Autorka: wewweq@gmail.com
5.kapitola - Minulosť
Ja. Vás. Poznám. Som si istá, že keby mi srdce ešte bilo tak v tejto chvíli by od šoku zastalo. Salomina matka na mňa stále v nemom úžase až nepríjemne zízala.
"Heidi," pohľad jej tak neuveriteľne znežnel akoby videla niečo čo nevedela dlhé desaťročia nájsť a to ma šokovalo ešte viac.
"Č... čože? Odkiaľ ma môžete poznať?" V koži upírky sa mi nikdy nestalo, žeby som koktala.
Znova sa na mňa tak materinsky usmiala a pohladila ma po líci. Vôbec sa pod ľadovým nádychom mojej tváre neodtiahla.
"Také krásne, také nádherné ...," jej rozprávanie vôbec nedávalo zmysel. Teraz pre zmenu pozerala do zeme a krútila hlavou.
"Čo bolo také krásne?" začínala ma moja dočasná nevedomosť rozčuľovať. Neznášala som ak niekto hovoril v hádankách.
"Vy, pani. Boli ste taká nádherná. Stále ste. Ale ako dieťa, keď ste sa narodili,..." a v tom mi to konečne celé docvaklo.
Ona je pôrodná babica. Ja som adoptované dieťa. Niekomu som sa musela narodiť. Ona možno vie komu.
"Poznáte mojich biologických rodičov? Viete kto sú? Kde sú?" vyskočila som na nohy. Chytila ju za ramená a mierne ňou zatriasla. Mierne pre mňa. Salomina matka zhíkla od bolesti a ja som na ramene pocítila chladnú ruku jej dcéry. Nakoniec nebudem musieť dávať pozor na Salome ale ona na mňa.
Zovretie som uvoľnila a nechala starenku nech sa usadí do kresla. Sadla som si oproti nej a neustále ju pozorovala.
"Zakázali mi o tom rozprávať. Nemala by som vám nič povedať milá pani," slza jej skĺzla po líci.
"Prosím," kľakla som si k nej na kolená a vzala jej dlane do mojich.
"Je to pre mňa veľmi dôležité vedieť odkiaľ som," musela som ju prosiť, no napadla mi aj iná možnosť akou by som z nej dostala priznanie. Tá by sa Salome určite nepáčila.
Starenka teraz upierala pohľad na svoju dcérku.
"Vy ste ju našli? Stratila sa nám asi pred týždňom. Už som ju aj oplakávala."
"Áno mami. Pani Heidi ma našla a pomohla mi. Ako náhradu za jej obetavosť mi ponúkla pracovať v jej službách." Úplne ma v tejto chvíli netrápil zámer, pre ktorý sme sem prišli, ale Salome sa držala dohodnutého plánu.
"Tak keď ste mi zachránili dieťa a ešte ste jej aj ponúkli prácu hádam by som vám mohla na oplátku prezradiť čosi čo nosím celé roky ukryté hlboko tu," pobúchala si päsťou na ľavú stranu hrudného koša.
"Budem vám za to večne vďačná," a keď poviem večne tak to myslím doslova.
"No, nikdy som s tým nesúhlasila. Boli ste moja prvá, ktorú rodičia nechceli a ja som si ju vzala k sebe domov. Vtedy som si ešte nechcené dieťa nemohla nechať, bola som veľmi chudobná a mladá pôrodná baba. Neuživila by som vás. Keď ste sa narodili boli ste taká nádherná. A vaša matka vás nechcela. Nechápala som to. Ani sa na vás nepozrela," prerušila rozprávanie hlasným nádychom. Nikto v miestnosti sa ani nepohol. Jej slová ma pichali do srdca akoby to boli tie najostrejšie dýky. V očiach ma začalo štípať, čo bolo predzvesťou sĺz, ktoré nikdy nebudú môcť pohladiť moje líca.
"Pestovala si v náručí tú prvú. A na vás sa nechcela ani pozrieť," povedala to akoby len tak pre seba, no mňa zasiahol taký silný šok, že ma to takmer úplne ochromilo.
Tú druhú. Začala som prudko dýchať a hystéria útočila na moje útroby.
"Boli ste z dvojčiat," utrela si slzu stekajúcu z líca. "Boli ste také nádherné. Každá bola iná, ale obidve ste boli nádherné. Ona sa narodila prvá. Bolo to ako hra osudu. Kto bude prvý, ten má právo žiť. Nikdy nezabudnem ako ma poslala s vami, plačúcou plačom spravodlivých, preč bez toho, aby sa na vás aspoň pozrela. Určite by si to potom rozmyslela. Boli ste rozkošné dieťa. A váš otec o vás ani nevedel. Videl len prvú a potom odišiel," teraz už plakala. Bola úplne dojatá aj napriek tomu, že sa jej to vôbec netýkalo. Ona si len urobila svoju prácu.
"Na ďalší deň som odcestovala sem do Voltery a položila vás pred náhodne vybratý dom. Zaklopala som a čakala či niekto otvorí a vezme si vás. Bolo to šťastie v nešťastí a oni vás prijali so slzami šťastia v očiach. Keď ste podrástli vrátila som sa na vás pozrieť. Bola som už vydatá a dobre zabezpečená pre prípad, že by si to vaši adoptívny rodičia rozmysleli a viac vás nechceli. Ale keď som nim prišla na návštevu mali z vás takú radosť, že neprichádzalo do úvahy aby mi vás vrátili. Odvtedy som vás zopárkrát zazrela a tešila sa, že ste si našli domov a rodinu," zakončila svoje srdcervúce rozprávanie.
Zachvátili ma všetky možné pocity od lásky k adoptívnym rodičom až po nenávisť k neznámemu dvojčaťu, ktoré ma takmer pripravilo o život.
Teraz som už vedela, že som rozhodnutá sa pomstiť. Potrebovala som už len dve informácie.
"Ako sa volajú a kde teraz bývajú?"


Skvělý! Musím teda přiznat (a stydím se xD), že ta slovenština mi občas dělá problémy, ale po přečtení těch pěti kapitol si začínám zvykat. :) Prosím, prosím, brzy další kapitolu, jsem napnutá jak kšandy. Heidy by mohla pěkně zabít svojí matku, za to co jí provedla si nic jiného nezaslouží, ale to samozřejmě nechám na tobě, já jsem akorát takovej malej vrahounek xD Poněkud jsem se rozkecala a když to tak po sobě čtu... Možná bych to radši měla smáznout...xD