close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 10. - Oheň, ľad a kameň - časť prvá

20. prosince 2009 v 9:13 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie
Slnko zapadlo a nad krajinou sa rozprestrel súmrak. Jeho šeď prikryla nielen prírodu okolo, ale aj mňa a Dariusa. Zhlboka som sa nadýchla. Moje zbystrené zmysly zachytili jemnú vôňu trávy a sviežeho letného vzduchu.
Tichý vánok mi rozvial vlasy. Na tvári som zacítila ich dotyk. Kdesi v pozadí spieval vták.
A mňa sa znovu zmocnil pocit neskutočna.
Tak ako veľakrát po zotmení; súmrak vždy prinášal niečo nadpozemské. Niečo, čo mi pripomínalo domov.
Neplakala som. Nie; už som sa akosi dokázala zmieriť s tým, že nezaspávam vo svojej posteli, vo svojej izbe, ale v hostinci či pod šírou oblohou.
Svojím spôsobom v tom bolo čosi magické. Tie hviezdy, žiariace tisíckrát jasnejšia ako v mojom svete, ten svieži vzduch a v poslednej dobe aj neodmysliteľný chlad, ktorý sa pri najmenšom poodhrnutí prikrývky vkrádal do každého kúsočka môjho tela... To, ako ma každé ráno zobúdzali teplé slnečné lúče dopadajúce priamo na moju tvár. Ako mi vždy po prebudení spočinuli oči na nebi, po ktorom sa poväčšine povaľovali lenivé oblaky...
Aj keď som si na to po čase zvykla, vždy som sa tomu potešila. Vždy mi to prinieslo do srdca radosť. Nebola to však nejaká výrazná eufória; nie bola to len tá tichá, pokojná radosť z jednoduchých vecí. Uvedomovala som si, že v mojom svete som sa nikdy nedokázala tešiť z maličkostí. Nikdy. Bola som príliš pohltená starosťami. Vlastne boli tie starosti zmyslom môjho života. Bola som nimi posadnutá.
Nikdy som nevnímala, či je ráno vonku pekne, pretože som sa bála ísť do školy. Nikdy som si neuvedomovala, či poobede svieti slnko, pretože som si ho, snáď okrem rodičov a sestry, nemala s kým užiť. A rodičia boli v poslednom čase stále zaneprázdnení. Rovnako ako aj Bella.
A tak som bola sama.
Zobúdzala som sa sama. Bála som sa sama. Trápila som sa sama. Trpela som sama. Zaspávala som sama.
Umierala som sama.
Áno, je pravda, že fyzicky som sama nebola, že bol prakticky vždy niekto so mnou. To som si uvedomila už predtým.
No psychicky...
V mojom vnútri, v mojej duši som bola opustená. Tak osamelá, ako snáď nikto. Alebo ako len málo ľudí.
V mojom vnútri nebolo pre nikoho miesto. Pre nikoho okrem mňa samotnej, a možno ešte mojej rodiny.

Povzdychla som si.
Áno, až tu, v Ríši som spoznala skutočné priateľstvo.
A keď som videla tých ľudí, ako sa dokážu aj pri všetkých tých starostiach bezstarostne zabávať, tešiť sa zo života, musela som si položiť otázku, či som skutočne mala dôvod. Či som naozaj nemala na výber.
No keď som si znovu spomenula na moje pocity, na tú nenávisť, ktorá sa odzrkadľovala v očiach mojich spolužiakov, keď som si znovu spomenula na tú bolesť, nedokázala som inak. Vtedy sa pochybnosti vytratili.
Nikto by nemal byť sám, pomyslela som si.
Nikto si nezaslúži byť taký osamelý, ako som bola ja. Nikto.

Okolo hlavy mi preletel netopier.

No čo mám z priateľstva, keď sú moji priatelia aj tak mŕtvi? Spálení na popol? Rozviati vetrom? Na čo je priateľstvo bez tých, čo ho priateľstvom robia? Čo zo života bez blízkeho človeka, ktorý by ti pomohol, poradil? Má vôbec zmysel? Má takýto život nejaký dôvod? Niečo, pre čo sa ho oplatí žiť?

Znovu som si povzdychla.
Nie, takýmito otázkami som sa už raz zaoberala, a ako to dopadlo?
Skončila som tu. V Ríši.
A znovu sama.
Až kým som nespoznala Darena a Lill. Až tí mi ukázali, čo je to vedieť milovať. Čo je to mať niekoho, o kom si si istý, že mu na tebe skutočne záleží a na kom záleží tebe. A až Athan mi ukázal, že aj ja môžem byť milovaná. Že okolo mňa nie je len bolesť a trápenie.
Že je tu vždy niekto, kto ťa podrží. Kto ti pomôže. Len ho treba nájsť.

Lenže ja som sa ani nepokúšala hľadať, uvedomila som si.
Ani som sa nepokúšala dať ostatným možnosť pochopiť ma. A možno tam niekto taký bol. Kto ma chápal...

Zaplavil ma zvláštny pocit nie nepodobný vine.

Ale prečo sa vlastne obviňovať? napadlo ma vzápätí.
Aký to má význam? Čo tým zmením? Čo tým napravím?
Odpoveď sa núkala sama: nič.
Nenapravím tým absolútne nič.
Skôr naopak; ak sa budem obviňovať, stratím dôveru v seba - ak nejakú mám - a Ríši už nepomôžem tým dupľom.
Čo mám teda robiť?

Cítila som sa ako zahnaná do slepej uličky.
Obviňovanie sa predstavovalo istú útechu; môcť zaliezť do svojej pomyselnej ulity, schúliť sa do klbka a plakať. No na druhej strane som plakať nechcela. Nechcela som dovoliť tým hlúpym slzám, aby mi zatemnili myseľ a zdravý úsudok. Aj keď racionálne uvažovanie teraz prakticky nebolo možné. Nie, pokiaľ som bola v takomto stave.
A to stretnutie s Nellie tomu teda nepomohlo, pomyslela som si a zamračila sa.
Čo mi tým vlastne chcela povedať? Prečo... ?

Ani som si to neuvedomila, no dostala som sa na začiatok celej tejto úvahy. Na začiatok týchto myšlienok. Na začiatok pochybností, ktoré som zahnala zopár dobre sformulovanými otázkami. Ktoré som však nezahnala navždy. A hoci teraz bola pre mňa táto téma uzavretá vedela som, že sa raz znovu vynorí. A potom sa budem musieť pozrieť pravde do očí. Kdesi vo svojom vnútri som to vedela.
Šeď súmraku pomaly prestúpila tma noci. Noci bez hviezd. Noci temnej, ako bol sen mojej predošlej noci.

Až neskôr som si všimla zvláštnu červenú žiaru, ktorá osvetľovala oblohu pred nami.


~*~*~


Darius pribrzdil Diavola a so zvláštnym výrazom hľadel na nebo na východe. Ja som mala pocit, akoby ma obliali ľadovou vodou. Vedela som, čo to znamená. Čo mi to pripomína.
To, na čo som sa pokúšala zabudnúť. Na čo som sa pokúšala nemyslieť. No ono sa to vracalo.
Už nie v takej miere ako predtým. Nie; teraz to už bol len nejasný náznak strachu v pozadí mojich nočných môr. No bol tam. Len sa toho stalo príliš veľa na to, aby sa stihol, aby mal šancu sa ukázať, naplno sa prejaviť.
Akosi automaticky som popohnala Angiola a cválala vpred desiac sa toho, čo uvidím. Čo som sa modlila, aby som nevidela.
Moje modlitby sa však nevyplnili.

Ako som sa približovala, nebo bolo čoraz červenšie.
Nevnímala som Dariusa, ktorý na mňa čosi kričal. Nevnímala som rýchlosť, ktorou bežal môj kôň. Ignorovala som fakt, že Angiolo sa v tej tme môže potknúť a spadnúť, že ja by som ten pád nemusela prežiť. Podstatná bola teraz iba tá červeň. Len ona bola dôležitá.
A keď sa predo mnou vynorilo horiace mesto mala som pocit, akoby sa naplnili všetky moje zlé predtuchy. Všetky nočné mory.
Strnulo som sedela v sedle a hľadela na Landsby, ktorú stravovali plamene.


Myslela som si, že sa mi to snáď sníva. Dúfala som v to.
Prečo... ? vynorilo sa mi v mysli.
Prečo sa to opakuje? Prečo znovu... ?
Nad mestom sa vznášal hustý oblak dymu, ktorý vietor lenivo rozvieval po okolí. Hoci som ich na tú vzdialenosť nemohla počuť vedela som, že vzduchom sa nesú zúfalé výkriky vydesených ľudí. Ľudí snažiacich sa zachrániť si holý život. Ľudí snažiacich sa dostať sa preč z dosahu ohňa, ktorý ich spaľoval.

Rozviati vetrom... ?

Počula som, že sa Darius zastavil pri mne. Donútila som sa odtrhnúť zrak od plameňov a pozrieť naňho. Jeho tvár bola úplne bezvýrazná.
No nehľadela som naňho dlho. Vedela som, že nesmiem strácať čas. Musela som im pomôcť. Už som nemohla ujsť, tentokrát nie. Teraz som tam musela ísť, nemohla som ich tam nechať. Tí ľudia... Všetci mali svoje rodiny... svojich priateľov... známych... Svoj život. Život, ktorý som musela zachrániť. Cítila som, že musím.
Znovu som popohnala Angola a tryskom vyrazila smerom k horiacemu mestu.

,,Anna! Vráť sa! Anna!"

Ignorovala som ho.

,,Stoj!"

Nevšímala som si ho. Nemohla som zastaviť. Nedokázala som to.
Mesto bolo čoraz bližšie. Ja som bola čoraz bližšie plameňom.

,,ANNA!!"

Až vtedy som si všimla malé čierne postavičky, ktoré vybehli spoza masívnej brány a teraz sa nám hnali oproti. A až neskôr som si uvedomila, čo to vlastne znamená.
Na okamih som sa zarazila. Zamrela som a mala som pocit, akoby som primrzla k sedlu. Na okamih som sa nedokázala ani pohnúť. Cítila som, ako mi telom prestupuje strach. Určite som zbledla. Na okamih.
Bleskovo som stočila Angola a tryskom uháňala na opačnú stranu. Zistila som, že Darius pár metrov predo mnou tiež stočil koňa a vyrazil smerom preč od horiaceho mesta. Landsby nám pomaly mizla za chrbtom.

Cítila som zúfalstvo.
Ľudia za mojím chrbtom sa stále snažili zachrániť svoje životy. A určite sa to mnohým nepodarilo.
No ja som nemohla robiť nič. Len utekať. Znovu.
Ani tentokrát som nedokázala pomôcť. Aj teraz som ukazovala chrbát tým, čo ma potrebovali.
Aj teraz som opúšťala tých, ktorých som mala chrániť.
No nedokázala som zvrtnúť koňa a cválať oproti mojim prenasledovateľom. Nedokázala som sa im postaviť v mene obyvateľov Landsby.
Nedokázala som im vzdorovať.
Artemis neuteká! Artemis má chrániť! Má sa postaviť zlu! hučalo mi v hlave. Nedokázala som tie myšlienky potlačiť. Nedokázala som ich vyhnať zo svojej mysle. Nedokázala som sa ich zbaviť.
Mala som pocit, akoby sa opakovala udalosť spred niekoľkých mesiacov.
Akoby sa to všetko znovu opakovalo.
Tých ľudí som nepoznala. Ani osobne, ani z videnia, ani z počutia. Netušila som, kým sú. No mne sa až príliš jasne vybavoval ten deň, keď som utekala z horiacej dediny. Keď som počula krik bolesti a žiaľu.
Keď som vedela, že sú mŕtvi.
Všetci.
Všetci, ktorých som poznala.
Do očí sa mi nahrnuli slzy.

,,Viem, že je to ťažké, no nesmieš sa tam vrátiť," počula som Dariusov hlas. Pozrela som naňho.
,,Chápem ťa, no keby si sa vrátila, umrieš. Umrieme my obaja. Sú to necromanceri. Čierna jazda."
Zamrela som, no po chvíli som sa spamätala a prikývla. Vedela som, že má pravdu. No tá bolesť...

Slzy sa mi preliali cez okraj viečok a stekali mi po tvári. Vzlykla som.
Všetko sa mi to vybavovalo. Všetko. Akoby som sledovala nejaký príliš jasný, príliš živý film.
Všetci sú mŕtvi... Všetci... Nikoho už niet...
Bolelo to. Veľmi to bolelo.
No aj napriek tomu som sa snažila nestratiť koncentráciu, držať smer a hlavne nespadnúť z koňa. Lebo to by bola moja smrť. Kútikom oka som zazrela, ako sa Darius obzrel.

,,Kde sú?" spýtala som sa, hoci som to vlastne ani nechcela vedieť.
,,Dosť blízko," znela odpoveď.
,,Čo budeme robiť?"
Mlčal. Vedela som, že premýšľa.
,,Pokúsime sa dostať k rieke. Ak sa nám to nepodarí, potom už zostáva len jedna možnosť."
,,Aká?" Bála som sa, že poznám odpoveď.
,,Ďalej budeš musieť pokračovať sama," povedal potichu.


~*~*~


Bola noc. Nebo bolo plné hviezd. A pod týmto nebom sme boli my. My a naši prenasledovatelia.
Zmenili sme smer a teraz sme cválali na juh. Stále len na juh...
Poznala som Dariusov plán. Chcel sa dostať k rieke Styx.

Táto rieka nebola nejako výnimočne široká, no bola hlboká a jej prúd bol dravý. Veľmi dravý. Ak človek nepoznal brod, nemal šancu sa cez ňu dostať. Okrem toho bola známa tým, že sa na nej často tvorili vodné víry, ktoré vtiahli všetko, čo sa dostalo do ich moci.
A mágia na ňu nefungovala.
To bol hlavný dôvod, prečo Darius išiel práve tam. On totiž brod poznal. Ako jeden z mála.

,,Nezabudni. Budeme mať presne jedenásť minút. Potom hladina opäť stúpne," hovoril mi, zatiaľ čo ja som hľadela na sedem nepatrných bodov v diaľke. Z nejakého dôvodu, ktorý som nechápala, no ktorému som bola nekonečne vďačná, sa vzďaľovali.
,,Pamätaj. Jedenásť minút."
Prikývla som. Poznala som riziko, len som si ho akosi neuvedomovala. Neuvedomovala som si tú závažnosť našej situácie. A možno to bolo dobre.
Obzrela som sa. Naši prenasledovatelia sa stratili v tme. Dúfala som, že na dosť dlho.
,,Za chvíľu sme tam."
Po upírových slovách som opäť upriamila svoju pozornosť pred seba. V diaľke som počula tlmený hukot.
,,Dobre."


~*~*~


Myslela som si, že to bude len normálna rieka. Síce trochu divoká, no po tom, čo som bola s rodinou na raftingu som sa domnievala, že to zvládnem. Mýlila som sa. Styx dostála svojmu menu. Vlastne si myslím, že ani legendárna rieka v gréckom podsvetí by sa jej nevyrovnala.

Tá rieka bola čierna.
Nie, nie že by bola zakalená, skrátka bola čierna.
Možno by ste si povedali, že je to logické, keďže bola noc, no toto nebola čierňava. Toto nebola čierňava vody zahalenej nocou.
Táto čierňava bola iná.
Táto čierňava pohlcovala. Pohlcovala všetok jas, ktorý do nej dopadal. A ten sa v nej strácal ako v bezodnej studni. Ako v čiernej diere.
Jej hladina bola teraz pokojná, no to sa malo čoskoro zmeniť. Mali sme len jedenásť minút, teda, podľa mojich prepočtov už len asi deväť. Na moje prepočty sa však nedalo priveľmi spoliehať.

,,Anna, nemáme čas!" zavolal Darius na koni predo mnou.
Keby som bola stála, bola by som automaticky cúvla a k tej desivej čiare, ktorá pretínala nočnú krajinu, by ma nedotiahli ani párom volov. Takto som nemala na výber. A tak som zdráhavo popohnala Angiola a vyrazila v ústrety tej zlovestnej čiernej stužke.

Skutočne sa zdalo, akoby bola voda v rieke esenciou čistej tmy. No keď som sa k nej priblížila zistila som, že sa to nedá porovnať s ničím, čo som doteraz videla. Nebola to tma noci, no nebola to ani tá tma, do ktorej som sa vnorila v mojom sne. Vo sne, ktorý sa mi sníval minulú noc. Toto bolo niečo iné; desivé, dusivé, nekonečné. Akoby v tej rieke tiekla tekutá smrť. Pri tej predstave som sa zachvela.

,,Anna!"

Pozrela som na Dariusa, ktorý mal už časť rieky úspešne za sebou. Pochopila som. Čas.
Popustila som uzdu a dovolila tak Angiolovi vstúpiť do rieky. Voda mi zmáčala nohy. Bola ľadová.
Síce ľadová, no pokojná. Po hladine leteli tisíce drobných vlniek.
Obzrela som sa, no v tme noci, hoci aj presvietenej hviezdami som nevidela prakticky nič.
,,Ponáhľaj sa!"
Znovu som stočila zrak k svojmu spoločníkovi. Bol už hodný kus predo mnou. Zahľadela som sa hore po prúde rieky. Hladina zostávala aj naďalej pokojná.

Cesta cez rieku sa mi zdala nekonečná.
Voda bola ľadová a mne začali pomaly odmŕzať nohy. Úprimne som ľutovala Angiola, ktorému tá studená voda siahala temer až po brucho. No bolo tu jedno plus. Polovicu rieky som už mala za sebou.
Znovu som pozrela za seba, no tak ako aj predtým nevidela som nič. Ani postavy na koňoch, ani žiadne mihajúce sa tiene na pozadí hviezdnej oblohy. Poskytovalo to istú úľavu a zvláštny pocit bezpečia. Vedela som však, že je klamlivý.
Obrátila som sa dopredu a sledovala upíra, ktorý bol len kúsok od brehu. Ticho som mu závidela. Pomaly som si prestávala cítiť prsty.
Povzdychla som si.
To som to dopadla, pomyslela som si.
Brodím sa tu cez ľadovú rieku, necítim si nohy a mám pocit, že ak sa do piatich minút nedostanem na breh, budem mať pekné omrzliny. A to všetko len kvôli tomu, že som šla k tomu mestu! pomyslela som si naštvane. Akosi mimochodom som zachytila, že Darius už vyšiel z rieky a teraz tam na mňa čaká.
Prečo si tie problémy vyberajú práve mňa? povzdychla som si a chystala sa znovu obrátiť a skontrolovať priestor za sebou, keď moje v noci citlivejšie uši čosi zachytili. Akýsi hukot.
Automaticky so obrátila hlavu a pozrela dozadu do nočnej tmy, no nič som nezbadala. Až potom som si uvedomila, že to neprichádza zozadu. Ale sprava.

Najskôr som pozrela dopredu.
Dariusova tvár bola bledšia ako inokedy a oči rozšírené od hrôzy upieral na mňa.
A potom som konečne pozrela doprava. Ako v spomalenom filme som otáčala hlavu.
Najskôr som nevidela nič.
Až neskôr som si uvedomila, že tá zvláštna striebristá čiarka na hladine rieky, ktorá sa neustále zväčšovala, je vlastne voda.
Obrovská ľadová spenená smršť, ktorá zmetie čokoľvek, čo sa jej pripletie do cesty.
A jediná prekážka v jej ceste som bola momentálne ja.

Cítila som, ako sa ma pomaly zmocňuje des. Krv sa mi z tela v jedinom údere srdca nahrnula do tohto životne dôležitého svalu. Roztriasli sa mi ruky.
Angiolo zrýchlil; aj on si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré sa na nás valilo rovnako nezadržateľne ako oceľový tank na vydeseného králika.

Nedokázala som sa ubrániť výkriku. Uvedomovala som si, že toto nemám šancu stihnúť. Že sa nedokážem dostať na druhú stranu včas. Nedokážem sa včas dostať na breh. Všimla som si, ako sa Darius znovu vrhol do rieky. Stihla som sa ešte zhlboka nadýchnuť tesne pred tým, ako ma zaliala voda.

Bolo to úplne zbytočné. Akonáhle ma zmietla vlna, vykríkla som. A tým som prišla o drahocenný kyslík, ktorého miesto okamžite zaplnila tekutá čerň.






 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 6. listopadu 2010 v 20:24 | Reagovat

Ahojky, konečně jsem se zas pustila do čtení povídek na Tvých stránkách... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama