7.
Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa zvláštne.
Bolela ma hlava a celkovo som bola akási otupená. Akoby sa všetko odohrávalo pomimo mňa a ja som sa len pozerala. Akoby som ani nežila svoj život, ale len spoza opony sledovala dej nejakej divadelnej hry.
Viem, sčasti to bolo spôsobené tou zvláštnou drogou, ktorú mi dal Roland, no sčasti za to mohlo aj počasie.
Vonku bola totiž strašná hmla.
Trochu ma to zarazilo, pretože doteraz bolo pekné a slnečné počasie. Hmla bola preto neočakávaná.
Vstala som, opatrne prekročila Dariusa a prešla k oknu.
Z mesta bolo matne vidieť len ulicu vedľa hostinca a zopár budov za ňou. Inak bolo všetko úplne ponorené v hustej a ťažkej bielobe. Nedalo sa ani určiť, koľko je presne hodín, hoci som to tipovala tak na šesť.
Čochvíľa bude svitať...
Pripadalo mi to ako sen. Po ulici sem-tam prešiel koč osvetlený lampášmi či chodec taktiež nesúci svetlo. V hmle totiž nikto dobre nevidel.
Tá biela hmota na mňa pôsobila mierne klaustrofobickým dojmom; akoby bolo celé mesto uzavreté v akejsi pomyselnej kupole.
A ja som sa ocitla uprostred.
Otvorila som okno, aby som nechala trochu tej bieloby vstúpiť do izby. Hneď nato som sa otriasla zimou.
Nevedela som, že hmla je taká studená, pomyslela som si, no okno som nezavrela. Bolo pre mňa zvláštne príjemné cítiť chlad a na tvári vlhké chuchvalce hmly. Dodávalo to situácií ešte snovejší a neskutočnejší nádych. A mne sa páčila predstava, že toto všetko je len obyčajný sen. Bolo to ako z iného sveta. Akoby ku mne môj vlastný svet prevrával prostredníctvom tejto mliečnobielej hmoty.
,,Nemala by si stáť v tej zime. Prechladneš," ozvalo sa mi znenazdajky za chrbtom. Mykla som sa, no neotočila.
,,Možno..." odpovedala som a natiahla ruku von do hmly.
Darius na to nepovedal nič, len sa postavil vedľa mňa. Chvíľu sme tam mlčky stáli a hľadeli na rovnako mĺkve mesto, no potom som zhodnotila, že mi je už naozaj zima a okno zavrela.
,,Dobré ráno," usmial sa Darius, keď som sa k nemu otočila.
,,Dobré," zamrmlala som a prešla k posteli. Sadla som si a zahľadela sa na upíra.
,,Mám zopár otázok," nadhodila som, odtrhla zrak od jeho prenikavých očí a začala hladkať Kleopatru, ktorá sa práve prebudila.
Povzdychol si, prešiel k posteli a sadol si vedľa mňa.
,,Pýtaj sa." Jeho slová ma trochu prekvapili, no využila som to.
,,Tak po prvé: ako si ma našiel?" Opäť som pohľad upriamila do jeho očí. Boli temné a nepreniknuteľné; nedokázala som ani len vytušiť jeho myšlienky či pocity.
,,Krv," znela stručná odpoveď. Nechápavo som nakrčila obočie.
,,Krv?"
Prikývol.
,,Môže za to moja krv. Vtedy u Salvie, keď som ti dal napiť zo svojej krvi som ťa k sebe, dalo by sa povedať, pripútal. Skrátka viem, keď si v nebezpečenstve a dokážem ťa nájsť," dodal, keď zachytil môj stále nechápavý pohľad.
Zamračila som sa a pozrela do okna. Stále som mala zvláštny pocit, akoby predo mnou čosi tajil.
No netušila som čo; okrem toho ten pocit bol tak nejasný, že som sa nedovážila ani len tipovať.
,,A druhá otázka?" opýtal sa, keď som sa odmlčala.
Áno, chcela som sa opýtať ešte na jednu vec, no nebola som si istá, či to vlastne chcem počuť.
Nakoniec som sa rozhodla.
,,Čo si robil uprostred noci vonku?"
Vyhýbala som sa pohľadu jeho prenikavých zelených očí.
Kútikom oka som zachytila, že sa smutne usmial.
,,Vedel som, že sa to spýtaš," prehodil. Mlčala som, vytrvalo odvracala pohľad a hladkala Kleopatru.
,,Bol som na love," povedal po chvíli.
Pri slove ,lov´ som zmeravela, no hneď som sa snažila upokojiť. Trochu strnulosti však vo mne zostalo.
,,Aha." Nič lepšie ma nenapadlo.
Znovu si povzdychol.
,,Nie je to tak, ako si myslíš," povedal jemne. Pozrela som mu do očí.
,,Nie? A ako to teda je?"
,,Ty si myslíš, že som minulú noc niekoho zabil?"
Táto otázka bola zbytočná. Musel si to prečítať v mojich myšlienkach.
Usmial sa.
,,Áno, v tomto máš pravdu," vyhlásil, načo som ja zacítila, ako mi z tváre mizne všetka farba.
,,Ale v tom, že som niekoho zabil, nie."
Zmätene som zaklipkala očami.
,,Tak ako to teda je?" vyhŕkla som netrpezlivo. Mala som dosť tohto slovičkárstva a nejasností.
,,Nepijem krv ľudí, ale zvierat," usmial sa.
Odľahlo mi, no mala som pocit, akoby som sa ocitla v nejakej knihe.
Dobrý upír, ktorý nezabíja ľudí zachraňuje mladé dievča z pazúrov zlého vysávača ľudskej krvi.
Ako v hollywoodskom filme.
Smutne sa zasmial.
,,Netvrdím, že som nepil krv ľudí. Ani netvrdím, že by som to nedokázal, či že by som nedokázal zabiť. Hovorím len, že som ju už dvadsať rokov neokúsil."
Druhýkrát za toto ráno som zbledla.
,,Tým chceš povedať... ?"
Sedela som tam a hľadela naňho široko roztvorenými očami. Darius odvrátil pohľad odo mňa a namieril ho na okno.
,,Moji rodičia a sestra sa doteraz živia ľudskou krvou," vyhlásil, načo som sa zachvela.
,,No mňa smrť Salvie poznačila vo viacerých smeroch."
Chvíľu som vstrebávala tieto informácie, no potom ma napadlo čosi, čo si získalo moju plnú pozornosť.
,,Moment. Ty chceš povedať, že Salvie umrela pred dvadsiatimi rokmi? Ako je potom možné, že si nič netušil, keď sme prišli do jej domu? Na štyridsaťročnú vyzerala sakra dobre!"
Darius znovu uprel svoje prenikavé oči do mojich. Mala som pocit, že sa v nich strácam...
,,Asi dala niečo do toho čaju, ktorý som pil. Inak si to vysvetliť neviem," vyhlásil, no ja som jeho slová zachytila len útržkovito.
Jeho pohľad bol zvláštne mäkký, jasný a predsa zastretý, akoby ukrýval nejaké tajomstvo.
Začala sa mi krútiť hlava.
Potom upír s povzdychom vstal a zamieril ku skrini. Ja som chcela nasledovať jeho príklad, no akonáhle som sa postavila, celá miestnosť sa so mnou roztočila a ja som vedela, že padám.
Tušila som, že ma Darius zachytil na poslednú chvíľu.
Cítila som sa zvláštne malátne, no tento pocit trval krátko.
O chvíľu sa miestnosť začala znovu vyostrovať a ja som si uvedomila, že ma Darius drží v náručí.
Ako je blízko...
Odolala som nutkaniu tiež ho objať a oprieť si hlavu o jeho nahú hruď, jemne som sa vymanila z jeho náručia a v duchu som si za tieto myšlienky nadávala.
,,Si v poriadku?" pýtal sa ma upír starostlivo.
,,Ďakujem, je mi fajn," šepla som a pozorne sa vyhýbajúc pohľadu jeho očí som zobrala svoje veci a vošla do vedľajšej miestnosti. Jeho schopnosť čítať myšlienky bola totiž to posledné, čo som potrebovala.
Zatiaľ čo som na seba navliekala šaty som rozmýšľala o Dariusovi.
Vedela som, že zabíjal. Že jeho rodina ešte vždy zabíja ľudí a aj keď to bolo iba raz za mesiac, zdalo sa mi to kruté.
Prečo by sa nemohli tak ako on živiť krvou zvierat? nechápala som. Vedela som však, že tu nič nezmením.
Zrejme si tak navykli na ľudskú krv, že zvieracia im skrátka nestačí. Že sa jednoducho musia živiť krvou ľudí.
Ako som sa neskôr dozvedela, v tomto som mala pravdu. Keď sa upír dlhšie živí krvou ľudí, je preňho veľmi ťažké, ak nie priam nemožné, prejsť na krv zvieraciu.
Vtedy som si znovu uvedomila, aká muselo byť pre Dariusa Salviina smrť, keď ho to donútilo takto sa zmeniť...
A hoci mi jeho rodina po tomto zistení trochu naháňala strach, jeho som sa, aj napriek tomu, že v minulosti vraždil, nebála. Skrátka som vedela, že mi neublíži. Že s ním som v bezpečí.
No až budúcnosť mi mala priniesť skutočný dôkaz...
~*~*~
,,To chceš cestovať v tejto hmle?" pýtala som sa neveriacky na druhý deň pri raňajkách.
,,Nemáme na výber," odpovedal Darius a povzdychol si. Taktiež s povzdychom som pokrútila hlavou, no potom som sa radšej venovala jedlu.
Bol štvrtý a teda aj posledný deň nášho pobytu v Aldei a hmla bola rovnako hustá, ak nie hustejšia, ako včera. V ťažkých bielych chuchvalcoch sa prevaľovala v uliciach a na námestiach a zakrývala tak výhľad na mesto.
,,Nepočkáme ešte aspoň jeden deň?" skúsila som. Neúspešne.
,,Nemôžeme si to dovoliť. Myslíš, že Rhiionovi poslovia budú čakať, kým tá hmla zmizne? Prídu sem pravdepodobne už dnes. A čo potom?" Na chvíľu sa odmlčal.
,,Okrem toho, môžeme túto situáciu obrátiť v náš prospech. Ak by aj dorazili skôr, v tejto hmle bude pre nich o to ťažšie nás sledovať."
,,A nám sa bude o to ťažšie utekať," vyhlásila som skepticky. Pokrútil hlavou.
,,Dovoľujem si tvrdiť, že poznám okolie dosť dobre na to, aby som nás z mesta bezpečne vyviedol. Aj za takýchto okolností."
Nemala som dôvod mu neveriť.
,,V poriadku," súhlasila som napokon, ,,ale ak zablúdime alebo nás chytia alebo zomrieme..." odmlčala som sa, ,,bude tvoj život v Ríši oveľa nepríjemnejší, ako doteraz. Je to jasné?"
,,Ako slnko na nebi," odvetil pokojne, no s úsmevom. Vyzrela som von z okna.
,,Hlavne teraz," zamrmlala som. Neunikol mi záblesk v jeho očiach.
Zvyšok raňajok prebehol mlčky.
~*~*~
,,Si si istý, že je toto tá správna cesta?" pýtala som sa Dariusa pomaly šeptom, keď sme prechádzali cez jednu z tých najzastrčenejších ulíc, aké toto mesto ponúkalo.
,,Áno." Môj spoločník to povedal úplne pokojne, no čosi v jeho hlase ma prinútilo viac sa nepýtať. Úprimne, ja by som bola na jeho mieste poriadne vynervovaná. Len si to vezmite.
Snažíte sa prejsť mestom úplne ponoreným do hmly, naozaj sa potrebujete sústrediť na cestu, no ktosi sa vás pomaly v dvojminútových intervaloch vypytuje, či ste si skutočne istý, že idete správne.
Mňa by z toho trafil šľak. A keďže Darius bol moja jediná priepustka z tohto sivobieleho väzenia, riskovať, že trafí šľak jeho som naozaj nechcela. To som sa mohla rovno ísť vydať Rhiionovym strážam.
Môj sprievodca však náhle zastavil koňa a pohybom mi naznačil, že mám spraviť to isté. Poslúchla som ho.
,,Čo sa deje?" opýtala som sa prestrašene.
,,Niečo som počul. Počkaj tu a buď ticho," ozval sa Darius tlmeným hlasom.
,,Hneď som späť."
Chcela namietnuť, nech ma tu nenecháva samotnú, no to už upír zoskočil z koňa a stratil sa v hmle.
Osamela som.
Neviem presne, ako dlho som tam bola. Mohlo to byť tak desať, pätnásť minút, no mne sa to zdalo ako celé hodiny.
Povzdychla som si a poobzerala sa dookola.
Všade bola hmla. Nič iné, len hmla.
V ťažkých chuchvalcoch sa prevaľovala okolo mňa, plnila mi pľúca, liezla za šaty, do úst, očí... Bola som ňou tak plná, až som mala pocit, že mi začne vychádzať von ušami. Bolo to, akoby som ja sama bola jej živou súčasťou.
Pokúšala som sa zaostriť zrak na protiľahlé budovy, no v tejto ťažkej bielobe bolo všetko skreslené.
Zvuky boli tlmené, vzdialené mojim ušiam aj chápaniu. Všetko odstalo iný význam, iný tvar, hlas. Inú príchuť.
Akoby sa celý svet náhle a nečakane zmenil. Akoby som sa ocitla v hre, ktorej pravidlá sú mi neznáme, úplne vzdialené.
Vtedy som si uvedomila, že som sama.
Sama v hmle.
Sama v ulici, ktorú nepoznám.
Sama v cudzom meste.
Sama v cudzom svete.
Ako ľahko sa pri Dariusovi na toto všetko zabúdalo... ! No o to desivejšie bolo to uvedomenie si neznámeho.
Začala som sa rozhliadať okolo, no videla som len Dariusovho koňa a nejasné obrysy najbližších budov. V tej hmle mi pripadali ako prízraky. Prízraky dôb dávno minulých.
Diavolo zafŕkal. Strhla som sa.
Ten zvuk znel úplne inak, ako obyčajne.
Dostala som strach.
Bol to ten nedefinovaný druh strachu, ktorý mi však bol dobre známy.
Mala som pocit, akoby som sa ocitla v nočnej more.
V tej, ktorá sa začína úplne nevinne. Pokojne. Ako každý iný sen. No už na jej začiatku akosi viete, že sa to zvrtne, že to bude zlé. Že tento sen nie je obyčajný. Nemôžete tomu však nijako zabrániť.
Na začiatku sa prebrať nechcete, a keď sa veci zmenia, keď sa z toho skutočne stane ten desivý, dusivý sen, je už na to príliš neskoro.
Snahy na prebudenie sú márne; váš mozog sa nechce vrátiť do sveta reality, racionality a zdravého rozumu; nie, on zostáva v ríši snov, odkiaľ sa tak zúfalo pokúšate uniknúť. Kde voláte o pomoc, no nikto vás nepočuje. Kde bežíte, no nehýbete sa z miesta. Kde sú akékoľvek snahy o záchranu života vopred odsúdené na zánik. Kde je samotný život len pojem. Kde vás sledujú nespočetné páry neviditeľných očí.
Kde je domov smrti.
Zachvela som sa. Áno, toto celé mi až príliš pripomínalo ten nevinný začiatok nočnej mory.
Mala som pocit, akoby tá hmla zhustla a obrysy domov sa začali vytrácať.
Začala som sa tou ťažkou bielobou dusiť. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť a začala som naprázdno lapať po kyslíku.
Ten strach, ktorý som cítila bol... zvláštny. Bol silný, no zároveň mal v sebe čosi neskutočné; čosi, čo ma nútilo pochybovať o svojej existencii. O sebe samotnej.
Mala som pocit, akoby ma spoza tých neviditeľných, môjmu zraku skrytých múrov niekto, alebo niečo sledovalo. Cítila som ten pohľad na sebe, no bála som sa otočiť, bála som sa pohnúť. Chcela som vykríknuť, no v ústach mi vyschlo a spomedzi pier sa vydral len chrapľavý ston, ktorý akoby mi ani nepatril. Zľakla som sa ho.
Naprázdno som preglgla.
,,Darius... "zašepkala som. Môj hlas bol drsný a nespoznávala som ho, čo len prehĺbilo môj strach.
Odrazu akoby som zacítila závan vzduchu, ako keď okolo vás niečo prejde.
Slabo som si odkašľala.
,,Darius?" povedala som o čosi hlasnejšie, no nik mi neodpovedal.
Pocítila som chlad. Chlad, ktorý ma vydesil.
,,Darius!" vykríkla som zúfalo, no zdalo sa, akoby hmla môj hlas úplne pohltila. Výkrik zanikol.
Zacítila som na lícach slzy a roztriasla sa.
,,Prosím... "šepla som temer nečujne. Odrazu som mala pocit, akoby som čosi začula.
Moje strachom vyburcované zmysly zachytili niečo ako škripot. Zmeravela som. Okamžite sa mi vybavila spomienka na gorgonu. Na jej obrovské krídla. Na jej dlhé zahnuté pazúry ostré ako dýky. Na jej oči... Tie moje vtedy museli byť vyvalené strachom.
Túžila som len po jednom: zobudiť sa a zistiť, že toto celé je len ďalší otravný sen. Ďalšia nočná mora.
Pokúšala som sa zhlboka dýchať a trochu sa upokojiť, no nešlo to. Čím viac som sa snažila zostať pokojná, tým viac som prepadala panike.
Je to len sen. Je to len sen. Je to len sen... opakovala som si stále dookola v snahe o tom samú seba presvedčiť. Nebolo by to ťažké. Celé to natoľko pripomínalo sen, až sa to zdalo neskutočné.
No skôr, ako som si to dokázala pripustiť ma zo zamyslenia vytrhla akási tmavá silueta prikrytá ťažkou bielobou.
Silueta, ktorá sa čoraz viac približovala.
Zmeravela som.
Diavolo zafŕkal a ja som na okamih odtrhla zrak od tmavého fľaku zahaleného hmlou. A keď som naň po chvíli znovu uprela zrak zistila som, že sa priblížil.
,,D- Darius?" zavolala som a dúfala, že tá existencia je skutočne môj spoločník.
Chvíľu sa nič nedialo a mňa sa začala zmocňovať skutočná panika. Panika, že to, čo sa ku mne približuje je niečo... niečo... zlé.
Keď však bola postava dostatočne blízko, cez hmlu ku mne prenikli slová.
,,Anna? Čo sa deje?"
Ako náhle som začula ten hlas, pocítila som nekonečnú úľavu.
,,Darius," zašepkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy. No toto už neboli slzy strachu. Rýchlo som zoskočila z koňa, pribehla k nemu a objala ho. Zdalo sa, že ho to zaskočilo.
,,Áno, som pri tebe. Čo je?" opýtal sa starostlivo, keď uvidel moje slzy.
,,Ja... Bála som sa," šepla som po chvíli. Počula som, ako sa ticho zasmial.
,,Neboj sa, už som tu. Si v poriadku," žmurkol a tiež ma objal.
Zodvihla som hlavu a usmiala som sa.
,,Viem. Ja len... " hľadala som tie správne slová.
,,Chápem." Tiež sa usmieval.
,,No teraz máme iný problém," zvážnel.
,,Aký?" spýtala som sa so zlou predtuchou.
,,Rhiionovi ľudia sú už tu. A vedia o nás."
Zachvela som sa a cítila som, že blednem.
,,Ako... ?"
,,Dostali sa k hostincu, v ktorom sme boli ubytovaní. A zhodou okolností narazili na tú šesticu vojakov."
,,A tí ma spoznali... "dokončila som vydesene. Prikývol.
,,Čo teraz?"
Upír pokrčil plecami.
,,Teraz odtiaľto jednoducho odídeme."
Prikývla som a vzápätí očervenela, pretože som si uvedomila, že ma ešte stále jemne drží okolo pásu.
,,Dobre."
Darius ma pustil a obaja sme nasadli do sediel našich koní.
,,Musíme byť čo najtichšie a držať sa pri sebe, aby si sa nestratila. V tejto hmle sa ledva vyznám ja sám, ty by si nemala šancu."
Znovu som prikývla vediac, že v tomto má úplnú pravdu. Zhlboka som sa nadýchla a pomalým klusom vyrazila za ním.


Hezký...