. Nakoniec som spravila prvú vec, ktorá ma napadla.
Postavila som sa a tackavo, pretože droga spôsobovala, že sa mi príšerne točila hlava, som prešla zopár krokov smerom k nemu. Potom sa mi však podlomili kolená, takže som sa k nemu doplazila po štvornožky.
V ruke držal Rolandov meč; zrejme sa mu ho podarilo nejako získať a prebodnúť ním upírovi srdce.
Na boku mu zdobil bielu košeľu obrovský krvavý fľak. Čudovala som sa, že je ešte pri vedomí. Na čele sa mu perlili kvapôčky potu.
No nevidela som nijaké slzy. Ani jednu jedinú malú slzičku.
Keď som k nemu prišla, jemne som mu vybrala z ruky meč a odložila ho nabok. Potom som si ho vtiahla do náručia a pevne ho objala.
Potichu zastonal; zrejme som mu nepríjemne tlačila na ranu.
Objala som ho teda jemnejšie, zaborila si tvár do jeho aj v takejto situácií nádherne voňajúcich vlasov a rozplakala sa.
,,Prosím, prepáč! Prosím... ! Je mi- je mi to tak ľúto! Mrzí ma to! Prepáč! Prepáč... !" vzlykala som; nedokázala som to zastaviť. To, že pre mňa takto riskoval, už len tento fakt, nieto ešte to, že som mu predtým ublížila spôsobil, že som sa cítila strašne previnilo.
,,Mňa to tak mrzí!" vzlykala som.
,,Nechcela som... Nemyslela som to tak... Ja- ja som len-"
Nedopovedala som.
Vtedy mi totiž Darius obtočil jednu ruku okolo pása, druhú mi položil zboku na krk, pritúlil sa ku mne a hlavu si mi oprel o hruď.
,,Prepáč," šepol namáhavo.
,,A teraz buď prosím chvíľu ticho. Potrebujem trochu pokoja..."
S týmto vydýchol a zavrel oči.
Ja som bola tak šokovaná jeho správaním a hlavne ospravedlnením, že som zabudla aj dýchať.
,,Dýchať môžeš," pošepkal o trochu menej bolestne.
Ako na povel som sa nadýchla.
Naozaj netuším, ako dlho sme tak boli.
Po chvíli Darius otvoril oči.
,,Darius, ja-" začala som, no on ma nenechal dopovedať.
,,Nateraz to nechajme."
Posadil sa, zasykol a chytil sa za bok.
,,Darius-"
Znovu ma prerušil.
,,Musíme odtiaľto vypadnúť."
,,Zbláznil si sa?! Nemôžeme!" protestovala som.
,,Si zranený! Takto nesmieš-"
,,Anna..."
,,V žiadnom prípade! Neprichádza do úvahy aby si v takomto stave... "
,,Anna," prerušil ma znovu
Zmĺkla som a spýtavo naňho pozrela.
,,Som upír. Hojím sa rýchlejšie ako normálni ľudia. A teraz poďme."
Postavil sa. Vstala som tiež. Vtedy sa Darius zatackal a keby som ho nezachytila, určite by bol spadol.
,,Vidíš? Počkajme ešte chvíľu. Keď takto pôjdeme po meste..." snažila som sa ho presvedčiť, no neúspešne.
,,Som v poriadku," povedal dôrazne a jemne sa vymanil z môjho objatia.
Naozaj už vyzerá lepšie, pomyslela som si prekvapene.
,,Dobre teda," privolila som nakoniec, aj keď len neochotne.
Pozrela som na hodiny visiace nad krbom.
Pol druhej.
Darius zobral z podstavca jednu sviečku a podpálil závesy.
,,Čo to robíš?" opýtala som sa a až potom si uvedomila, aká je tá otázka nezmyselná. Ak by sem totiž niekto náhodou prišiel, rýchlo by zistil, že sa tu čosi stalo. Požiar bol najjednoduchší prostriedok, ako to zamaskovať.
,,Radšej mi pomôž," povedal Darius miesto odpovede a podal mi sviečku.
,,Ja idem na poschodie."
Prikývla som a on vyšiel z miestnosti.
Podpálila som zvyšné závesy, zapálila oheň v krbe a kopla doň, aby to vyzeralo, že požiar vznikol tak.
Potom ma čosi napadlo. Zo stola som zobrala sklenenú karafu a Rolandovu čašu s vínom a oboje vhodila do krbu.
Plamene vyšľahli skoro až na mňa, takže som zaspätkovala, potkla sa o koberec a spadla. Sviečka mi vyletela z ruky a dopadla na jedno z čalúnených kresiel, ktoré sa okamžite chytilo.
Chvíľu som tam sedela a sledovala, ako plamenné jazyky olizujú čoraz väčšiu časť miestnosti, no keď sa izba začala postupne zapĺňať dymom uvedomila som si, že musím zmiznúť. Spomenula som si totiž na oný zážitok s horiacou skriňou.
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Ešte vždy som mala v pamäti ten pocit bezmocnosti, keď sa oheň šíril po skrini, keď sa mi pľúca naplnili dymom a ja som nemohla dýchať, keď som sa márne pokúšala uniknúť z tej smrtonosnej pasce... Bleskovo som sa postavila, zvrtla a vybehla z izby.
Vo dverách som sa zrazila s Dariusom, ktorý ma okamžite schmatol za ruku a ťahal von z horiacej budovy.
Vonku som na chvíľu zastala, lapala po dychu a kašľala, no potom ma Darius zodvihlo na ruky a rozbehol sa preč.
Chcela som mu povedať, nech ma zloží dole, že to zvládnem prejsť aj sama a on je okrem toho zranený, no začala sa mi z tej rýchlosti strašne točiť hlava, tak som radšej neotvárala ústa.
O chvíľu sme už stáli pred hostincom.
Darius potichu otvoril dvere, vošiel dnu a rovnako nehlučne za sebou zavrel. Potom prekvapujúco ticho a rýchlo vybehol hore.
Ja som sa spamätala až vtedy, keď ma v našej izbe postavil na zem a zamkol.
,,Darius, ja-" začala som znovu, no on ma mávnutím ruky umlčal, prešiel k posteli a posadil sa na ňu.
,,Spravila si veľkú hlúposť," povedal po chvíli. Mlčala som. Vedela som, že má pravdu.
Povzdychol si.
,,Ale ja tiež," pokračoval.
,,Prepáč."
Keď to povedal, vyvalila som naňho oči.
,,Ty sa ospravedlňuješ mne?"
Nechápala som to.
,,Veď to ja som ti povedala, že žiarliš, že ma má niekto rád, keď si stratil Salvie. To ja som povedala, že... že sa jej nečudujem, že..." preglgla som.
,,To ja som ti ublížila, ja som..."
Pokrútila som hlavou.
,,Ja sa mám ospravedlňovať tebe, nie naopak."
,,Viem, prečo si mi to povedala."
Chvíľu mi to nedochádzalo, no potom som zmeravela.
,,Áno?"
Prikývol.
,,Je mi to ľúto. Mal som si to uvedomiť."
,,Nemohol si predsa vtedy vedieť, že... Mala som si uvedomiť, že si to tak nemyslel, lenže ja som bola sebecká, a..."
,,Ale áno, mohol. Mal som to vedieť."
,,Nie. Ako... ?"
Vtedy mi to došlo.
Moje myšlienky...
,,Ko- koľko toho vlastne vieš?"
Smutne sa usmial.
,,Keď si bola ešte malá, s rodičmi ste sa presťahovali," začal. Zachvela som sa.
Toto sa predsa nemal dozvedieť nikto... Už nie...
,,Ale v novej škole ti nebolo dobre. Ubližovali ti tam."
Ja som tam len stála a ani sa nepohla.
Bála som sa.
Artemis by sa toto nikdy nestalo... pomyslela som si.
Artemis by nikdy nechcela spáchať samovraždu...
,,Tak si sa chcela zabiť."
Keď som si spomenula na to ráno, do očí sa mi nahrnuli slzy, hoci som sa ich všemožne pokúšala potlačiť.
,,Rosalie, pozri na mňa."
Dariusov hlas bol... nežný?
Prekvapene som vzhliadla, hoci som vlastne nechcela.
Nechcela som, aby videl, že plačem. Nechcela som, aby vedel, čo si myslím.
Zodvihla som hlavu a stretla sa s pohľadom jeho nádherných očí.
Už mali znovu svoju normálnu zelenú farbu.
,,Mala by si sa o tom s niekým porozprávať. Pomôže ti to."
Vedela som to. Vedela som, že mi to pomôže. No nedokázala som to. Doteraz som o tom nedokázala s nikým hovoriť. Teda až na Athana, no ten... Ten bol teraz mŕtvy. A ja som si povedala, že sa to nesmie nikto dozvedieť... Nikto nesmie ani len tušiť o mojej slabosti...
,,Nie je to slabosť," povedal Darius potichu.
,,Nikdy nie je slabosť ukázať slzy a bolesť."
Zrejme práve tieto slová ma presvedčili.
,,Ja... už som to nemohla vydržať," začala som tak potichu, že ma ledva počul.
,,Nedokázala som... tomu viac vzdorovať. Bolelo to..."
Po lícach mi stekali slzy.
,,Nie fyzicky. Ale tu..." dotkla som sa miesta, kde som mala srdce.
,,Nikto, kto to nezažil, nevie... Ja... Oni..." znovu som prudko zavrtela hlavou.
,,Učitelia mi neverili. Mysleli si, že som klamárka. Ich rodičia boli na vyšších miestach, aj tak by ich z toho dostali... A moji rodičia na mňa nikdy nemali čas..."
Bolo to zvláštne. Hoci som o tom zo začiatku nechcela hovoriť, teraz som zase nemohla prestať. Akoby tie pocity a myšlienky chceli byť vyjavené...
Povedala som mu všetko. Všetko, čo som cítila až do doby, keď som sa s ním stretla.
Darius ma počúval pozorne, bez jediného prerušenia, hoci to, čo som mu hovorila zrejme už dávno vedel.
,,Tak, a... to je všetko," zakončila som svoje rozprávanie. Potom sa rozhostilo ticho.
,,Ako sa cítiš?" spýtal sa ma Darius po chvíli. Táto otázka ma trochu zaskočila.
,,Ja... Dobre... asi."
Už otváral ústa, že mi niečo povie, keď ktosi zabúchal na dvere, takže som mierne nadskočila.
,,V meste horí!" oznámil akýsi hlas. Pozreli sme s upírom na seba.
Potom som bleskovo schmatla svoju nočnú košeľu, ktorá ležala na posteli a vbehla do ,,kúpeľne".
Bolo by totiž dosť divné, keby sme vybehli z izby kompletne oblečení a to ešte v šatách, z ktorých cítiť dym, nehovoriac o tom, že Dariusova zakrvavená košeľa by bola viac ako len podozrivá.
Keď som vbehla dnu, upír mal na sebe znovu len nohavice. Ja som okamžite pribehla k umývadlu.
Opláchla som si z tváre sadze a slzy a namočila si aj vlasy, aby tak nepáchli dymom.
Keď som sa otočila, Darius si práve obliekal košeľu. Zostala som naňho civieť.
,,Tvoje zranenie..." dostala som zo seba.
Keď som sa naňho totiž pozrela, žiadnu ranu na boku nemal...
,,Hovoril som ti predsa, že sa hojím rýchlo," uškrnul sa a hodil mi svoj plášť, pretože ten môj bol presiaknutý jeho krvou.
,,Dík," povedala som len a prehodila si ho.
Potom sme obaja vybehli z izby. Ani som si nevšimla, kedy Darius zamkol.
Rolandov dom bol v plameňoch a oheň začal pomaly uchvacovať aj okolité budovy. Všade naokolo pobehovali ľudia a hasili a zachraňovali, čo sa dalo. Okolo miesta požiaru sa utvoril malý hlúčik zvedavcov, ktorý sa čím ďalej tým viac rozrastal.
My sme tam len stáli a sledovali spúšť, ktorú sme spôsobili.
Trochu mi bolo tých ľudí ľúto, no vedela som, že iná možnosť nebola.
,,Neviete, čo sa to tu stalo?" opýtal sa Darius akéhosi chlapíka, ktorý postával vedľa nás. Ten len pokrútil hlavou.
,,Netuším. Započul som však, že jedna žena z vedľajšieho domu zbadala plamene, tak sa išla pozrieť, čo sa to deje. Zbadala len čosi strašne rýchlo utekať preč. Asi nejaké zviera."
Darius pozrel na mňa. Pohliadla som mu do očí.
Mali sme šťastie. Ušli sme len vďaka tebe, pomyslela som si. Uškrnul sa.
Ešte sme tam chvíľu stáli, no keď sa ostatní ľudia začali pomaly rozchádzať, pobrali sme sa smerom k hostincu.


To měli vážně štěstí, že je nikdo neviděl...