11.
Mala som pocit, akoby mi do tela zabodli tisíce ostrých nožov. Tá voda bola tak studená, až pálila.
Nevedela som, ktorým smerom je hladina. Tá masa ma unášala a zmietala ako handrovú bábiku.
Na malý okamih som sa dostala nad hladinu a nadýchla sa, no len preto, aby ma o ďalší okamih opäť zmietla ďalšia vlna tekutej smrti.
Bojovala som o holý život; nemienila som sa tak ľahko vzdať.
Prežila som súboj s Tieňom, pomyslela som si zúfalo a aspoň sa pokúšala kopať nohami. Nešlo to.
Boli úplne skrehnuté a absolútne nepoužiteľné. Tak som sa snažila mávať rukami.
Nedalo sa. Prúd bol príliš silný.
Spomenula som si na radu, ktorá hovorila, že sa mám nechať prúdom strhnúť dolu a potom vyplávať, keď som si sklamane a zúfalo uvedomila, že to platí len pri víroch.
Ale čo keď vás strhne prúd rieky? Čo potom?
To som, bohužiaľ, nevedela.
Tá masa vody ma dusila. Nedokázala som sa nadýchnuť, nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som rozmýšľať.
Nemohla som robiť nič. Len v zúfalstve čakať na smrť, ktorá však nie a nie prísť.
Len v tichosti trpieť.
Mala som pocit, že sú to hodiny, no v skutočnosti to celé nemohlo trvať dlhšie, ako zopár sekúnd. Potom ma čiasi ruka schmatla okolo pása a ťahala smerom dolu.
Prečo dolu? nechápala som.
Prečo ma nevytiahne? Čo to má znamenať?
Mala som pocit, akoby mi išla vybuchnúť hlava. Chcelo sa mi kričať, no vedela som, že to práve nesmiem.
Niekoľko desivých sekúnd som bojovala s túžbou nadýchnuť sa. Až neskôr som si uvedomila, že neplávame dolu, ale hore. Zdesila som sa, keď som pochopila, že som celý čas plávala nesprávnym smerom. A nebyť môjho záchrancu... Potom som sa konečne vynorila nad hladinu.
Dezorientovane som sa rozhliadala okolo a lapala po dychu.
Bola som uprostred rieky. Všade, kam som pozrela, bola hladina. Ľadová, čierna, tekutá smrť.
,,Anna, musíš sa dostať na breh. Na tamten breh," začula som tesne pred tým, ako nás opäť zaliala vlna. No tentoraz som sa už necítila ako handrová bábika, ktorá nemôže nič robiť, ktorá sa nemôže brániť. Dariusova ruka okolo môjho pásu bola pre mňa ako záchranná kotva. Dávala mi zvláštny pocit istoty.
Znovu sme sa vynorili.
Bola som celá skrehnutá a uzimená; nebolo v mojich silách dostať sa na breh, ktorý sa mi zdal strašne vzdialený. Keby nebolo Dariusa, ktorý plával za oboch, stopercentne by som sa bola utopila.
~*~*~
Konečne. Konečne sme sa dostali ku brehu. Konečne som sa mohla dostať z tej desivo ľadovej vody. Konečne...
,,Anna," ozval sa Darius vyčerpane.
,,Musíš sa dostať z rieky," hovoril namáhavo. Znepokojene som naňho pozrela.
,,Darius, čo... ?"
,,Choď na breh," zopakoval.
,,Rýchlo."
Poslúchla som ho a s vypätím všetkých síl sa dostala až ku brehu. Tam som sa zachytila kusa hliny, ktorý vytŕčal zo zeme a pokúsila sa tak dostať hore, no hlina sa odlomila a mňa znovu strhol prúd. Vykríkla som.
No skôr, ako som sa mohla znovu dostať pod hladinu ma Darius zachytil a s jeho pomocou som sa konečne vyškriabala na rovnú zem. Ako som tam kľačala zistila som, že mi je strašne zle, no potlačia som to.
Otočila som sa a pohľadom hľadala upíra.
Nebol tam.
Cítila som, ako sa ma zmocňuje panika.
Chcela som vyskočiť a vykríknuť, ísť ho hľadať, no ako som sa postavila, zatočila sa mi hlava a znovu ma naplo. Tentokrát som to už potlačiť nedokázala.
Spravila som niekoľko tackavých krokov dozadu, no tam sa mi kolená znovu podlomili a ja som spadla na zem.
,,Darius, nie..." šepla som a omdlela.
~*~*~
Bolesť. Zima. Slzy. Samota. Strach.
Tieto a mnohé iné pocity sa mi preháňali hlavou, keď som precitla. Vlastne som z tej spleti zmätených emócií dokázala identifikovať len tieto.
Pretože boli ako jediné zrozumiteľné.
Pretože boli najsilnejšie.
Najprenikavejšie.
Otvorila som oči a uvidela nebo.
Bolo blankytne modré, len so zopár malými bielymi obláčikmi, so zvláštnym zlatistým jasom, ktorý mu dodávali slnečné lúče.
Jasné. Akoby sa mi vysmievalo. Akoby sa vysmievalo môjmu žiaľu.
Posadila som sa a rozhliadala sa okolo.
Bola som sama.
Rieka Styx prehlušovala väčšinu zvukov. Zopár napoly vyschnutých kríkov, ktoré živorili na jej brehu, sa lenivo kývalo v slabom vetre. Voda v koryte už nebola priamo čierna ako v noci, no náznak temnoty a smrti v každej jednej vlnke, v každom kúsku peny sa nedal nepostrehnúť. Tiekol tam ako varovanie. Varovanie pre všetko živé.
S námahou som sa postavila. Zatackala som sa, no napokon som to ustála. Potešilo ma, že ma nenaplo.
Darius, bleslo mi mysľou.
,,Darius!" zavolala som v nádeji, že sa menovaný ozve, že príde tak, ako doteraz vždy.
Nikto však neodpovedal.
,,Darius!"
Znovu len hukot rieky, lenivo, no neústupne sa valiacej korytom.
,,DARIUS!"
Cítila som, ako sa ma začína zmocňovať panika.
Kde môže byť? Mal byť predsa so mnou... Kde?
,,DARIUS!!"
Hoci som aj prekričala šum rieky, nikto neodpovedal.
Možno som ho prepočula, možno... Mohol vyjsť z rieky niekde inde, možno ma teraz hľadá... napadlo ma.
Ale čo mám robiť?
Ak sa dostal Darius z rieky niekde inde, je jasné, že ma teraz hľadá. Preto by bolo dobré zostať na mieste a počkať naňho. Lenže...
Čo ak ma nenájde? Alebo - čo je ešte horšie - čo ak je zranený? Čo ak potrebuje moju pomoc? Čo ak je tam niekde... a krváca... sám... v bezvedomí...
A čo Čierna jazda? ozvalo sa mi v hlave a ja som zmeravela.
Čierna jazda. Rhiionovi vojaci. Necromanceri. Sú tam a hľadajú ma.
Oprava. Hľadajú nás.
Ak som bola doteraz bledá, teraz som bola biela.
Darius bol cez deň človek. Obyčajný človek, človek, ktorého možno zraniť. Zabiť.
Človek proti siedmim temným čarodejom.
Nemal šancu.
,,DARIUS!!"
Akoby som sa pokúšala privolať skalu.
~*~*~
Bola som bezradná.
Už aspoň hodinu som chodila popri brehu rieky a volala upíra, ktorý sa však stále neozýval. A ja som bola čoraz viac a viac zúfalá. Zúfalstvo sa mi rozširovalo po tele ako nejaký silný jed. Nedokázala som s tým bojovať.
Doteraz som si bola istá, že Darius prežil. Nie, niekto ako on sa predsa musel zachrániť. Niekto ako on musel žiť.
Veď mal so mnou cestovať po Ríši! A ja... Ja to sama nezvládnem!
Bála som sa. Neuveriteľne som sa bála. No nie o seba. Bála som sa oňho... Bála som sa toho najhoršieho...
Nie! Nesmieš takto myslieť! Nesmieš privolávať nešťastie! okríkla som sa v duchu prísne.
Irónia bola v tom, že vždy, keď som si toto povedala, som nejaké nešťastie skutočne pritiahla.
Zavrtela som hlavou.
Darius skrátka musí žiť! vyhlásila som nakoniec a pokračovala vo svojej pešej púti po prúde rieky. Angiolo sa totiž z rozbúrenej Styx nedostal...
Keď som si to uvedomila, do očí sa mi nahrnuli slzy. Mala som toho koňa skutočne rada. Bol to môj priateľ. A teraz? Ďalší, ktorý pri mne našiel svoju smrť...
Najskôr oheň, teraz voda... Čo to bude nabudúce? Skaly? pomyslela som si sarkasticky.
Ani som len netušila, ako blízko som pravde...
Dvanásť. Presne toľko bolo hodín. Dvanásť. Čo znamenalo, že Dariusa už hľadám dve hodiny. Hodiny.
Keby sa mi toto stalo niekoľko mesiacov dozadu, bola by som teraz už sedela na zemi niekde v kríkoch a plakala. Ale teraz... Teraz som to skrátka nemohla vzdať. Nedokázala som to.
A tak som kráčala stále ďalej a volala upírovo meno nedbajúc faktu, že ma môže začuť jeden z necromancerov Čiernej jazdy. Vlastne som sa čudovala, že tu ešte nie sú. To moje vyrevúvanie muselo byť počuť na kilometre ďaleko.
Vlastne... vzhľadom na rieku ani nie... napadlo ma po chvíli. Vtedy som bola tej rieke vďačná.
Problém však bol v tom, že ak ma nepočuli necromanceri, nepočul ma ani Darius.
Nikdy nebude nič dokonalé... pomyslela som si a povzdychla. Áno, vždy bude niečo, čo bude rušiť môj pokoj. Aj keď len nepatrná maličkosť.
Zavrtela som hlavou.
Teraz sa musím sústrediť na hľadanie, pripomenula som si.
Pozrela som na nebo. Slnko zašlo, na zemi sa rozprestreli tiene.
~*~*~
Bola jedna hodina popoludní a ja som začínala byť hladná. Ale mala som smolu; všetky naše zásoby boli v sedlových kapsách. A tie boli na sedlách. A sedlá... sedlá boli na chrbtoch našich koní. A tie boli teraz bohvie kde.
Doparoma, toto už nie je sranda! pomyslela som si, keď sa môj žalúdok znovu hlásil o pozornosť.
A Darius... Darius tu niekde musí byť! Nie je predsa možné, aby bol... bol...
Premkol ma strach. Uvedomila som si totiž, že ho hľadám už tri hodiny a on stále nikde.
Žeby ho tá rieka zaniesla až tak ďaleko? pomyslela som si.
Alebo...
Zaúpela som. Doteraz ma nejaká zvláštna sila ťahala ďalej, kládla mi jednu nohu pred druhú a zabraňovala tomu, aby som sa zrútila. Ale teraz...
Nie, on žije! vykríkla som v duchu a donútila sa znovu vykročiť.
Išla som asi desať minút, keď som sa zrazu zastavila a vydesene hľadela pred seba. Čakala som totiž všeličo, ale to, čo som uvidela, určite nie.
Rieka tu tvorila záhyb, takže kus plochy porastenej riedkou, neduživou trávou a hustými kroviskami tu vytvoril akýsi ostrovček, uprostred ktorého sa týčil akýsi veľmi zvláštny balvan čudnej sivej farby. Neviem presne popísať čo bolo na tej skale divné, ale niečo tam určite bolo. Celý ten kameň tam akosi nezapadal.
Mňa však upútalo čosi iné. Na tomto ostrovčeku totiž ležalo bez pohnutia niekoľko postáv. Všetky v čiernych plášťoch.
~*~*~
Zamrela som.
Čo to má... ?
Vedela som, že tu niečo nesedí. Že je niečo zle.
Automaticky som podišla bližšie, no potom som sa zarazila.
Môže to byť pasca, napadlo ma.
Možno, že...
Čo možno som sa nedozvedela, respektíve som to nedomyslela. Vtedy som si totiž uvedomila, že tie postavy vlastne nie sú postavy, ale len kôpky šiat rozmiestnené tak, že tvorili obrysy ľudských postáv.
Teda, až na jednu.
Postava ležala ku mne najbližšie dolu tvárou a temer celú ju zakrýval plášť. Spod plášťa trčala ruka v čiernej rukavici a zvierala dýku. Dýku, ktorú som ja dobre poznala. Striebornú s čiernou rukoväťou, na ktorej bol zobrazený rovnako strieborný drak.
Dariusovu dýku.
Vtedy sa postava pohla a odokryla tak prameň svetložltých vlasov.
Ja som cítila, ako sa mi po tvári roztiahol úsmev a zaplavila ma vlna úľavy. V očiach som zacítila slzy, no neboli to slzy smútku.
Už-už som sa chcela rozbehnúť k upírovi, no niečo sa stalo.
Kameň za ním sa pohol.
Najskôr som si myslela, že sa mi to naozaj len zdalo, ale potom sa ozval zvláštny, škrípavý zvuk, ktorý moju domnienku potvrdil. Zmeravela som. Rovnako zamrzol aj kameň.
Potriasla som hlavou.
Mám snáď halucinácie... ?
Ako som však spravila krok vpred, ovzdušie sa zachvelo a zaplnil ho príšerný škrekot. Škrekot, ktorý pripomínal škriabanie tisícok nechtov po tabuli. Škrekot, s ktorým som už mala tú česť sa zoznámiť.
Nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som vykríknuť; dokonca som nedokázala ani len zodvihnúť ruky a prikryť si uši pred tým strašným zvukom, ktorý mi trhal bubienky, keď ku mne gorgona obrátila hlavu a uprela svoje krvavočervené oči do mojich. Roztriasla som sa.
Príšera sa obrátila úplne a v celej svojej kráse mi zastala naproti.
Ja som tam stála celá strnulá, neschopná pohybu a úplne paralyzovaná príšerným strachom, ktorý nado mnou prebral kontrolu.
Chvíľu sme si bez jediného pohybu, bez jediného žmurknutia hľadeli do očí, keď sa upír pri gorgoniných nohách pohol zase.
Vták zo seba vyrazil ďalšiu kakofóniu nervydrásajúcich zvukov, pri ktorých mi do očí vhŕkli slzy, sklonil sa, zobral bezvládne telo môjho spoločníka do zobáka a znovu sa napriamil. Dýka dopadla na zem. Príšera mi venovala ešte jeden mrazivý pohľad, načo za ďalšieho príšerného škripotu roztiahla krídla, mávla nimi a vzniesla sa do povetria.
Závan vzduchu spôsobený mocným záberom krídel z kameňa ma zrazil z nôh a ja som - neschopná absolútne ničoho - spadla.
Za ďalšieho škripotu gorgona nabrala výšku a pomaly mávajúc krídlami mizla v diaľke.
Škriekanie sa s vytrácalo spolu s ňou.
~*~*~
Sedela som tam a hľadela na nebo, na ktorom bol pred chvíľou malý sivočierny fliačik.
Teraz tam nebolo nič. Len mraky lenivo tiahnuce po predtým blankytnej oblohe.
Akoby sa mi vysmievali.
Nezmohla som sa na slovo. Nezmohla som sa na pohyb.
Od šoku som sa nezmohla vôbec na nič.
Len som tam sedela.
Nerozumela som tomu. Akosi som nedokázala pochopiť, čo sa to vlastne deje. Vedela som, že je to niečo strašné. Nevedela som však čo. Nevedela som to vstrebať.
Darius... nie... Toto... Toto sa predsa nemohlo stať... ! Toto nie...
Do očí sa mi nahrnuli slzy. Preliali sa mi cez okraj viečok a ja som vzlykla.
Srdce mi bolestivo vynechalo jeden úder, keď mi to zrazu došlo.
Pravda mi vrazila do mozgu ako v noci tá vlna, ktorá ma zmietla z koňa, dusila ma svojou váhou a nedovoľovala mi sa pohnúť. Drvila ma a ja som sa zrazu cítila sama. Tak strašne sama...
Po lícach mi stekali slzy, ja som lapala po dychu a ticho vzlykala.
Nie... Toto predsa nie je pravda... ! Nemôže byť... ! Je to len sen... ! Len-
Roztriasla som sa.
Toto nie... Nemôže to byť... To predsa nemôže byť koniec... ! Nemôže to takto skončiť... ! Nie tu! Nie teraz!
Ďalšia triaška a ďalšie slzy. A ja som zrazu vedela. Vedela, že je Darius preč.
Že je mŕtvy.



super povídka...