close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola V - Keď minulosť ožíva - časť šiesta - Bábika

26. října 2009 v 8:53 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

Z krídel anjelov peklo.
Zo sna utkaného z pavučín nočná mora.
Rozprestrie pavúk siete
na tvoju dušu.
Čo máš čakať?
Smrť, či nový deň?
Dosnívaj svoj sen,
kým ti slnko svieti.
Po nebi mrak letí,
temnejší, než najčernejšia čerň...






Po tom, čo mi povedala Kleopatra, som čakala veľa vecí. A v konečnom dôsledku aj to, čo som tam našla. No aj tak ma to šokovalo.

Miestnosť, ktorá bola poväčšine ponorená do tmy, bola veľká asi ako moja izba.

Pomaly, opatrne som kráčala po jej obvode a zasvecovala jeden svietnik za druhým. V každom boli tri sviečky.
,,Trinásť" šepla som, keď som znovu stála pri dverách.
Bol ich trinásť.
Trinásť strieborných svietnikov.
Izba bola teraz zaliata svetlom, no i tak bola prekvapujúco tmavá. Akoby čosi, čosi nepredstaviteľne temné pohlcovalo žiaru sviečok, ktorá nenávratne mizla v nekonečne.
A jej miesto zaujímala tma, ktorá sa však musela biť so svetlom o každú sekundu, každý milimeter existencie.
Ja som tam stála a s vytreštenými očami sa rozhliadala po miestnosti.

Bola zelená.

Celá tá izba mala čudný, zelenkavý nádych, ktorý akoby vyžaroval zo všetkých predmetov, ktoré tam boli.

Naľavo od dverí bol kamenný kozub. Na ňom stáli rôzne fľaštičky, lupa, ktorú by som v tomto svete rozhodne nečakala, strieborná dýka, a, na moje veľké zdesenie, čosi, čo až príliš pripomínalo kosť. Ľudskú kosť.
Nad krbom viselo veľké zrkadlo. Zistila som to však len vďaka tomu, že mu spod čiernej látky, ktorou bolo prikryté, vytŕčal roh.
Na okrúhlom stolíku, ktorý stál pri krbe stála krištáľová lebka.
Teda, asi bola krištáľová.
Bola rovnaká ako ľudská, obdivovala som toho, kto ju stvoril. Tie detaily boli ohromujúce.
Celý stolík bol prikrytý čiernym obrusom, na ktorom sa tá lebka krásne vynímala.

Napravo od dverí bola zas knižnica.
Police boli plné kníh, ktorých obsah som radšej ani nechcela poznať. Cez niektoré bola prehodená čierna látka.

Zodvihla som hlavu a mala som čo robiť, aby som nevykríkla.
Nado mnou totiž viseli bábiky.
To by nebolo nič výnimočné. No tieto bábiky boli z látky. A boli všelijako zohavené.

Každá bábika bola iná.
Jedna mala krátke blond vlasy a pestré plesové šaty. Bola prepichnutá nožom.
Ďalšie na tom boli ešte horšie.

Rozoznala som bábiky dievčat aj chalanov. Mali odseknuté hlavy, ruky, boli úplne rozpolené, mali rôzne rezné rany, boli obesené, obhorené...
Striasla som sa. Veľmi, až príliš mi to pripomínalo...

Mykla som sa, keď som zacítila, že sa mi čosi obtrelo o nohu. Pozrela som dolu a zbadala Kleopatru.
,,Páni, ty si ma ale vydesila" šepla som, pretože som sa neodvážila hovoriť nahlas.

Prechádzala som po podlahe so šachovnicovým vzorom a obzerala sa. A vždy, keď mi zrak padol na nejakú drobnosť, keď som začala rozoznávať maličkosti, som sa zachvela.

V zadnom pravom hornom a ľavom dolnom rohu boli husté pavučiny. Vykríkla som, keď som pozrela hore a zistila, že jeden pavúk sa mi práve v tichosti spúšťa na hlavu.
Odskočila som. Pavúk pristál na zemi a odbehol do kúta.

Znovu mi po chrbte prebehli zimomriavky.

Na podokenici bol kalich s akousi červenou tekutinou, ktorá až príliš pripomínala krv. Vedľa neho ležal balíček čudných čiernych kariet. Opatrne som jedu zobrala a otočila ju obrázkom hore. A vzápätí som ju pustila.

Doteraz neviem, čo tam bolo, pretože som to zabudla v tom okamihu, ako sa karta dotkla podlahy. No rozhodne som si na to nechcela spomenúť.

Prešla som ku krbu a prezerala si fľašky.
Ich obsah bol rôzny.
V jednej bola takmer čierna, v druhej zvláštne zelenkavá tekutina. Pri tretej mi prišlo zle; plával v nej ľudský prst.

Vedľa fľašiek ležala reťaz s medailónom v tvare obráteného pentagramu.
Neubránila som sa ďalšej triaške.

Keď som však podišla ku stolíku s lebkou, stalo sa čosi čudné.

Ako som tak hľadela lebke do prázdnych očí, začala som sa cítiť otupene. Strach zmizol, cítila som len akýsi čudný, nedefinovateľný pocit, ktorý ma nútil rozmýšľať o smrti.
Začula som tichú hudbu a vo vzduchu sa niesla ťažká, omamná vôňa.

Rozosmiala som sa.

Chcelo sa mi tancovať. Chcelo sa mi spievať. Chcelo sa mi sa smiať sa aj plakať zároveň.
Chcelo sa mi zomrieť.

Vtedy som zacítila prudkú bolesť. A táto bolesť ma prebrala.

Pozrela som dolu a uvidela Kleopatru, zahryznutú do mojej nohy.

,,Ďakujem" šepla som, keď ma pustila. Vedela som, že keby som v tom štádiu otupenosti zostala dlhšie, mohlo sa stať niečo veľmi, veľmi zlé.
Rýchlo som od tej lebky ustúpila.

Obzrela som sa, keď som začula tiché mňauknutie.

Kleopatra stála na knižnici a snažila sa z jednej police strhnúť látku.
So zlým tušením som k nej priskočila a látku som odhrnula.
A stuhla som.

Neboli tam žiadne knihy. Uprostred police v dvoch drevených rakvičkách vystlaných čiernym zamatom ležali dve bábiky.
Spoznala som ich.
Boli sme to my s Dariusom.

Šokovane som na ne hľadela.

Obe boli tak prepracované, tak neuveriteľne sa na nás podobali, že to boli skôr naše makety, ako bábiky.
Vystrela som ruku a zaváhala.
Mám alebo nemám? pýtala som sa sama seba.
Pozrela som na Kleopatru.
Olizovala si ľavú prednú labu a nevenovala mi žiadnu pozornosť, preto som usúdila, že je to bezpečné a opatrne vybrala svoju bábiku z jej mäkkého útočiska.
Nič sa nestalo.
Stála som tam s bábikou v ruke.
Bezpochyby som to bola ja. Mala moje vlasy, moje oči, dokonca som rozoznala aj svoje náušnice. Oblečené mala krásne, tmavomodré šaty s korzetom a lemom sukne vyšívaným striebornou niťou.
Vo vlasoch mala rovnaké strieborné ihlice ako ja, len neporovnateľne menšie.
Vydýchla som.
Čo to má, preboha, znamenať? nechápala som.
Pokrútila som hlavou a pozrela na Dariusovu bábiku.
Bola rovnako krásna a takisto v nádhernom oblečení.
No bol tu rozdiel.
Oči mala previazané bielou látkou a okolo hrude mala omotanú modrú stužku.
A ja som si uvedomila, o čo tam ide.

WooDoo.
Čierna mágia.

Nebolo pochýb. Tie bábiky, rôzne fľašky, lebka, karty...

Vtedy sa z chodby ozvali kroky a buchnutie dverí.
Kleopatra začala divoko mraučať a ťahala ma za lem šiat smerom ku dverám.
Chcela som bábiku vrátiť, no potom som si uvedomila, že to by bolo zle.

Ďalšie prenikavé zamraučanie.
Pochopila som.

Rýchlo som schmatla aj Dariusovu bábiku, látku dala do pôvodného stavu a čo najrýchlejšie pozhasínala svietniky.
Zhlboka som sa nadýchla a pootvorila dvere.
Na chodbe nikto nebol.
Prešmykla som sa von a dvere zase zavrela. Kľakla som si a znovu za pomoci ihlíc zamkla.
Trvalo to dlhšie ako odomykanie, no vďaka Kleopatrinej pomoci som to napokon zvládla.

Čo najtichšie som prebehla na opačný koniec chodby. Potom som, pospevujúc si, aby ma bolo čo najviac počuť, no zároveň som nebola príliš nápadná, prešla ku svojej izbe, vošla dnu a zamkla.
Oprela som sa chrbtom o dvere a zhlboka dýchala. Netušila som, čo to má znamenať.

Ja a Darius? Prečo? O čo tu, sakra, vlastne ide!?

Pozrela som na Kleopatru.
Sedela na podokenici, lízala si labu a nevenovala mi ani kúštiček pozornosti.
Prešla som k posteli a posadila sa. Obe bábiky som položila pred seba a zahľadela sa na ne.
Tu, v jasných slnečných lúčoch, ktoré prenikali cez okenné tabule, vyzerali ešte realistickejšie. Mala som pocit, že sa pozerám na svoju zdrobneninu.
Povzdychla som si.

Salvie? napadlo ma vzápätí.
Pozrela som na Kleopatru.
Prisvedčila mi.
,,Je to ona, však?" zašepkala som.
,,To ona vyrobila tie bábiky... Ona." Pozrela som do perín.
Znovu som zacítila, ako v pocitoch prikývla.

,,Dalo by sa... Dalo by sa nejako ujsť? Môžem niečo spraviť? Ja... Ja nechcem zomrieť" pozrela som na ňu. Zodvihla hlavu a pozrela mi do očí. Necítila som však nič.
Pochopila som.
Nevedela to.

,,Možno... Možno keby som ju poprosila..."
Vzápätí som si uvedomila, ako hlúpo to vyznelo. Nevyzeralo to, že by bola v tomto obore neskúsená... Že by sa nechala obmäkčiť.
Prešla som k oknu.

,,Existuje vôbec možnosť... ?" šepla som smerom ku Kleopatre neočakávajúc odpoveď, ktorú som ani nedostala.
Pozrela som na obzor. Slnko zapadalo. Prichádzala noc.



Sedela som na parapetnej doske obloka v mojej izbe a hľadela von do čoraz hustejšej tmy. A rovnaká tma sa pomaly, ale iste rozťahovala v mojom srdci, stravovala moju dušu a topila vedomie a myšlienky v beznádeji. Bolo to už trinásť dní od okamihu, čo som prekročila prah tohto prekliateho domu.
Zároveň to bolo len pár hodín, čo som poznala pravdu.

skutočnú pravdu. DSesivejšiu, ako tma.


Bála som sa zísť dolu na večeru. A vlastne som ani nebola hladná. Tak som len nakukla do jedálne a povedala Salvie, že mi je zle a nebudem nič jesť. Ona len prikývla a ja som znovu vyšla hore.
Tam som sa prezliekla do nočnej košele a ľahla si do postele.

Kleopatra vyskočila na posteľ a usalašila sa mi v náručí.

,,Ty si teraz môj jediný priateľ..." šepla som. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

Spomenula som si na rodinu. Na sestru. Na to, ako ma vždy vedela vytočiť. Ako som ja vedela vytočiť ju. Ako sme ako malé behávali po poli za mestom a naháňali motýle. Ako sme pri stanovačkách pili vodu z potoka.
Spomenula som si na rodičov.
Na školu.
Na spolužiakov.
Na ten posledný deň, ktorý ma donútil spraviť to, čo ma priviedlo sem. Do tohto šialeného sveta. Do tohto prekliateho domu.

Slzy sa mi preliali cez okraj viečok a stekali mi do uší a na vankúš.
Nepokúšala som sa ich zastaviť. Ten prúd slaných kvapiek bol akýsi oslobodzujúci. Očisťujúci.

Hľadela som na strop nad svojou hlavou a na viečka mi sadal spánok.
Nechcela som spať. Bála som sa zaspať. Desila som sa toho, čo uvidím, keď zavriem oči. Keď sa zobudím.

Ak sa zobudím pomyslela som si vzápätí. Uvedomila som si, aký je môj život v tomto svete krehký. Ako rýchlo sa všetko môže zrútiť.
Ako domček z karát. Stačí, aby sa jedna karta uložila zle, a...
A ja som nevedela, či toto nie je tá karta.

Už som viac nedokázala odolávať. Hoci neochotne, dovolila som snu, aby prikryl moje vedomie prikrývkou utkanou z predstáv, zo svetov, v ktorých som sa nemusela báť o svoj život. V ktorých som mohla slobodne lietať či potápať sa v najhlbšom oceáne bez strachu, že sa mi zlomia krídla či dôjde kyslík.

Bez strachu zo smrti.



V ten deň, v ten konkrétny večer sa vo mne niečo zlomilo, hoci ja som si to vtedy neuvedomovala.
Akási stránka môjho ja, ktorá lipla na živote a na minulosti. Stránka, ktorá lipla na mne samotnej.
Tá stránka, ktorá mi zabraňovala rozprestrieť krídla a vzlietnuť.

S tým plačom sa vo mne rúcali staré mosty a brány, ktoré mi bránili otvoriť oči a pozrieť sa na svet taký, aký je, nie taký, aký by mal či nemal byť.
Po tomto dni som sa mala zrodiť nová, čistá a slobodná.

A hoci som nevedela, čo ma čaká, čo bude zajtra a či nejaké zajtra vôbec nastane, po tomto dni som už mala do budúcna hľadieť s nádejou.

S nádejou, ktorá dáva krídla.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 28. července 2010 v 20:53 | Reagovat

Nádherná povídka...Ale i ostatní povídky zde jsou krásné... :-)  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama