15.
Cabecera. Kráľovské mesto. Nie staré, ale ani jedno z najmladších. Nemala nič z jasu a gracióznosti Lien, no nebola ani plná sivých špinavých uličiek ako Aldea.
Cabecera.
Jedno z najlepšie strážených miest Ríše. S najväčším počtom vojakov. A tu sa objavuje problém.
Už pri vchode do mesta nás zastavila eskadróna stráží a aj tu, za hrubými kamennými hradbami bolo poznať známky prítomnosti Rhiionových vojenských síl.
Cabecera. Mesto, v ktorom som mala stráviť celý týždeň ako Dariusova snúbenica.
Nie, samozrejme, že sme neboli zasnúbení. Nie naozaj. Len... imaginárne. Akože.
Vlastne to bol pôvodne môj nápad. Áno, to ja som navrhla, že by sme mohli predstierať, že sme príbuzní, aby sme sa ľahšie stratili v dave. No tými príbuznými som myslela naozaj len príbuzných, nie milencov. Pri tom slove ma obliala horúčava.
Ešte teraz som si pamätala menší šok, ktorý ma postihol, keď som sa dozvedela, že mám hrať Dariusovu skoro-ženu. Neskôr som si však uvedomila, že je to vlastne jediné dostatočne jasné a uveriteľné riešenie. Predsa len, príbeh o tom, že som Dariusova sesternica z desiateho kolena, pričom moja babka bola nemanželské dieťa, čím by sa vysvetlilo to, že sa na seba s Dariusom ani trošičičku nepodobáme, by znel príliš vykonštruovane. A tak som nakoniec súhlasila s jeho plánom.
Nie, že by sa mi nepáčila predstava toho, že som zasnúbená so svojím sprievodcom, predsa len, bol to naozaj milý a veľmi príťažlivý muž, ale... Moje pocity, keď som si na toto ,,maskovanie" spomenula boli viac ako len zmätené. Nevyznala som sa v nich. A predsa v nich bolo čosi, čo ma zakaždým prinútilo sa červenať.
No teraz sme boli tu; nebolo cesty späť. A ja som to len chcela mať celé rýchlo za sebou.
Prepletajúc sa spleťou ulíc sme sa pomaly blížili k nášmu cieľu; menšiemu hostincu v jednej z obchodných štvrtí.
Ulice plné obchodníkov, všadeprítomný a prevládajúci ruch a masa mužov, žien, detí, koní a mačiek, ktoré nemali nič z Kleopatrinej krásy, zdravia či čistoty a stále sa plietli do cesty, takže si musel Darius dávať veľký pozor, kadiaľ vedie Diavola, aby náhodou niektorú nezašliapol; to všetko spôsobilo, že jediné, po čom som túžila bola malá, tichá miestnosť, najlepšie s kúpeľňou, v ktorej by som sa mohla zložiť, umyť a užiť si trochu pokoja a súkromia.
No teraz som sa len chrbtom oprela o upíra, zavrela oči a snažila sa nič z okolitého chaosu nevnímať. Išlo to však len veľmi ťažko.
,,Neboj sa, čoskoro tam budeme," zašepkal mi Darius do ucha akoby mi čítal myšlienky a ja som cítila, že moje líca opäť nabrali svetloružový nádych.
,,Dobre," hlesla som a neubránila sa úsmevu.
~*~*~
Izba bola zariadená jednoducho, no práve to bolo to, čo som potrebovala.
Jedna posteľ, jedna skriňa, jedna stolička, jedno zrkadlo. Kúpeľňu som síce zdieľala s Dariusom, no to mi nevadilo; práve naopak. Bola som šťastná, že vôbec nejakú kúpeľňu máme.
Zvláštne, pomyslela som si, zatiaľ čo som si ukladala šaty do skrine.
V mojom svete by som to považovala za samozrejmosť.
Bývali chvíle, podobné ako táto, keď moja myseľ nebola zamestnaná premýšľaním o mojej ceste po Ríši, o minulosti, budúcnosti ba ani prítomnosti, keď bola oslobodená od úvah o smrti, bolesti a osude, chvíle, kedy som mohla voľne dýchať a s čistou hlavou hľadieť na svet okolo; svet, ako som ho doteraz nepoznala. A tieto chvíle mi dávali možnosť porovnávať tento svet s tým, v ktorom som žila predtým.
Pomaly som prešla k oknu a vyzrela von.
Áno, tieto svety boli tak odlišné, ako sa len od dvoch svetov dalo očakávať. To, čo by mi doma pripadalo úplne normálne bolo tu nezvyčajné, ba až čudné. A naopak. Okrem toho, život tu a v mojom svete sa tak veľmi líšil... Tu som napríklad nemohla počítať s luxusom ako je televízia, počítač, auto... A v mojom svete bola mágia nadpozemským javom, nevídaným, čudným.
No i tak mali tieto svety veľa spoločného.
Ľudí, ich správanie, to, ako reagujú v jednotlivých situáciách, ako vyzerajú...
Jazyk, aspoň ten, ktorý používali Daren, Lill či Darius a jeho rodina.
Taktiež mali rovnaký kalendár, hoci tu mali len dve ročné obdobia.
A celú svoju podstatu.
Podstata týchto dvoch svetov bola úplne rovnaká. Založená na rovnakom základe, fungujúca na rovnakých princípoch... Platili tu rovnaké fyzikálne, matematické či takzvané ,,logické" zákony. Rieky vždy tiekli nadol, predmety padali k zemi, keď si ich pustil, ak im mágia neprikázala inak...
Áno, tieto svety boli ako úplne odlišné jednovaječné dvojčatá. Boli to skrátka Svety...
Svet... Čo je vlastne svet? Je to to, čo vidíme? Čo cítime? Alebo je to viac? Viac, ako dokážeme vidieť, viac, ako dokážeme chytiť, cítiť... ? A ktorý svet je ten pravý? Ten jediný, skutočný... ?
Tento?
Ten, v ktorom som žila predtým?
A či ešte nejaký iný, nejaký, o ktorom nikto ani netuší... ?
Otázky, na ktoré som nedokázala odpovedať. A pochybovala som, že by to dokázal niekto iný.
Nikto nedokáže presne určiť, čo je skutočné a čo nie... pomyslela som si, odvracajúc sa od okna a pomaly kráčajúc k posteli. Sadla som si na ňu a do lona si vtiahla Kleopatru. Zvieratko spokojne zamraučalo a keď sa mi pohodlne usalašilo v náručí začalo priasť.
A možno je toto celé len sen, napadlo ma po chvíli.
Možno je realita iná... a možno je realita toto a všetko predtým bolo len snenie.
Zamyslene som škrabkala mačku za ušami a vnímala jemné vibrácie, ktoré spôsobovalo jej pradenie. Bolo to príjemné a zvláštne upokojujúce...
Vonku sa pomaly stmievalo.
Padá súmrak... Najpokojnejšia časť dňa. Doba, kedy sa ľudia vracajú z práce domov, ku svojim rodinám, priateľom... Čas snov, ani tých jasných, žiariacich ako tisíce Sĺnc, ani temných a desivých nočných môr... Čas snov tichých a jemných ako pavučinka... ako krídla anjelov...
Ako dotyk osudu, napadlo ma z ničoho nič a ja som sa zarazila.
Prečo som si to pomyslela? nechápala som. No nechcelo sa mi premýšľať.
Nie, na to som sa cítila príliš dobre... príliš pokojne. Jemná váha a teplo mačacieho tela v mojom lone, rovnako ako aj jej melodické, nežné pradenie a únava z dňa stráveného v sedle ma vyčerpávali. Tak dlho som nespala v poriadnej posteli... A udalosti uplynulých dní boli príliš stresujúce.
S hlavou úplne prázdnou, neuvedomujúc si nič okolo seba som si ľahla na bok a Kleopatra sa uvelebila vedľa mňa.
Skôr, ako som si to vôbec stihla uvedomiť, som sa ponorila do spánku plného hviezd... a teplej, príjemne mäkkej a zamatovo hebkej tmy. Ako, ostatne, každú noc...
~*~*~
Zacítila som, ako sa niečo ľahučko dotklo mojej tváre. Skutočne jemnulinko, ako vánok... Prekvapene som otvorila oči.
Nado mnou sa skláňal Darius; jeho tvár len kúsoček nad tou mojou, zelené oči mu žiarili ako tie najkrajšie a najčistejšie smaragdy, pery sa nežne usmievali. Cítila som jeho horúci dych na svojej tvári, teplo jeho tela, jeho nádhernú vôňu... Po tele mi prebehli zimomriavky. Bol tak blízko. Bližšie, ako kedykoľvek predtým. A moje poloupírske zmysly to všetko vnímali silnejšie, ako by som ja sama kedy bola schopná.
Cítila som, ako sa mi do líc nahrnula krv a telom sa mi šíril zvláštny, nedefinovateľný, no neuveriteľne príjemný pocit.
Toto všetko trvalo len niekoľko sekúnd, tesne predtým, ako sa upír odtiahol. Jemne sa usmial. Ja som sa pomaly posadila a hľadela na jeho tvár a dva zelené body žiariace v prítmí izby.
,,Nechcel som ťa zobudiť," zašepkal Darius tak ticho, že keby som bola len človek, určite by som ho nepočula.
,,To je... v poriadku," odpovedala som rovnako šeptom a zachvela sa, keď ma ovial chladný vzduch prichádzajúci od otvorených dverí. Z prízemia hostinca, kde bola krčma, som počula tlmenú vravu, smiech a štrngot tanierov a pohárov. Tu mi to všetko pripadalo tak vzdialené...
Znovu som sa striasla pod náporom chladu a tesnejšie si pritiahla prikrývku. Až teraz som si uvedomila, že som zakrytá, čo som vtedy, keď som zaspávala, určite nebola.
Darius...
,,Mala by si si odpočinúť, dnešok bol namáhavý. Iste si stále unavená," ozval sa upír znenazdajky. Trochu som sa mykla, keď ma jeho hlas vytrhol zo zamyslenia.
,,Ráno ťa zobudím na raňajky," oznámil mi ticho, zatiaľ čo prešiel ku dverám.
Mierne otrasene a zmätene som prikývla.
,,Vyspi sa, Anna. Sladké sny," usmial sa. Už sa chystal odísť, no na chvíľu zaváhal a potom sa poslednýkrát otočil ku mne.
,,A An... Ak by si čokoľvek potrebovala, vieš, kde ma nájdeš," šepol ešte, načo opustil moju izbu a zatvoril za sebou dvere.
Ja som tam len sedela, neschopná pohybu.
Čo to malo, preboha, znamenať? napadlo ma po chvíli, keď som si konečne naplno uvedomila, čo sa to vlastne stalo.
Čo hľadal Darius v mojej izbe? A prečo bol tak... tak... blízko? pýtala som sa samej seba, zatiaľ čo som si znovu líhala. Kleopatra vedľa mňa zamrnčala.
Ja som tam ležala a široko otvorenými očami hľadela do tmy, ktorá ma obostrela po tom, ako Darius zavrel dvere a zamedzil tak prístupu matného svetla z chodby.
Snažila som sa upokojiť, skľudniť svoj dych a spomaliť srdce, ktoré tĺklo ako šialené.
Sakra, čo to so mnou je?! pomyslela som si naštvane, keď sa mi ani po niekoľkých minútach nepodarilo utíšiť.
Prečo takto reagujem? Veď to bol len Darius...
Darius... S tvárou len kúsok nad tou mojou... Tak blízko, že...
Po chrbte mi znovu prebehli zimomriavky a do líc sa opäť vovalila krv.
Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla.
No tak, pokoj, dievča... to je len tým šokom. Skrátka si nečakala, že bude tak blízko, je normálne, že si sa zľakla... To je všetko. Len si sa trochu zľakla, nič viac... hovorila som si v duchu. No pripadalo mi to skôr akoby som sa o tom pokúšala samu seba presvedčiť, než ako by som sa upokojovala.
Otvorila som oči a vydýchla. Po niekoľkých minútach som už aspoň ako-tak stíšila rozbúrenú krv.
Fajn, a teraz by som mala spať, pomyslela som si. Kleopatra sa natiahla a olizla mi nos.
Potichu som sa zasmiala a objala ju jednou rukou, zatiaľ čo druhú som strčila pod vankúš.
Zavrela som oči v domnení, že sa pokúsim zaspať, ale akonáhle som tak spravila, pred očami sa mi opäť zjavila Dariusova tvár.
Znovu ma obliala horúčava, no donútila som sa nechať oči zavreté a hoci som si myslela, že túto noc už nezaspím, čoskoro som upadla do bezsenného spánku.
~*~*~
Ráno bolo slnečné, jasné a krásne. No ja som to nevnímala. Moja myseľ bola totiž príliš zamestnaná udalosťami uplynulej noci.
Zobudila som sa na to, ako mnou niekto jemne trasie. A keď som otvorila oči, Darius sa nado mnou zase skláňal.
Tentokrát nebol tak blízko, no i tak sa mi srdce rozbúšilo rýchlejšie ako bolo jeho prirodzené tempo a ja som cítila, ako sa mi líca opäť sfarbili načerveno.
,,Vstávaj, raňajky čakajú," usmial sa upír nežne a ja som sa posadila.
,,Uhm... tak... Ja sa nachystám a prídem dolu, dobre?" prehodila som a snažila sa, aby to znelo prirodzene.
,,Ale nech ti to netrvá príliš dlho, hm?" žmurkol. Prikývla som a jemne sa usmiala, načo Darius vyšiel von a zavrel za sebou dvere.
Vydýchla som si a vyskočila z postele. Nevedela som prečo, no cítila som sa pri ňom trochu nesvoja. Zdalo sa mi to zvláštne; doteraz sme spolu vychádzali normálne. Aj keď... Musela som uznať, že od tej nehody s riekou Styx, gorgonou a necromancermi sa náš vzťah trochu zmenil... aspoň z mojej strany. Vždy, keď som bola s ním, čo bolo skoro stále, som sa cítila akosi neisto.
Zo zamyslenia ma vytrhla Kleopatra, ktorá zamňaukala a ja som si uvedomila, že predmet mojich myšlienok aktuálne čaká dolu, kým zídem na tie raňajky. Povzdychla som si, prešla ku skrini a vytiahla z nich nejaké čisté šaty a prezliekla sa, pretože oblečenie, ktoré som mala na sebe už nebolo v použiteľnom stave; jednak preto, lebo som v ňom cestovala a ono naozaj potrebovalo vyprať, a tiež preto, lebo som v ňom spala.
Ešte som skontrolovala svoj zjav v zrkadle a keď som s ním bola dostatočne spokojná, vyšla som z izby a pomaly zišla dolu uvažujúc nad tým, čo budem vlastne jesť.
Tento hostinec nebol veľký, no i tak sa tu včera zišla slušná spoločnosť. Teraz ráno tu však bolo len niekoľko hostí, z ktorých väčšina vyspávala po včerajšej - možno už aj dnešnej - nočnej pijatike. Ja som si len povzdychla a pohľadom hľadala Dariusa. Keď som ho ani po chvíli nikde nevidela, zamierila som k lietacím dverám do menšej bočnej miestnosti, ktorá bola, povedala by som, pre vyššiu spoločnosť.
Nebolo to tak, že by sme sa Darius či, nebodaj, ja považovali za niekoho vyššieho; len sme skrátka mali radšej súkromie. A aj keď teraz vo výčape prakticky nikto nebol, necítila by som sa príjemne, keby som musela jesť v spoločnosti spiacich opilcov, ktorí sa určite po čase zobudia s poriadnou bolesťou hlavy a žalúdka. A práve to druhé by mohlo prinášať isté problémy.
Zrejme práve preto Darius vybral stôl v ,,salóniku", ako som miestnosť pomenovala.
Prešla som cez výčap, potichu otvorila dvere salónika a vošla dnu.
A práve tu, pri stole najďalej od dverí a s dobrým výhľadom na celú miestnosť a kohokoľvek okrem mňa, kto by azda prišiel, sedel môj spoločník a popíjal víno. Na malinkú chvíľku som zaváhala.
Ako tam totiž sedel, s pohárom s iskriacou krvavočervenou tekutinou v ruke, zamysleným výrazom a svetlými vlasmi, od ktorých sa odrážali slnečné lúče a spôsobovali, že vyzerali ako strieborné, okamžite sa mi v mysli vybavila jeho tvár v noci. Tie neskutočne žiarivé oči, ten nežný úsmev... Zvláštna, nedefinovateľná, no opantávajúca vôňa, ktorá ho obklopovala... Vtedy upír zodvihol zrak a pozrel mi do očí. Jemne pozdvihol pohár ako mne na prípitok a usmial sa.
Ja som sa začervenala a opätovala mu úsmev.
Teraz vyzerá ako skutočný upír, pomyslela som si s vedomím, že keby aj bola tekutina v jeho pohári naozaj krv, rozdiel medzi ňou a vínom by som takto na prvý pohľad asi nezistila.
S tichý povzdychom som prešla k stolu a posadila sa.
Raňajky prebehli rýchlo a v tichosti. Bola som až prekvapená, aká som bola hladná. Až neskôr som si uvedomila, že som vlastne prespala večeru, takže to nebolo nič výnimočné.
,,A čo teraz?" opýtala som sa upíra po jedle, keď sme tam už len posedávali a popíjali. Ja som mala, samozrejme, len vodu.
,,Ako to myslíš?" spýtal sa upír a uprel na mňa svoje smaragdové oči.
,,No... Neviem vlastne, čo tu budeme celý ten týždeň robiť," odpovedala som a zamyslene krúžila prstom po okraji svojho pohára.
,,Máme si doplniť zásoby, no to nám toľko času nezaberie. Takže čo potom?"
Zodvihla som hlavu a pozrela naňho. Upír teraz hľadel do okna.
,,Musím si tu niečo vybaviť," odpovedal po chvíli. Znovu som si povzdychla.
,,Niečo, o čom by som nemala vedieť?" spýtala som sa s pohľadom upreným na svoj pohár a priehľadnú tekutinu v ňom, ktorá vrhala na moju ruku zlatisté odlesky.
,,Prečo si to myslíš?"
Pokrčila som plecami.
,,Ani minule si mi nepovedal, čo si si to vlastne chcel vybaviť..." nadhodila som a snažila sa, aby to znelo nezaujato. V skutočnosti ma však trochu trápilo, že mi nič nevysvetlil.
,,Nepýtala si sa."
Zarazila som sa, zodvihla hlavu a prekvapene naňho pozrela. Na tvári mal trochu prekvapený a pobavený výraz.
Vlastne hej, nepýtala som sa ho...
,,Tak sa pýtam teraz."
Potichu sa zasmial. Potom zvážnel a pohľad opäť uprel na okno.
,,Ty si to zrejme neuvedomuješ, no cestovanie po Ríši nie je také jednoduché, ako to vyzerá."
Nechápavo som sa zamračila.
,,Ako to... ?"
Opäť pozrel na mňa a stíšil hlas tak, že ho nikto okrem mňa nemal šancu začuť.
,,Nečuduješ sa, že nás ešte ani jeden z Rhiionových vojakov, necromancerov či orkov nechytil? Že nás, až na tú nešťastnú príhodu pri Styx, ešte neobjavili?" V jeho pohľade bolo čosi medzi pobavením a zvedavosťou. Zarazila som sa.
Vlastne má pravdu... Cestujeme už štyri mesiace, prešli sme dosť dedín a miest a ešte nás nenašli. Že by bol toto ten dôvod... ?
Darius sa usmial.
,,V Aldei som mal istého priateľa, ktorý má niekoľko dobrých kontaktov. Požiadal som ho, či by nevypustil niekoľko zavádzajúcich informácií, ktoré by prípadných prenasledovateľov zviedli zo stopy. Bohužiaľ to nefungovalo tak, ako som predpokladal... Nerád to pripúšťam, ale zrejme som podcenil situáciu. Okrem toho, zdá sa, že Rhiion má tajného informátora," dodal a jeho tvár sa zachmúrila. Mala som pocit, akoby sa v miestnosti zotmelo, hoci slnko svietilo stále rovnako.
,,Informátora?"
Upír prikývol.
,,Ale kto by mohol... ?"
Darius pokrútil hlavou.
,,Tu nie. Aj steny majú uši. Už takto sme toho povedali dosť."
Povzdychla som si.
,,Áno, ale... Mám právo to vedieť."
Pozrela som mu do očí a zbadala v nich slabý záblesk.
,,Netvrdím, že by si to nemala vedieť," odpovedal a odpil si z vína.
,,Práve naopak; nikto nemá väčšie právo na tieto informácie ako ty." Na chvíľu sa odmlčal. Potom si povzdychol, zavrel oči a na okamih znehybnel.
Ja som tam len sedela, ani sa nepohla a sledovala ho. Nechápala som, čo sa deje, no po chvíli Darius oči zase otvoril a pozrel na mňa.
,,Tak teda dobre," povedal tak ticho, že som ho ledva počula.
,,Zdá sa, že tu nikto nie je. A necítim ani mágiu..."
Znovu sa odmlčal.
,,Rhiion vládne Ríši, ako iste vieš, už dvadsať rokov. Najskôr si ľudia prevrat ani nevšimli, prípadne si mysleli, že je to dobré a Rhiion bude zem viesť správne. Až neskôr si uvedomili, že to nie je dobré. Preto proti nemu začali bojovať. Najskôr otvorenými vzburami, protestmi, prepadmi jeho stráží, zásobovacích konvojov, lodí... No on každý takýto odboj porazil, vzburu tvrdo potlačil... A keď vypálil niekoľko vzdorujúcich dedín a potopil niekoľko lodí ľudia si postupne začali uvedomovať, že to nebude také ľahké...
Postupom času sa všetko zmenilo. Vzbury prestali, ľudia sa začali báť. Uvedomili si, že Rhiiona podcenili, že to všetko zhoršili. A keď Temný vládca dosť nechutným spôsobom verejne popravil vodcu odboja Jilliana, vzdali sa úplne.
No nie všetci. Niekoľko odvážlivcov odmietalo uznať Rhiiona za svojho panovníka a založili tajnú odbojovú organizáciu s názvom Kagami. Najskôr sa sústredili na utajenie a zbieranie informácií. Práve v tejto dobe sa dozvedeli o veštbe, ktorá predpovedala príchod záchrancu- Artemis. Odvtedy sa Kagami pomaly rozrastala a jej členovia sa dostali aj na niekoľko dôležitých postov, z ktorých majú dobrý prístup k informáciám aj samotnému vládcovi.
Keď si prišla, spôsobilo to medzi členmi veľký rozruch. Už pomaly prestávali dúfať a zrazu sa dopočuli, že si tu. Nevieš si prestaviť, aká radosť vtedy zavládla.
Odvtedy sa všetci snažia len o jediné; zatajiť tvoju podobu a meno, zahladiť všetky stopy, vypustiť zavádzajúce a klamlivé informácie...
Celá Ríša je poprepletaná špehmi, vojakmi, poslami... Je to o to lepšie, že sa k nám nedávno pripojili aj elfovia a niekoľko významných Ríšskych rodov s dobrým konexiami a postavením. Vyslali sme poslov aj k orkskej princeznej Kire, no neviem, ako dopadlo toto stretnutie...
Každopádne, chcem tým len povedať, že Ríša prakticky stojí za tebou, An. A to je aj vysvetlenie týchto mojich osobných záležitostí, ktoré si musím vybaviť."
Darius zmĺkol. Ja som tiež mlčala. Na chvíľu som totiž stratila slová.
,,To... som nevedela," hlesla som napokon. Usmial sa.
,,Iste, že nie. Nemohla si to vedieť."
Znovu sa rozhostilo ticho, až kým som ho nenarušila otázkou, ktorá mi už dlhšie vŕtala v hlave.
,,Ty... Chceš povedať, že aj ty patríš do tej... Kagami?" spýtala som sa potichu, hľadiac mu do očí. On mi pohľad opätoval tak uprene, až som sa začervenala. No neodvrátila som zrak.
,,Áno, patrím. Som niečo, ako ich... zved, dalo by sa povedať."
Niekoľko minút sme obaja mlčali.
Darius je špeh? bežalo mi hlavou.
Tak preto tie jeho cesty po Ríši...
Na viac som sa nezmohla. Bolo to príliš veľa informácií na to, aby som o nich vedome uvažovala. A tak som ich len nechala bežať v hlave, kde sa mi postupne usádzali a dopĺňali tak mozaiku mojich vedomostí o tomto svete a jej obyvateľoch. I tak tam však bolo dosť voľného miesta.
Darius je špeh... Tak preto tie obavy, keď som bola v jeho dome. Preto ma považoval za Rhiionovho človeka! Bál sa, že by som na to mohla prísť!
,,Takže... Potom aj tvoja rodina... a Alana a Alan... ?"
Prikývol.
,,A som si temer istý, že aj Daren a Lillien. A aj Valedor, ktorý ťa učil."
Zarazila som sa a vytreštila oči. Ale áno... dávalo to zmysel.
,,To je... zvláštne. Nikdy som ani len nepomyslela, že by... Heh, a to som si myslela, že som sama... !"
Nervózne som sa zasmiala a odpila si z vody.
,,Nikdy nie si sama," šepol Darius. Pozrela som naňho.
Oči mu znovu tak zvláštne žiarili a jeho výraz bol... nedokázala som ho dobre popísať. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Prečo mi jeho hlas znel tak dôverne... ? pýtala som sa samej seba v duchu.
,,Už by sme hádam mali ísť," ozval sa upír a efekt zvláštne dôvernej atmosféry sa zrušil. Prekvapene som zažmurkala.
,,Asi máš pravdu..." zamrmlala som a chcela dopiť vodu, keď ma niečo napadlo.
,,Ozaj, hovoril si o nejakom Rhiionovom špehovi... ?" spýtavo som naňho pozrela. Prikývol.
,,Vyčítal som to z mysli toho necromancera vtedy pri Styx. Doslovne si myslel toto: ,Holly mala pravdu, to dievča má viac šťastia ako rozumu.'
Nepoznáš, alebo nepoznala si niekoho takého? Nevieš kto by mohla byť tá Holly?"
Zamyslene som si odchlipkávala z vody a prehrabávala sa vo svojich spomienkach.
Holly... Holly... Prečo mi to meno pripadá tak známe? Kde som ho len počula... ?
No nevedela som si spomenúť. Prešla som v mysli všetkých dedinčanov, na ktorých som si spomenula, prebrala som mená všetkých obchodníkov, ktorých som si zapamätala, no nezistila som nič.
,,Nepamätám si. Nespomínam si, že by sa tak niekto volal," vyhlásila som po chvíli sklamane.
,,To je v poriadku," odpovedal Darius a jemne sa usmial.
,,Netráp sa. Je možné, že si tú Holly ani nepoznala."
Prikývla som a postavila sa. A ako som vstávala, vyvstala mi v mysli ešte jedna spomienka. Spomienka, ktorá bola doteraz uložená tak hlboko, že som nemala šancu na ňu prísť. No teraz sa objavila.
Bol to zrub zhotovený z hrubých drevených brvien nahrubo otesaných a naukladaných na seba. Na prvý pohľad pripomínal akýsi sklad.
Prišli sme k nemu a ja som zistila, že je väčší, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Almar podišiel ku dverám a zaklopal. O chvíľu sa dvere opatrne odchýlili a vykukla z nich akási stará žena. Netvárila sa veľmi priateľsky, no keď zbadala Almara na tvári sa jej objavil široký úsmev.
"Vitajte, pane," pozdravila ho a pohľadom skĺzla na mňa.
"Ty musíš byť Artemis, však?" opýtala sa so záujmom.
"Dovolím si tvrdiť, že áno," usmiala som sa.
"Tak na čo čakáte? Poďte ďalej!"
Holly... Holly!
Pohár sa prevrhol, skotúľal sa po stole a bol by spadol na zem a rozbil sa, keby ho Darius nezachytil.
,,Holly... !" zašepkala som spola šokovane, spola vydesene.
,,Anna? Čo sa deje?"
Nevnímala som ho. Nevnímala som nič okrem mojich spomienok. Spomienok na tú milú, usmievavú starenku. Na Holly.
,,Spomenula som si," šepla som po chvíli a pozrela na Dariusa. Na tvári mal ustarostený výraz.
,,Spomenula?"
Prikývla som.
,,Holly bola niečo ako správkyňa skladu zbraní v dedine, kde som žila s Darenom a Lill. Ona... Myslela som si, že je mŕtva... Nikdy by ma nenapadlo, že bude s Rhiionom. Mala som ju rada..."
V miestnosti sa opäť rozhostilo ticho.
,,Tá Holly... Koľko toho o tebe vie?" opýtal sa ma po chvíli Darius vážne. Veľmi vážne.
,,Ja... netuším. Prakticky vie skoro všetko, čo sa dialo za ten čas, čo som bola v dedine," hlesla som.
,,Nič viac? Nevie o tvojej minulosti pred tým, čo si sa dostala sem?"
Pozrela som na Dariusa. Jeho výraz bol rovnako vážny, ako jeho hlas.
,,Myslím, že nie... O mojej minulosti vedia z obyvateľov tej dediny len Daren, Lill a Athan... Takže teraz už len ja," odpovedala som.
,,Teda, pokiaľ to niekomu nepovedali. Ale to nemyslím..."
,,Takže si nie si stopercentne istá," šepol Darius. Pokrútila som hlavou.
,,Nie, stopercentne si istá nie som."
Darius si povzdychol.
,,Toto veci značne komplikuje," povedal potichu. Prikývla som.
,,Ja viem, ja... Je mi to ľúto," zašepkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nebolo pochýb, že tá Holly, o ktorej hovoril Darius a Holly, ktorú som poznala v dedine sú jedna a tá istá osoba. Len tá Holly sa mohla dozvedieť všetky tie informácie, len tá Holly mohla povedať, že mám viac šťastia ako rozumu. Pretože vtedy - ak nie ešte teraz - to tak bolo. A len ona ma poznala dostatočne dobre, len ona so mnou strávila toľko času, aby to mohla tvrdiť. A práve preto predstava, že ma niekto z tých dedinčanov, niekto z ľudí, ktorých som mala tak neskutočne rada, ktorí predstavovali prakticky moju rodinu v tomto svete, pred tým, ako na nich Rhiionovi vojaci zaútočili takto zradil, bolela. A teraz keď sa k tomu ešte pridal aj pocit viny, že som nás dostala do takýchto problémov...
Nechcela som plakať. Snažila som sa zahnať slzy, no nešlo to.
Potichu som sa rozvzlykala.
,,Anna. Anna..."
Darius ma objal. Zaborila som mu tvár do košele a zmáčala ju slzami.
,,Prepáč... Ja... Mala som..."
,,Pššt, nie je to tvoja chyba. Nič z toho nie je tvoja chyba. A neboj sa, zvládneme to. Spolu to zvládneme. Všetko bude v poriadku..."
Jeho hlas bol tichý, nežný. A práve to ma rozľútostilo ešte viac.
No tak, Rose, nebuď hlúpa! Upokoj sa, len pokojne...
Snažila som sa zhlboka dýchať a po chvíli som sa naozaj utíšila. A keď som sa utíšila, mohla som o to jasnejšie vnímať, že ma Darius objíma.
Musela som preklínať svoje srdce, pretože sa rozbúchalo dvakrát rýchlejšie čo spôsobilo, že sa mi všetka krv nahrnula do tváre.
Chvíľu som sa snažila upokojiť a až potom som sa odvážila zodvihnúť hlavu a pozrieť na upíra. Usmieval sa.
,,Už je dobre?" opýtal sa potichu. Prikývla som. Darius ma pustil a jemne chytil moju ruku do svojej.
,,Neboj sa a neobviňuj sa. Nemohla si vedieť, že je Holy na Rhiionovej strane. Musela byť naozaj dobrá, keď ju nikto z dedinčanov neodhalil. Alebo pri nej len povolili na opatrnosti, pretože nikoho ani len nenapadlo, že by práve ona mohla zradiť."
Musela som uznať, že má Darius pravdu.
Asi... to naozaj nie je moja chyba. Asi...
Usmiala som sa a utrela si slzy.
,,Asi máš pravdu..." povedala som potichu. Upír sa znovu usmial.
,,A teraz by sme už naozaj mali ísť, kým sa hostinský nezačne čudovať, čo tu tak dlho robíme," uškrnul sa a žmurkol. Ja som sčervenela, no potom som sa znovu usmiala a spolu s Dariusom vyšla von.
A slnko osvetľovalo miestnosť tisícmi lúčov, ktoré sa odrážali od pohára s nedopitým červeným vínom a vrhali na stenu rubínové odlesky...


ahoj tento přibeh se mi velice libi.a bylo tady napsane ze má bít pokracováni tak bych se chtela zeptat kdy by se to tady melo objevit