Zmeravel. Mladík chvíľu hľadel jeho smerom, potom sa otočil a pohľad upriamil na hustejšie húšte napravo od neho.
Čo to má, doparoma, znamenať?! Rhiion verbuje deti? pomyslel si mierne vyvedený z rovnováhy.
Chlapec pred ním sa obzeral a mimovoľne zatínal ruky do pästí. On zneistel. Situácia sa znovu skomplikovala; nedokázal ho zabiť, ako mal pôvodne v úmysle. Bolo to ešte len dieťa... A on deti nezabíjal.
No ak by som ho nechal tak, čoskoro by podal správu nadriadenému, a to by bola veľká prekážka. Šesť necromancerov... nakrčil čelo. Bola len jedna možnosť.
Mladík bol teraz na opačnej strane a prečesával krovie, ktoré tam rástlo hustejšie ako na mieste, kde sa skrýval on. Toto bol ďalší z trikov, ktoré používal na zamaskovanie sa; nikdy sa neschovával v najhustejšom kroví, pretože to bude prvé miesto, kde ho bude nepriateľ hľadať.
Prehodil si dýku do ľavej ruky; nechcel ju schovávať. Nevedel, či si ho chlapec nevšimne. A či už bol mladý alebo nie, mal za sebou určite aspoň základný necromancerský výcvik. Jeho neistotu spôsobovalo len to, že bol - podľa jeho mienenia - zrejme na svojej prvej misii. Ale ako by sa zachoval, ak by ho zbadal skôr, ak by mohol včas zareagovať, to nedokázal posúdiť. Preto si dýku radšej nechal v ruke.
Potichu našľapujúc sa prikrádal bližšie, zatiaľ čo sa chlapec znovu zahľadel jeho smerom. On bol však upír; nemohol ho zbadať.
Ten chlapec mu zvláštnym spôsobom pripomínal seba samého, keď bol ešte mladý. Mal dokonca aj rovnaké svetlé vlasy, hoci nie tak svetlé, ako on. Uškrnul sa. Áno, v niečom si boli podobní, až na to, že ich delilo niekoľko stoviek rokov existencie.
Chlapec sa mu otočil chrbtom, on sa prikrčil a skočil. Mladík ani nestačil zaregistrovať, kedy ho rukou v čiernej koženej rukavici udrel do spánku, a zviezol sa na zem. Muž ho zachytil skôr, ako stihol dopadnúť a jemne ho položil na udupanú hlinu.
Chvíľku zaváhal, no potom si s ním vymenil plášť. Mal už istý plán, ktorý by mu hádam mohol poskytnúť zopár desiatok minút času. Pohliadol na nebo. Do východu slnka zostávala ešte hodina.
Opäť pozrel na omráčeného chlapca a na okamih sa zarazil. Nato si kľakol a vsunul mu do čižmy svoju dýku.
Potom vstal, z menšej priehlbiny v zemi v kroví tesne pri spáde do rieky vytiahol Kleopatru a napriamil sa. Mačka sa natiahla a jemne mu olizla tvár. Ticho sa zasmial, poslednýkrát pozrel na nehybného mladíka, v duchu mu poprial veľa šťastia a ako nočný prízrak zmizol v tme.
~*~*~
Slnko už vyšlo a teraz mu neúprosne pieklo na hlavu.
Bol smädný, uvedomoval si, že od včerajška nepil. A v tejto horúčave bol tento fakt znepokojujúci.
Otrel si spotené čelo, no nezastavil sa, aby sa ovlažil v rieke. Ten chlapík, ktorého mal za pätami mu nedovoľoval sa zastaviť. Nedovoľoval mu spomaliť.
Pozrel na nebo.
Hodina.
Už hodinu ho sledoval, dýchal mu na krk.
Nebol dosť blízko, aby zaútočil či ho nejako inak ohrozil, no zároveň nebol ani ďaleko, čím mu neposkytoval dostatočný náskok.
Potichu zavrčal.
Ak ho bude aj naďalej takto sledovať, zavedie ho rovno k Artemis. A to nechcel.
Radšej to ukončiť skôr, ako sa dostanem k Rosalie, pomyslel si. Vedel, že nesmie strácať čas pokusmi zviesť ho zo stopy; v horách by to trvalo pár minút, no tu, na otvorenom priestranstve by mu to zabralo niekoľko hodín, ak nie viac. A takúto stratu času si nemohol dovoliť.
Zmenil smer a zamieril k rieke. Na mieste, kde bol breh dostatočne nízko si kľakol, napil sa a opláchol si tvár, krk a ruky. Potom položil Kleopatru do krovia, ktoré rástlo naľavo od neho a povedal jej, aby bola ticho. Mačka naňho uprela inteligentné oči a mňaukla. Pochopil súhlas a napriamil sa. Jeho prenasledovateľ bol blízko.
Otočil sa mu čelom, stiahol si kapucňu hlbšie do tváre a čakal.
Muž sa priblížil do dostatočnej vzdialenosti na to, aby v ňom spoznal Štvorku, chlapíka s orlím nosom, pichľavými sivými očami a červenými vlasmi. Muž sa ani len nepokúšal nejako maskovať, z čoho usúdil, že ho nespoznal. Neuvedomil si, že pred ním stojí jeho nepriateľ.
,,Čo tu robíš? Nemal si zostať pri brode a strážiť ho?" zavolal. Upír neodpovedal.
,,Hej! Niečo ti-," zarazil sa. Až teraz si uvedomil, že muž, s ktorým sa rozpráva, určite nie je sedmička.
Necromancerov výraz stvrdol, oči schladli. Teraz boli ako pichľavé kryštáliky ľadu.
,,Kto si?"
Aj jeho hlas bol chladný. Chladný a neľudský.
,,Nikto."
Upír si všimol vrásku, ktorá preťala mužovo čelo.
,,Fajn. Tak prejdime na ďalšiu otázku. Prečo máš na sebe plášť jedného z mojich spoločníkov?"
,,Povedzme, že som ho našiel."
,,Nebuď drzý! Pýtam sa ťa, ako si k tomu plášťu prišiel! A chcem vedieť pravdu!" precedil muž pomedzi zuby. Upírovi neušiel slabý záblesk v jeho očiach.
Pokúša sa prečítať moje myšlienky! došlo mu vzápätí. Zaťal zuby.
A práve teraz nemám schopnosti!
Prižmúril oči a donútil sa upokojiť. Vyčistiť si myseľ tak, ako ho to učili. Pravú ruku nenápadne presunul na rukoväť meča. Vedel, že necromancer môže po čase zistiť, kto proti nemu stojí. A potom... Potom budú slová zbytočné.
,,Ty sa asi tak ľahko nevzdáš, čo?"
Mužov hlas bol mrazivejší ako vody rieky Styx. A on sa ani nesnažil skrývať jasný zámer, ktorý prezradila jeho ruka na rukoväti katany upevnenej na jeho chrbte.
,,Potom to nemá nijaký význam, všakže? Nemá význam snažiť sa ti dostať do hlavy."
Upír mlčal.
,,Nie," odpovedal si chlapík, ,,nemá. A preto nemám na výber."
Tasil meč. Katana s ľahkým, priam až provokujúcim zacvendžaním opustila puzdro, zaleskla sa na jasnom poludňajšom slnku a oslepila.
Bola to krásna, majstrovsky vypracovaná zbraň. Ľahká, no smrtiaca. Človek, ktorý s ňou vedel narábať bol veľmi, veľmi nebezpečným súperom. A necromancer s ňou nepochybne narábať vedel.
No v upírovi našiel rovnocenného protivníka.
Ten taktiež vytasil meč. Druhá zbraň vrhla odlesky na krajinu okolo.
,,Skutočne nemám na výber."
Muž sa nechutne zaškľabil.
,,Ale veď ty sa poddáš. Ako všetci pred tebou."
Nemohol vidieť, ako sa upír pod kapucňou uškrnul.
Nemal by si si byť taký istý... pomyslel si. A zaútočil.
Zbrane sa zrazili. Oceľ zazvonila o oceľ.
Bolo vidieť, že necromencera tento neočakávaný útok zarazil, no rýchlo sa spamätal.
Zvrtol katanu v ruke a úder odrazil. Na nič nečakal a zaútočil pre zmenu on. Upír sa úderu vyhol, spravil polobrat a zaútočil mužovi na nechránený bok. Nepomohlo to.
Chlap odskočil, zvrtol sa a zaútočil z piruety.
Útok viedol popod upírovu natiahnutú ruku mysliac si, že ho tak zasiahne. Ten však spravil krok do boku a štvťobrat, takže meč síce pretrhol jeho plášť a košeľu, no jeho samotného nezranil. Ďalšia zrážka chladného kovu sprevádzaná spŕškou iskier.
,,Mal by si sa vzdať!" zasyčal muž, odskočil a zahnal sa.
,,Ozaj?"
Upír útok znovu odvrátil a odpovedal prudkým výpadom. Necromancer sa len-len vyhol.
,,A prečo?"
,,Pretože inak ťa zabijem, ty sukin syn!" zavrčal chlap a výpad odrazil.
,,A inak by si ma nechal žiť?" spýtal sa ho Darius posmešne.
,,Udelil by si mi milosť? O tom dosť pochybujem!"
Nie, on vedel, že necromancer by mu milosť neudelil. Zrejme by mu najskôr preliezol krížom-krážom všetky myšlienky a potom by ho zabil. A on zomrieť nesmel. On musel chrániť Rosalie. Za každú cenu.
,,Rosalie?!"
Upír zbledol. Na okamih zmeravel, no tentoraz ho to neohrozilo, pretože necromancer stuhol tiež.
,,Artemis?! To si ty?! Ty si ten... ten..."
Dočerta!!
Cítil, ako sa mu telom rozlieva strach. Vlastne to ani nebol priamo strach, ale skôr úzkosť. Čudný zvieravý pocit, ktorý ho na okamih naplnil a ochromil. Až potom, o chvíľu neskôr sa dostavil iný pocit, oveľa silnejší, oveľa intenzívnejší ako ten prvý.
Upír zaťal zuby a tvrdo odrazil necromancerov výpad. Zúril.
Ako mohol byť taký neopatrný?! Ako mohol?! Ako to, že si nedával väčší pozor?!
,,To ty... Tak to ty si ten tajomný ochranca! To kvôli tebe... Ty..."
,,Áno, ja!" zavrčal potichu a mrazivo.
,,A nedovolím tebe ani nikomu inému, aby jej skrivil čo i len jeden vlások!"
Jeho hlas bol teraz už len ľadovým šepotom. Ten pocit, keď si predstavil, že by sa jej niečo stalo... Nie, nemohol to dopustiť. Nesmel.
,,Zabijem ju! Zabijem teba a potom aj ju! A nič mi v tom nezabráni! Je to len hlúpe dievča! Dievča, ktoré sem nepatrí! Pôsobí len problémy, nič iné. Ríši by bolo bez nej lepšie!" vykríkol chlap zúrivo.
,,Ale ty tomu nemôžeš rozumieť. Nemôžeš rozumieť dôvodom toho všetkého. Nemôžeš pochopiť plány nášho vládcu. Nie s tvojou mysľou, s tvojím prízemným vnímaním. Rhiion je síce prísny, no chce pre Ríšu len to najlepšie. Nemôžeš vedieť... Ty to jednoducho nemôžeš vedieť. A preto musíš zomrieť. Všetci, ktorí nám stoja v ceste musia zomrieť. Inak to nejde."
Hlas muža, predtým tak zúrivý a zapálený bol zrazu chladný a neosobný, plný odhodlania. Upír sa mimovoľne striasol.
On sa nevzdá, pomyslel si.
Tak ako ja, aj on má dôvod žiť. Dôvod bojovať.
Zaťal zuby a na čele mu vyvstala vráska. Uvedomil si, že poraziť ho bude ťažšie, ako sa nazdával. Aj on mal totiž dôvod.
Súperi začali okolo seba úplne automaticky krúžiť. Obaja si uvedomovali, že tento súboj bude iný, ako ten predtým. Vážnejší. Tvrdší. Ani jeden sa totiž nemienil vzdať. Ani jeden nemohol ustúpiť. Slnko zašlo, rozprestreli sa tiene.
Meče opísali smrtiace polkruhy a zrazili sa. Oboch protivníkov tento náraz odhodil zopár krokov dozadu.
Necromancer sa stále pokúšal preniknúť do Dariusovej mysle, no upír už bol opatrnejší. Nedovolil jedinej myšlienke, aby prezradila jeho zámery.
Sily boli vyrovnané. Upír bol bez svojich schopností, no so skúsenosťami a silou perfektne trénovaného bojovníka.
Necromancer nechcel v boji používať kúzla. Chcel ho poraziť bez použitia mágie, svojimi vlastnými silami. No pravda bola taká, že on ani kúzla používať nemohol. Súperove rýchle pohyby a perfektné predvídanie okolností ho miatli. Okrem toho, na tomto chlapíkovi bolo čosi... Divné. Niečo, čo mu naháňalo strach. Bolo to v jeho očiach...
Necromancer sa donútil zatlačiť pocity do pozadia, zamknúť ich do časti mysle, do ktorej počas boja ani nepáchol. Úplne sa odosobnil, schladol. Triezva logika a vypočítavosť bolo to jediné, čo mu zostalo. Žiadne emócie.
No predsa tu bolo čosi... Čosi na tom mužovi...
Darius si vyčistil myseľ, upokojil sa. Tušil, čo sa asi odohráva v necromancerovaj mysli. Tušil, že teraz to bude ťažšie. Doteraz sa mu darilo miasť ho natoľko, aby nedokázal použiť mágiu. Poznal zmýšľanie temných mágov, ich spôsob vyhodnocovania situácie a používania kúziel. No teraz... Skutočne nevedel, ako dlho sa mu bude dariť odolávať a zamestnávať ho natoľko, aby nedokázal využiť svoje znalosti. Ako dlho...
,,Je načase, aby sme to ukončili!" zavolal necromancer. Upír len vážne prikývol.
Výpad, odrazenie. Pirueta, úkrok. Krok vpred, útok. Zohnutie sa, polobrat. Štvrťobrat, znovu odrazenie. Tváre protivníkov sa ocitli len kúsok od seba, súperi si hľadeli do očí, v ktorých sa zrkadlilo odhodlanie.
,,Zabijem ťa!" Ľadový šepot slov, ktoré by dokázali zmraziť krv v tele.
Znovu útok. Krv.
Darius zasykol a v duchu zaklial. Necromancerova zbraň mu presekla košeľu na ramene a prenikla až do mäsa. Rana bola hlboká a silno krvácala.
Jeho súper využil príležitosť a znovu zaútočil. Meč vyletel upírovi z ruky. Ten vyskočil, chytil ho do ľavačky a znovu zaujal bojový postoj.
Všetko sa opakovalo.
Pirueta, sek zhora. Úkrok, odrazenie...
Darius začínal byť vyčerpaný. Veľká strata krvi ho oslabovala.
Súboj sa pretiahol z niekoľkých minút na pol hodiny. Na oboch protivníkoch bolo badať známky vyčerpania. Ani jeden sa však nehodlal vzdať. Odmietali zložiť zbrane.
,,Zdá sa, že je s tebou viac roboty, ako som si myslel," zavrčal necromancer.
,,Na tvoju smolu, ja sa nemienim vzdať!"
,,To sme na tom rovnako," odvetil upír.
,,Alebo aspoň podobne. Ja sa totiž vzdať nesmiem!"
Necromancer sa uškrnul. Všimol si, že jeho protivník je vyčerpaný. Na zemi okolo boli kvapky a menšie kalúžky krvi. Košeľa na jeho ramene bola taktiež priam presiaknutá touto životodarnou tekutinou, ktorá mu teraz stekala aj po prstoch a rukoväti meča a kvapkala na suchú pôdu, ktorá ju žiadostivo pila. Necromancer sa čudoval, že sa jeho súper vôbec dokáže brániť.
,,Je načase to konečne skončiť!" šepol.
,,Zomri! A zomri s vedomím, že Artemis ťa bude o chvíľu nasledovať!"
Zahnal sa.
Darius sledoval, ako sa jeho katana so smrtiacim svišťaním blíži. Uchopil meč oboma rukami a nastavil ho tak, aby odrazil úder.
Zbrane sa zrazili a upír s tichým výkrikom odskočil dozadu. Z rany vyrazil ďalší pramienok krvi.
Necromancer sa opäť zahnal, no skôr, ako mohol jeho meč dopadnúť na Dariusovu nechránenú hlavu, povetrie preťal škrekot.
Obaja protivníci sa zarazili. Stŕpli.
Darius zamrel. Poznal ten škrekot. Poznal ho veľmi dobre.
Necromancer zrazu zastonal a chytil sa za hlavu. Predklonil sa, zaúpel. Katana mu vypadla z ruky. Zarazený upír tam len stál a sledoval, ako sa jeho protivník oboma rukami drží za spánky a prerývane oddychuje. Až keď sa spamätal, donútil sa upokojiť. Na okamih zavrel oči.
V mysli sa mu vynorila Rosalina tvár.
Nie, pomyslel si.
Nesmiem prehrať. Nesmiem sa vzdať. Teraz nie!
Zaujal bojový postoj a pevnejšie uchopil zbraň.
Nie, on už sa predsa rozhodol. Rozhodol a nemienil nemý sľub daný samému sebe a svojej rodine porušiť. To im predsa sľúbil, že bude Artemis chrániť! Im mlčky prisahal, že v prípade núdze dá za jej záchranu hoc aj vlastný život! Im prisahal, že ju dovedie bezpečne až na koniec jej cesty! Že ju bude sprevádzať a chrániť! Aj za tú najvyššiu cenu! Bolo to v záujme nielen ich, nielen jeho, ale aj celej Ríše. Nemohol takto zlyhať!
Zhlboka sa nadýchol, vydýchol a donútil sa upokojiť, vyčistiť si myseľ.
Bolo to síce ťažšie, o dosť ťažšie, ako predtým, no on už zažil aj horšie veci.
Necromancer sa opäť napriamil. Bol naštvaný.
Uvedomoval si, že takto nechtiac poskytol svojmu protivníkovi čas na odpočinok. A keď pozrel do jeho chladných, odhodlaných očí pochopil, že aj táto chvíľka mu stačila na načerpanie nových síl. V duchu zaklial.
To si s tým sprostým vtákom nevedia poradiť sami?! zavrčal v duchu, no neodvážil sa neuposlúchnuť rozkaz. V tomto ohľade bol jeho veliteľ nekompromisný. Tresty tvrdé. A bolestivé.
,,Zdá sa, že budeme musieť túto menšiu výmenu názorov ukončiť," poznamenal. Sledoval, ako výraz jeho protivníka schladol a zostražitel.
Necromancer sa v duchu uškrnul.
Ten chlap naozaj nie je hlúpy, pomyslel si, zatiaľ čo v duchu hľadal správne zaklínadlo.
,,Môj nadriadený ma totiž povolal kvôli istej neodkladnej záležitosti. Takže ma, prosím, ospravedlň," uškrnul sa. Upír pevnejšie uchopil meč.
,,Bohužiaľ, obávam sa, že tá neodkladná záležitosť bude musieť počkať," povedal potichu, uskočil a bleskovo zaútočil.
Necromancer sa úderu na poslednú chvíľu vyhol, zvrtol sa a vypálil čierny prúd temnej energie svojmu protivníkovi rovno do srdca.
Upír nestihol ani len vykríknuť, zalapal po dychu a spadol na zem. Nehýbal sa, z úst mu vytekal pramienok krvi.
Necromancer naňho chvíľu hľadel.
Škoda, že sme tú hru nemohli dohrať do konca... pomyslel si, otočil sa a rozbehol preč.
~*~*~
Srdce mu bilo pomaly, z posledných síl. Cítil, ako ho opúšťajú sily. Nemohol sa hýbať, vedel, že umiera. Chcel vstať, ísť zachrániť Rosalie, no nemohol. Nemohol robiť vôbec nič.
Ten pocit bezmocnosti ho ubíjal. Už druhýkrát za tento deň. Druhýkrát za jeden jediný deň umieral. Strácal najdôležitejší dar, aký mu bol daný. Svoj život.
Nadýchol sa. Išlo to ťažko. Príliš ťažko.
Bolestivo pociťoval každý jeden úder srdca.
Chcel sa znovu nadýchnuť, zásoba kyslíka sa stenčovala, no tentokrát mu to nebolo dopriate.
Aspoň zomriem v boji, pomyslel si a v duchu povzdychol. Inak než v duchu to nedokázal.
Len tam ležal a pomaly sa lúčil so všetkým, čo poznal, čo mal, keď zacítil na tvári dotyk niečoho zamatovo jemného a teplého.
Kleopatra, bleslo mu mysľou.
Ty si prišla...
Zvieratko sedelo pri jeho hlave a drobným jazýčkom mu olizovalo čelo.
Potom vstalo, prešlo k jeho hrudi a malou hlávkou sa jej dotklo na mieste, kde mal srdce.
Upírovým telom prešiel prúd čistej energie. Rozlieval sa do každej žily, tepny, do každej bunky, aby sa nakoniec usadil v jeho srdci. To začalo biť s novou vervou, akoby sa snažilo odčiniť, dobehnúť to, čo zameškalo.
Zvláštne teplo, ktoré cítil a príval sily ho donútil otvoriť oči.
Kleopatra už opäť sedela pri jeho hlave. Modré oči jej žiarili, kožúšok sa temne leskol.
Keď upriamil svoj pohľad do jej očí, zvieratko zapriadlo, natiahlo krk a oblizlo mu tvár. Zasmial sa.
Pokúsil sa pohnúť. Išlo to.
Posadil sa a rozhliadal okolo. Nakoniec stočil svoj zrak k mačke.
,,Ty si mi zachránila život..." šepol fascinovane, keď si uvedomil, čo sa vlastne stalo.
Kleopatra zamraučala a obtrela sa mu o bok.
Zobral ju do náručia a vďačne jej vtisol bozk do hodvábnej srsti.
,,Ty môj malý chlpatý anjel," zasmial sa úľavne tesne pred tým, než vstal.
,,A teraz ideme zachrániť tvoju majiteľku!" vyhlásil.
V jeho hlase bolo opäť to odhodlanie.
Vedel, že nesmie strácať čas. Pozrel na nebo. Stále bolo zakryté vrstvou sivých mračien.
Zdá sa, že bude pršať, pomyslel si.
Zavrel oči a sústredil sa. Už po niekoľkých sekundách sa mu podarilo nadviazať spojenie s tou časťou jeho samého, ktorá bola prepojená s Rosalie, s jej krvou. Mal silné podozrenie, že to má na svedomí Kleopatra.
Otvoril oči, pevnejšie sa zabalil do plášťa a vďačne pozrel na mačku. Potom sa zvrtol a bežal smerom, ktorým ho viedlo jeho podvedomie. Ktorý mu ukazovalo Krvné puto.
Adunatio Sanguis.


