→Autorka: v.zemanova@zoznam.sk
"Už sme tu?" spýtam sa keď uvidím vyšľapanú cestu vedúcu ku starej, ale veľkolepej bráne. Okrem brány, ktorá je zatiaľ zatvorená, tu nie je nič zaujímavé. Ďalej je už len les. Žiadna cesta vedúca z brány niekam do tábora.
"Áno, sme tu. To, čo vidíš je Kado - vchod. Každých šesť hodín sa tu vymieňa stráž. Preverujeme tu každého, kto sem vstúpi. Ak sem príde niekto, kto o nás nevie, bránu neuvidí. Vidí iba cestu, ktorá nikde nekončí. Ak aj na bránu náhodou narazí (predsa len tá brána je hmotná), musí zostať v našom svete, kým sa nepresvedčíme, že nás nikomu nevyzradí. Ak sa o tom nepresvedčíme, zostane u nás, kým nezomrie." Začína Will vysvetľovať a ja nasucho preglgnem. Will si to všimne a zasmeje sa.
"Nemusíš sa obávať. Vedú tu normálny život. Taký, aký by žili aj vonku. Nezatvárame ich do väzenia alebo niečo také. Každého remeselníka, farmára, obchodníka, či kupca vítame s otvorenou náručou. Nikoho a ničoho tu nie je dostatok. Každá pomocná ruka sa nám hodí. Ak má niekto vonku rodinu, môže sa rozhodnúť, či si ich sem chce vziať. Takto to funguje s tými, s ktorými máme využitie. Ak sem príde niekto, kto vôbec nič nevie a sú s nim len problémy, tak mu jednoducho vymažeme pamäť a pošleme ho na spiatočnú cestu. Každý, kto ide do nášho tábora a má dve nohy a dve ruky musí niečím prispieť. Či už sú to peniaze, nábytok, skúsenosti, zvieratá, pracovná sila,.., čokoľvek, každý máme niečo iné. Nerobíme žiadne výnimky." Will dohovoril práve keď sme došli pred bránu.
Mrknutím oka nás obkľúčili traja ľudia. Jedna žena a dvaja muži. Muži držali dlhé duté palice zakončené na oboch koncoch čepeľou. Nikdy som nič také nevidel. V živote ma nezaujímali zbrane, ale túto by som si chcel niekedy prezrieť podrobnejšie. Z iného pohľadu, než teraz, keď je na mňa namierená. Žena držala v pravej ruke krátky široký meč. Na chrbte jej visel štít s polomerom okolo 35 cm. Zrejme aby ju nikto nemohol odzadu zasiahnuť. Všetci boli minimálne o hlavu vyšší odo mňa a mali na sebe objemné kožené brnenie plus helmu.
"Kto ste a čo tu chcete?" začala žena. Teda, aspoň chcela začať, keby ju nepredbehol Will, ktorý si dal dolu kapucňu. No konečne. To mu trvalo. Mal čierne vlasy, dlhé asi päť centimetrov, ktoré mu padali do tmavozelených očí. Celú tvár mu lemovali, možno aj niekoľko rokov staré, ale o nič príjemnejšie, jazvy. Jeho oči vytrvalo pozorovali troch cudzincov. Keď žena uvidela a pravdepodobne aj spoznala koho má pred sebou, dala si tiež dole helmu. Dlhé brčkavé ryšavé vlasy je voľne spadli až pod ramená. Tí druhí dvaja nasledovali jej príkladu. Po chvíľke, keď na seba Will a tá žena len žmúrili, sa začali všetci smiať. Áno, dobre čítate. Začali sa smiať. Cítil som sa ako piate kolo na voze. Vôbec som ich nechápal. Čo je tu také smiešne?
"Willem. Už si konečne našiel cestu domov? Simmon ma každý deň otravoval, že kde si. Každú voľnú chvíľu, ktorú si našiel, strávil tu, pri mne, a pozoroval okolie, či neprichádzaš. Hovoril mi, že má pre teba nejaké prekvapenie. Dúfam, že za ním hneď pôjdeš a vysvetlíš mu, ako sa má správať. Ako dlho si bol preč? Päť- šesť dní a už takto vystrája. Naozaj neviem po kom to má." Dohovorila a začala sa znovu smiať. Po ďalšej dlhej chvíľke, keď to už vyzeralo, že sa všetci upokojili, si všimli aj mňa.
"Kto je to?" opýta sa Willa žena.
"Odteraz tu bude bývať s nami. Nemá už žiadnu rodinu." Odpovie jej Will pomaly.
"Will, vieš veľmi dobre, že tu nie sme žiadny sirotinec. V takomto veku nám nemôže s ničím pomáhať. Poznáš pravidlá. Ak by sem prišiel o pár rokov neskôr, mohol by tu zostať, ale teraz, .. nie."Hovorí vyčítavo Willovi.
"Nie, nie. Zle si ma pochopila Yumi. On sem prišiel trénovať." Obhajuje sa Will.
"Tss. Trénovať!" hovorí nepresvedčivo a premeriava si ma od hlavy až po päty. "No dobre. Verím Will, že vieš čo robíš. Môžete ísť ďalej.." hodí Willovi nejakú vec a popritom pokračuje "Nikde sa nezastavujte a choďte rovno k Seijimu. Tam mu vysvetlia pravidlá. Neskôr mu to tu môžeš poukazovať. A ešte... Vitaj u nás." Usmeje sa na mňa Yumi a popritom robí česť svojmu menu. Yumi totiž znamená krása.
Dvaja muži otvorili bránu, cez ktorú bolo vidieť ďalej na lúku. Will prešiel okolo, usmial sa na mňa a keď prešiel popod bránu, zmizol. Len tak si zmizol. Pozrel som sa dozadu na Yumi ktorá mi len ukazovala
aby som nasledoval Willa. Podišiel som k Silve, že ju pre istotu zoberiem za uzdu, ale Yumi ma zadržala.
aby som nasledoval Willa. Podišiel som k Silve, že ju pre istotu zoberiem za uzdu, ale Yumi ma zadržala.
"Ona ísť nemôže." Hovorí a pritom krúti hlavou.
"Prečo?" Nemôžem ju tu len tak nechať. Je mojím jediným kamarátom. Celých sedem rokov som bol s ňou. spýtam sa zarazene Yumi.
"Keď prejde, ako jej to môže ublížiť?" spýtam sa ešte.
"Nemagické bytosti nemôžu prechádzať cez túto bránu. Môže ich to zabiť, premestniť na opačný koniec Zemegule, alebo rozštvrtiť na niekoľko častí, ktoré " nestihne dopovedať, pretože ju rýchlosťou blesku preruším.
"Dobre, dobre. Už chápem. Podrobnosti vedieť naozaj nemusím. A ja môžem prejsť? Veď neovládam žiadnu mágiu." Opýtam sa.
"Každý človek má aspoň trochu mágie vo svojom vnútri. Niekto má dar väčší ako ten druhý. Niekto si dar trénuje a poom využíva a niekto ani nevie, že nejaký má." Vysvetluje Yumi.
"Takže,... môže prejsť len človek?" Mal som namysli pritom namysli Basta, ktorého som skrýval v sedlových vakoch u Silvy.
"No, zvieratá, ktoré majú pôvod na druhej strane brány, môžu prechádzať bez ujmy na zdraví." Hovorí a pozrie na mňa, akoby tušila, že niečo skrývam.
"Môžem sa ťa spýtať na jedno konkrétne zviera? S tým, že ťa prosím, aby si to nehovorila Willemovi." Spýtam sa a snažím sa robiť na ňu psie očká. Zrejme to nerobím dostatočne pôsobivo, pretože po chvíľke sa začne smiať.
"No dobre, sľubujem, že Willovi nič nepoviem. Ukáž mi ho." Vyberiem Basta z brašny a dám si ho na ruky. Za ten deň a niečo čo ho mám u seba už vyrástol možno aj o päť centimetrov. Už prerástol aj moju dlaň! Ak rastie tak rýchlo, tak keď som ho našiel musel byť čerstvo narodený. Ak jeho rast bude pokračovať aj naďalej touto závratnou rýchlosťou, už ho nebudem môcť ukrývať.
"Hmm... nič také som doteraz nevidela. Počkaj, polož ho sem na zem." ukáže pred seba. Položím tam Basta. Sklonila sa, dala nad neho ruky a začala mrmlať nejaké pre mňa neznáme slová. Po necelej minúte sa prebrala z tranzu.
"Zvláštne. Aj keď sa snažím ako chcem, nemôžem nič vycítiť. Ani len také veci, ktoré vidím voľným okom." hovorí potichu.
"Takže nevieš, či môže prejsť?" spýtam sa.
"Neviem. Má nejakú magickú ochranu, ktorá mi znemožňuje čokoľvek o ňom zistiť. Možno to znamená, že mágiu ma, ale mohol mu tu ochranu dať aj niekto iný. Je to na tebe, či ho zoberieš zo sebou, alebo ho necháš tu." Zamyslene sa na mňa pozrie. Ten pohľad dlho nevydržím a sklopím zrak na zem. Bast tam práve robí voloviny. Snaží sa zahrabať pomocou chvosta. Bože, aký je zlatý. Nechcem riskovať jeho život, ale nechcem ho tu nechať len tak ako budem musieť Silvu. Ešte ani neviem ako ju presvedčiť, aby tu zostala.
"Pomôžeš mi?" spýtam sa Yumi.
"S čím presne?" spýta sa nechápavo.
"Udržať Silvu na tejto strane brány."
"No, Môžem ju uspať. Keď sa preberie, budeš už dávno preč." Hovorí po chvíľke premýšľania.
"Výborne." Ohodnotím jej nápad. Takže jeden problém z krku. Podídem k Silve. "Drž sa. Čoskoro sa vrátim." A teraz vyriešiť Basta. Keby tak vedel rozprávať.
"Ver mu." Zrazu hovorí nejaký povedomý hlas.
"Čo?" spýtam sa naokolo.
"Čo sa deje?" spýta sa ma Yumi.
"Ver mu. Zvládne to." Ozve sa znovu dunivo ten hlas. Odkiaľ ho poznám?
"Kto si?" spýtam sa potichu tak, aby ma Yumi nemohla počuť.
"Časom zistíš sám. Nechaj Ryuua samého sa rozhodnúť, či pôjde, alebo zostane na tejto strane." hovorí hlas čoraz tichšie a ku koncu vety ho už skoro nepočujem. Stráca sa.
"Počkaj! Kto si? Kto je Ryuu?" spýtam sa, aj keď viem, že mi už neodpovie.
"O čom to hovoríš? Aký Ryuu? Netrpíš náhodou samo rozprávaním alebo niečím takým, však nie?" spýta sa zarazene Yumi a pozerá sa pritom na mňa ako na blázna. Ale JA NIE SOM BLÁZON. Počul som niekoho. Nerozprávam sa sám so sebou. Nie som blázon.
"Nič sa nedeje," hovorím "len som si na niečo spomenul." Vymýšľam si.
"No len aby." Pochybovačne vyjadrí svoj názor. "Will už je určite nedočkavý, kedy prejdeš. Mal by si sa pohnúť z miesta."
Počúvam jedným uchom dnu a druhým von. Premýšľam nad tým, čo sa stalo. Ako som mohol počuť niekoho, kto je už dávno mŕtvy? Yumi nikoho nepočula, takže niekto buď použil nejaké zaklínadlo, alebo sa mi niekto hrabal v hlave. Nič príjemné, ale teraz, keď viem, že mágia ešte nevyhynula, je všetko možné. Ten hlas hovoril, že mu mám veriť. Komu? Hlasu? Willovi? Sebe? Bastovi? Koho presne mal namysli? Práve som premýšľal na Bastom, keď ma ten hlas prepadol. Hovoril niečo o Ryuoovi. Kto, alebo čo je Ryuu? Nikoho takého nepoznám. Budem to niekedy neskôr vymyslieť.
..........................
Zavrel som pevne oči a spravil som pár krokov. Už by som mal byť za bránou. Je to určite len nejaký trik, veď som nič necítil. Otvorím oči. A aké bolo moje prekvapenie, keď som namiesto zelenej lúky uvidel drevené budovy, stromy, kamennú zem a vyšľapanú cestu, na ktorej som práve stál. Keď som sa tu len tak zo vzduchu objavil, všetci prítomný mi venovali letmý pohľad a keď zistili, že nie som hrozba, ďalej sa venovali svojej činnosti. Poväčšine jedeniu, niektorý obsluhovaniu, iný stráženiu vchodov do budov, alebo len rozprávaniu nedopovedaných príbehov. Predo mnou boli tri za sebou idúce dlhé obdĺžnikové stoly. Po obvode stolov stáli stĺpy, na ktorých bola prichytená plachta, ktorá chránila prípadných zákazníkov pred dažďom. Ďalej tu bola tiež podlhovastá drevená budova a dvoma vchodmi smerujúcimi ku stolom. Zrejme hostinec. Cesta, na ktorej som stál, sa rozdvojovala pred hostincom. Jedna časť viedla po pravej strane stolov a rovno. Druhá časť viedla po pravej strane hostinca a popri obrovských piatich budovách. Keď som sa pozrel dozadu, nebola tam žiadna Yumi, ani brána. Len opustená značka, označujúca začiatok mesta menom Raxow Hallio Towl.


HAPPY NEW YEAR!!