close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 12. - Bozk

20. prosince 2009 v 9:16 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie
Bola som plná žiaľu, strachu, bolesti... A predsa som sa cítila prázdna. Akoby zo mňa niečo vytrhli, akoby to niečo zmizlo spolu s gorgonou. A Dariusom.
Netušila som, čo budem robiť. Vlastne som nad tým ani neuvažovala. Nebola som schopná rozmýšľať prakticky nad ničím. Len nad tou bolesťou, zmätkom, zúfalstvom, ktoré ma postupne zapĺňalo.
Moje vnútro bolo akoby zastreté. Zastreté sivou hmlou...
Začala som sa dusiť. Bolo to desivé; skutočne som sa nemohla nadýchnuť.
Lapala som po kyslíku, roztočila sa mi hlava a pred očami sa mi roztancovali čierno-červené kruhy.
Áno, čítala som o podobných stavoch, videla som ich vo filmoch, no neverila som, že by to mohla byť pravda. Až kým som to nezažila...
Slzy. Predstavovali úľavu; čudný pocit oslobodenia, známy nádych neskutočna, ktorý sa skrýval v každej kvapke.
Bolesť. Známka toho, že žijem, tak zadúšajúca, tak ničivá ako vlny rieky Styx.
Strach. Len nejasný pocit v pozadí. Ukrytý, teraz nepodstatný.
Zmätok. Áno, zmätok.
A žiaľ? Napĺňal ma. Celú. Bol mnou, mojou súčasťou. Cítila som ho v sebe, v mojom srdci, v mojej duši... Všade. Nedokázala som mu vzdorovať, nedokázala som ho odtlačiť do pozadia, nedokázala som... nič. Zostávalo mi len sa mu poddať...
Darius... Darius... ! Prečo Darius... ?

Uvedomila som si, že so mnou nikto nie je. Nikto. Ani len...
A Kleopatra?! Čo je s Kleopatrou... ?!

Ten fakt, ten jednoduchý fakt, že to neprežila ani len mačka ma zlomil. Cítila som, ako sa mi znovu roztočila hlava a prišlo mi zle. Rýchlo som si dala ruku pred ústa a potlačila nutkanie zvracať. To pomyslenie...

Sú preč... Oni sú všetci preč....
Pochopila som.
Lillien, Daren, Almar, Athan... a teraz aj Darius. Nemala som už nikoho. Nikoho. Bola som sama. Sama v cudzom svete. Odsúdená na smrť.

Zrazu, z ničoho nič, až ma to prekvapilo, som pocítila strašný hnev. Neviem na čo, no bol to silný a neočakávaný pocit, ktorý ma prepadol nepripravenú a úplne ma ovládol.

Všetci sú preč... ! Všetci... ! Prečo každý, koho mám v tomto prekliatom svete rada, na kom mi čo i len trochu záleží, zomrie?! Prečo pri mne neprežije ani obyčajná mačka? Prečo musia všetci skončiť takto?! Ak je toto úloha Artemis, ak je jej poslaním len smrť, potom tu nechcem žiť!

,,Nechcem tu žiť," šepla som.
,,Prečo? Prečo všetci okolo mňa... ? TAK PREČO?!"
Poslednú vetu som vykríkla. A s ňou akoby zo mňa vyprchal aj posledný kúštiček sily. Ten jediný kúsok, ktorý do mňa vlialo rozhorčenie.
Nedokázala som tomu viac vzdorovať. Tá predstava, že som sama, úplne sama, že tu už Darius nie je, že ma už nikdy neobjíme, že ho už nikdy neuvidím sa smiať, že sa s ním už nikdy nepohádam... Tá predstava ma desila. Lámala. Bolela. Tak strašne bolela...
Rozplakala som sa.
Vtedy som začula akýsi šuchot a z kríkov sa vynoril chlap. Všimla som si, že v náručí drží akýsi objekt, z ktorého kvapká krv.

Akoby do mňa udrel blesk. Hnev vystriedal strach tak rýchlo, že som si to ani poriadne nestihla uvedomiť.
Postava tam chvíľu bez pohnutia stála a upierala na mňa oči skryté pod kapucňou. Cítila som na sebe ich pohľad. Desilo ma to. Potom sa neznámy rýchlym krokom vybral smerom ku mne.

Že je to skutočne muž som vedela podľa jeho postavy. Jeho pohlavie ma však teraz trápilo najmenej. Moju pozornosť ako magnet priťahoval strieborný symbol vyšitý na rukáve chlapíkovho plášťa. Vyskočila som. Až vtedy som si so zdesením uvedomila, že nemám meč.
Pre lepšiu bezpečnosť som totiž poprosila Dariusa, či by som si ho mohla pripnúť k Diavolovmu sedlu. Nechcela som riskovať, že bájnu zbraň niekde stratím.
Týmto sa však situácia výrazne komplikovala.
Bola som zmätená, vydesená, aj napriek niekoľkohodinovému spánku unavená a neozbrojená.
Inými slovami, bola som absolútne bezmocná.
Ideálna obeť.
Potriasla som hlavou a zahnala chmúrne myšlienky.
Keby tu bol Darius... napadlo ma. Chcela som sa sústrediť na muža predo mnou, no do očí sa mi znovu natisli slzy a ja som pre ne dobre nevidela. V ušiach mi hučalo a až príliš jasne som si uvedomovala rýchly, panický tlkot svojho srdca. Okrem neho som nepočula nič. Dokonca aj hukot rieky sa zdal len ako tichý šum.
Chlapík bol čoraz bližšie a mňa sa začala zmocňovať skutočná panika.
Pokúsila som sa pred ním ustúpiť, no moje nohy boli zrazu strašne ťažké a ja som nimi nedokázala ani pohnúť. V duchu som kričala od hrôzy, v duchu som už tisíckrát ušla, no navonok som musela vyzerať ako kamenná socha. Cítila som sa ako kamenná socha. Všetka krv sa mi nahrnula do uší a srdca a ja som si uvedomila, že umriem. Nemala som proti Rhiionovmu vojakovi šancu. Nemala som ani tú najmenšiu šancu prežiť. Zazdalo sa mi, že počujem hlas, no ja som vedela, že je to len zdanie.
Vtedy sa to čosi v chlapíkovom náručí pohlo a na zem zoskočila čierna mačka. Nestihla som sa ani zľaknúť, keď sa stvorenie niekoľkými rýchlymi skokmi dostalo ku mne.

Stála som tam meravá ako kus ľadu, zatiaľ čo sa mi zvieratko obtieralo o nohy a potichu mňaukalo. A keď ku mne zodvihlo zafírovomodré oči, mala som pocit, akoby ma obliali studenou vodou.
,,K- Kleopatra?!" šepla som neveriaco. Vtedy ku mne prenikli ustarostené slová.
,,Rosalie? Si v poriadku?"

Celá rozochvená som vzhliadla do smaragdových očí môjho spoločníka.
Nie! To nie je možné! Veď som ho videla, ako ho tá gorgona odniesla! Videla som... Videla som... ČO som to videla?!

Srdce sa mi prudko rozbúchalo, ja som sa zatackala a spravila niekoľko malých krokov smerom dozadu. Neverila som svojim očiam, a to doslovne.
,,Č- Čo do pekla... ?!" vydýchla som. Darius - alebo čo to bolo - sa na chvíľu zarazil a potom ku mne spravil zo dva váhavé kroky.
,,Ne- nepribližuj sa!" zavolala som mierne hystericky a natiahla pred seba ruky v obrannom geste. Okamžite zastal. Pozrela som dolu na Kleopatru a trochu od nej poodstúpila. Mačka ma najskôr chcela nasledovať, no keď som od nej ustúpila aj druhýkrát, zvieratko zostalo na mieste a ticho mraučalo.
Ja som svoju pozornosť znovu obrátila k zjaveniu predo mnou. Nevedela som, čo si mám myslieť. Nechcela som si nič myslieť. Myšlienky sa mi však samé natískali, liezli mi do hlavy, vírili v nej a prepadávali ma nie jedna po druhej, ale všetky naraz. Akékoľvek pokusy o upokojenie sa boli vopred odsúdené na zánik.

ČO to dopekla je?! Ako sa to sem dostalo?! To... To predsa nemôže byť Darius! Darius je... je... Ale čo to potom... ? Necromancer? Ale... ako je potom možné, že ešte žijem? Čo je to, dočerta, za hlúpy vtip?!

,,Čo odo mňa chceš?" spýtala som sa prvé, čo ma napadlo, nespúšťajúc z neho oči. Povzdychol si.
,,Nič."
,,Tak prečo si potom tu?" opýtala som sa a nedôverčivo si ho premeriavala.
Nemôže to byť necromancer. Ten by sa so mnou nerozprával, ale ma hneď zabil. Lenže... čo Slavie? Čo ak sa aj tento chlap rád s jedlom najskôr pohrá, kým ho zje?
Prí pomyslení na to, aká by to mohla byť hra mi prišlo zle. Ovládla som sa.
,,Som tu, pretože s tebou cestujem po Ríši, Anna. Lebo ťa mám chrániť," odpovedal.
Trochu hystericky som sa rozosmiala.
,,Nie, necestuješ! Ty nie si Darius, nemôžeš byť!"
Zavrtela som hlavou.
,,Veď som videla, ako ťa... ako ho," opravila som sa, ,,gorgona odniesla preč! Videla som, ako ho..."
Znovu som pokrútila hlavou.
,,Prosím, choď preč!" zašepkala som.
,,Nespôsobuj mi ďalšiu bolesť... ! Ja som... Ja..."
Do očí sa mi znovu vovalili slzy. Bola som zmätená, smutná, nahnevaná...
Nahnevaná na seba.
Môžem za to len ja... Nebyť toho, že som bola pomalá...
Cítila som, ako mi slzy vytiekli z očí a teraz mi pomaly stekajú po tvári nechávajúc za sebou slané cestičky.
,,Anna, nemáme čas..." ozval sa chlapík predo mnou potichu a chcel prejsť ku mne, no ja som ho zase zastavila.
,,Nie! Už ani krok!"
Znehybnel.
,,Nechcem... Neverím, že si to ty... že si on. Ak by si bol, ako by si vysvetlil ten plášť? Ako by si vysvetlil, že... Nie, neverím!"
Znovu si povzdychol.
,,Anna, nevidela si to, čo si si myslela, že vidíš. Ten muž som nebol ja, nebol to Darius. Bol to necromancer. Temný mág."
Odfrkla som.
,,Vážne? A ako chceš potom vysvetliť, že mal Dariusov plášť a dýku? Ako chceš vysvetliť, že mal dokonca aj blond vlasy? Ako chceš vysvetliť, že to ty máš necromancerský symbol na rukáve? Ako chceš vysvetliť ... ako to chceš vysvetliť?"
Pozrel mi do očí a keď sa naše pohľady stretli, striasla som sa.
Jeho oči sú... sú ako Dariusove... pomyslela som si. Bolo to zvláštne. V tých očiach som videla čosi, čo mi bolo dôverne známe; čosi, čo spôsobilo, že som sa začala cítiť bezpečne.
Salvie! pripomenula som si. Nesmela som prepadnúť klamlivému pocitu bezpečia. Mohlo by ma to stáť viac ako len život, to som vedela.
Aj Darius mi predsa povedal ,Nikomu never.´ napadlo ma.
Ale tie oči... ozval sa mi v hlave tichý hlások, ktorý veril. A problém bol ten, že aj ja som chcela veriť. Veľmi rada by som mu uverila...

,,Anna," ozval sa muž, ,,musíme odtiaľto odísť. Niekde tu sa potuluje posledný necromancer. Ten skutočný necromancer. A ak by sem prišiel... neviem, či by som ho dokázal poraziť. Musíš mi veriť. Ak ti to pomôže, dám ti svoj meč a dýku. Možno sa potom budeš cítiť lepšie-"
,,Nebudem," prerušila som ho.
,,Ja... Je možné, že tým posledným necromancerom si ty. Ty máš predsa jeho plášť, ty si... Potom by bolo jedno, či mám tvoju dýku a meč, keď ma dokážeš zabiť obyčajným slovom. Jednoducho nemôžem...," zavrtela som hlavou, ,,nedokážem ti veriť. Potrebovala by som nejaký dôkaz, potrebovala by som vysvetlenie a aj potom..."
Odmlčala som sa.
,,Aký dôkaz?" opýtal sa. Zarazila som sa.
,,Ja... neviem. Možno..."
Aký dôkaz by bol dostačujúci?
Zamyslela som sa. Nemôže to byť nič hmotné. To by mohol ukradnúť a tvrdiť, že mu to patrí, čo by nebolo nič zložité.
Takže to musí byť nehmotné. Nejaký zážitok alebo možno myšlienka... ? Čo takto niečo z mojej minulosti? napadlo ma.
Iste. Necromancer si nedokáže zistiť nič, čo by sa týkalo tvojej minulosti. Okrem toho, ako by sa to dozvedel Darius? ozval sa mi v hlave známy skeptický hlások.
Keď mi čítal myšlienky... ? skúsila som.
Aha. A čo sa ho chceš opýtať? To, že si sem prišla na svoje narodeniny nie je ťažké zistiť. Že si sa zabila? Čo ak náhodou počul váš rozhovor v hostinci?
To je nemožné! Nemohol predsa-
Ale mohol si to zistiť.

Týmto argumentom som sa nedokázala brániť.
Ale čo sa mám potom opýtať?
To som nevedela. A pomaly som začínala byť zúfalá. Niekde sa tu potuluje necromancer - ak, samozrejme, práve nestojí predo mnou - a ja som neozbrojená, úplne bezmocná. A netuším, či je ten chlapík Darius, alebo nie je. Jeho argumenty ohľadom ,,druhého Dariusa" sú logické, ale sú aj pravdivé... ? Veď som predsa videla to, čo som videla. Nemohla som sa mýliť. Alebo áno... ? Lenže... Ale v tom prípade, prečo by som bola ešte na žive? Bola by som predsa už dávno mŕtva! Alebo je to skutočne necromancer? Čo ak sa len baví? Čo ak vo mne chcel len vzbudiť falošnú nádej a potom ju jediným pohybom ruky, jediným slovom zadupať do zeme ako chrobáka... ? Ale potom nemá zmysel utekať. Aj tak by ma zabil. Stačilo by jediné zaklínadlo...
Ale čo ak... ?
Musím sa to dozvedieť, uvedomila som si.
Aj keby to znamenalo, že zistím, že je ten chlapík necromancer, aj keby to znamenalo, že sekundu na to padnem na zem mŕtva, musím to vedieť! Nedokázala by som žiť s tým, že je Darius možno nažive, hoci je to nádej absolútne mizivá... Nedokázala by som s tým pocitom ani len umrieť! Musím to vedieť!
A ja som vedela, že teraz už nemám na výber. Bola som to však ja, kto si to určil, kto to povedal, kto to chcel...
Takže, zhrňme si to, začala som.
Nesmie to byť nič z mojej minulosti. Vlastne nič, čo sa udialo do doby, čo som strela Dariusa. Lenže, pomyslela som si, väčšinu z toho, čo sa stalo potom, by si necromncer zistil.
A čo takto spýtať sa ho na niečo, čo sa nestalo? napadlo ma odrazu.
Prekvapene som zažmurkala.
No iste! Že som na to neprišla skôr... Ale čo také by som sa mala... ?

Zatiaľ čo som nad tým uvažovala som jedným očkom pozorovala chlapíka.
Obzeral sa po okolí, ruka na rukoväti meča, oči zúžené, pohľad pátravý.
Ak je to skutočne necromancer, hrá to naozaj dobre, pomyslela som si.
Ale ak nie, hrozí ti rovnaké nebezpečenstvo, ako keby to bol necromancer. Takže radšej rýchlo rozmýšľaj, ak nechceš voňať fialky zospodu, ozvalo sa mi v hlave.
To sa ľahko povie, ale ako vymyslieť niečo, čo sa nestalo?
Povzdychla som si. Zdalo sa to ako dobrý nápad, lenže teraz...
Netuším prečo, no spomenula si na Athana. Na to, ako som si najskôr myslela, že ma nenávidí. Na jeho vieru, že dokážem zachrániť Ríšu. Na to, ako sa za mňa obetoval. Na to, že táto obeť bola možno zbytočná... Na jeho posledný bozk... bozk!
To je ono!

Na túto otázku dokázal pravdivo odpovedať len skutočný Darius. Podvodník by sa z toho určite pokúšal vykrútiť vyhláseniami typu: ,Ty predsa vieš, kde!´ a podobne, a tým by sa sám usvedčil. Okrem toho, ktorý necromancer by sa zaujímal o to, čo som sa práve chcela spýtať? Žiadny. Pre nich boli určite také veci nepodstatné.
Síce ma oblial rumenec, keď som si pomyslela, že by bol toto skutočný Darius, ale radšej sa nadosmrti hanbiť, ako nevedieť.
Nie, už som sa rozhodla.

,,Mám to," ozvala som sa. Chlapík na mňa obrátil až príliš známe oči a čakal.
,,Položím ti otázku. Ak na ňu odpovieš správne, pôjdem s tebou. No i tak mi budeš musieť vysvetliť, čo sa vlastne stalo, kým som bola v bezvedomí alebo ťa hľadala.
Ak odpovieš nesprávne... Budem vedieť, že si necromancer. Život mi to pravdepodobne nezachráni, ale..." pokrčila som plecami.
,,Pýtaj sa," vyzval ma.
Cítila som, ako som sčervenela, no bola som pevne rozhodnutá teraz necúvnuť. Trošku rozpačito som sa usmiala.
,,Kde sme sa prvýkrát pobozkali?"
Najskôr zostal zarazený. Hľadel na mňa napoly prekvapene, napoly nedôverčivo. Po chvíli sa mu však tvár vyjasnila a on sa usmial. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, tak som netrpezlivo čakala na odpoveď.
,,Skvelý nápad," skonštatoval.
,,No ja osobne si myslím, že keby som ťa pobozkal, pamätal by som si to. Takže odpoveď znie nikde; nepobozkali sme sa."

Neviete si predstaviť úľavu, ktorá sa ma zmocnila.
Vidieť, ako vám niekto prakticky zomrel pred očami a potom zistiť, že ste nevideli to, čo ste si mysleli, že vidíte, je čosi úžasné.
Bolo to zvláštne, ale zrazu som si bola istá, že je to on. A nielen kvôli tomu, že odpovedal správne. Nie, ten pocit, že je to naozaj upír ma prepadol neočakávane, odrazu, náhle. A ja som vedela, že sa teraz nemýlim. Bol to podobný pocit ako ten, ktorý mi oznamoval, že sa blíži Tieň či ako ten, ktorý ma upozornil na to, že Alana, Alan a ich rodinka nie sú ľudia. Že sú čosi viac. A tak, ako vtedy, ani teraz som tomu pocitu nedokázala vzdorovať.
Už-už som sa chcela k Dariusovi rozbehnúť, keď sa stalo čosi, čo som nečakala.
Ako som spravila krok smerom k nemu, telom mi zrazu prešla bolesť.

Bolo to rýchle; nestihla som si to ani uvedomiť. No bolo to silné.
Zalapala som po dychu a zatackala sa. Videla som, ako sa Dariusovi na tvári zračil ustarostený výraz a upír sa pohol smerom ku mne. Videla som, že mi čosi hovorí, no nepočula som, čo. Vtedy sa totiž bolesť vrátila.

Bolo to, ako keď mi Salvie vrazila do tela nôž, akurát že táto bolesť bola o trochu iná. Bola ostrejšia, prenikavejšia.
Vykríkla som a cítila, ako sa mi podlomili kolená. Pred očami sa mi vytvorili známe čierno-červené kruhy, prelínali sa jeden cez druhý a tvorili zvláštnu vzorku, ktorú by som bola obdivovala, nebyť silnej, pálivej bolesti, ktorá sa mi valila telom. Spadla som na zem a mala pocit, že horím.
Len podľa jemného dotyku, ktorý som pocítila, som vedela, že Darius je pri mne. Chcela som mu povedať, že to bolí, aby niečo spravil, no namiesto slov sa mi z úst vydral len ďalší výkrik. Z očí mi vytryskol prúd sĺz. Strašne sa mi točila hlava a bolo mi zle.

Bolesť prichádzala vo vlnách. A každý tento príliv ma donútil vykríknuť. Znovu a znovu...
Otvorila som oči a cez slzy videla akýsi neuveriteľne rýchly čierny tieň, ktorý sa mihol popred mňa a zmizol. Začula som cudzí výkrik, no nemohla som byť prekvapená či vyľakaná, pretože okamžite zanikol v tom mojom.
Zacítila som, ako sa okolo mňa obtočili čiesi ruky a vedela som, že mi Darius niečo hovorí, no nevenovala som tomu pozornosť.
Bolesť sa ozvala znovu, silnejšie, a ja som mala pocit, že to už nezvládnem. Nezmohla som sa ani na výkrik, keď sa to zrazu skončilo.
Prekvapená, zmätená a úplne vyčerpaná som ležala v Dariusovom náručí a ťažko oddychovala. Celé to nemohlo trvať dlhšie, než niekoľko desiatok sekúnd.

,,Anna... ?" ozval sa upír potichu, no i tak som mala pocit, že mi jeho hlas trhá ušné bubienky. Zakašľala som, no nedokázala som prehovoriť. Akoby vo mne nezostala žiadna sila.
Z očí mi vytekali slzy a ja som sa ani nesnažila ich prúd zastaviť. Nedokázala som to.
Zacítila som, ako sa Darius váhavo dotkol mojej tváre a zotrel mi ich. Ani som sa nepokúsila mu povedať, že je to zbytočné; o chvíľu sa mi cez viečka znovu prelial prúd týchto malých slaných kvapôčok. Bola som príliš slabá. Bála som sa aj pohnúť; mala som strach, že ak by som tak spravila, bolesť by sa znovu vrátila.
Slabosť mohla trvať niekoľko minút, potom sa mi začali sily postupne vracať. Síce som bola mierne roztrasená a dezorientovaná, no pulzovanie v ušiach prestalo a aj dych sa mi postupne vracal do normálu. Nepríjemný pocit a strach z bolesti však aj naďalej pretrvával.

,,Anna..."
Dariusov hlas bol ustarostený. Zodvihla som hlavu a prekvapene zažmurkala; jeho tvár bola len kúsok nad tou mojou. Zacítila som, ako sa mi do líc vovalila červeň.
,,Si v poriadku?" opýtal sa upír, trochu sa poodtiahol a premeriaval si ma, akoby chcel zistiť, či nie som niekde zranená.
,,Áno, ja... Už je to v pohode," odpovedala som. Očividne sa mu uľavilo, no i tak bol jeho pohľad trochu nedôverčivý. Určite mu neušla triaška, ktorá ma zmohla po tom, ako som sa - našťastie úspešne - pokúsila napriamiť.
,,Čo- čo to bolo?" opýtala som sa, zatiaľ čo som sa rozhliadala okolo.
,,Zrejme mágia," odpovedal upír stále neskladajúc dlane z mojich bokov. Jeho ruky boli príjemne a trochu zvláštne teplé, ale to bolo zrejme spôsobené len tým, že mi bola zima.
,,Mágia? Kto-"
Zarazila som sa, keď mi to došlo.
,,Ten necromancer! To on... kde? Musíme odtiaľto odísť! Hneď! On..."
,,Anna, upokoj sa."
Zatiaľ čo som sa vydesená myšlienkou na ďalšieho služobníka tmy rýchlo driapala na nohy sa Darius taktiež postavil práve včas na to, aby ma - stále ešte neistú a zoslabnutú - zachytil pred tým, ako som, premožená únavou, mohla dopadnúť na zem. Určite by som sa bola zranila, nebyť jeho pohotových reflexov.
,,Ako ,Upokoj sa´ ? Niekde sa tu potuluje chlapík s jasným zámerom ma... nás," opravila som sa, ,,zniesť zo sveta! Ako chceš, aby som bola-"
Darius mi priložil na ústa prst a ticho povedal: ,,Pšššt." Zažmurkala som a zmĺkla.
,,Myslíš, že keby nám hrozilo nejaké riziko, tak by som tu zostával?"
Zarazila som sa.
,,Nie..."
,,Tak vidíš. O toho chlapíka sa už postarala naša chlpatá priateľka," žmurkol na mňa. Zatvárila som sa nechápavo.
,,Priateľka? Chlpatá? Ako to-"
Zrak mi padol na mačku, ktorá sedela na zemi pri mojich nohách a spokojne mykala končekom chvosta. Až teraz som si uvedomila, že hoci má na labke nepekne vyzerajúcu ranu, nie je hlboká a na kožúšku má príliš veľa krvi. Napadlo ma - a pri tej myšlienke som sa nevdojak zachvela - že viem, odkiaľ tá krv je.
,,Ten výkrik... A tiež... Ale ako?" nechápala som.
,,Nie je predsa možné, aby... Teda, chcem povedať..."
Znovu ma premohla triaška.
,,Chceš mi snáď nahovoriť, že mačka premohla necromncera?"
,,Už to tak vyzerá," poznamenal. Ja som naňho hľadela napoly nechápavo, napoly neveriaco.
,,Ale... mačka?"
,,Kleopatra nie je obyčajné zviera, to predsa vieš," odpovedal. Ja som mlčala. Áno, vedela som to prakticky odvtedy, čo som ju zbadala, no neverila som tomu, že by mala nejakú šancu proti temnému mágovi.
,,Aj tak by sme ale mali ísť," ozval sa po chvíli upír. Mal pravdu; kôpky šiat - jediná zmienka po necromanceroch - porozhadzované po priestranstve mi na odvahe nepridali. Hoci boli neškodné, mali v sebe čosi... zlovestné.
,,Mhm," pritakala som.
,,Ale aj tak mi musíš všetko vysvetliť. Ja..." radšej som zmĺkla; nechcela som ho náhodou uraziť.
,,Ešte stále mi stopercentne neveríš. Rozumiem, " usmial sa. Trošku neisto som mu úsmev opätovala.
Poslednýkrát som pozrela na kôpky šiat, ktoré boli pred pár hodinami ľuďmi - alebo aspoň niečím, čo sa na nich podobalo. Trošku ma striaslo, no inak už nič.
,,Darius?" ozvala som sa po chvíli.
,,Áno?"
,,Ďakujem," povedala som potichu.
,,Za čo?" spýtal sa s mierne zmäteným výrazom na tvári. Ja som neodpovedala; len som sa znovu usmiala. V mysli mi však stále dookola bežala jedna veta:
Za to, že si...





 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 nwwwm nwwwm | Web | 20. prosince 2009 v 12:16 | Reagovat

Ahoj, když uvedeš zdroj tak si sem můžeš dát co chceš ;-)

2 ajmaxid ajmaxid | Web | 20. prosince 2009 v 18:17 | Reagovat

díky, já to taky vůbec nestíhám  ;-)

3 Adelain Aki Adelain Aki | Web | 23. prosince 2009 v 12:52 | Reagovat

Díky :D Jentak mimochodem kdyby ti to něják vadilo tak to příjmení nemám od tebe ale mám ho z Underworldu  :-D  ;-)

4 iq iq | 24. prosince 2009 v 9:06 | Reagovat

Jaké máš IQ? Si chytrý? Vyzkoušej si to hned teď. Kdo je chytřejší než Einstein?

Třeba ty.  http://iq-test.stylove.com/count.php?id=9386&ref=default

5 Lizz Lizz | Web | 24. prosince 2009 v 17:15 | Reagovat

Happy X-mas...;)

6 MiMi Madison H. MiMi Madison H. | Web | 25. prosince 2009 v 21:49 | Reagovat

páni..úžasná kapitolka, úžasná celá poviedka..začala som ju čítať včera,ale tak ma opantala, že som sa od nej neodtrhla, až kým som nedošla po zatiaľ túto poslednú kapitolu...neviem sa dočkať, kedy bude pokračovanie...mám pocit, že Dariusa zbožňujem čím ďalej, tým viac a som zvedavá ako to bude s ním a Rosalie ďalej...pááni..naozaj skvelá poviedka...milujem ju..teším sa na pokračovanie :)

7 jannus (autorka poviedky ^·^) jannus (autorka poviedky ^·^) | Web | 1. ledna 2010 v 15:25 | Reagovat

[6]: Ďakujem za pochvalu! :-D Som rada, že sa moja tvorba páči... ^·^
Inak, díky aj tebe Aranel, že moju poviedku zverejňuješ! ^·^
A všetkým prajem šťastný nový rok!! :D

8 xXx..Nagari...xXx xXx..Nagari...xXx | Web | 2. ledna 2010 v 15:17 | Reagovat

tý jo... čumím... nádherná povídka...normálně asi ta nejlepší co jsem kdy četla... normálně sem do toho byla tak zažraná že sem šla spat až ve 4 ráno :D.... strašně tuhle povídku žeru   ;-) rychle další kapitolku plís :D...

9 jannus (autorka poviedky ^·^) jannus (autorka poviedky ^·^) | Web | 2. ledna 2010 v 20:57 | Reagovat

[8]: Ďakujééém! :-D
Som rada, že sa ti moja poviedka páči! :-D
No, snažím sa, tak snáď sem Aranel čoskoro vloží aj ďalšiu kapitolu! ;-) :-D

10 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 24. prosince 2010 v 20:24 | Reagovat

promiň, že se opakuji, ale chci říct, že je to super povídka.....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama