close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola X - Milujem ťa, Darius, a preto musí zomrieť!

26. října 2009 v 8:54 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

X



Zo života ničota
stane sa mihnutím oka.
Ani sa nenazdáš,
už do srdca tvojho
smrť vteká...





Neverila som, že by sa niečo také stalo. Nechápala som, prečo sa to muselo stať práve mne.

Prečo som sa práve ja dostala do situácie, ktorá sa zdala byť bezvýchodisková.
Neriešiteľná.



Na to ráno si nespomínam. Nespomínam si ani, čo som robila potom, až do obeda. Akoby sa ten deň začal popoludním. Akoby nič predtým neexistovalo. No to, čo nasledovalo, si pamätám až príliš jasne...


~*~*~


Vstala som, odomkla a otvorila dvere, za ktorými stála Salvie.

,,Môžem ďalej?" spýtala sa s milým úsmevom.
,,Iste."
Ustúpila som a nechala ju prejsť.

,,Zamkneš, prosím?" opýtala sa, keď som za ňou dvere zase zavrela.
Týmto želaním ma trochu prekvapila, no spravila som, ako žiadala.

,,Tak, čo je vo veci?" opýtala som sa, keď som si sadla do kresla, zatiaľ čo ona sa uvelebila na mojej posteli. Kleopatra mi skočila do lona, no ja som ju tentokrát ignorovala.

,,Viem, že poznáš moje tajomstvo" zašepkala hľadiac na vankúš.

Zamrela som.

Ako môže... ? Nie, to je nemožné! Ona to nemôže vedieť!!!

Cítila som, ako sa ma zmocňuje panika.
Odvtedy, čo som opustila tú miestnosť, som žila v strachu.
V strachu, že by to mohla zistiť...

,,Aké tajomstvo?" opýtala som sa úplne pokojne. Panika zapríčinila, že hoci inokedy by som sa chvela a drkotala zubami, teraz som hovorila s kľudom Angličana.

,,Ty vieš aké" šepla a vzhliadla na mňa. Hoci jej tvár bola stále stelesnená nevinnosť, jej oči boli ľstivé, chladné, kruté... Mimovoľne som sa zachvela.
,,Tajomstvo poslednej izby."

Zamračila som sa v predstieranej nevedomosti.
,,Netuším, o čom to hovoríš."

Salvie vstala a prešla k oknu.
Zacítila som, ako blednem.
Bábiky som totiž prezieravo skryla pod uvoľnenú dosku v podlahe na mieste, na ktorom práve stála.
Ak to zistí, pomyslela som si, ak sa to dozvie, môžem sa ísť zahrabať.

,,Stále neviem, čo máš na mysli. Aké tajomstvo? Aká izba?"

Povzdychla si.
,,Nie si hlúpa, Rosalie. A nie si ani naivná. Už som ti hovorila, že viem o všetkom, čo sa tu deje, však?" povedala tým svojím detským hlasom a otočila sa ku mne.
Svetlo ju ožarovalo zozadu a ja som si uvedomila, že v izbe je neprirodzená tma.

,,Hovorila" skonštatovala, zatiaľ čo prešla ku mne. Rukami sa oprela o operadlá môjho kresla, takže sme mali tváre len pár centimetrov od seba.
,,A hovorila som ti aj to, že tie ihlice, ktoré máš vo vlasoch, sú vzácne. To ony mi dovolili vytvoriť tú bábiku. Musím mať niečo tvoje a ty musíš mať niečo moje... Nevšimla si si, že ti chýba náramok?"

Ako to hovorila, zavial ku mne jej dych.
Naprázdno som prehltla.

Bol sladký. Príliš sladký. Mŕtvolný.

Áno, hovorila mi o tých ihliciach. Vraj patrili jej babičke a ona ich zachránila len preto, že ich mala v čase útoku na jej dom a otca vo vlasoch. Aj preto som sa zdráhala tento dar prijať, no ona ma napokon presvedčila.
Teraz som už vedela prečo...

,,Hm" uškrnula sa a jej tvár zrazu stratila všetku nevinnosť.

Tá náhla zmena mi vyrazila dych a vydesila ma.
Najskôr to bola tá krásna, anjelsky nevinná Salvie.
A vzápätí sa zmenila tak rýchlo a tak náhle, až som sa doslova vtlačila do kresla a nedokázala som potlačiť tichý výkrik.

Nezmenila sa ona. Stále mala svoje črty, modré oči, plavé vlasy.
Nie, zmenila sa ona ako taká.
Zmenila sa celá jej podstata.
A to spôsobilo, že hoci to bola stále ona, bola... iná.
Desivá.
Krutá.
A ja som v nej konečne spoznala tú Salvie, ktorá zohavila tie bábiky. A zrejme aj životy tých, ktorých mali tie bábiky zobrazovať...


Keď uvidela moje zdesenie, rozosmiala sa. Tichým, mrazivým, napoly šialeným smiechom.

,,Bojíš sa, však?" chichotala sa a odtiahla sa odo mňa.
,,Máš zo mňa strach! Veľká Artemis sa ma bojí!"
Rozosmiala sa na celé kolo.

,,Č- čo chceš?" vykoktala som. Smiech okamžite stíchol.
,,Tú bábiku" šepla s akýmsi šialeným svitom v očiach.

,,A- akú bábiku?" skúsila som naposledy.
,,Nehraj sa na svätú!" vykríkla tak náhle, tak nečakane a tak nahlas, až som sa mykla a vtisla ešte hlbšie do kresla.
,,Viem, že si ju ukradla! Ukradla si svoju bábiku, keď si bola v mojej izbe!"

Cítila som tlkot svojho srdca v krku a počula svoj zrýchlený dych. Krv mi pulzovala v ušiach a po tele sa mi, ako nejaký smrtiaci jed, rozširoval strach.

,,A- a ako by som sa tam podľa teba dostala?" šepla som.
,,T- tá izba je predsa zamknutá..."
,,Tie ihlice, Rosalie" usmiala sa sladko a desivo.
,,Tie ihlice..."
Prehltla som.

,,Tak ako, dáš mi ju? Dáš mi tú bábiku?" opýtala sa medovým hláskom.
,,Načo ti vlastne je?" zašepkala som prestrašene.
Milo sa usmiala.
,,Počula si už o WooDoo?" opýtala sa. Prikývla som.
,,Tak vidíš. Tamto je WooDoo bábika."
Na tvári sa jej objavil temer až šialený úsmev.

,,Mám aj bábiku Dariusa" uškrnula sa.
Zbledla som.

Nie...

,,Ale tú ty nemáš, však?" spýtala sa presladene a znovu sa naklonila ku mne.
,,Ty máš len svoju bábiku."
Zahľadela sa mi hlboko do očí, a...
,,Áno."

Ako náhle som to povedala, zbledla som ešte viac.

,,Výborne" šepla.
,,A teraz mi tú bábiku dáš."
,,Nie."

Povedala som to rozhodne, hoci hlas sa mi triasol.
Desivo sa usmiala.

,,Takže nie."
Opäť prešla k oknu a zostala tam stáť obrátená ku mne chrbtom.

,,Vieš, Rosalie" začala a jej hlas znel, kupodivu, úplne normálne.
,,To, čo som povedala Dariusovi, nie je pravda."
Otočila sa ku mne.
Snažila som sa v jej očiach nájsť úskok, lesť, lož, no nič také tam nebolo.
Neklamala.

Znovu pozrela von oknom.

,,Keď Darius odišiel prenasledovať muža, ktorého šíp ma trafil, bola som skutočne mŕtva."

Nerozumela som.

,,Ako potom... ?"
Stála ku mne bokom a ja som videla, ako sa jemne usmiala. V očiach mala zasnený výraz.



Ničomu som nerozumela.

Cítila som obrovskú bolesť, strach, zmätok a potom... nič.
Absolútne nič.
Prázdno.


Chcela som sa posadiť, no nešlo to. Nedokázala som sa pohnúť, no nemohla som z toho byť ani vystrašená, pretože som nič necítila.

A tak som tam len ležala zo zavretými očami, bez pohnutia...

Mala som pocit, že to trvá celé veky.
Hodiny.
Dni.
Mesiace.
Roky.
Storočia.

Premýšľala som.

,Kde je Darius? Prečo mi nepomôže? Prečo? Prečo ma nechá takto trpieť?´

Nerozumela som tomu.
Vždy, keď som bola v nejakom nebezpečenstve, keď som sa bála alebo cítila osamelá bol predsa pri mne. Tak prečo nie teraz?

,Darius, kde si? Pomôž mi, prosím! Pomoc!´

Chcela som to vykríknuť, no ústa ma neposlúchali.
Nedokázala som.

No nemohla som sa ani báť. Ani mu nič vyčítať.
Bolo to... Divné.

Dospela som do štádia tupej apatie.
Bolo to ako niečo medzi snom a bdením.

Medzi životom a smrťou.

A potom sa to stalo.

Do končekov prstov sa mi začal vracať cit.
Pomaly, postupne.

Bolo to, ako keď si dlho sedíte na nohe a potom sa postavíte.
Jemné mravenčenie, ktoré sa rozširovalo z končekov prstov do celej ruky, nohy, tela...

A potom prišla bolesť.

Príšerná, neuveriteľne silná, neznesiteľná.
Mala som pocit, akoby zo mňa zaživa sťahovali kožu.

Zalapala som po dychu a potom som vykríkla.
Nahlas, strašne...

No bolesť neustávala...

Trvalo to celú večnosť. A ja som len kričala a kričala...

A potom to doznelo.
Najskôr to prešlo do mravenčnia a potom sa to stratilo úplne.

Posadila som sa a rozhliadla okolo.



Salvie sa odmlčala.

,,Ten muž, čo ma zachránil, bol necromancer" povedala hľadiac z okna.
,,To on zapálil dom, on pozabíjal vojakov, ktorí boli svedkami môjho znovuzrodenia. To on ma všetko naučil."

Obrátila sa ku mne.

,,Po celý čas, po celý ten čas, čo som sa skrývala uňho, som myslela na Dariusa. Na jediného muža, ktorého som milovala. Viac ako svoj život" šepla.

Nevedela som, čo na to povedať.
Hľadela som jej do očí a hľadala známky nejakej pasce, niečoho, čo by nasvedčovalo, že to len hrá.
Ale nič také som nenašla.
Bola ku mne úplne úprimná.

,,Jediné, čo chcem je, aby sme boli spolu. Nič viac."
,,Ale ako s tým súvisím ja?" nechápala som.
Z pohľadu, ktorý na mňa vrhla, ma zamrazilo.
Bol plný nenávisti a temer hmatateľnej bolesti...

,,Kým tu budeš ty, nikdy nebudeme môcť byť šťastní" povedala tak potichu, že som ju ledva počula.
,,To ty si príčina všetkého nášho nešťastia! Kým budeš nažive, Darius so mnou nikdy nezostane!"

Nechápala som.

,,Ale... Ale on ťa miluje! Prečo by som potom mala ja-"
,,Nechápeš to?"

Na tvári sa jej zjavil jemný úsmev.

,,Možno ma naozaj miluje, ale väčšina jeho lásky je len vďaka tej bábike. Tým, že som mu zaviazala oči a spútala srdce som ho pripútala k sebe. Ale ak by sa tak nestalo, neviem..."

Na chvíľu sa odmlčala.

,,Boj proti Rhiionovi sa po mojej smrti stal zmyslom jeho života. A ty... Ty si nádej. Si niečo, čo ho môže konečne poraziť. On v teba skutočne verí! Verí, že zachrániš Ríšu!"
Uprela na mňa pohľad plný utrpenia.
,,Kým budeš nažive, pôjde s tebou a bude bojovať."
,,Ale čo bábika? Čo WooDoo?" spýtala som sa.
,,To ho predsa-"
,,Neudrží ho to večne" pokrútila hlavou.
,,A potom raz pôjde za tebou. Rosalie, ty to nevidíš?" opýtala sa so smútkom v očiach a úsmevom na perách.
,,Ty... ty si taká krásna, taká nevinná..."

Toto vyhlásenie ma šokovalo.

Veď vyzerá ako anjel! To ona je tá nevinná, tá nádherná... !

Chcela som to povedať nahlas, no ona ma mávnutím ruky zastavila.

,,Milujem ho, Rosalie. Nemôžem riskovať, že odíde za tebou a zabudne na mňa. Alebo že zomrie."
Mala som dojem, že sa jej v očiach mihli slzy.

V ten moment vyzerala tak krehko, tak zraniteľne, tak smutne, až mi jej začalo byť ľúto

,,Určite... Určite je to skutočná láska. Aj z jeho strany" povedala som potichu a milo sa na ňu usmiala.
,,Ty si ho nevidela, nevieš, ako ťa miluje. A ja nie som natoľko pekná, aby som ť-"
,,Nechcem tvoj súcit!" štekla po mne znenazdajky.

Mykla som sa, keď sa jej hlas náhle zmenil.
V jej očiach znovu plápolal ten čudný, pološialený oheň...

,,Som necromancer, rovnako, ako bol môj učiteľ! Dokážem si zabezpečiť jeho lásku! A teraz, keď som mŕtva, budeme spolu naveky!"

Ja som upierala pohľad do jej očí a chvela sa.
Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

Pojem necromancer som poznala; vysvetľovala mi ho Lillien a neskôr aj Valedor.
Necromancer je niečo ako černokňažník, hoci toto pomenovanie je naňho až príliš rozprávkové.

Je to niekto, kto dokáže vyvolávať mŕtvych, kto praktikuje čiernu mágiu a zahráva sa so smrťou a nezriedka aj s démonmi.
Necromancer je tiež väčšinou nesmrteľný alebo niekto, kto vstal z mŕtvych, no nemusí to byť pravidlom. Valedor mi tiež hovoril, že sa našlo zopár necromancerov, ktorí boli, ako sa hovorí, na strane dobra, hoci ich bolo veľmi málo.

Zvesila som hlavu a ruky si zložila do lona.

,,Čo teda navrhuješ?" opýtala som sa Salvie potichu a bezvýrazne.
Zodvihla som hlavu a stretla sa s pohľadom jej zmučených, šialených očí.

,,Musíš zomrieť."



 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 28. července 2010 v 21:09 | Reagovat

Ta Salvie je ale krutá...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama