close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

3. kapitola

8. prosince 2009 v 7:50 | Aranel van de´Corvin |  Život zrodený z legendy mágie
Strhol som sa na zvuk boja. Moja prvá myšlienka patrila úteku. Ak by to boli banditi, mal by som čo najtichšie zmiznúť, aby som neprivolával problémy. Chvíľu som počúval, ale už sa zrejme boj skončil. Nakoniec, nemal som náladu na útek, bol som čerstvo odpočinutý. Možno by som zvládol jedného, alebo dvoch banditov. Ak by som tým niekoho zachránil, bol by to len bonus navyše. Možno by mi dal za záchranu nejaké jedlo alebo iné, pre mňa dôležité, veci. Ale najprv som potreboval zistiť, čo sa stalo naozaj. Vydal som sa na miesto činu.
Približoval som sa pomaly, aby ma nikto nepočul. Na zemi som videl dvoch pravdepodobne už mŕtvych tsarov. Zakrútený roh na pravej strane hlavy a nízka postava farby ohňa. Áno, boli to tsarovia. Podišiel som k nim a skontroloval, či sú skutočne mŕtvy. Keď som sa ich dotkol, rozpadli sa na prach. Bol som spokojný z ich smrti, ale zároveň vystrašený. Bál som sa človeka, ktorý sa za tak krátku dobu stihol zbaviť dvoch dospelých tsarov. Ten človek bol ešte stále niekde nablízku a mohol sa rozhodnúť kedykoľvek zaútočiť.
Túto noc som ani oka nezažmúril. Hlavne som rozmýšľal, čo by som mal urobiť, ak by som tu nenašiel pevnosť ani stredisko. Veď už štyri dni hľadám v tomto lese niečo dávno zabudnuté časom s tím, že sám neviem, či len neprenasledujem svoju fantáziu.

"ÁÁáá, pomóóc!" chcel som povedať, lebo ma niekto zobudil uprostred noci, ale nemohol som kvôli ruke na mojich ústach.
"Hlavne buď ticho a nič sa ti nestane, zložím ruku. Len nejač" hovorí mi hlas. Chcel som odpovedať, ale nemohol som. Nakoniec som len prikývol. Votrelec zložil ruku a ja som sa zhlboka nadýchol.
"Nepozeraj na mňa tak vystrašene. Ja som tvoj priateľ. Pýtaj sa a odpovedaj mi potichu. V okolí môže byť veľa nebezpečných bytostí." hovorí ďalej. Hneď ako povedal slovo priateľ, otvoril som oči a pozrel som sa na neho poriadne. Nemal som čo vidieť okrem dlhého tmavého plášťa s kapucňou na hlave. Bola tma a tak som videl len obrysy postavy. Bol vyšší ako ja a podľa hlasu mohol mať od šestnásť do dvadsaťpäť rokov.
"Kto si?" Opýtal som sa prvé, čo by sa opýtala asi väčšina normálnych ľudí.
"Hmm, to zatiaľ potrebovať nebudeš. Poviem len, že som niečo ako tvoja stráž na cestu. Z tábora ma vyslali len prednedávnom a ... "Nestihol dopovedať pretože som mu skočil do reči.

"Z tábora? Takže je to naozaj pravda? To, že mágia je skutočná a sem ľudia chodia, keď chcú byť mágovia. Je to pravda?" Vychrlil som na neho, keď som spracoval slovo tábor.
"Psst. Povedal som potichu, nie nahlas. Keby si ma neprerušil,.." pokrčil ramenami "Takže, na tvoju otázku. Áno, mal som na mysli TEN tábor. Vyslali ma narýchlo a tak som nemal čas dozvedieť sa všetky podrobnosti. Cestou ti poviem, čo vedieť potrebuješ. Dovtedy si cvič trpezlivosť. Tej máš menej ako Sim, a to už je čo povedať. A teraz ticho. Ešte na chvíľu choď spať. Máš čas. Ráno ťa zobudím a potom vyrazíme. Ako som si všimol, vlastníš kobylu. V tábore sa o ňu budeš musieť starať sám, ale žrádlo jej môžeš zohnať v kuchyni. Cestou do tábora pôjdeme po vlastných. Môžeš ísť popri mne a počúvať ma, alebo ísť na koni a premýšľať, čo máš robiť." Skončil a ja som sa pobral spať.
Ráno ma zobudil ako večer povedal. Silva bola celú noc pri mne. Cudzinec sa jej nepozdával a tak si od neho držala odstup. Celý čas na mňa dávala pozor. Ak by mi chcel ublížiť, musel by prejsť najprv cez ňu.
"Volám sa Willem. Môžeš mi hovoriť Will. Všetci ma tak volajú. Podľa toho čo mi povedali, ty si David, správne?" začal Will rozhovor po asi pol hodine cesty.
"Uhm." prikývol som. Na nič iné som nemal náladu. Včera som sa veľmi nevyspal. Telo som mal stuhnuté a ledva som chodil. Mohol som ísť na Silve a oddychovať, ale to by som sa nedozvedel dôležité informácie. Willovi som ešte stále neveril a tak som sa držal aj blízko kobyly. Pre prípad, že by som potreboval utiecť.
"Ak sa chceš niečo spýtať, hovor. Ak budem vedieť odpovedať, odpoviem ti."začal znovu rozhovor Will.
Chce otázku? To by som aj ja rád. V hlave mám milióny myšlienok a inokedy by som vedel dávať otázky tri hodiny v kuse. Ale teraz? Čo ja viem, ešte stále som nedostal hlavy, že som na správnom mieste. Nedokázal som si všetky tie myšlienky utriediť. "Takže, hlavne sa upokoj" hovoril som si sám pre seba. "S chladnou hlavou sa viac dozvieš. No ták, ako ma to učil Tom?"


"Zaostri sa na určitý bod vo svojej hlave. Sústreď sa na neho."
... "Pre Krana Malého, David, počúvaš ma? Nečum na mňa tak blbo. Máš sa sústrediť!"ppomínam si čo mi hovorieval Tom. Vždy keď sa rozčúlil, nadával do Krana. Jeho obľúbená nadávka. Neviem čo to znamená a Tom mi jej význam nikdy nepovedal.
"Hovoril si niečo?" opýtam sa ho blbo.
"Na čím rozmýšľaš? Čo som kúpil ten darček, si stále mysľou niekde inde." hovorí o niečo hlasnejšie než normálne. Otvorím ústa, že mu odpoviem niečo mastné, že to nie je pravda, ale klamať neviem. A hlavne Tomovi by som ani nikdy klamať nechcel. Vždy je na mňa milý. A keď zvýši hlas, myslí to so mnou dobre.
"Ak sa ti nepáči, tak ho niekde predáme." hovorí Tom už o niečo milšie. "Nie!" odpoviem pohotovo.

"Podaj mi ho." vytrhne ma zo zamyslenia Will. Ukazuje pritom na prívesok na mojom krku. V jeho pohľade je niečo s čím som sa ešte nestretol. Položím dlaň na prívesok. Dlho som sa toho prívesku nedotýkal. Keď sa naň sústredím, s mojím dotykom sa môžem jasne rozpamätať na dávne spomienky. Nerád spomínam na dávnu minulosť. Pre niekoho to nemusí byť dávno, veď to bolo asi len pred pol rokom, ale pre mňa sú to celé roky. Celý môj život sa zmenil smrťou Toma. Začala sa nová kapitola. Moje detstvo sa skončilo v tom období. Teraz sa už rozhodujem sám za seba. Nemám žiadnu oporu. Nikoho kto by ma podržal v týchto chvíľach. Prívesok je môj najcennejší majetok. Keď ho mám pri sebe, nevzdávam sa nádeje na lepší život. Moja jediná pamiatka na Toma.. Ešte raz sa pozriem na prívesok a nakoniec spýtavým pohľadom pozriem na Willa.


"Tak mi aspoň povedz, nad čím stále rozmýšľaš." vzdáva to Tom.
"Chýba mi rodina. Chýba mi domov. Nikdy som nič od nikoho nedostal. Veď aj od koho? Mám len teba a žiadnych kamarátov alebo súrodencov. Vždycky ma niekto len poučuje alebo mi káže. Tento prívesok, .."ukážem na darček od Toma "To je niečo, čo ma milo prekvapilo. Prvá vec, čo mi niekto daroval. Ukladám si do nej spomienky. Šťastné spomienky a zážitky".

"Len si ho chcem prezrieť. Neboj sa. Z chvíľu ti ho vrátim." hovorí Will s pohľadom zaveseným stále na prívesku. "Môžes mi veriť. Nič ti s ním neurobím." vraví po chvíle ticha. Nakoniec si prívesok zložím z krku a natiahnem k Willovi ruku.

Natiahol som ruku, že si zoberiem ten neobyčajný predmet do rúk. David ho však stále nepúšťal. Bolo mi jasné, že ten prívesok je pre neho veľmi cenný.
"Sľubujem." poviem a David mi ho konečne nechá spadnúť do ruky. Prevracal som si ho opatrne v rukách, tak aby som ho nepoškodil. Ak je pravda to čo si myslím že to je, nechápem, ako ho môže vlastniť tento obyčajní chlapec. Podľa toho, čo vidím, to musí byť ten správny predmet. Píše sa o ňom celé storočia. Nikdy som si nemyslel, že sa na svete objaví kým budem žiť ja. Musím ho ochraňovať za každú cenu. A toho chlapca tiež. Neviem akú to má spojitosť s tím príveskom, ale kým sa to nedozviem, musím ich mať na očiach. Ak by sa dostali do nesprávnych rúk, bol by z Davida veľmi nebezpečný protivník.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 16. června 2011 v 20:47 | Reagovat

super povídka... :-)  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama