Autorka:v.zemanova@zoznam.sk
Tých pár rokov, ktoré prešli, nestoja ani za spomenutie. Objavovanie skrytých tajomstiev nového sveta, zapletanie sa do neustálych problémov a získavanie dôležitých informácií.
Tábor sa napokon po roku a pol rozhodol, že mať ma na svojej strane by pre nich malo byť lepšie. Začal sa mi tvrdý výcvik, počas ktorého som sa mal stať podľa Seijiho úplne novým človekom. Podľa normálu by malo dokončenie výcviku trvať približne desať rokov, ale mne to trvalo štyri roky. Spolu s Willom sme prekonávali všetky prekážky, ktoré nám stáli v ceste a postupne nám naši inštruktori vymývali mozgy.
Nesmrteľní Rahatowl, stoj pri nás. Ochraňuj nás a dávaj nám svoju silu.
Sme tvoji služobníci a bojujeme o svoje životy, aby sme ti mohli slúžiť.
Sme tvoje oči a dohliadame, aby tvoje deti mali všetku slávu, ktorá im patrí.
Sme tvoje ústa a vyčkávame, kým tvoj hlas budú počuť vo všetkých svetoch.
Sme tvoje uši a ničíme každého, kto kritizuje tvoje učenie.
Sme nažive, aby sme ti slúžili.
Slúžime ti, aby si mohol znova nastoliť poriadok.
Naše životy patria tebe...
Každý deň sme po raňajkách, obede a večeri recitovali stále to isté. Po prvom týždni sme zo spánku hovorili niektoré pasáže spamäti. Po dvoch mesiacoch prišli skúšky. Nikto nevedel, čoho sme museli dosiahnuť, aby sme ich splnili, ale opakovali sa každý mesiac. Keď nám napokon povedali, že sme ich splnili, začali nás púšťať mimo mesto, niekedy aj do ďalších svetov. Plnili sme 'misie'.
Nikomu neveriť, slúžiť otcovi Seijimu a nezabíjať sa navzájom. To boli naše jediné pravidlá, podľa ktorých sme sa v tábore riadili.
Za tých pár rokov som zistil, aké schopnosti má Bast, čo znamená slovo Ryuu, zistil som, ako využívať základy mágie a napokon som sa spolu s Willom nič netušiac stal človekom, ktorý stratil akúkoľvek slobodnú vôľu.
Počas výcviku sme mali zakázané stretávať sa s kýmkoľvek, koho sme poznali a preto sme sa s Yumi a Simmonom videli málokedy. Simm, keď zistil, čo sa s nami deje, sa vzdal výcviku a na vlastnú päsť začal podnikať proti Rahatowl. Mladý a plný energie sme sa všetci uberali cestami, z ktorých ani jedna nekončila šťastne.
...
Deň ako iné dni. Malé detičky cupitajú po ulici, veselo si pospevujú netradičné pesničky a svojimi nevinnými očkami postupne objavujú svet okolo nás. Mládež sa snaží utiecť pred zrakmi rodičov a známych. Dospelý s radosťou v očiach pozorujú svoje ratolesti a chvália sa nimi u svojich susedov. Ľudia s vyšším vekom sa zhlukujú pred obchodíkmi, dávajú do obehu pár klebiet, kúpia si ingrediencie na varenie zo zľavou a už sa ženú na návštevy vyštebotať najnovšie novinky z rušného života. Každý člen mesta sa raduje peknému počasiu a modlí sa, aby bol každý deň ako dnešný.
Teplé slnečné lúče sa farebne pohrajú s tenkou hladinou mlák, ktoré vznikli po včerajšom daždivom počasí. Tieto mláčky sa tešia samote, pretože každý občan s rozumom sa im oblúkom vyhýba. Vedia predsa, že prinášajú nešťastie. Avšak tento zabehaný kolobeh naruší jedna bosá noha.
"Čľup" ozvalo sa tíško, keď sivohnedá, špinou obalená, noha nešikovne vstúpila do mláčky. Nebolo to preto, že by si ju na zemi nevšimla. Nie, to nemalo nič spoločné s nevedomosťou. K tejto nohe sa pridala druhé noha. Spolu tvorili pár. Za prvým párom nôh prechádzali mestom ďalšie tri pári obutých nôh. Topánky, ktoré mali na sebe obuté, vydávali pri každom kroku dunivý zvuk, ktorý sa vydal prázdnou ulicou a ďalej, až zmizol za obzor štyroch párov očí. Traja ľudia, ktorý slúžili ako doprovod mali na sebe modročierne uniformy a na hlavách helmy, ktoré na prvý pohľad slúžia len na to, aby sa nositeľovi nespálila na slnku hlava. Postava, ktorá išla nedobrovoľne prvá , sa vystrašene obrezala z jednej strany tichej ulice na druhú. Nepoznávala toto miesto a bála sa ľudí, ktorých počula pravidelne kráčať za sebou. Osoba, mladý muž, mal na sebe roztrhané čierne tepláky, ruky zviazané pevným povrazom a cez ústa prelepenú neznámu páchnucu vec. Kamenné tváre, ktoré traja muži nasadili pre túto cestu, boli nepriehľadné.
Ulicou sa rozľahol štekot psa. Nebolo ho vidieť, ale aj tento zvuk stačil na to, aby mladý muž s tmavo opálenou pokožkou spadol s ľakom na zem. Ak by mal na hlave jeden vlas, teraz by mu stál dupkom. Bolo na ňom vidieť, že sa bojí o svoj život. Pomalá a nepravidelná chôdza naznačovala tomu, že už nemá silu pokračovať v chôdzi. V inú dobu by sa mu zdali bohato vyzdobené domčeky prekrásne, ale v tejto situácii mu prišlo všetko len strašidelnejšie.
Skupinka prišla na križovatku a odbočila doľava. Smer dráhy zmenili ešte šesť krát, kým dorazili do cieľa. Budova bola prevažne z kameňa, ktorý vysával okoloidúcemu teplo a silu. Dvere, ktoré len tak-tak stáli na svojom mieste a chýbajúce okná vytvárali dojem, že je to veľmi zlé miesto. Nikto zo zdravým rozumom by sem dobrovoľne nevstúpil. Ani deti neboli také hlúpe, aby pokúšali svoje šťastie a držali sa bokom od tejto časti mestečka. Keď skupinka pristúpila k budove, muž vpredu sa zatackal a chvíľu stál opretý zviazanými rukami o kolená. Budova mu ukradla poslednú silu, ktorá ho držala na nohách. Ešte poslednýkrát sa nadýchol páchnucej látky, ktorú mal prelepenú cez ústa, a bez potrebnej sily na ďalšiu cestu bezmocne zavrel oči a zrútil sa na zem. O chvíľu stratil vedomie a už nevnímal ani odtlačky topánok, ktoré sa mu hromadili po celom tele. Muži naštvane prestali, keď videli, že silou nič nevyriešia. Jeden z nich, muž, na ktorom nebolo vidieť nič okrem svalov, ktoré sa drali cez látky uniformy, zdvihol už nič netušiaceho mladíka a ako vrece zemiakov si ho prehodil cez plece. Trojica sa dala do pohybu a vošli do kamennej budovy.
...
"Už si sa prebral?" Ozve sa hlas, ktorého ozvena sa kovovo ozýva ešte chvíľu potom, ako dohovorí.
Miestnosť je ponorená do tmy a jediné, čo je vidieť, je pár očí, ktoré sa pomaly otvárajú. Ako prvé je na nich vidieť iba dezorientovanosť, ale hneď, ako počuje hlas, objaví sa v nich aj očakávaný strach.
"No? Pýtal som sa ťa niečo!" hovorí hlas, keď sa nedočká žiadnej odpovede.
"Tak, a teraz mi pekne povieš, kto si, čo tu chceš a kto ťa poslal!" hovorí hlas ďalej, keď vidí, ako obeť pomaly prikývne.
"Najprv chcem vedieť kde som." Vraví osoba priviazaná ku stoličke trochu zachrípnutým hlasom.
"Ako vidíš, vlastne v tejto tme nemôžeš vidieť nič, nie si v situácií, kedy si môžeš klásť podmienky!" hovorí kovový hlas hrozivo a jeho ozvena sa nesie po celej miestnosti.
Osoba pokojne sedí a odpovedá už o niečo sebavedomejšie. "Chcem aspoň vidieť osobu, s ktorou sa rozprávam. To je moja podmienka. Hovoriť z očí do očí."
"A čo ťa vedie k tomu, že máš na niečo také nárok?"
"To, že tu sedím a rozprávam sa s tebou." Už len tým, že nevyká osobe, s ktorou sa rozpráva, dáva najavo, že nie je len nejaký chytený otrok, s ktorým môžu robiť, čo len chcú. "Predpokladám, že si sa už pokúšal dostať sa mi do mysle, ale nedokázal si to. Tiež predpokladám, že si sa ma pokúšal mučiť, pretože ma bolí celé telo, ale ani to ti nepomohlo. A teraz dúfaš, že sa ti ma podarí zastrašiť tým, že ma strčíš do tmavej miestnosti, pripútaš ma ku stoličke a budeš na mňa hovoriť upraveným hlasom. No, poviem ti jednu vec. Ani tento pokus ti nevyšiel. Takže, ak sa chceš niečo dozvedieť, chcem sa rozprávať z očí do očí a nie sám so sebou!"
Kým hovoril, vyžarovala z neho autorita a vyvinutá schopnosť vedenia. Po tomto predslove by sa nikto nemal diviť, keby ste počuli tiché otváranie vzdialených dverí a pomalé kroky.
"Tak, som tu. A teraz hovor." hovorí hlas, ktorý sa pomaly približuje s neistotou, kto je osoba, ktorá je priviazaná ku stoličke.
"Chcem vidieť s kým sa rozprávam"
Ozve sa lusknutie prstov a na druhom konci miestnosti vzbĺkne oheň v krbe.
Miestnosť by sa dala porovnávať s veľkosťou prijímacej haly v nejakom paláci. Avšak tento dojem vyvolávala len veľkosť. Žiadne okná, na zemi nijaké drevo, na stenách porušená, v minulosti majestátna, maľba. Nábytok tiež nevyzeral zrovna prepychovo. Jeden stôl, ktorého drevo bolo už dlhšiu chvíľu v rozklade, a pár stoličiek, ktoré boli rozmiestnené po celej miestnosti. Okrem krbu tu tu neboli nič zachovalé. V ňom teraz plápolal oheň, ktorého ramená sa naťahovali po všetkom v jeho blízkosti.
Muž na stoličke po chvíli, keď si jeho oči privykli na svetlo prehovoril.
"Bol by si taký milý a odviazal ma z tejto nepohodlnej stoličky, chlapče?"
Ak by ste očakávali, že by sa po tomto oslovený muž nazúril, nedočkali by ste sa. Aj keď toto oslovenie bolo dosť nemiestne. Veď osoba priviazaná ku stoličke mohla mať maximálne sedemnásť rokov a druhá osoba minimálne dvadsať.
"Nie, milosť nie je zrovna vlastnosť, ktorou by som prekypoval. Takže vyhovel som tvojej podmienke a teraz začni hovoriť." Hovorí muž s čiernymi očami hlasom ktorým by sa dala rezať oceľ.
"Chápem, Neveríte mi. Ale ja mám taký dojem, že by sa z nás mohli stať časom spojenci." hovorí sedemnásťročný modrooký chlapec. Svojimi bielymi zubami sa snaží o prívetivý úsmev.
"Zatiaľ budeš pekne sedieť tak, kde si. A ak sa nechceš vrátiť spať k mučeniu, spievaj."
Tmavé vlasy, ktoré mal zviazané do copu mu nijako neubúdali na jeho prísne sa tváriacom pohľade.
"No, prišiel som sem k vám dobrovoľne, a aj keď ste ma len zviazali a chovali sa ku mne nepekne, nechcem vám nič zatajovať." hovorí modroočko.
Nastalo päť minút ticha, v ktorom sa modroočko pokúšal vymyslieť dôvod, ktorým by si zaručil postup. Muž sediaci oproti nemu trpezlivo bubnoval prstami o drevo na stoličke.
"No? Rozhovoríš sa konečne, alebo ti mám trochu pomôcť?" hovorí hlasom, za ktorým by každý zacítil slabé nervy.
"Takže, akoby som začal. Poznáš dejiny Srikalusty? Taký preslávený človek ako ty, pán Duhn by to mal vedieť, však?"
Mladík na zmenu oslovenia reagoval len slabým úsmevom a na odpoveď prikývol.
"Ako vieš, čarodejovia v minulosti sa rodili ešte s nezmutovaným darom a mohli ho ovládať myšlienkou. Oproti nim sme len myšky, ktoré sa snažia predbehnúť vojnového koňa." modroočko sa na chvíľu odmlčal a dal tak spoločníkovi čas niečo namietnuť.
Pán Duhn využije tuto chvíľku na svoj komentár.
"Áno, áno, to všetko viem. Ale čo to má spoločné s tebou?"
"Vec sa má tak, že som zistlil, že posledný starec, ktorý mal tento dar s vašou vierov nemal príliš dobré vzťahy." modroočko sa znovu odmlčal a keď pán Duhn krátko kývol hlavou, pokračoval.
"Nanešťastie je tento starec mŕtvy. Teda, aspoň podľa toho, čo hovoria legendy."
"Nanešťastie?" Trochu vyvedený z miery pán Duhn zareagoval na slovo, ktoré sa mu nepozdávalo.
"No, ako som už určite spomenul, bol to čarodej s pôvodným darom a mal vedomosti, ktoré mu veľa krát zachránili život."
"Až na poslednýkrát., keď ho Seiji usmrtil." opravil ho pán Duhn.
"Áno, máte pravdu. Ale tieto vedomosti by sa teraz nedali vyvážiť ani zlatom, nemyslíš?"
"Áno, áno, ani zlatom. Zlato?" prikývne zamyslene a pri slove zlato sa mu v očiach objaví obraz zlata.
"A teraz ti dám jednu otázku. Hypoteticky, keby niekto tieto vedomosti uschoval, čo by ste boli ochotný so svojim rádom poskytnúť, aby ste ich získali na svoju stranu?" spýta sa modroočko len tak mimochodom.
"Čo? Ešte stále existujú?" pán Duhn vstane rozrušene zo stoličky a tá sa zrúti na zem.
"Kľud, pán Duhn. Povedal som zatiaľ hypoteticky!" zrúkol modročko.
Pán Duhn nasadil na chvíľu urazený výraz a potom chytil stoličku a znovu si na ňu sadol.
'Predsa len to je ešte stále len dieťa.' pomyslel si modroočko nešťastne.
PS: sorry že som nič nepísala teraz, ale nejak ma premohla lenivosť, a keď vydím tie 'komenty' v mojej poviedke, vidím že ju číta 'veľa' ľudí. Tak prosím ak niekto prečíta, napíšte nejaký koment. Díky.
PS 2:Pokračovanie pridám čo najbližšie.
PS 3: ak vám začiatok nedával žiadnu súvislosť, nemusíte sa diviť, to len ja mám taký unikátny myšlienkový pochod :D


pls pis dalej...je to super poviedka s dobrym napadom....