close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 9. - Volám sa Nellie

20. prosince 2009 v 9:12 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie
Predo mnou stálo dievča.

Nízke, štíhle asi desaťročné stvorenie s dlhými snehobielymi vláskami a voľnými, rozviatymi šatami rovnakej farby.
Stuhla som, keď po chvíli váhania vykročilo smerom ku mne. Nedokázala som ani len zodvihnúť meč, aj keď netuším, prečo by som sa mala brániť pred malým dievčatkom. No skúsenosť so Salvie ma dostatočne poučila.
Ako dievča kráčalo, bosými nohami sa takmer nedotýkalo zeme a vlasy aj šaty sa akoby vznášali okolo nej.
Nedokázala som od toho výjavu odtrhnúť oči.
To dievča bolo neskutočne bledé, ako upír, a predsa som vedela, že upírom nie je.
Keď však zodvihlo hlavu a pozrelo mi do očí, vyrazilo mi tým dych.
Jej veľké oči schované za dlhými hustými čiernymi mihalnicami boli červené.
Mali sýtu, krvavú farbu a zvláštny matný, kovový lesk. Nemohla som sa od nich odtrhnúť. Podobne ako tie Dariusove mali zvláštnu moc, ktorá ma úplne uchvátila a pritom som sa jej desila.
To dievča malo v sebe toľko nadpozemského, až sa mi to zdalo neuveriteľné.

Ako som tam stála a premýšľala, dievčinka sa dostala ku mne a zastavila sa na druhej strane ohňa.
,,Ahoj."
Pri zvuku jej hlasu ma zamrazilo.
Vôbec to nebol hlas dieťaťa. Nie, toto bol hlas dospelého človeka. Človeka, ktorý už mnohé zažil, ktorý prežil chvíle veľkého šťastia, no rovnako aj okamihy silnej bolesti a smútku.
Človeka, ktorý vie, čo je to skutočný život.
No predsa mal jej hlas v sebe toľko nevinnosti, toľko krásy...
,,A- ahoj?" odpovedala som váhavo.
,,Nemusíš sa ma báť," povedala mi ticho a nežne.
,,Neublížim ti."
Nenapadlo ma nič iné, ako prikývnuť.
Ja som totiž vedela, že mi skutočne neublíži. Bola som si tým istá.
,,Prečo si prišla?"
,,Varovať ťa."
To ma zarazilo.
,,Varovať?"
Prikývla.
,,Pred čím?"
,,Pred tebou."
Tieto slová ma šokovali.
,,Predo mnou? Nechápem. Ako predo mnou?" zamračila som sa. Dievčinka si povzdychla.
,,Nemôžeš chápať. Ešte nie. Ešte nenadišiel čas. No raz to pochopíš."
,,Kedy?"
,,Keď príde čas."
,,Prečo si teda prišla už teraz?" nerozumela som.
,,Tak to bolo dané," pokrčila plecami.
Zavrtela som hlavou.
,,Nerozumiem," zopakovala som.
,,Tvoje slová sú... ako hádanka. Čo mi nimi vlastne chceš povedať? Len toto? Ale..."
Znovu som pokrútila hlavou. Bola som zmätená. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.
Varovať predo mnou? Prečo? Pred čím predo mnou? premýšľala som. Nevedela som však na nič prísť. Nedávalo to zmysel.
Dievčinka po celý čas mlčala a pozorovala ma svojimi nádhernými, no predsa desivými očami.
,,To ty si ma sledovala?" napadlo ma po chvíli. Prikývla.
,,Tak prečo si sa ukázala až teraz?"
,,Toto varovanie bolo určené len tebe. Ty jediná máš právo ho vypočuť a niekto iný sa ho dozvie len vtedy, keď mu ho sama povieš. Je to na tebe. Ale poviem ti ešte niečo."
Spýtavo som na ňu pozrela. Dievčinka zvážnela.
,,Tam, kde je najviac svetla sú tie najtemnejšie tiene. Nikdy na to nezabudni."
Znovu som sa zmohla len na prikývnutie. Jej hlas bol zvláštne, no nepopierateľne temný. Tak temný, že som sa nedokázala ubrániť záchvevu.
,,Už musím ísť," ozvalo sa dievča po chvíli a otočilo sa.
,,Počkaj!" zavolala som za ním, keď som sa ako-tak spamätala. Zastala.
,,Ako sa vlastne voláš?" opýtala som sa nesmelo.
Dievča ku mne otočilo svoju krásnu tvár a pohľad zavŕtalo do mojich očí. Mimovoľne som sa striasla.
,,Nellie," odpovedalo s jemným úsmevom.
,,Volám sa Nellie."
Potom zmizlo.

Chvíľu som tam bez pohnutia stála a hľadela na miesto, na ktorom sa pred chvíľou črtala Nelliina štíhla postava. Vzápätí som však tratila pevnú pôdu pod nohami a začala padať.

Bol to čudný pád. Inokedy by som možno kričala od strachu a úzkosti, volala o pomoc, no teraz nie. Teraz som sa nebála.
Len som pokojne letela dolu temnotou.

Ani tá temnota však nebola tak klasicky temná. Nie, bola to tá temnota hviezdnej noci, keď je tma a predsa svetlo.
Pozrela som dolu pod seba a uvidela nebo.
Skutočné nočné nebo posiate tisíckami hviezd.
Oči sa mi rozšírili od vzrušenia a srdce zaplavil zvláštny pocit pokojného, no predsa nadšeného očakávania.

Otočila som sa dolu hlavou a ruky natiahla smerom ku hviezdam, do ktorých som padala. Boli čoraz bližšie.
Nádherné, ligotavé na pozadí tmavej oblohy.
Rozoznala som Mliečnu dráhu.
Rozosmiala som sa. Šťastne, veselo, ako dieťa pred vianočným stromčekom s kopou darčekov pri nohách.

A keď som sa vnorila medzi prvé jasné hviezdy, pocítila som čosi zvláštne. Nedalo sa to dobre identifikovať, no naplnilo ma to šťastím a láskou.
A vtedy som si čosi uvedomila.

No skôr, ako som mohla zistiť čo, som sa ponorila do jemnej, hodvábnej a príjemne teplej černe tmy.


~*~*~


,,Rose! Rosalie!"

Prvé, čo som si po prebudení uvedomila bolo, že mi je zima. A druhé, že mnou niekto jemne, no vytrvalo trasie.

,,Rosalie!"

Otvorila som oči a pozrela do jasných zelených bodov, ktoré sa črtali pár desiatok centimetrov nad nimi. Darius sa nado mnou skláňal a tváril sa ustarostene.
,,Vďakabohu!" vydýchol si, zatiaľ čo ja som sa posadila, zmätene a mierne dezorientovane krútila hlavou a pokúšala sa rozpamätať na to, čo sa mi snívalo.
Vedela som, že to bolo niečo krásne, ale čo... ?

,,Rosalie, si v poriadku?"

Opäť som pozrela na upíra, tentokrát prekvapene.
,,Áno samozrejme. Deje sa niečo?"
Darius sa zamračil.
,,Nemohol som ťa zobudiť. Stalo sa niečo?"
,,Čo... ?" Teraz so sa zamračil ja. Vôbec som si totiž nespomínala, že by som zaspala. Spomínala som len na to, ako Darius odišiel hľadať pôvodcu toho zvláštneho zvuku a potom na...
Nellie... ! blyslo mi hlavou.
Nellie a... varovanie?
Zamračila som sa.

,,Rosalie!"
Potriasla som hlavou.
,,Som v poriadku," usmiala som sa, aj keď trochu silene, na nespokojne sa mračiaceho upíra.
,,Nič mi nie je. Len sa mi niečo snívalo."
Darius si povzdychol.
,,Mali by sme vyraziť. Do Landsby sa musíme dostať večer pred deviatou."
,,Prečo?" opýtala som sa, zatiaľ čo som, ešte stále trochu omámená tým zvláštnym nočným zjavením, vstávala zo zeme. Darius mi podal ruku a pomohol mi na nohy.
,,O deviatej zatárajú brány. Potom sa do mesta ani z neho až do svitania nikto nedostane."
,,Aha..."
S povzdychom som zodvihla prikrývku a pobrala sa smerom ku koňom. Nevšimla som si zvláštny zamyslený pohľad, ktorým ma Darius po celý čas sledoval. A nemohla som tušiť, že týmto sa naše problémy ani zďaleka nekončia...


~*~*~


,,Si si istý, že ideme správnym smerom?" opýtala som sa okolo pol deviatej večer. Slnko zapadalo a vrhalo na krajinu, ktorou sme prechádzali aj na nás krvavé odlesky.
,,Áno."
Darius bol stále rovnako pokojný. Skrátka len klusal smerom na východ. Stále len na východ.

A ja? Ja som taktiež klusala na východ, no bola som tak ponorená do svojich myšlienok, že som cestu vnímala len útržkovito. Teda, až doteraz.

Čo to malo znamenať? Prečo by ma Nellie varovala predo mnou? Aký to má význam? Prečo?

Nerozumela som tomu. Vedela som, že to celé nebol sen; nie, na sen to bolo až príliš nereálne. Až príliš nadpozemské. Niečo také by som nedokázala vysnívať. Určite nie.

Ale čo mi tým chcela povedať? Čo také spravím, že ma pred tým musela varovať? Predo mnou? Čo... ?

Nechápala som. Nebol predsa dôvod, aby ma varovala predo mnou.
Naozaj by som bola schopná spraviť niečo také, pred čím by ma mala varovať? A kto vlastne bola? Dá sa jej veriť? Má vôbec význam sa niečím takým zaoberať? Alebo je to zbytočné?
A čo ak je nejaký Rhiionov špeh? Čo ak mi to povedala len preto, aby ma zneistila? Oslabila?
Ale ak by bola naozaj Rhiionov špión, prečo by ma potom nechávala nažive? napadlo ma vzápätí.
Nie, nedávalo to zmysel. A nech som sa na to pozerala z akéhokoľvek uhla, vždy som dospela k rovnakému záveru: nech už to bolo čokoľvek, nie je to pasca.

Ale čo to potom... ?


Zo zamyslenia ma vytrhlo zafŕkanie Dariusovho koňa. Zažmurkala som a pozrela na upíra.

,,Čo budeš robiť, keď sa dostaneš k elfom?" opýtal sa znenazdajky a touto otázkou ma dokonale zaskočil.
,,Ja... vlastne to neviem. Myslela som, že by mi mohli pomôcť v boji proti Rhiionovi. Okrem toho, u nich by som bola v najväčšom bezpečí. Mohla by som dokončiť svoju výuku. A potom... Potom sa uvidí."
Mierne som si povzdychla.
,,Nechcela som bojovať," šepla som po chvíli ticha.
,,Nikdy som nechcela bojovať. Možno to bola tá chyba... Možno keby som bola v škole priebojnejšia... Nič z tohto by sa nestalo."
,,Nemyslím."
Prekvapene som naňho pozrela.
V sedle sedel uvoľnene a hľadel rovno pred seba.
,,Ak si naozaj vyvolená - a teraz už nie je pochýb, že skutočne si - dostala by si sa sem tak či tak. Možno by to bolo pre teba ľahšie, no bola by si tu."
,,Myslíš, že sú proroctvá také jednoznačné?" oponovala som.
,,Áno, je možné, že by som sem prišla aj vtedy. No je tiež možné, že nie. Nemôžeš hovoriť, čo by bolo, keby... ? Na to naša myseľ nestačí."
,,Netvrdím, že sú proroctvá jednoznačné," pozrel na mňa.
,,Vlastne na proroctvá ako také ani neverím. Myslím, že si každý sám určuje svoj osud. Na proroctvách vlastne nie je nič magické. Dokážu len odhadnúť životné cesty ľudí."
Zamyslela som sa.
,,Veríš na osud?" opýtala som sa ho po chvíli.
,,Osud? Čo si predstavuješ pod pojmom osud? Niečo, čo sa musí stať? Niečo, čo je vopred dané? Čo sa nedá zmeniť?"
Odmlčal sa.
,,Podľa mňa osud existuje, no nie taký, ako si väčšina ľudí myslí. Osud nemôže riadiť alebo ovplyvniť niečí život. Osud je daný, no má viac možností. My si len vyberieme. Preto sa dá povedať, že osud existuje a predsa neexistuje. Pretože je to viacero ciest, z ktorých si môže človek vybrať. A väčšinou si vyberie práve tú, ktorá mu bola daná. No vyberie si slobodne."

Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho.
Premýšľala som o Dariusovych slovách a na povrch sa mi vyplavila vždy tá istá otázka.

,,Chceš tým povedať, že som si sama vybrala, že sem prídem?" spýtala som sa po chvíli. Okolo hláv nám preletel párik bielych motýľov a zmizol letiac v ústrety krvavočervenému slnku.
,,Áno, podľa mňa áno," prehodil po chvíli.
,,Keby si nechcela, nie si tu."
,,Ale ja tu nechcem byť!" zamračila som sa.
,,Tak ako je potom možné... ?"
,,Vedome možno nie, no podvedome tu byť chceš. Podvedome chceš zachrániť Ríšu. Inak by si sa sem nedostala. Bolo to tvoje slobodné rozhodnutie."

Stále sa mračiac som mimovoľne zatiahla za Angiolovu uzdu a spomalila ho do kroku.

,,Ja... nerozumiem. Teda, rozumiem tomu, čo mi hovoríš, ale... "
Chvíľu som hľadala tie správne slová.

,,Je to zložité. Celý tento rozhovor. Osud, vedomie, podvedomie, želania, veštby, proroctvá..." pokrútila som hlavou.
,,Myslím, že budem musieť stráviť v Ríši viac času, aby som to všetko pochopila a dokázala si utvoriť vlastný názor. Doteraz som na osud ani proroctvá tak nejako neverila," dodala som po chvíli.
,,Ale teraz... Keď som ja sama súčasťou jednej veštby... Neviem. Naozaj neviem.
Vždy som si myslela, že nič také neexistuje. Že sú to všetko len príbehy pre deti. Že sa nič z toho stať nemôže. Veď ako by sa mohol niekto dostať do iného sveta?"
Uškrnula som sa.
,,A teraz som sa doň sama dostala. A ani som o to nestála..."
,,Podľa mňa áno," ozval sa Darius potichu.
,,Ale nie, naozaj. Ja som-"
,,Naozaj? Naozaj nikdy? Ani keď ti bolo najhoršie? Ani vtedy si si neželala zmiznúť z tvojho sveta niekam, kde by so bola niekým?"

Zarazila som sa. Spomenula som si, ako často som zaspávala s túžbou, aby som sa ráno zobudila niekde inde. Kde by neboli spolužiaci, škola, šikana...
Niekde, kde by som žila slobodne. Kde by sa nado mnou netýčili posmievačné tváre, posmešné úškľabky, kde by na mňa nehľadeli znechutené výrazy...

,,To nemôžeš vedieť," zašepkala som tak potichu, až som sa nazdávala, že ma Darius nemohol počuť. No on ma predsa počul.
,,Ale áno, môžem."

Pozrela som naňho. Hľadel na mňa a v očiach mal súcit. Ktovie prečo ma to popudilo.

,,Nie, nemôžeš!" vyhlásila som azda ráznejšie, ako som mala v pláne.
,,Nikto nemôže vedieť, ako sa cítim, len ja," dodala som už o niečo miernejšie.
,,A mali by sme sa poponáhľať. O chvíľu bude deväť," prehodila som s predstieranou ľahkosťou a popohnala Angiola do klusu. Darius ma po chvíli dobehol.

Kým sme nedorazili k Landsby som s ním neprehovorila. No i tak som dobre vedela, že má pravdu.

Ako často som chcela byť niekde veľmi, veľmi ďaleko od sveta, ktorý som poznala. Do ktorého som patrila.
A ktorý som nenávidela.







 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 22. září 2010 v 19:31 | Reagovat

Krásná povídka... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama