close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

4. kapitola

8. prosince 2009 v 7:51 | Aranel van de´Corvin |  Život zrodený z legendy mágie
Will si prívesok neprítomne prezerá. Zrazu sa na mňa pozrie a spýta sa ma "Odkiaľ ho máš?" hovorí o niečo hlasnejšie než šeptom. Skoro akoby ma z niečoho obviňoval.
"Je môj" poviem mu. Nechce sa mi zatiaľ vysvetľovať viac. Ale zrejme chce vedieť viac. Ak mu nič viac nepoviem, prívesok mi na 100% nevráti.
"Dal mi ho môj otec. Daroval mi ho na moje narodeniny." poviem. Otec. To slovo znie dobre. K Tomovi sa hodí. Bol mi ako otcom. Staral sa o mňa ako o vlastné dieťa. Je môj otec. Alebo dalo by sa aj povedať adoptívny otec.
"Odkiaľ ho mal on?" Willovi to nestačilo.
"Kúpil mi ho, keď sme boli na cestách. Možno keď sme sa zastavili v Takre." odpoviem mu neochotne.
"V Takre?! Odpadlícke mesto? Nevieš mi povedať kde presnejšie? David, spomeň si, prosím, je to dôležité." hovorí zase o niečo hlasnejšie. Zrejme zabudol, že máme byť potichu.

"Neviem kde presne. Kúpil mi ho ako darček. Nevedel som že niečo dostanem. Bol na mňa vždy taký milý."Neviem od čoho skôr plakať. Či od smútku, že ma Tom už nikdy neprekvapí, alebo že som mal aspoň šancu takéhoto milého človeka stretnúť.
"Bol? Kde je teraz? Možno sa ti podarí ho niekedy navštíviť." Will zazrel ako sa tvárim a myslel si že mi chýba otec. Pritom sa na mňa usmial.
"On, .. On,.... on tu už nie je. ... zomrel." vykokcem pravdu.
"Uf, to mi je ľúto. Možno máš ešte nejakú rodinu okrem neho." čaká na odpoveď.

"On bol moja jediná rodina. Nikoho iného nemám ani som nemal." odpoviem mu pokojným hlasom. Už som si zvykol. Som sám. Vzdal som sa nádeje že niekedy nájdem list s pozvánkou od nejakej vzdialenej rodiny, či by som k nim neprišiel bývať.
"Prepáč. To som nevedel. Tiež už nikoho nemám okrem svojho mladšieho brata Simmona. Ak budeš niečo niekedy potrebovať, stačí povedať." povie Will chápavým a starostlivým hlasom.
"To nič. Už som si zvykol. A ďakujem." dodám. Ak by som sa teraz Willovi pozrel do očí, tak by som sa na isto rozplakal. Vždy keď sa na mňa niekto pozerá s ľútosťou alebo len milo, tak mám slzy na krajíčku.
Nastalo asi päť dlhých minút počas ktorých sme obaja mlčali. Chcel som pokračovať v rozhovore, ale tak čo sa mám spýtať? O čom mám hovoriť? O sebe by som teraz najradšej nehovoril, takže niečo o Willovi. Neskôr sa ho konečne spýtam na tábor.
"Takže máš brata? Koľko má rokov?" spýtam sa.
"Áno, volá sa Simm. Je o tri roky mladší ako ja , takže má teraz... hmm.. mínus tri roky.. takéto ťažké otázky ... teraz má taki .... 12." dopočíta konečne Will. Dlhé počítanie. Takže ak má jeho brat dvanásť a je o tri roky mladší, tak to Will má teraz pätnásť rokov. Fíha. To som nečakal. Myslel som si že bude mať viac.
"Uhm.. Takže ty más pätnásť ak dobre rátam, že?" spýtam sa znova.
"Hej, rátať vieš. A koľko máš vlastne ty? Podľa výšky by som povedal možno 10-13 rokov. Podľa toho ako rozprávaš asi ešte o niečo starší. Ja neviem, vzdávam sa. Tak koľko?" Hovorí Will s úplne vážnou tvárou.
Ja mám podľa neho 10-13 alebo dokonca viac? Možno je to tým, že vyzerám ako bezdomovec. Možno je to mojimi očami. Už som vám spomínal? Mám ich šedé. Tom hovorieval, že si pripadá ako keby pozeral do hlbokej hmly. A možno je to naozaj vďaka tomu ako rozprávam. Takto hocijaké decko nehovorí. Vlastne, asi aj hovorí. Nechcem byť príliš namyslený, aj keď viac ako teraz už byť nemôžem. Mám mu povedať pravdu? Že mám desať? Neviem či je to dobrý nápad. Mám taký pocit, že sa ku mne v tábore budú správať až príliš opatrne. Aby som si neublížil, možno ma nebudú chcieť ani trénovať. Nie, budem klamať. Komu to ublíži?
"Mám trinásť. Vzrastom som možno malý, ale sily mám dosť." Poviem výhražným tónom.
"Veď ešte vyrastieš. A ak nie, to už nie je môj problém. Nechceš už konečne vedieť niečo o tábore?" spýta sa ma a radšej prehliadne moju pozvánku na slovný súboj.
"Tábor? Aký tábor?" robím zo seba blbého a tvárim sa že rozmýšľam.
"Aha, ..ten tábor. No hej, nejaké otázky by som mal." Akože si spomeniem.
"Tak ma môžeš začať bombardovať." Zasmeje sa Will.
Aspoň že sa vie smiať. Už je večer a ja som stále nevidel ako vyzerá. No nevadí. Povedal mi, že zajtra ráno by sme mali doraziť. Tam si hádam už tú kapucňu dá dole. Dobre sa mi s ním rozpráva. Už teraz ľutujem, že som mu na začiatku klamal o svojom veku. Ale aj keby som mu povedal že mám len desať, som si istý, že by sa so mnou bavil tak isto ako doteraz. Už som sa čo-to dozvedel o tábore. Neviem sa dočkať až tam budeme. Najradšej by som vysadol na Silvu a hnal sa ostošesť dopredu. Ale vydržím. Už len pár hodín. To určite zvládnem. Will práve drží hliadku. Povedal mi, že v blízkosti by už malo byť bezpečne, ale nikdy neviete. Môže vás prepadnúť nebezpečný kriminálnik, väzeň na úteku, švihnutý mág, alebo ako sa stalo mne, môže ku vám prísť obyčajný minipes.

...
"Chcem ešte spať. Nechajte ma na pokoji. Chrrr."
...

"Nepočuli ste?" naštvaný sa pomaly posadím. Taký krásny sen. Oprava. Ešte stále je noc. Kto ma môže budiť v túto nočnú hodinu?
"Kto ma to vôbec vyrušil?" Trochu sa poobzerám a za chvíľu:

"Čo to? Jemináčku ČO-TO-JE? Je to živé? Čo to tu robí? To sú oči? Prečo sa to pozerá na mňa? No to ma podržte, veď to je také malé." Každou otázkou sa preberám viac a viac. Nakoniec ani nie som ospalý. Tá bytosť si vyžiadala moju plnú pozornosť.
"Už si skončil?" spýta sa ma Will. Pozerá sa na mňa ako na blázna z druhého konca ohniska.. Ani sa mu nečudujem. Je niečo po polnoci, nikde nikto a ja zrazu začnem vykrikovať. Heh. Možno som naozaj trochu blázon. Takto panikáriť. Ale čo by ste robili vy? Sníva sa vám váš obľúbený sen o jedle a z ničoho nič k vám dolezie nejaké pikočudo a zobudí vás.
Bojím sa. Čo keď to kúše? Možno je to aj jedovaté. Radšej sa budem od toho pikučuda držať čo najďalej.
Bojím. Bojím. Bojím. Bojím. BOJÍM! Uch? Ono sa to bojí mňa. Možno sa stratilo. Natiahnem ruku. Chvíľu to čudo len tak stojí, ale na nakoniec sa odhodlá. Ňufáčikom sa mi obtrie o ruku. Nevidím v tejto tme ostro a tak len hmatom dokážem zistiť, ako asi vyzerá. Veľký asi ako moja dlaň, dve špicaté uši, dve očká, ktoré svietia v tme ako hviezdy na oblohe, jeden huňatý chvost a štyri končatiny. Čo to je? Ak by som nerátal veľkosť, najviac by mi to pripomínalo psa, alebo aj líšku. Zrejme je to ešte mláďa. Pod rukou sa mi trasie jeho telíčko.
Keďže k nám prišlo úplne samo, musí byť hladné. Vytiahnem zo sedlových vakov kúsok starého chleba a ponúknem mu. Oňuchá to, ale stále je nedôverčivý. Preto si aj ja zoberiem kúsok z toho chleba a odhryznem si. Dodá mu to odvahu a za chvíľu počujem už len spokojné pradenie. Pradie?! Čo je to mačka? Ja už vážne neviem. Je to určite nejaký druh neskúmaného zvieraťa, ktorý žije len v týchto končinách. Malo by to tak aj zostať. Nemôžem si ho zobrať. Akurát by mi stále utekal.
"Čo to je?" spýta sa Will keď konečne zbadal cieľ môjho výskumu.
"Neviem, len tu zrazu bol." Odpoviem mu.
"Mal by si sa ho zbaviť. Môže tu mať niekde rodinu alebo môže byť besné. Ani nevieš čo to je. Dúfam, že ráno keď sa zobudím, tu už nebude." dopovie a vráti sa spať k hliadke.
Vyháňať ho? Prečo? Ak bude chcieť, odíde sám.
Ráno som sa zobudil dosť skoro. Will ešte dospával včerajšiu hliadku a ja som ho nechcel budiť. Prevrátil som sa na druhý bok. Ešte chvíľu by som rád spal. Po piatich minútach otvorím oči. A čo nevidím? Dva majáky, ktoré na mňa hľadia. Jedno tmavomodré a druhé svetlomodré. Dve prekrásne farby. Pravdepodobne je to ešte stále to čudo zo včera. Je to on. Zdvihol som ho na ruky. Vďaka jednému zálesákovi, ktorý ma učil veľa o živote v lese a aj o zvieratkách, viem, že toto je on a nie ona. Mal by som mu dať meno. Nemôžem mu hovoriť stále čudo. Čo tak: Tim, Leo, Drakon, Draq, Tobias, Andrej, Immo, James, Robin, Bastian, ... Nie, ani jedno z nich. Musím premýšľať. Času je dosť. Will ešte spí. Najprv chcem vedieť, ako ho bude znášať Silva. Dúfam , že si nebude myslieť, že je jej žrádlo. Dúfam, že budú spolu vychádzať. S malým stále na rukách som prešiel pár metrov ku Silve. Pohladil som ju po hrive aby som ju zobudil. Zobudila sa. Najprv som jej dal niečo sladkého na jedenie (Jedlo mám od Willa) a keď dožrala, pomali som jej predstavoval malého. Po minúte keď sa nič zlého nedialo, som ho priblížil o niečo viac. Malý sa začal od strachu triasť. Silva do neho opatrne drgla a presvedčená, že jej nijako nemôže ublížiť, išla spať. To je dobré znamenie. Aspoň mu neublíži.
Kým sa prebudil Will, vymýšľal som meno pre drobca. Spomínal som na všetky, ktoré som kedy počul. Tom mi rozprával o veľa ľuďoch s menami, ktoré určovali ich osud. Preto som sa rozhodol pre meno Bast. Je to vymyslené meno a svoj osud si môže určiť sám. Ak mi niekedy zachráni krk, nebudem proti.
"Hej David, už si hore? Mohol si ma zobudiť." hovorí vyčítavým tónom Will, keď si všimne ako sedím a rozmýšľam.
"Tak ideme?" zavelí. Vstanem, pokyniem Silve a vyrážame ďalej.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Věříš v nadpřirozené bytosti?( Upíři, vlkodlaci...)

Ano
Ne

Komentáře

1 Ebika Ebika | E-mail | Web | 10. prosince 2009 v 23:04 | Reagovat

Bože to je kawai povídka moc se mi líbý je fantastická před autorkou tohoto smekám klobouk dolů je to skutečně moc hezká povídka a chtěla by pokráčko!!§ :-D  ;-)

2 veve veve | E-mail | 30. prosince 2009 v 20:01 | Reagovat

Diky, vážne. Som rada že nikto píše aj komentíky. A za takéto krásne komenty sa ešte radšej. ;-)  Pardon, že som dlho nič neposielala, ale teraz, keď sú prázdniny a mám veľa voľného času, budem písať, koľko len budem mať fantázie. Už mám aj nejakú tú podrobnejšiu predstavu, ako by mala mať táto poviedka podobu, takže ak máte radi siaho-dlhé poviedky, tešte sa  :-D  ;-)

3 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 17. června 2011 v 22:16 | Reagovat

good kapitola... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama