close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

6. kapitola

11. ledna 2010 v 16:12 | Aranel van de´Corvin |  Život zrodený z legendy mágie
Fíha, že by to bolo skutočné? Vidím to, ale neverím tomu. Je to proti všetkým tím nudným zákonom čo som si raz u Toma vypočul. Kde je Will? Aha, už ho vidím. Rozpráva sa s nejakým mužom pred hostincom. Mal by som ísť asi za ním. Pozrel som dolu na zem aby som si pohľadom na Basta dodal odvahu, ale ... Bast zmizol. Kde by len mohol byť? Poobzerám sa trochu a aj tak nič nevidím. Stalo sa mu niečo pri prechode bránou? Je to moja vina? Nie, to nemôže byť pravda, určite išiel len skúmať nový svet. Sám seba presviedčam, že je to pravda. Ešte stále otrasený zo zmiznutia Basta a z prechodu bránou sa vydám k Willovi.

" ... nevystačí. Musíš sa snažiť viac. Vieš si vôbec predstaviť, čo všetko by nám boli ochotný odpustiť, keby sme im ho našli my?.." hovorí Will ticho svojmu spoločníkovi.
"Hmm, Will?" spýtam sa nesmelo, keď si ma pre svojom vážnom rozhovore nevšímajú.
"Čo? Kto je?" spýta sa Will vystrašeným tónom a obzerá sa po človeku, ktorý si mohol možno vypočuť ich rozhovor.
"Aha, to si len ty." hovorí, akoby mu spadol kameň zo srdca.
"Vieš čo? Teraz tu musím ešte doriešiť jednu dôležitú misiu. Choď si zatiaľ dať niečo pod zub v hostinci." kým hovorí vyberá si z bočného vrecka na plášti pár mincí a podáva mi ich.
V hostinci je celkom útulné. Málo ľudí nato, aby tu bol ruch veľkomesta, ale dostatok zákazníkov na to, aby to tu ešte malo z čoho stáť. Bolo tu hneď niekoľko voľných stolov, takže som mal z čoho vyberať. Sadol som si hneď pri chod tak, aby ma zvonku nevideli, ale aby som mohol počuť, o čom sa Will s tým pánom rozprávajú. Viem, že načúvať je zlé, ale nemohol som si pomôcť. Moja obrovská zvedavosť ma premohla. Hneď, ako som si sadol, začal som sa sústrediť. Jediné čo som stihol zachytiť bolo ' v Takre'. Viac som nestihol, pretože prišla obsluha spýtať sa ma, čo si objednám. Chvíľu sme sa dohadovali, že som sa sám divil, ako ľahko a plynule už rozprávam. Na poslednú chvíľu som si ešte spomenul, že mám Willovi objednať Bluvo. Keď odišla, znova som sa začal sústrediť na špehovanie. Ale ako som si všimol prichádzajúcu osobu, uvedomil som si, že už som premrhal svoju šancu.
"Á, vidím, že už si stihol objednať." Pozerá na stôl. Je tam nejaký papier.
"Ešte si ani nezaplatil? Asi ti budem musieť najprv vysvetliť, ako to tu chodí. Tu sa za jedlo platí skôr, ako sa dá variť. Je to výhodné aj pre hostinec, aj pre zákazníka. Hostinec aspoň vie, že máš čím zaplatiť, a zákazník má záruku, že nedostane pripálené jedlo. No, čo už s tebou. Na chybách sa učí najlepšie." Hovorí Will.

Táto veta skrýva viac pravdy, ako si myslí...

Tak, to by bolo k mojim nudnejším častiam života. Obal, v ktorom sa nachádza zatiaľ nepochopené jadro. Nebojte sa, toto jadro ešte dlho nebude zničené. Toto jadro je také hlboké, že kým by som mal o ňom celom rozprávať, nedožili by ste as konca. Od teraz vám budem prehrávať len tie časti môjho života, ktoré za niečo stáli. Aj keď podľa môjho názoru, jediná dobrá vec, ktorú som kedy spravil, bola moja smrť.


Keď konečne nadišiel ten veľký deň a ja som dorazil do tábora, bol som plný nadšenia. Nebol to ani tak tábor, skôr menšie mesto. Všetko tam malo svoj rád, a nikto sa na nič nesťažoval. Výcvikové stredisko zaobstarávalo obranu a mesto všetky ostatné potreby. Keď som prišiel, na všetko som sa vypytoval, zoznamoval sa s novými ľuďmi a spriatelil sa s nimi. Bolo to pre mňa niečo nové. Mať priateľa, ktorému sa môžem zveriť aj s tými najväčšími prkotinamy. Tu som mal priateľov hneď niekoľko. Will, Simm, Yumi, ,.. To boli moji najbližší. Ľudia, ktorý sa dostali do môjho kruhu rodiny. Patril tak ešte aj Bast, ktorý zatiaľ nevedel nič iné, ako len rásť. Will celý môj pobyt v tábore niekam odbiehal. Ak by mal nejakú misiu, vedel by som o tom, ale toto bolo niečo, o čom mi nič nesmel prezradiť. Bol ako skladačka z tajomstiev. Ak som jedno tajomstvo odhalil, tie ďalšie sa ešte viac zaryli do hĺbky. Bol veľký tajnostkár, ale bol mi ako starším bratom. Vždy, keď som niečo potreboval, bol tu, aby mi pomohol. Simm bol strelený do dobrodružstva a zbláznený do príprav nástrah. Schovával si všetky blbosti, ktoré kedy našiel. Bol ako večné decko s veľkým zmyslom pre humor. A Yumi? Spočiatku nafúkaná babenka, ktorá nevie nič iné, ako ma stále napomínať a poučovať. Ale po týždni som si zvykol na to, že najkrajšia žena v tábore sa o mňa zaujíma. No, vlastne nie o mňa, ale o Willa. Mám taký dojem, že boli viac ako len priatelia. A keďže ja som bol spolu so Simmom 'Willov mladší brat', starala sa o nás ako o rodinu. Bral som ju ako staršiu sestru. Otravnú, ale predsa len sestru. Tu, v tábore, som našiel svoje útočisko a rodinu. Ja som miloval ich a oni milovali mňa. Pravdaže, na Toma som nezabudol. Stále nosím jeho prívesok, ako spomienku. Takto to bolo asi po prvé tri mesiace. Dostal som, čo som si vypýtal, jedával som trikrát za deň, proste raj. Všetko zadarmo. Ale to len preto, aby som sa zoznámil s prostredím. Po týchto troch mesiacoch, som musel začať makať aj ja. Na výcvik a plnenie misií som bol ešte mladý a neskúsený. Začínal som s výpomocou v kuchyniach, stajniach, a všetkými robotami, kde som nepotreboval nejaké odporúčanie. Robil som celý deň a zarobil som si na jedlo a nocľah na noc. Priatelia mi nemohli nijako pomôcť. Musel som sa postarať sám o seba. Nebolo to jedlo pre kráľa, ale aspoň som neumieral od hladu. Miesto, kde som spal tiež nebolo práve pohodlné, ale zatiaľ som nemal na viac ako na teplé miestu pri krbe. Zem tam nebola o nič studenšia ako tá najlepšia kráľovská posteľ. Vlastne tam bolo niekedy horko na nevydržanie. Ale v zime to bola výhoda, mať pre sebe krb. Už som sa začal znova držať nádeje, ktorej som sa vzdal, keď Tom umrel. Nádeje na lepší život. Pracovať som musel aj keď som bol chorý. Nemal som mať z čoho našetrené a ak som chcel mať pravidelný príjem jedla, musel som pracovať sedem dní v týždni. Toto bola moja prvá skúška. Zarábať si na prežitie pomocou podradných prác, ktoré si sám nájdem, minimálne pol roka. Ak si myslíte, že to bolo strašne dlho, čítajte ďalej. Ešte stále som mal len jedenásť rokov a do výcviku prijímali len ľudí, ktorý mali minimálne štrnásť rokov. Väčšina detí, ktoré sa chceli prihlásiť, po týchto šiestich mesiacoch už mala minimálne štrnásť rokov. Ale tento prípad nebol môj. Pýtal som sa Willa, prečo by som sa k nim nemohol pridať už teraz a on mi odpovedal : "Myslím si, že je to pre tvoju bezpečnosť. Metódy, ktoré sa používajú pri niektorých výcvikoch, nie sú povolené používať na malých deťoch." To bolo všetko. Ďalej to už nikto nerozvíjal. Mohol som sa sťažovať koľko som chcel, nič som tým nedosiahol.
Konečne som dorazil na miesto, kde sa mágia vyučuje, kde by som si mohol splniť svoj sen. Ale ako som si mal ten sen splniť, keď som sa nemal od koho učiť? Keď som po šiestich mesiacoch povinnej práce mal "v prasiatku" pár mincí našetrených, začal som sa po prvý raz obzerať po tovaroch, ktoré obchodníci ponúkali. Túlal som sa mestom, a už som len čakal, kedy sa veci pohnú ďalej.

Autorka:v.zemanova@zoznam.sk
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 27. července 2011 v 18:22 | Reagovat

Už se těším na pokračování... :-D  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama