close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 13. - Adunatio Sanguis 1/2

9. února 2010 v 8:32 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

13.


Voda. Ľadová masa tlačiaca naňho z každej strany ako obrovský zverák. Nemohol dýchať, nemohol sa hýbať, nemohol poriadne myslieť... Vedel, že je to smrť. Nič nebolo nikdy také jasné, nič nebolo také jednoznačné ako teraz.
Rosalie, prebleslo mu mysľou.
Aspoň, že je ona v bezpečí... Aspoň, že ona prežije.
Keby nebolo vody, povzdychol by si.
Nechcel zomrieť takto. Vedel, že raz sa to stane, no čakal, že to bude úderom meča, šípom, či, prinajhoršom, zaklínadlom. No nikdy ho nenapadlo, že zomrie takto. Vo vode.
Akoby to nebolo jedno, pomyslel si.
Áno, skutočne bolo jedno, ako zomrie.
Cítil, že do niečoho narazil, nevedel však do čoho. Do ruky mu vystrelila prudká bolesť; mal čo robiť, aby nevykríkol. V týchto podmienkach by to znamenalo okamžitú smrť utopením.
I tak mu však uniklo trochu kyslíka. V duchu zanadával.
Pokúsil sa zistiť, kde je hladina, no bol príliš slabý. Mal pocit, že posledné zvyšky sily spotreboval na záchranu Artemis.
Rosalie... Kde asi je? Je v poriadku?
Bol si tým istý. Videl, ako sa vyškriabala na breh, ako tam kľačala a vykašliavala vodu, ktorá sa jej dostala do pľúc.
Ale čo tí necromanceri? napadlo ho a on zacítil, ako sa mu hrdlo stiahlo strachom.
Tí sú predsa na druhej strane rieky. Na druhom brehu. A na Styx mágia nefunguje... Nemali sa ako dostať k Rosalie.
Nie, ona musí byť v poriadku. Určite je v poriadku.
Ale čo s ňou bude? Ako si sama poradí?
Bola neskúsená, nepoznala nástrahy Ríše, nevedela, ako sa správať k tunajším obyvateľom... A hlavne teraz, keď sa dostávali do miest to bolo najriskantnejšie.
Okrem toho, Rhiion na ňu vypísal veľmi vysokú odmenu. Pre niektorých až privysokú. A niektorí sú ochotní spraviť čokoľvek, aby tú odmenu dostali práve oni.
V duchu znovu zaklial.
Nie, nemohol si dovoliť umrieť, nie teraz. Nie, keď na ňom závisel život toho krehkého, aj keď neuveriteľne húževnatého stvorenia, ktoré nenávidí, keď sa mu povie, že je jeho život dôležitejší, ako životy ostatných. Hoci jej život skutočne dôležitejší je.

Bolo zvláštne, koľko sily mu myšlienka na ňu dodala.
Rýchlo sa obzeral pokúšajúc sa zistiť, ktorým smerom je hladina. Videl však len tmu. Len vodu.
Telo mu zaplnil zvláštny pocit beznádeje, no potlačil ho. Nemohol sa oddávať ľútosti. Nie teraz.
Znovu zaostril zrak, pátral po čomkoľvek, čo by mu mohlo naznačiť, kde sa nachádza vytúžený vzduch. A nakoniec to uvidel.
Slabý, krátky záblesk, ktorý by hádam obyčajný človek ani nepostrehol. On ho však zbadal.
Nevedel, či je tým smerom skutočne hladina, nemohol tušiť, či sa len bezhlavo neženie ešte hlbšie do smrtiacej náruče rieky. No musel to riskovať.
Otočil sa a silnými zábermi rúk a nôh sa začal pomaly prebojovávať smerom, ktorý mu naznačil záblesk.
Voda mu hučala v hlave, ohlušovala ho a oslepovala. Bolo mu jasné, že len vďaka tvrdému tréningu a upírskym schopnostiam sa ešte nezadusil. I tak mal však na mále.
Svetlo bolo čoraz silnejšie, čo ho naplnilo nádejou.
Nie veľkou, no i tak stačila na to, aby mu do žíl vliala ďalšiu silu, i keď si myslel, že je to už nemožné.
Poslednými dvoma zábermi sa konečne dostal nad hladinu. Zhlboka sa nadýchol tesne pre tým, ako ho voda znovu stiahla dole. Tentokrát sa jej však už nepoddal.
Snažiac sa zostať v zvislej polohe s hlavou smerom k hladine opatrne využíval riečne prúdy, aby sa dostal o čosi vyššie. Podarilo sa. Znovu sa vynoril rozhliadajúc sa okolo po niečom, čo by mohol využiť pri vyliezaní z vody. Nakoniec to našiel.
Kus skaly či hádam stvrdnutej hliny trčal asi pol metra nad riekou.
Pokúsil sa k nemu doplávať, no keď sa mu to napokon podarilo, prudká vlna ním hodila o breh, takže do skaly narazil hlavou.
Bolestne zastonal a zalapal po dychu, zatiaľ čo mu pred očami tancovali povestné hviezdičky. I tak sa však na poslednú chvíľu stihol zachytiť skaly, do ktorej pred chvíľou vrazil.
Bál sa, že by sa snáď mohol kameň odlomiť, no nestalo sa. Balvan tiaž jeho tela znásobenú náporom vody udržal. On však vedel, že nesmie zaspať na vavrínoch. Nič ešte nebolo vyhraté.
Znovu sa pokúšajúc využiť riečne prúdy sa kameňa zachytil pevnejšie a vyšvihol sa hore. Už-už sa zdalo, že pristane na suchej zemi, no nemal šťastie. Obzvlášť prudká vlna ho zmietla späť do rieky; ledva sa udržal skaly. V duchu tretíkrát zaklial; neodvažoval sa otvoriť ústa, keďže ešte stále hrozilo, že ho dravý prúd stiahne naspäť.
Zhlboka sa nadýchol pre prípad, že by sa tak stalo a opäť sa vyšvihol hore na kameň.
Keď už bol ako-tak mimo vody, balvan podomletý riečnym prúdom nebezpečne zapraskal, no neodlomil sa. On však vedel, že nemá veľa času. Rýchlo sa zachytil brehu. Obával sa, že pôda či azda tráva na ňom bude mokrá a on sa pekne krásne zvezie späť do rieky, no nestalo sa a on už o chvíľu úplne vysilený, vykašliavajúc tú trochu vody, ktorá sa mu dostala do pľúc kľačal na špinavej, no predsa tak krásne suchej zemi pod hviezdnatým nebom, ktoré mu zachránilo život.
To by sme mali, pomyslel si, zatiaľ čo sa postavil rozhliadajúc sa okolo. S potešením zistil, že je na tom istom brehu, na ktorý sa pokúšali dostať. A na ktorom bola aj Artemis.
Teraz ešte nájsť Rose.

Bol unavený, vyčerpaný z pokusov vyliezť na súš. Ruka mu brnela a zacítil, ako mu po spánku steká čosi teplé, čo určite nie je voda. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu krvi. Potichu zaklial. Neobával sa, že by bolo zranenie hlavy nejako vážne, to by bol cítil, no vedel, že krv by mohla prilákať neželanú spoločnosť. Ríša v noci je nebezpečná aj pre upíra.
Toto však bolo to najmenej, čo ho trápilo. Najdôležitejšia bola teraz Artemis.
Poobzeral sa okolo, pátral všetkými zmyslami po čomkoľvek, čo by mohlo predstavovať čo i len nepatrné nebezpečenstvo. Nenarazil však na nič. Krajina bola bezpečná a pokojná ako matkina náruč.
Zamračil sa. Nebol na takýto pokoj zvyknutý, bolo to preňho neprirodzené. Posledných dvadsať rokov žil hlavne v lesoch a tam číhalo nebezpečenstvo na každom kroku.
Teraz si však nemohol dovoliť zaváhanie, nesmel plytvať časom.
Sadol si na vlhkú trávu, skrížil nohy a zavrel oči. Vedel, že musí jednať rýchlo.
Hlavne sa sústrediť, pomyslel si.
Hlavne sa sústrediť. Žiadne pochybnosti. Sústredenie. Podarilo sa to prvýkrát, podarí sa to aj teraz.
Zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa vyčistiť si myseľ od zbytočností.
Desať sekúnd nádych, pätnásť sekúnd zadržať dych, dvadsať sekúnd výdych... bežalo mu v hlave a on sa postupne uvoľňoval. Jeho myšlienky boli čoraz pokojnejšie, čoraz mene zložité. Plávali okolo neho ako rieka bez začiatku a konca, no on ich nevnímal. Nesnažil sa ich pochopiť. Iba ich pozoroval. Akoby z diaľky. Z čoraz väčšej diaľky.
Tento postup ho naučil jeden necromancer. Bolo to dávno pred tým, čo sa k moci dostal Rhiion. Dávno pred tým, čo stretol Salvie. Dávno predtým, ako bolo vyslovené proroctvo. Dávno pred tým, než zistil, že práve Rosalie je Artemis.
Rosalie... Rosalie Anna Hardie.
Tejto jedinej myšlienke, myšlienke na ňu, dovolil naplniť jeho myseľ.
Predstavil si ju, do najmenšieho detailu. Každý kúsoček jej tváre, jej oči, nos, pery, každučký vlások, každú jednu mihalnicu. Nechal tú predstavu, nech ho naplní, nech ho ovládne. Sústredil sa na jeho krv kolujúcu v jej žilách. Jeho telo naplnil pocit príjemného tepla a on čakal, že ju zacíti, presne tak, ako minule. Že bude zrazu vedieť, kde je, že ju bude - vedený akýmsi zvláštnym vnútorným pocitom, či snáď nutkaním - neomylne nasledovať.
Nestalo sa.
Teplo sa nestratilo, no namiesto toho, aby vedel, kde je ho naplnil akýsi zvláštny pocit prázdnoty. Bolo to zvláštne, akoby sa vznášal, akoby ani nebol vo svojom tele. No neznepokojilo ho to.
Tento postup robil len druhýkrát, nemohol čakať, že sa mu podarí hneď. Ani minule to nešlo okamžite.
Znovu si vyprázdnil myseľ, znovu sa uvoľnil, znovu sa sústredil. Nedovolil jedinej myšlienke, aby ho vyrušila, aby odpútala jeho pozornosť od nej. Na čelo mu vyrazili kropaje potu, krv z temer zahojenej rany na hlave sa znovu spustila a stekala mu po ľavom spánku až na bradu, nechávajúc za sebou horúcu stopu. Nevzdával sa. Uprel sa na to dievča, na tú jedinú predstavu celou svojou bytosťou, celým svojím vedomím...
Zalapal po dychu, keď to pocítil. Akoby ho čosi vytrhlo z jeho tela a vlieklo preč. Dusil sa, bolo to horšie ako v rieke. Mal pocit, že mu vybuchne hlava...
Hnedý breh, zarastený riedkou trávou a zoschnutými kríkmi. Rieka Styx hučiaca a valiaca sa korytom. Červenovlasá postava ležiaca na zemi pred ním. Mokré vlasy rozhodené okolo jej hlavy ako vejár. Tvár bledá, no pokojná. Hruď zdvíhajúca sa v pravidelných nádychoch.
Spala. Ležala tam na brehu rieky smrti, uprostred divočiny a spinkala ako bábätko.
Keď ju uvidel, na okamžik stratil koncentráciu. Obraz sa začal rozostrovať. Sústredil sa, snažil sa upokojiť. Obraz bol znovu výrazný, no on vedel, že nie nadlho. Čoskoro stratí sily...
Rýchlo sa obzeral okolo v snahe zapamätať si čo najviac podrobností.
Hviezdy. Súhvezdie Leva na severe. Na juhu Morská panna. Hviezda Sidus. Kopec Rupes.
Západ... Čo je na západe?
Súhvezdie Lastovička. Na východe Gryf. V diaľke pláne Orcus.
Rieka.... Čo rieka?
Bola tu divoká. O čosi divokejšia ako na mieste, kde vyšiel na breh on. Hoci aj tam bol jej prúd poriadne dravý... Videl, že je rovná, netvorí žiadne záhyby.
Cítil, ako mu pomaly dochádzajú sily. Nebol na takéto spojenia zvyknutý. Boli to spojenia pre čarodejov, nie pre niekoho bez štipky magickej moci. Hoci... Nie je azda Adunatio Sanguis - Krvné puto tiež mágia? Nie je to tiež magické spojenie? Nikdy si však nemyslel, že by ho mohol využiť. Nikdy ho nenapadlo, že by niekomu daroval svoju krv. A už tobôž nie Artemis.
Obraz bol opäť nejasný. Znovu sa snažil napäť všetky sily a sústrediť sa, no tentoraz sa mu to nepodarilo. Cítil, ako sa mu teraz už priezračná krajina rozplýva pred očami. Cítil, ako ho niečo ťahá naspäť... Z úst mu vyšiel tichý ston, keď sa znovu prudko, nečakane a náhle vrátil do svojho tela. Zalapal po dychu a na čelo mu vystúpil ďalší pot. Zatočila sa mu hlava. Úplne vyčerpaný padol naznak a upadol do bezvedomia.


~*~*~


V spánkoch mu pulzovala tupá bolesť, no on ju nevnímal. Nevnímal ani zvláštne brnenie v pravej ruke. Len išiel. Už pol hodiny.
Noc sa pomaly chýlila ku koncu. Chladný, kovový svit hviezd mal o pár hodín vyblednúť, ustúpiť teplému zlatistému slnečnému jasu. A on len išiel.
Nevedel presne kam. Adunatio Sanguis nesklamalo; práve Krvné puto ho totiž neomylne viedlo, kládlo mu jednu nohu pred druhú.
V náručí držal čierny uzlíček zabalený do látky rovnakej farby.
Kleopatra síce bola zranená, no nijako vážne. Rana na labke bola v podstate len povrchová.
Pozrel na nebo.
Ešte mal čas. Ešte mal dosť času. Hviezdy stále žiarili, on mal stále svoju upírsku podobu. Ešte bol čas.
Kleopatra sa zamrvila a potichu zamraučala. Niečo jej pošepkal; nevedno čo, no zvieratko sa znovu upokojilo. Usmial sa.
Tá mačka mu trochu pripomínala Salvie, no predsa mal pocit, že s jeho bývalou priateľkou nemá temer nič spoločné. Cítil, že je viac prepojená s Rosalie a so samotnou Ríšou.
Rosalie... Práve ju hľadal. Práve ju musel stoj čo stoj nájsť.
Opäť sa zahľadel na nebo. Bolo temné a jasné zároveň; presne také, aké mu vyhovovalo.
Kráčal pomalými, pokojnými krokmi, úplne nehlučne. Nebolo počuť najmenší šuchot látky, zapraskanie vetvičky či zaškrípanie podrážky na drobných kamienkoch. Len ticho.
Všetky jeho zmysly boli napäté ako struna, pripravené zachytiť najmenšiu známku nebezpečenstva. Hoci doteraz nenarazil na nič podozrivé, nenechal sa učičíkať zdaním - s najväčšou pravdepodobnosťou klamlivým - pokoja. Vedel, že sa nesmie nechať.
Zafúkal jemný vánok, rozvial mu vlasy a odniekiaľ priniesol závan zvláštneho, sladkastého vzduchu. Vzduchu, ktorý on dobre poznal. Závanu smrti.
Okamžite zastal, akoby primrzol k zemi.
Jeho oči pozorne prečesávali okolie, uši vnímali každý, aj ten najtichší zvuk. Všade však vládlo ticho.
No nebolo to to pokojné, tiché ticho. Bolo to ticho, ktoré viselo vo vzduchu ako hustá omáčka a priam trhalo uši. Ticho, ktoré malo v sebe až hmatateľné varovanie. Varovanie, že v okolí číha nebezpečenstvo.
Chvíľu tam stál. Bez pohnutia, v tom ťažkom tichu ako živá socha.
Ďalší závan vzduchu znovu priniesol ten hnilobný zápach, ktorý ho pálil v nose a zároveň uspával.
Konečne sa pohol; potriasol hlavou a prinútil sa sústrediť.
Opäť čosi zašepkal mačke vo svojom náručí. Kleopatra ani len nemňaukla, schúlila sa do klbôčka a nehýbala sa.
Zavrel oči a sústredil sa. Podľa toho pachu vedel, že sú blízko. Príliš blízko. Znepokojilo ho to.
Ak by boli na druhom brehu rieky, kde podľa všetkého mali byť, nebol by ten zápach tak silný. Na to nebol dostatočný vietor.
Toto zistenie ho donútilo uvažovať nad tým, že sa dostali na druhú stranu.
To je predsa nemožné! pomyslel si. Na čele sa mu vytvoril malá vráska, ktorá dodala jeho výrazu zvláštnu hĺbku.
Brod je zaplavený, mágia tu nefunguje. Nemali sa ako dostať cez rieku.
To však nič nevysvetľovalo; práve naopak. Vyvstali pochybnosti, ktoré hlodali, akoby si chceli jeho mozgom preraziť cestičku. Ako malý, ľahko prehliadnuteľný červíček, ktorý však dokáže napáchať neuveriteľné množstvo škody.
No on vedel, že sa nesmie nechať vyviesť z rovnováhy. Dýchal čoraz pokojnejšie, čoraz tichšie. Sústredil sa na všetky zvuky v okolí. Na každé zapraskanie vetvičky, na každé zašumenie vetra, snažil sa zatlačiť hukot rieky do pozadia a upriamiť sa na čokoľvek nezvyčajné. Vedel, že oni sa dokážu skryť za akýkoľvek nenápadný zvuk; aj spievanie vtákov im dokáže poslúžiť na zamaskovanie slov. A tu, pri Styx, ktorá sa valila korytom ako lačný dravec, nebolo nič ľahšie.
Cítil, ako sa jeho zmysly zostrujú, vnímanie rozširuje. Dunenie rieky, šumenie vetra bolo zatlačené do pozadia, nepodstatné, klamlivé. A to dôležité bolo počuté.
Tichý šepot, príliš tichý na to, aby dokázal rozoznať slová, ľadový ako vody Styx, nepríjemne chrapľavý, pripomínajúci dunenie vĺn, za ktoré sa mal nepochybne skryť. Mal pocit, že ho už počul, no nebol si istý.
Ako sa ponáral do svojho vnútra, rozoznával ďalšie hlasy, ktoré sa vynárali z šepotu vetra, húkania sovy, šelestu suchej trávy ako prízraky, nejasné a predsa zreteľné. Rozplývali sa a znovu zoskupovali, tancovali v zvukoch noci.
Vráska na jeho čele sa prehĺbila, vrhla na jeho tvár zložité tiene. Zdalo sa, že sú živé...
Pocítil závrat, hlava sa mu prudko roztočila. Ledva sa udržal na nohách, keď postupne prenikal cez nočné maskovanie slov jeho nepriateľov. No ustál to. Vedel, že musí, že nesmie povoliť v koncentrácií, ak sa chce dozvedieť, kde sú. Čas ho tlačil, nebo bolo čoraz jasnejšie... Mal ešte niekoľko hodín, no i tak...
Zhlboka sa nadýchol a potlačil horúčkovité myšlienky. Teraz sa musel sústrediť na iné.
Hlasy v pozadí sa stávali čoraz jasnejšími.
Nedokázal rozoznať slová, no tóny áno. A to mu stačilo. Stačilo na to, aby rozoznal polohu nepriateľa, jednu z najzákladnejších vecí, ktoré musí človek i nečlovek v podobných situáciách vedieť. A on vedel.
Otvoril oči, prikrčil sa a ako tichý, rýchly a neviditeľný prízrak sa rozbehol krajinou. Vedel, čo musí spraviť.
Mal len dve možnosti.
Prvá bola, že sa pokúsi nájsť Rosalie. Teraz, s nepriateľmi za pätami, nepriateľmi, ktorí vedia - nerád to priznával - viac ako on, ktorí sú lepšie vybavení, ktorí majú viac možností, viac príležitostí. Musel by riskovať, že sa - ak sa už prebrala - s Rosalie minú, že on pôjde vpred, zatiaľ čo ona za jeho chrbtom padne do rúk nepriateľom.
Alebo druhá možnosť. Bude riskovať - hoci nie viac, ako vtedy ak by využil prvú možnosť - ba možno aj menej - a pôjde za nimi. Vypočuje to, čo budú hovoriť, vyčíta z ich tvárí či - ak mu bude Šťastena naklonená - myšlienok, čo nepovedia. Zistí, čo sa bude dať zistiť, domyslí si ostatné. A takto, zásobený tým, čo vedia oni, sa vydá hľadať Artemis.
Pri oboch možnostiach bude riskovať. No on si uvedomoval, že - hoci sa to možno nezdalo - v druhom prípade bude ten risk menší. A on sa rozhodol.
Rosalie zatiaľ bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí. Ani on poriadne nevie, kde sa Artemis nachádza. Len Adunatio Sanguis mu ukázalo cestu, prezradilo jej polohu. Oni Krvné puto využiť nemohli, teda sú šance - vzhľadom na ich počet - vyrovnané. Okrem toho sa spoliehal na to, že by dokázal v prípade nebezpečenstva zakročiť. A vedel aj to, že si nemôže dovoliť absenciu informácií; nie teraz.
Nie, už sa rozhodol. Rozhodol pre tú druhú možnosť.


~*~*~


Opatrne sa vyklonil, aby dovidel na jeho tvár. Už pred niekoľkými minútami si zložil kapucňu, čo by mu poskytovalo možnosť nahliadnuť do jeho myšlienok, nebyť toho, že mu bol otočený chrbtom. Až doteraz.
Zadržal dych a pohľad upriamil do jeho očí.
Boli modré, no vôbec nie tak, ako oči Rosalie. Tieto oči boli studené ako ľad a skôr vodnaté, než sýte. V čomsi mu pripomínali oči Salvie po tom, čo sa stala necromancerkou. Aj jej oči boli mrazivé. Mrazivé a neosobné.
Nesnažil sa zachytiť jeho pohľad; práve naopak. Vyhýbal sa mu, ako to len bolo možné.
Prižmúril oči...
,... sa to nesmie dozvedieť. Artemis, tá prekliata suka! Keby sa tu neobjavila, nebolo by toľko ťažkostí! Ak ju nenájdeme, bolo to všetko zbytočné. Holly mala pravdu, to dievča má viac šťastia ako rozumu. Nebyť toho prekliateho tajomného ochrancu, dávno nežije. Bodaj ho parom vzal!´

Rýchlo sa stiahol z mužovej mysle a tesne sa vyhol jeho pohľadu, ktorý by ho určite prezradil.
Holly? Kto je Holly? V čom mala pravdu? nakrčil nespokojne čelo. Znovu sa chcel ponoriť do necromancerových myšlienok, no nedostal príležitosť.
Vtedy sa totiž muž natočil, takže mu nemohol hľadieť do očí a nasadil si kapucňu. Skrytý votrelec zbystril pozornosť.
,,Pôjdeme," ozval sa chlap nepríjemným hlasom a prerušil tak hlásenie jedného z jeho - ako sa zdalo - podriadených.
,,Dvojka a trojka pôjdu po toku rieky. Štvorka a päťka opačne. Šestka a ja si berieme zvyšok.
Sedmička," otočil sa muž k poslednej postave skrytej pod plášťom. Bola nižšia a chudšia ako ostatné.
,,Ty zostaneš tu. Budeš dávať pozor na brod," - Brod? zarazil sa muž sledujúci všetko z úkrytu - ,,a ak by sa dialo čokoľvek, opakujem čokoľvek nezvyčajné, okamžite nás upozorníš. Rozumel si?"
Siedmy necromancer chcel niečo namietnuť, no desivý pohľad jeho veliteľa ho zarazil.
,,Áno, pane... !" hlesol.
,,Dobre. Nezabúdajte; ochromiť, ale nezabíjať! Je to jasné?!"
,,Áno, pane!" ozvalo sa zborovo. I tak však temní mágovia svoje volanie zamaskovali.
Sú dobrí, pomyslel si pozorovateľ.
Príliš dobrí... Do čerta! zaťal zuby a len tak-tak nevydýchol. Dokázal sa však včas ovládnuť.
Necromanceri sa zatiaľ rozdelili do určených skupín a rýchlo mizli v tieňoch. Mal šťastie, že jeho úkryt bol natoľko dômyselný, že ho nikto z nich nezbadal. Sám pre seba sa uškrnul.
Zjavne nie sú dostatočne dobrí, pomyslel si a v duchu ďakoval Sebastianovi.

Vietor zavial a jemne prehrabol svojimi studenými prstami suché vetvičky kríkov, v ktorých sa ukrýval. Vial proti nemu, smerom od posledného necromancera, ktorý mal strážiť brod.
Ďalší brod, zamračil sa a opatrne, aby náhodou nepohol niektorou z mnohých vetví, vytiahol spoza čižmy dýku.
Myslel som, že ten, cez ktorý sme prešli je jediný...
Opatrne a ticho ako tieň sa presunul bližšie k postave odetej v čiernom.
Komplikácie... Vždy sa vyskytnú nejaké komplikácie! zavrčal v duchu. Potom však túto myšlienku a jej podobné zaplašil. Potreboval sa sústrediť na niečo iné, a to na muža pred ním.
Niekoľkými krokmi, či skôr skokmi sa mu dostal za chrbát.
Vtedy však znovu zavial vietor. Od jeho chrbta. V duchu znovu zaklial.
Chlapík sa strhol a znehybnel. Rovnako ako aj on. Muž vytiahol meč.
Chvíľu tak stáli; necromancer prikrčený v bojovom postoji, on ako jeho tieň, taktiež nehybný, obaja očakávajúci akýkoľvek podnet k útoku.
Niekoľko dlhých minút sa nič nedialo. Potom chlap zložil zbraň.
To nie je rozumné, pomyslel si muž ukrytý pred jeho zrakom, sluchom a, vďaka vetru, ktorý mu znovu vial do tváre, aj čuchom.
Nemal by odkladať meč skôr, ako sa presvedčí, že mu nič nehrozí. Ako môže spraviť takúto základnú chybu?
Znovu sa primračil; niečo tu nehralo.
Po chvíli však takéto myšlienky zapudil. Má príležitosť a nesmie ju nevyžiť. Už sa nemusí zopakovať.
Opatrne a ticho sa prikrádal k neznámemu, keď mu znenazdajky pod nohou zapraskala vetvička. V duchu zahrešil do tretice a znehybnel.
Vtedy sa muž pred ním prudko obrátil; tak prudko, až mu spadla kapucňa a odhalila tak vydesenú tvár asi pätnásťročného chlapca.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Čteš u mě na blogu nějakou povídku?

Ano
Ne
Ne, ale přečtu si.
Nečtu povídky!

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 25. prosince 2010 v 22:31 | Reagovat

díky za tuto povídku, alespoň mám co ke čtení :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama