close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 8. - Pocit

26. října 2009 v 9:04 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

8.


Cítila som sa neuveriteľne slobodne a mala som pocit, akoby som sa práve dostala z väzenia. Zodvihla som hlavu a pozrela na jasné nebo, po ktorom plávalo len zopár malých obláčikov.
Vzduch bol teplý, no zároveň tak svieži, ako býva za slnečných jesenných dní. Zhlboka som sa nadýchla a po tvári sa mi roztiahol úsmev.

Keď sme sa prešmykli popri strážach a vyšli po chodníku hore na lúku, musela som si prikryť oči pred jasným dopoludňajším slnkom.
Ako som sa však obzrela k mestu, zalapala som po dychu
,,Čo to má, doparoma... ?"
Zistila som, že hmla sa drží len v prepadline. Pokrývala celú Aldeu ako dusivá prikrývka, ktorá pohltí čokoľvek, čo do nej vstúpi a zabráni mu nájsť cestu späť. Zachvela som sa pri predstave, že aj ja som bola v tej mliečnobielej hmote.
Odtiaľto zhora totiž nebolo vidieť nič iné, ako hmlu. Len tú hmlu; bolo to, ako keď sa lietadlo dostane nad oblaky, len s tým rozdielom, že toto ani v najmenšom nepripomínalo nadýchanú perinku, ale skôr akúsi čudnú kašovitú hmotu, ktorá sa prevaľovala z jednej strany na druhú.
Vládlo tu prekvapujúce ticho; všetky zvuky mesta sa stratili v hmle.

,,Zrejme mágia."
Prekvapene som pozrela na Dariusa. Hľadel na tú jednoliatu masu a mračil sa.
,,Mágia? Kúzla? Prečo?" nerozumela som.
,,Oni... Mysleli si, že takto nás chytia?" pochopila som vzápätí.
Prikývol.
,,Potom máme náskok. Musia si myslieť, že blúdime tam dole..."
Darius znovu len prikývol.
,,Mali by sme ísť, kým nezistia, že ich plán nevyšiel," povedal po chvíli.
Tentoraz som to bola ja, kto súhlasil.
Bez slova sme zvrtli kone a vyrazili na východ.


~*~*~


Dni ubiehali neuveriteľne rýchlo.
Striedali sa, utekali ako ľahučké oblaky za jasných dní nad mojou hlavou poháňané vetrom, ktorý mi rozvieval vlasy.
A ja som si prvýkrát uvedomila, že som sa zmenila.

Nebola to nejaká veľká, do očí bijúca zmena, no pritom to bola jedna z najzásadnejších zmien v mojom živote. A nielen tu, v Ríši.

Vlastne vôbec nebola viditeľná.
Cítila som ju v sebe, vo svojom vnútri.
Často som rozmýšľala nad tým, ako ma Darius zachránil, nad jeho slovami, nad slovami mojich priateľov... Nad tým, čo som si uvedomila v Rolandovom dome.

Dlho som sa zdráhala prijať úlohu Artemis. Myslela som si, že je to preto, lebo tomu neverím, lebo je to všetko len sen, lebo...
Nebolo to tak. Už dávno som pochopila, že toto nie je sen. Aspoň nie ten klasický.
Už dávno som si nemyslela, že som len obyčajné, ničím nejako extra výnimočné dievča. Že som mala zomrieť.
Nie, vo svojom vnútri, vo svojom srdci som svoj údel už dávno prijala.
No bála som sa ho prijať vedome, bála som sa s ním stotožniť.
Áno, ja som sa bála.
Bála prijať úlohu Ochrankyne.
To by totiž znamenalo, že je to všetko skutočnosť, aspoň pre mňa, aspoň teraz. Že už nie je cesta späť.
A ja som priveľmi lipla na minulosti.

No vtedy v Salviinom dome, vtedy, keď som ležala na podlahe v kaluži krvi, či vtedy keď som si bola istá, že ma Roland zabije som si jasne uvedomovala, že cesta späť sa pre mňa uzavrela v tom momente, ako som otvorila oči a uvidela nad sebou Darenovu tvár. Už vtedy žiadna cesta naspäť neexistovala, aj keď som sa ju úporne snažila nájsť, aj keď som samu seba presviedčala, že je to len zlý sen, ktorý skončí.
Neskončil.

Štyrikrát som bola smrti bližšie, ako za celý svoj minulý život.

Keď dedinu napadol Tieň.
Keď skriňu, v ktorej som bola zamknutá, zachvátili plamene.
Keď mi Salvie vbodla do tela nôž.
A keď ma Darius na poslednú chvíľu zachránil pred Rolandom.

Každý prípad bol iný, no predsa mali niečo spoločné.
Mali ma niečo naučiť.
A ja som si myslela, že viem, čo.
Vždy ma totiž niekto zachránil.

Áno, vždy, celý môj život bol pri mne niekto, kto na mňa dával pozor. Kto mi pomáhal.
A ja som si uvedomila, že nikdy nie som sama. Ani doma, ani tu.


Odtrhla som zrak od plameňov a pozrela na Dariusa.
Spal.
Ja som však spať nemohla.
Bolo to zvláštne, ale odvtedy, čo mi dal Darius svoju krv som nebola unavená tak často, ako predtým.
Povzdychla som si.
Áno, vďaka tej krvi som sa zmenila aj fyzicky, hoci nie tak veľmi, ako vo svojom vnútri.

Vždy v noci som bola iná.
Nebol to taký očividný rozdiel, ako pri normálnych upíroch, no tá zmena bola dosť výrazná na to, aby si ju každý, kto dlhšie pobudol v mojej blízkosti, všimol.
Bola som bledšia ako ktorýkoľvek človek, no zároveň nie tak bledá, ako upír. Moje zmysly boli síce o čosi ostrejšie, no so zmyslami môjho spoločníka či jeho rodiny sa taktiež nedali zrovnávať.
Pokožka a zmysly však nebolo jediné, čo bolo na mne odlišné.
Najviac sa zmenili moje oči.
Neviem v čom; neboli také žiarivé a prenikavé ako oči Dariusa, či jeho upírskej rodiny.
Neboli jasnejšie. Neboli krajšie.
Boli skrátka iné. Akoby hlbšie ; trošku sa podobali na oči Darena a Lill, no predsa boli úplne rozdielne.
Nie; nedokážem to dobre popísať. Proste sa zmenili. A ja som musela uznať, že ma táto zmena do istej miery desila, aj keď som jej vďačila za život.

Zavrtela som hlavou a uprela zrak k nebu. Bolo plné krištáľových hviezd, medzi ktorými sa ako kráľovná vynímala zlatistá luna.

Nevšimla som si, že by bol mesiac v našom svete takýto veľký... pomyslela som si a pohľadom sa priam vpíjala do nočnej oblohy.

Bolo to naozaj zvláštne.
Ríša mi nikdy natoľko nepripomínala sen a pritom nikdy nebola tak reálna, ako teraz, v túto chvíľu.
Moje pocity boli síce zmätené, no zároveň akoby dostali istý zámer.
Ja sama som cítila, akoby som našla zmysel tohto všetkého. Cieľ, ktorý mám dosiahnuť.
Nepoznala som ho. Vedela som, že je ďaleko. Že dôjsť doň bude ťažké.
No žiť bez zmyslu života by bolo oveľa, oveľa ťažšie.

Možno do toho cieľa nedôjdem. Možno moja hra skončí tesne pred ním.
A keď ho dosiahnem?

Možno zistím že to vlastne nebol ten skutočný cieľ a budem pátrať po tom ozajstnom.
Možno sa zastavím, obzriem a zistím, že som všetko spravila zle, že ten cieľ vlastne neexistuje.
Možno upadnem do zabudnutia.
Možno budem jednoducho kráčať ďalej.

A možno zomriem.
Ktovie.

Usmiala som sa a po lícach mi začali stekať slzy.

Neviem, prečo som vtedy plakala. Bol to ten bezdôvodný, očisťujúci plač bez akéhokoľvek zmyslu.
Skrátka som tam sedela a dovolila slzám, aby mi na tvári nechávali slané cestičky.
Zavrela som oči.
Jemný závan vetra mi rozstrapatil vlasy a do uší priniesol zvláštnu, clivú melódiu. Zdalo sa mi, že ju poznám, no predsa bola tak neznáma, tak záhadná, ako sám život.
Ten, koniec koncov, spieva najkrajšie piesne, píše najpoetickejšie básne a rozpráva najčarovnejšie príbehy. Aj keď mnohokrát smutné... pomyslela som si.


Noc má svoju moc, ale keď som vtedy zaspávala s úsmevom na perách a slzami v očiach vedela som, že deň bude ten, kto rozhodne. Rozhodne o osudoch ľudí v Ríši.
A možno aj o mojom vlastnom.

Ktovie...


~*~*~


,,Vieš, kde robíš chybu?" opýtal sa ma Darius pokojne, zatiaľ čo ja som pred ním stála v predklone, rukami opretá o kolená a lapala po dychu.
,,N- nie," dostala som zo seba po troche námahy a narovnala sa.
,,Kde?"
,,Pozeráš mi do očí."
Prekvapene som zažmurkala.
,,Ale veď to predsa mám, nie?"
Pokrútil hlavou.
,,Väčšina ľudí, a nielen ľudí, robí práve túto zásadnú chybu. Zameriava sa na časť protivníkovho tela, najčastejšie práve na oči. A to by nemali. Oči klamú."
Chcela som namietnuť, že predsa práve oči sú zrkadlom duše, no Darius pokrútil hlavou.
,,Zle si ma pochopila. Áno, v tomto máš pravdu, oči skutočné zrkadlom duše, no práve tam je ten háčik. Zrkadlom. A zrkadlo nikdy neukazuje veci priamo.
Keď hľadíš protivníkovi do očí, máš tendenciu byť nimi pohltená."
,,Pohltená?"
Prikývol.
,,Ak mi budeš dosť dlho hľadieť do očí, prestaneš sa tak sústrediť na boj. Áno, oči vypovedia o človeku mnohé, no len málokto v nich vie čítať tak, aby rozoznal skutočné úmysly svojho súpera. Iných to odkáže natoľko zmiasť, že nestihnú zareagovať dosť pohotovo. Pri niekom, ako napríklad pri vojakoch, stačí na prežitie hľadieť protivníkovi do očí a tak zistiť jeho plány. No napríklad pri necromanceroch, čarodejníkoch, upíroch či elfoch by to bola zásadná chyba, ktorá by ťa mohla stáť viac, než len život. Nielen ty totiž dokážeš vyčítať zámery zo súperových očí. A ak je ten človek či elf alebo necromancer dosť silný, zneužije to proti tebe. Opantať pohľadom nie je také ťažké, ako sa zdá."
Odmlčal sa.
,,Dobre," zamyslela som sa.
,,Ale ak sa nemám zameriavať na žiadnu časť súperovho tela, kam mám potom hľadieť? Na obláčiky na nebi?" neodpustila som si ironickú poznámku.
,,Nie, to nie," usmial sa.
,,Teda, mohla by si, ale to by bolo asi to posledné, čo by si videla. Skús sa zamerať na súpera a ako na celok."
,,Celok?"
,,Áno. Všímaj si celú jeho postavu. Celé jeho ja. Nech ti to splynie v jedno. Nesmie tam byť nič dominantné, nič, čo by akokoľvek priťahovalo tvoju pozornosť. Pozeraj akoby zaňho, no predsa ho vnímaj. A keď sa naučíš sledovať celú protivníkovu podstatu zistíš, že všetky jeho pohyby sú predvídateľné a pomalšie. Ty sama budeš vedieť zareagovať rýchlejšie, pohotovejšie. Pretože, a toto si zapamätaj, nikdy nejde o silu, ale o rýchlosť a dobré reflexy. Môžeš byť akokoľvek silná, ak sa ti súper dostane za chrbát alebo zaútočí na nechránenú časť tvojho tela, v tom momente sa dostáva navrch rýchlosť. A ty, aj keď si silnejšia, strácaš."

Zatiaľ čo to Darius vysvetľoval, ja som tam stála, pokúšala sa všetko si zapamätať a popritom rozmýšľala, ako to mám, preboha, dokázať?!
,,Viem, že sa ti to teraz zdá veľmi zložité, no vedz, že to tak nie je. Je to jednoduchšie ako sa sústrediť napríklad na protivníkovu tvár či meč."
Zodvihla som hlavu a pozrela upírovi do očí.
,,Pokúsim sa... spraviť, čo si mi teraz povedal. No nič nesľubujem. Je to..." odmlčala som sa.
,,Nechcem, aby si to vedela hneď. To by nedokázal nikto. Práve preto ti to hovorím teraz. Aby si mala čas sa to naučiť, pretože keď ťa napadne nejaký necromancer, alebo ďalší Tieň či iný Rhiionov poskok, čo sa skôr či neskôr určite stane, musíš sa vedieť brániť. Vysvetľovať ti to potom by bolo úplne zbytočné."
Prikývla som.
,,Takže si zodvihni meč a pokračujeme."

S povzdychom som sa zohla po zbraň a zaujala bojový postoj. Pokúšala som sa spraktizovať všetko, čo mi povedal môj učiteľ, no nemusím snáď vysvetľovať, že mi to vôbec nešlo.
Darius zaútočil.


~*~*~


Odkedy sme opustili Aldeu prešlo sedem dní, hoci mne to tak rozhodne nepripadalo. Nie, mne čas ubiehal dvakrát rýchlejšie, ako predtým.
Namáhavé tréningy, učenie sa jazykov a zvyklostí v Ríši, ktoré sa stali každodennou súčasťou môjho života, spolu s premýšľaním nad minulosťou, prítomnosťou a čoraz častejšie nad budúcnosťou mi vypĺňali čas tak presne, že mi v ňom na nič iné miesto nezostalo.
Mne to tak však vyhovovalo. Nebol tu totiž priestor na pochyby, na strach.

No v tých okamihoch, keď som nemohla spať a pohľadom bezcieľne blúdila v diaľkach vesmíru sa objavil ten zvláštny, ťaživý pocit, ktorý mi oznamoval, že sem nepatrím. Že som len votrelec, že môj skutočný domov je inde... A v tých okamihoch som si úporne želala, aby som nikdy nebola uvažovala nad samovraždou, aby ten prekliaty zamračený deň, to šialené pochmúrne ráno s rovnako pochmúrnymi myšlienkami nikdy nebolo svitlo. Vedela som však, že tieto prosby sa nikdy nevyplnia.
Nie, nikto nedokáže vrátiť čas.

S povzdychom som vstala.
Ráno bolo rovnako jasné a bezoblačné ako včerajšia noc. A tiež rovnako studené.
Jemne som sa zachvela a objala si rukami ramená. Na takéto vstávania som však už bola zvyknutá, preto to nebolo nič výnimočné, či nejako extra nepríjemné.
Pohľadom som zablúdila k Dariusovi.
Ležal na chrbte, ruky otočené dlaňami nahor voľne spustené pozdĺž tela, tvár uvoľnená, oči zavreté. Jednako som však akosi vedela, že nespí.
I tak som sa rozhodla ho nerušiť a pomalým krokom sa vybrala v ústrety vychádzajúcemu slnku.

Bolo veľké, žlté a teplé. Nie tak, ako na poludnie či večer tesne pred západom, no aj tak ma jeho lúče príjemne hriali a uvoľňovali strnulosť svalov, ktorá mi zostala po chladnej noci.
Rozpažila som ruky, aby som vystavila žiareniu čo najväčšiu časť pokožky a zavrela oči.
Ako som tam stála a dovoľovala teplu, aby ma naplnilo od vnútra kostí až po končeky prstov, zrazu som mala zvláštny pocit, akoby ma niekto sledoval.
Otvorila som oči a rozhliadla sa okolo, no nikoho som nevidela.
Povedala som si, že to bol naozaj len pocit, no keď som oči znovu zavrela, bolo to tu zas.
Nepríjemné mravenčenie v celom tele a čudný tlak v hlave a ušiach. A čosi, čo mi našepkávalo, že som videná.
Rozhodla som sa to ignorovať; nechcela som Dariusa otravovať len preto, lebo si myslím, že ma niekto pozoruje, no keď ten pocit ani po pár minútach neustával (bol skôr ešte intenzívnejší), dostala som strach.
Toto nie je dobré... pomyslela som si a mračiac sa sa vracala k Dariusovi.

Jeho poloha sa nijako nezmenila. Chvíľu som rozmýšľala, či mu o tom pocite povedať, no potom som si spomenula na všetky tie problémy, ktoré mali postavy v knihách a filmoch, keď zamlčali podobné informácie a rozhodla sa ísť s pravdou von.
Naklonila som sa a zľahka sa dotkla jeho ruky. Okamžite otvoril oči.

,,Deje sa niečo?"
,,Mám pocit, akoby ma niekto sledoval."
Darius sa zamyslene zamračil.
,,Odkedy?"
,,Nie dlho, asi tri, štyri minúty."
Darius sa chvíľu sústredene mračil hľadiac mi do očí. Ja som sa v tých jeho pomaly začala strácať, no skôr, ako sa mohol dostaviť ten zvláštny pocit neskutočna, keď sa upír pozornejšie zahľadel do mojich myšlienok, sa Darius posadil, vstal a prešiel ku koňom.
,,Mali by sme ísť."
Chvíľku mi trvalo, kým mi jeho slová prenikli do mozgu.
Prikývla som.


~*~*~


,,Ešte stále?"
,,Mhm..."

Bol už večer, no ja sa pocitu, že som sledovaná, nie a nie striasť. Bol ako môj tieň; kamkoľvek som sa pohla, išiel za mnou. Už napoludnie som bola nervózna, no teraz som začínala šalieť.
Stále som na sebe cítila niečie oči, no kedykoľvek som sa obzrela, akokoľvek dobre som sa rozhliadala, nevidela som nič. A Darius tiež nie. Preto niet divu, že som pomaly začínala pochybovať o svojom duševnom zdraví.
,,Toto nie je normálne!" zavrčala som, keď som sa obzerala po našom tábore v nádeji, že konečne čosi zbadám. Namiesto toho som však videla len tmu. Žiadne diabolské oči, žiadne mihnutie sa tieňa v kroviskách vedľa potoka, pri ktorom sme táborili... nič.
Len tma.

,,Idem sa poobzerať okolo. Ak tu niekto alebo niečo je, nájdem to. Počkaj tu a buď v strehu," ozval sa zrazu Darius a vstal.
,,Si si istý, že je to dobrý nápad?" opýtala som sa pochybovačne a zahľadela sa do čoraz hustejšej tmy. Prikývol.
,,Fajn," prehodila som, k pravej ruke si položila meč, k ľavej luk s tulcom šípov a sledovala, ako upír odchádza.
Akonáhle sa stratil v tme noci sa pocit, že som sledovaná, zdvojnásobil.
Zachvela som sa, prisadla si bližšie k ohňu a rukami si objala kolená. Pre istotu som sa otočila plameňom chrbtom, predsa len, sedieť sama na neznámom mieste s nepreniknuteľnou tmou za sebou a niečím neviditeľným, čo vás zrejme z diaľky sleduje nie je nič príjemné.
Takto, s jasným blikotajúcim ohňom z chrbtom som sa cítila aspoň trochu chránená.
A teraz mi zostáva len čakať... pomyslela som si a pozrela do tmy na mieste, kde pred chvíľou zmizol môj spoločník.


~*~*~


Prešlo už asi pätnásť minút a upír sa stále nevracal. Ja som na sebe ustavične cítila pohľad číchsi očí, čo mi na odvahe veľmi nepridalo.
No nechcela som vyzerať ako strachopud. Stačilo, že som sa Dariusovi vrhla do náruče po tom, čo som musela stráviť len zopár minút sama v hmle. Inokedy by som sa pri tejto spomienke musela červenať, ale teraz som mala myseľ zamestnanú niečím iným.
Nemám strach! Nemám strach! Nemám strach! opakovala som si stále dokola, no mala som pocit, že čím dlhšie si to vravím, tým viac sa bojím.
Ako naschvál! zavrčala som v duchu a vzápätí sa strhla, pretože sa mi zazdalo, že som čosi začula.
Akýsi šuchot.
Najskôr som si pomyslela, že to bol len vietor, no potom som si uvedomila, že takto vietor neznie. Nie, toto znelo skôr ako kĺzanie látky po steblách trávy.
Pozorne som sa započúvala do ticha narúšaného zvukmi noci, no nepočula som nič.
Panebože, dievča, spamätaj sa! okríkla som samu seba, no že by som po tom bola odvážnejšia sa povedať nedalo. Hlavne keď sa ten čudný šelest ozval znovu.
To už som nevydržala.
Vyskočila som na nohy s mečom v ruke a zúrivým pohľadom, za ktorým som sa azda snažila schovať svoj strach sa rozhliadala okolo.
,,Tak vylez!" zavolala som a modlila sa, aby sa mi netriasol hlas.
,,Už mám toho dosť! Ukáž sa!"
Ticho.
,,No tak, viem, že si tu!" zavolala som znovu a otáčala sa okolo svojej osi, aby som videla na všetky strany. Nie je nič horšie, ako keď sa k vám niekto, alebo niečo prikradne od chrbta.

Nič sa však nedialo. Ticho narúšalo iba cvrlikanie cvrčkov, tichý zurkot vody a jemný šelest vetra v tráve. Až neskôr ma napadlo, že to predsa mohol byť Darius. Zrazu som sa cítila trápne.
Stojím tam s mečom v ruke a vyrevúvam do tmy ako blbec, zatiaľ čo tým mojím tajomným nepriateľom môže byť môj spoločník.
Zavrtela som hlavou a chcela si znovu sadnúť, keď sa šelest ozval zas, tentoraz oveľa bližšie. Zamračila som sa.
,,No tak, Darius, už sa ukáž! Toto nie je vti-" zarazila som sa. To, čo vyšlo z tmy do žiary plápolajúceho ohňa, totiž určite nebol upír.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 27. srpna 2010 v 13:39 | Reagovat

Pěkný... :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama