14.
Hviezdy. Všade okolo mňa boli hviezdy.
Leskli sa ako tisícky diamantov vybrúsených do tých najčarovnejších tvarov. Jagali sa, žiarili a lákali. Lákali ma k dotyku.
Natiahla som k nim ruky. Boli čoraz bližšie a mňa sa opäť zmocnil ten zvláštny pocit čistého, nefalšovaného šťastia.
A keď som sa vnorila medzi prvé hviezdy, znovu som zacítila tú zvláštnu lásku, radosť. A zase som to nevedela identifikovať. Pretože skôr, ako som mohla zistiť o čo ide, ma obostrela temnota.
Tá zamatová, teplá čerň...
Zavrela som oči a nechala ju, aby mi vyplnila telo, srdce aj myseľ...
~*~*~
Slnko už bolo vysoko; mohlo byť tak desať, nanajvýš jedenásť hodín. Slabý, no predsa prekvapujúco studený vietor mi rozvieval vlasy a myšlienky. Nedokázala som sa sústrediť, nech už som svoj mozog namáhala akokoľvek som chcela. Povzdychla som si.
Tak málo stačilo a všetko sa to mohlo skončiť. Tak málo a mohla som byť sama, mohla som byť mŕtva. Bolo skutočne šťastie, že som sa dostala z tej rieky, že ten chlapík pri Styx nebol necromancer, že ma ten druhý necromancer nezabil.
Stačilo tak málo...
Pokrútila som hlavou a znovu si povzdychla.
Toto sa už nesmie zopakovať... pomyslela som si. Zavial vietor.
Už nikdy nesmiem vystaviť nebezpečenstvu ľudí, ktorých... Na ktorých mi záleží.
,,Zastavíme?" ozvalo sa mi znenazdajky za chrbtom, takže som sa trochu mykla.
,,Prepáč, ak som ťa vystrašil."
Tomu vážne nič neujde, skonštatovala som v duchu.
,,Nie, to je dobré."
,,V poriadku."
Rovnako ako ja, aj Darius celú cestu mlčal. Ani jeden z nás nemal náladu na rozhovor. Udalosti uplynulých hodín spôsobili, že sme boli ponorení každý do svojich vlastných myšlienok. Potrebovali sme si to dať v hlave do poriadku. Aspoň ja som to potrebovala.
Kleopatra...
Toto meno mi už po niekoľkýkrát vyvstalo v mysli a zakaždým rozvírilo nespočetné množstvo otázok. Otázok, na ktoré som nepoznala odpovede. A nebola som si istá, či ich chcem poznať.
Ako mohla mačka poraziť temného čarodeja?
Spomenula som si na deň, kedy som ju našla. Ako tam sedela a mykala končekom chvosta... Taká nevinná mačička...
Ale ako sa mi dostala do kúpeľne, keď som si bola istá, že som zamkla... ?
Vtedy som si myslela, že bola v kúpeľni ešte predtým, ako som do nej vošla. Ale keď som sa tak na to pozerala spätne... Nemohla tam byť. Všimla by som si ju. Alebo nie... ?
A prečo ju Salvie nevidela? Prečo ma pred ňou Kleopatra varovala? A ako je možné, že so mnou dokázala tak komunikovať len tým, že ma poškriabala?
Príliš otázok. Príliš nejasností. Príliš...
Zavrela som oči a oprela sa chrbtom o Dariusa.
Bolo to zvláštne, no po tom, čo ma našiel stačilo jediné zapískanie a behom piatich minút sa pri nás objavil Diavolo.
Ten kôň ma asi nikdy neprestane prekvapovať... a nie je jediný.
Znovu som oči otvorila a vrátila sa myšlienkami späť ku Kleopatre.
Prečo ju Salvie nevidela? Bolo to tým, že bola necromancerka? Ale prečo ju nevidel ani Darius?
Je možné, že preto, lebo bol pod jej mocou. Ale, preboha, veď je to mačka... !
Myšlienky. Myšlienky, myšlienky, myšlienky... Nemohla som sa ich zbaviť. Už ani vietor nepomáhal.
,,Darius?"
,,Hm?"
,,Čo... Čo si myslíš o Kleopatre?"
Upír mlčal. A ja som tak veľmi chcela poznať odpoveď...
,,Neviem. Naozaj neviem. Popravde, myslel som, že práve ty by si jej mala rozumieť najlepšie. Ty si ju predsa našla, nie? To s tebou bola prepojená."
No ja som ju najlepšie nepoznala. Práve ja som toho vedela najmenej. A to ma frustrovalo.
,,Teoreticky áno, ale... Ja o nej nič neviem. Zachránila mi život, a... Panebože, hovoríme tu o nej ako o nejakom človeku. Je to predsa mačka!" zasmiala som sa nervózne.
,,Obyčajná mačka..."
S povzdychom som opäť zavrela oči.
,,Som unavená... Unavená z toho všetkého, z tých otázok... Mám pocit, akoby sa na mňa všetko valilo a ja som strácala pevnú pôdu pod nohami. Akoby sa to so mnou prepadalo... a ja som strácala kontakt s realitou." Ak som vôbec niekedy nejaký mala, napadlo ma vzápätí. Darius si povzdychol.
,,Ja viem. Viem, ako sa cítiš. Ale neboj sa. Čoskoro sa to všetko skončí a ty sa vrátiš domov."
Domov... Kde je vlastne domov? napadlo ma odrazu.
Kde je domov, keď som mŕtva? Kde je to? A kam pôjdem, keď sa to všetko skončí? A skončí sa to vôbec? Alebo nie... ? Alebo tu budem blúdiť, pokiaľ nezomriem? A čo bude, keď zomriem aj tu? Čo bude potom? A som vlastne v mojom svete mŕtva... ? Alebo je to len veľmi dlhý a príliš realistický sen?
Myšlienky sa mi vyrojili závratnou rýchlosťou ako roj ôs. A bodali a bodali...
,,Varovať? Pred čím?"
,,Pred tebou."
Pred tebou...
Predo mnou. Pred čím predo mnou?
Otázky. Stále len otázky...
,,Darius... ?" ozvala som sa váhavo.
,,Áno?"
,,Bojím sa..."
Áno, bojím sa.
Darius ma pevnejšie objal okolo pásu a privinul k sebe.
,,Som tu."
Áno, si tu... Vždy si tu bol. Vždy...
,,Ja viem... Ďakujem. A... prepáč," hlesla som napokon. Tieto moje výlevy či záchvaty plaču ho už museli unavovať.
,,Nemusíš mi ďakovať. A ospravedlňovať sa už vôbec nie," usmial sa. Nevidela som to, no počula som to v jeho hlase. Bol vždy akýsi... mäkší, jemnejší, keď sa usmieval. No i tak by som rada videla jeho smiech. On bol vždy krásny, keď sa smial... Zarazila som sa.
Na čo to zase myslíš?! napomenula som sa trochu vykoľajene a cítila som, že sa červenám.
Bože, dievča, tieto myšlienky ťa raz privedú do poriadnej šlamastiky... Alebo aspoň do hlúpej situácie, skonštatovala som v duchu.
Chladný vietor mi opäť rozvial vlasy. A odvial myšlienky na domov... No i tak som vedela, že sa vrátia.
Raz sa určite vrátia...
~*~*~
Rad ľudí, ktorý z diaľky pripomínal roj mravcov, mi teraz pripadal ako prílivová vlna. Vlna, ktorá sa nezadržateľne valila a zmietla všetko, čo jej stálo v ceste. Neúprosne. Ničivo. A ja som sa v tej vlne topila.
Keby nebolo Dariusa, asi by som to nezvládla. Nikdy som nemala problémy zorientovať sa v dave, ale po tom, čo som strávila dva mesiace v horách, len s uzavretou skupinou ľudí, nebola som si príliš istá. Mala som pocit, že sa ma zmocňuje klaustrofóbia.
Diavolo šiel pokojným, vyrovnaným krokom. Darius zrejme tiež nemal problém sa tu vyznať. A pritom tiež prežil posledných dvadsať rokov prevažne v horách.
Aj keď... nemusí to tak byť, pomyslela som si vzápätí.
Veď Lina hovorila, že veľa cestoval...
Zamyslela som sa. A uvedomila som si, ako málo toho o ňom viem... Že o ňom vlastne neviem nič.
Ale prečo?
Prečo? Prečo práve mne zostáva väčšina vecí utajená? Prečo práve ja toho viem najmenej? Ja, ktorá by som mala poznať Ríšu a jej obyvateľov najlepšie?
Ha, iste, že nemôžem Ríšu poznať. Veď som tu len štyri mesiace!
Štyri mesiace. Štyri. Ten čas bol zarážajúci.
Áno, ale keď som si to tak zhrnula...
Dva mesiace strávené v dedine u Darena a Lill. Dva týždne v zámku. Ďalšie dva týždne, počas ktorých sme putovali cez lesy. Dva týždne u Salvie. Asi dvadsať dní na ceste sem.
Ale aj tak... Štyri mesiace v cudzom svete...
Vôbec mi to tak nepripadalo. Ten čas, čas strávený tu ubiehal neskutočne rýchlo. Tak rýchlo, že som si to ani nestihla uvedomiť. Nestihla som smútiť nad svojím svetom.
A pritom... Pritom ma myšlienky naň neustále prenasledovali. Prenasledovali a prepadali v tých najneočakávanejších okamihoch. Vtedy, kedy mi to najviac ubližovalo. Kedy mi moja rodina a tých pár priateľov chýbalo najviac. Akoby si schválne vyberali túto dobu, aby mi spôsobili čo najväčšiu bolesť. A v tých okamihoch... V tých okamihoch som túžila po tom, aby som sa vrátila. Vrátila do sveta, ktorý mi spôsobil toľko utrpenia.
Aby som sa vrátila domov.
Ale ja sa nemôžem vrátiť, pomyslela som si vzápätí.
Nie, kým nedokončím svoje poslanie. Kým nezachránim Ríšu. Kým nepomstím svojich priateľov.
Kým nezabijem Rhiiona.
Tá myšlienka tu bola stále, no doteraz bola skrytá, doteraz som si ju akosi neuvedomovala. No teraz sa vynorila, z čista-jasna ako duch, ktorý ma vydesil.
Ja musím zabiť Rhiiona! Zabiť!
Až teraz som pochopila. Pochopila, že moja cesta po Ríši bude plná utrpenia, bolesti, smrti.
No ja som to nechcela, nechcela som pôsobiť bolesť! Nechcela som zabíjať!
Už si predsa zabila, ozvalo sa mi v hlave a ja som stuhla.
Zabila... A budeš zabíjať znovu a znovu. Musíš, ak chceš prežiť. Musíš, ak chceš ochrániť tých, na ktorých ti záleží. Musíš sa s tým vyrovnať.
Vyrovnať. Ja sa s tým ale nechcem vyrovnať! Nechcem brať ľudské životy, nemám na to právo! Nikto nemá právo vziať život!
A ako chceš potom ochrániť ostatných? Tvojich blízkych? Priateľov? Celú Ríšu? Ako chceš ochrániť Dariusa?
Zarazila som sa.
Dariusa? Darius nepotrebujem moju ochranu. Vie sa o seba postarať sám.
A vieš ty vlastne, koľko mu toho dlžíš? Už trikrát pre teba riskoval svoj život. Dvakrát pri tom skoro umrel!
Zamrela som.
Myslíš, že ťa bude ochraňovať večne? Myslíš, že bude žiť večne? A čo ak nie? Čo ak to budeš ty, kto ho bude musieť zachrániť? Budeš zabíjať? Si ochotná preňho riskovať viac, ako len svoj život? Si ochotná preňho riskovať svoju dušu?
Sedela som tam šokovaná svojimi vlastnými myšlienkami. Šokovaná tým, čo mi hovoril ten temný, desivý hlások v mojej hlave. Šokovaná pravdivosťou tých slov. A desiaca sa odpovedí na jeho otázky.
Ja... Ja som len...
Uvedom si, kto si. Uvedom si, čo musíš urobiť pre ochranu iných. Uvedom si, čo je tvojou povinnosťou. A zmier sa s tým. Čím skôr to spravíš, tým jednoduchšie to pre teba bude. Ver mi.
Hlások v mojej hlave zmĺkol a viac sa neozval. Zanechal ma zmätenú, vydesenú... a s pocitom, ktorý som nevedela definovať. No tisli sa mi pri ňom slzy do očí.
Zmieriť... ? Zmieriť s tým, že budem zabíjať... Zabíjať... ľudí.
Dostala som strach. No nebol to ten tradičný druh strachu. Nebolo to to zdesenie, ktoré som cítila, keď som hľadela, ako dedinu za mojím chrbtom pohlcujú plamene. Nebol to ten strach, ktorý sa objavil, keď sa pri mne z ničoho nič objavil Tieň.
Tento strach bol iný ako čokoľvek, čo som doteraz zažila. Bol to strach zo mňa. Prvýkrát som sa bála seba. Toho, čím by som sa mohla stať. Čím sa zrejme budem musieť stať.
Monštrom.
Monštrom, ktoré zabíja ľudí.
V mojom svete by sa nič také nestalo. Tam by som nikdy nemusela zabiť, pomyslela som si.
V mojom svete... Mojom...
Zavrela som oči, aby som zahnala slzy.
Odmietam sa zmieriť... napadlo ma vzápätí.
Odmietam sa zmieriť s tým, že by som mala opäť zabíjať. Že by som mala brať život... odmietam!
Strach ustupoval do pozadia, ako som si postupne uvedomovala, že by som to mohla zvládnuť. Mohla by som dokázať prejsť tým všetkým bez zabíjania.
Ale čo Rhiion? ozvalo sa mi znovu v hlave.
Teraz sa tým nebudem zaťažovať. Nebudem nad tým premýšľať.
Odkladaním sa problémy nevyriešia, ozval sa hlások opäť.
Viem, odpovedala som.
Ale ja žijem pre prítomnosť. Neviem, čo sa stane. Netuším, ako to dopadne. Ja... Je možné, že sa toho nedožijem. Je možné... čokoľvek. Nemôžem sa tým teraz trápiť. Nemôžem odpútavať pozornosť od prítomnosti. Nemôžem si dovoliť to robiť. Preto... Preto nad tým teraz nechcem rozmýšľať.
No keď budem musieť, postavím sa tomu čelom, rozhodla som sa.
Pokiaľ sa tomu budem musieť postaviť... tomu monštru, ktoré sa vo mne, ktoré sa v nás všetkých skrýva... spravím to. A nebudem to odkladať.
Hlások už nepovedal nič.
Vedela som, že to bude ťažké. Keď sa tomu všetkému budem musieť postaviť.
Doteraz som všetko odkladala. Myšlienky na rodinu, úvahy o mojej smrti, toto... No doteraz som nebola pripravená o tom uvažovať.
Ale raz... A možno to nie je tak ďaleko... Raz sa tomu postavím čelom. A zvládnem to. No teraz... Teraz sa musím sústrediť na svoju úlohu, pomyslela som si, zatiaľ čo som sledovala, ako sa pomaly približujeme k bráne.
Teraz si nesmiem dovoliť pochybnosti či strach. Nie pri vstupe do jamy levovej. Nie teraz, keď ideme do Cabecery!
,,Si v poriadku?" ozval sa upír za mnou potichu.
,,Čože... ? Eh, áno, som v pohode!" usmiala som sa, aj keď som vedela, že to nemôže vidieť.
,,Dobre," zašepkal mi do ucha.
,,Nezabudni, na čom sme sa dohodli." V jeho hlase som započula smiech.
No príliš som si ho nevšímala. Prekvapila ma totiž jeho náhla blízkosť.
Cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce a do líc sa mi nahrnula krv.
Mala by som naňho takto reagovať... ? napadlo ma úplne mimovoľne.
Ale iste. Je to predsa veľmi pekný chalan, nie? Je jasné, že sa ti páči! ozval sa znovu ten protivný hlások.
Tak to nie je! vykríkla som v duchu. No keď som sa nad tým tak zamyslela...
No... možno... trošku, pripustila som napokon.
A je to naozaj len trošku? Nie je v tom niečo viac? ozvalo sa znovu uštipačne.
Tak to teda nie! protestovala som rázne.
Je to môj ochranca a spoločník! Zachránil mi život! Je jasné, že ho mám rada. Ale nie je v tom nič viac!
Len aby...
Och, sklapni! zahriakla som ho.
Sakra, aby som ešte začala byť schizofrenická... napadlo ma. Zavrtela som hlavou a zahnala tak myšlienky na schizofréniu... a Dariusa.
~*~*~
Hradby boli hrubé, vystavané z mohutných dubových brvien spevnených kameňmi. Bolo mi jasné, že by tak ľahko nepadli. Aj na domoch bolo poznať, že toto nie je malé mesto. Väčšina bola z kameňa, až na niekoľko chudobnejších chalúp v zastrčených častiach. Domy tesne pri múroch boli pod úrovňou hradieb a postavené tak, aby sa z ich striech dalo pri prípadnom útoku dobre strieľať a aby ich horiace šípy nemohli zapáliť. Celé mesto, všetky domy či spleti uličiek boli navrhnuté tak, aby sa dali čo najlepšie brániť.
To bola pôvodne pevnosť, teraz kráľovské mesto a zároveň mincovňa Cabecera.
To, že toto miesto je naozaj dôležité, dokazoval už konvoj stráží pri jednej zo štyroch brán otočených na štyri svetové strany, ktorou sme vošli spolu s menším davom ostatných pútnikov, kupcov či remeselníkov. Zachvela som sa a primkla sa bližšie k Dariusovi, keď nás jeden zo strážcov zastavil, požiadal o mýto a spýtal sa, za akým účelom ideme navštíviť mesto. Zatiaľ, čo mu Darius vysvetľoval dôvod - samozrejme falošný - nášho pobytu v Cabecere, ja som, s hlavou schovanou pod kapucňou, aby ma náhodou niekto nespoznal, pohľadom preskakovala z jedného strážcu na druhého.
Prvé, čo mi padlo do oka bolo, že sú úplne iní, ako tí šiesti muži z Aldei.
Možno mali rovnaký odev či výzbroj, no ich postoj, správanie sa a celkový zjav sa od vojakov z Aldei líšil asi tak, ako sa železný prsteň líši od strieborného.
Títo muži boli očividne výborne vycvičení, disciplinovaní a odhodlaní pre svoju vec položiť hoci aj vlastný život. A potom som sa na okamih - skutočne len na maličkú chvíľku - stretla s pohľadom jedného z nich. A zamrazilo ma do morku kostí.
Oči toho muža boli prázdne; prázdne a neskutočne hlboké. Ako studne, do ktorých keď niečo spadne, nemá to šancu byť opäť vylovené. Ako vody rieky Styx.
A vtedy som to pochopila; vtedy som pochopila tú temnotu, ktorá sa nachádzala v srdci každého z obyvateľov Ríše. Tú prázdnotu, bolesť, strach.
Bolo to ako jed, ktorý sa pomaly rozširuje v organizme a napáda jednu bunku za druhou, pričom o tom človek ani nevie. A keď sa jedného dňa zobudí a pozrie na slnko, uvidí oveľa viac tieňov. Nebo prekryje čierny mrak a on zabudne... Zabudne na krásy sveta. A bude vidieť len tmu.
Teraz som pochopila, prečo Lill a Daren hovorili, že sú jednými z posledných, čo vzdorujú. Že sú jednými z mála, ktorých duše sú ešte čisté.
A vtedy sa v mojom vnútri rozhorel zvláštny oheň.
Oheň, ktorý ma spaľoval, postupne zapĺňal moje vnútro a pohlcoval ma.
Oheň, ktorého jas zatienil svetlo hviezd, ktorý prevýšil krásu samotného slnka.
Oheň, ktorý lámal svetlo v miliónoch odleskov jasnejších, než by dokázal ktorýkoľvek diamant.
Oheň, ktorým sa vo mne zrútila ďalšia brána, ktorá mi zabraňovala vzlietnuť.
Oheň, ktorý som nedokázala uhasiť, oheň, ktorý ma nútil zodvihnúť hlavu a hrdo pozrieť do tých prázdnych očí. Ktorý ma poháňal vpred, do zeme elfov, kde som túžila dokončiť výcvik, aby som mohla poraziť Rhiiona.
Aby som sa mohla postaviť temnu. Tej dusivej temnote, ktorá sa skrýva v každom z nás, ktorá tlie a spôsobuje nočné mory. Temnote, ktorá nesie tisíc mien, ktorá má tisíc podôb.
Pochopila som, že Ríša je touto temnotou presiaknutá. Je v každom steble trávy, v každom závane vetra, v každom západe slnka... Nachádza sa v každej kvapke krvi, v každom srdci, v každej mysli.
Všade.
Každý ju má v sebe. No niektorí dokážu vzdorovať. Dokážu sa jej postaviť. A vtedy som si uvedomila, že práve to je to, čo robia zle. To je to, čo ich uvádza čoraz hlbšie do zúfalstva a agónie. To je to, čo pochováva ich myšlienky v beznádeji. To je to, čo spôsobuje, že sa utápajú v strachu, že ich raz tá temnota ovládne, že im zatieni rozum.
A práve týmito myšlienkami sa prepadajú čoraz hlbšie a hlbšie...
Pochopila som, čo musia spraviť.
Uvedomila som si, že Rhiion nie je to, čo musím poraziť.
Rhiionova moc totiž spočívala práve v tom. V tom, že ľudí vydesil, donútil ich pochybovať o svojej sile a tým zväčšoval temnotu v ich srdciach. A tak ich ovládal. Strachom.
On nebol strojcom temnoty, bol jej poslom. A ja som si uvedomila, aký obrovský je v tom rozdiel.
A pochopila som ešte niečo.
Že ľudia by sa nemali tej tme, tej temnote vo svojich srdciach brániť. Mali by ju prijať.
Pretože len ak ju prijmú, dokážu ju pochopiť.
Pretože len ak ju pochopia, dokážu ju vstrebať.
Pretože len ak ju vstrebú, dokážu ju ovládnuť... bez toho, aby ich ovládol strach.
Pretože len ak oni absorbujú temnotu zabránia tomu, aby temnota absorbovala ich.
No konečne si na to prišla, ozvalo sa mi v hlave.
Konečne si to pochopila.
Uškrnula som sa.
Áno, konečne som pochopila, o čo tu ide. No taktiež som si uvedomila, aká ťažká je moja úloha. Čo všetko mám ešte spraviť. Ako ďaleko je cieľ mojej cesty.
No preto som tu, pomyslela som si.
Aby som tento cieľ dosiahla.
Povzdychla som si a pozrela ponad hlavy pútnikov cez bránu do mesta.
Tam je moja budúcnosť... budúcnosť nás všetkých.
Usmiala som sa.
Ako som odvrátila pohľad od prázdnych očí strážcu brány, oheň vo mne sa stíšil, no nezhasol. Cítila som, ako vo mne tlie. Cítila som, ako jeho žiar osvetľuje tú temnotu predo mnou.
A vedela som, že ten oheň raz bude planúť v srdciach všetkých obyvateľov Ríše.
Raz...

