Na nebi sa prevaľovali ťažké bledosivé mraky a vzduch bol horúci a hustý; neklamná predzvesť dažďa.
Nefúkal žiadny vietor.
Kráčali sme po tržnici, ktorá sa zdala teraz doobeda ešte hlučnejšia a preplnenejšia ako keď sme tadiaľto prechádzali naposledy. Krik predavačov, ktorí sa snažili upútať pozornosť kupujúcich či zjednávali cenu; kotkodákanie sliepok, erdžanie koní, štekanie psov, plač detí... To všetko sa mi dralo do mozgu a zanechávalo tam kompletný zmätok.
,,Myslím, že by sme mohli mať všetko..." zamrmlala som, ako som sa obzerala okolo a snažila sa v tom chaose zorientovať. Darius išiel vedľa mňa s nosom zaboreným do akéhosi papiera a za uzdu viedol Diavola, ktorý mal sedlové vaky naložené nejakým náhradným odevom, ktorý sme kúpili. Zásoby potravín sme plánovali obstarať až tesne pred odchodom, aby nám čo najdlhšie vydržali.
,,Ešte jedna vec..." zamrmlal upír. Prekvapene som naňho pozrela. Nespomínala som si, že by sme mali kupovať ešte čosi.
,,Áno? A čo?"
,,Rozmýšľal som nad tvojimi zbraňami," poznamenal bez toho, aby na mňa pozrel. Jeho slová ma zarazili.
,,Mojimi zbraňami?"
Prikývol, pohľad stále upriamený na list.
,,Čo je s nimi?"
Rukou som mimovoľne skĺzla k ľavému boku, kde obyčajne nosievam meč. Teraz som tam však nahmatala len malú dýku požičanú od upíra. Bájnu zbraň som totiž - hoci len veľmi nerada - musela nechať v izbe. Mladé dievča, ešte k tomu sprevádzané mužom a ozbrojené mečom by predsa len budilo pozornosť.
Darius pokrútil hlavou.
,,Nič," odpovedal a schoval papier do vrecka. Potom zodvihol hlavu a pozrel na mňa.
Chvíľu sme si len mlčky hľadeli do očí, no potom som - mierne zapýrená - sklopila zrak.
Prečo sa, doparoma, červenám?! nadávala som v duchu.
Veď je to len Darius!
Povzdychla som si. Tento fakt; fakt, že sa pri ňom cítim tak, ako sa cítim, ma, ktovie prečo, rozčuľoval.
Poriadne.
,,Len ma napadlo, že by si potrebovala ešte jednu zbraň," prehodil upír. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, o čom sa to vlastne rozprávame.
,,Ďalšiu zbraň? A načo?" nechápala som. No potom som si uvedomila, prečo potrebujem novú zbraň.
Môj luk, krásny dar venovaný Darenom a Lillien totiž skončil v rozbúrenej Styx. Nechápala som, ako som na to mohla zabudnúť. Trochu som zosmutnela.
,,Bože, úplne som zabudla..." priznala som sa a opäť pozrela na upíra.
,,To nie je nič zvláštne. Pri tom všetkom, čo sa prihodilo, si nemala veľa času na rozmýšľanie nad výzbrojou. No teraz čas máme, takže by sme sa na to mohli zamerať."
Opäť som prikývla. A povzdychla si.
Spomenula som si na ten deň. Na deň, kedy dedina, v ktorej som žila s Darenom a Lillien vzbĺkla krvavým plameňom. Jasným, oranžovým, horúcim. Plameňom, ktorý spaľoval a osvetľoval všetko červenými odleskami.
Spomenula som si na výkriky mužov, ktorí padali skosení šípmi. Mojimi šípmi. Zachvela som sa.
Nechcela som na to myslieť. Nechcela som, aby sa opakovali nočné mory, desivé vízie tvárí bez očí pokrytých krvou, ktorá im vytekala z rán po šípoch. Nechcela som počuť ich krik, vidieť ich bolesť, ktorej som bola strojcom.
Bolo to pre nich. Bolo to pre dedinčanov. Nemohla som inak. Nemohla som spraviť nič...
Nie, nemohla. Mohla som spraviť len dve veci. Buďto odísť, skryť sa a modliť, aby tých vojakov dedinčania porazili, alebo im pomôcť ich poraziť. Ja som sa rozhodla pre to druhé.
Neľutovala som, čo som spravila. Vedela som, že by som nezniesla, ak by som nevedela, čo s mojimi priateľmi je, ak by som nevedela, či sú ešte nažive. Ak by som im nemohla pomôcť.
Nie, ľutovala som tých vojakov.
Kiež by to bol len sen... pomyslela som si a na okamih zavrela oči.
No uvedomovala som si, že toto sen nie je. Nie je to niečo, z čoho sa dá zobudiť, čo sa dá zvrátiť, zmeniť. Už sa to stalo.
Pozrela som na nebo. Stále bolo zatiahnuté.
Trochu som sa striasla, keď som si predstavila, že by som mala opäť vziať do rúk luk a strieľať. Nebola som si istá, či by som to zvládla. Nebola som si istá, či by som v poslednej chvíli zbraň nepustila a s krikom neušla. Nebola som si istá...
Pozrela som na Dariusa. Opätoval mi pohľad. Bolo v ňom niečo spýtavé. Povzdychla som si.
Už som si vybrala... Už dávno som sa rozhodla, čo budem robiť, ako sa budem správať... po akej ceste budem kráčať.
,,Kde tu chceš kúpiť luk?" opýtala som sa ho; v mojom hlase náznak rezignácie.
Nemyslela som si, že by na tržnici predávali zbrane. Aspoň nie natoľko kvalitné, aby stáli za tie peniaze.
,,Kto tvrdí, že to musí byť luk?" spýtal sa ma upír. Na tvári mu pohrával zvláštny úsmev. Prekvapene som zažmurkala.
Čo iné by to mohlo byť... ? pomyslela som si, no Darius mi nedal príležitosť rozvíjať dlhšie úvahy.
,,Poď," povedal mi a naznačil, aby som ho nasledovala. Vošli sme do jednej z tmavších bočných ulíc. Až teraz som si uvedomila, že už sme na konci trhoviska.
Zvuky, ktoré vychádzali z tržnice pomaly zanikali, ako ma Darius viedol čoraz hlbšie do útrob mesta.
,,Kam to ideme?" opýtala som sa ho, zatiaľ čo som sa obzerala okolo. Zrakom som prechádzala z opadanej omietky na domoch, cez zabuchnuté obločnice až po práchnivejúce drevo prahov. Nič, čo by pôsobilo príjemným dojmom.
Vošli sme do jednej z úzkych, špinavých uličiek, aké som vídavala v Aldee.
Zodvihla som hlavu a pozrela na oblohu, ktorá sa mi tu, medzi domami, zdala vyššie ako inokedy.
Kráčali sme zvláštnym šerom, ktoré ma napĺňalo čudným, ťažko definovateľným pocitom. Zdalo sa mi, akoby sa domy približovali a uzavierali ma čoraz tesnejšie medzi svojimi múrmi. Temné okná ma pozorovali ako tmavé vycivené oči. Oči, ktoré vidia každučký môj pohyb. Mala som pocit, akoby ma niekto, alebo niečo, sledovalo. Pri tomto pomyslení mi po tele prebehli zimomriavky a spôsobilo, že som sa primkla bližšie k upírovi.
,,Ako dlho ešte?" opýtala som sa môjho spoločníka. Uvedomila som si, že mimovoľne šepkám.
,,Za chvíľu sme tam," odpovedal taktiež takmer šeptom, no jeho hlas mi v tom tichu, ktoré nás obostieralo, pripadal ako výstrel z dela. Popri pravej nohe mi s piskotom prebehol potkan.
Prečo vlastne ideme tadiaľto? nechápala som. V Cabecere bolo toľko ulíc a boli tak poprepletané, že by sme sa tam, kam sme mali namierené, dostali aj inokadiaľ. Aspoň som si to myslela.
,,Viem, že sa ti tu nepáči. Aj ja by som sa tomuto miestu najradšej vyhol. No musíme prejsť tadiaľto, pretože inak by sme sa dostali príliš blízko k Palácu, a to nechcem."
Dariusov hlas ma, ponorenú do úvah rovnako pochmúrnych ako ulica, po ktorej sme išli, vyľakal.
No po chvíli som prikývla. Ani ja som netúžila bližšie si prezrieť Palác, ako nazývali občania Cabecery príbytok správcu mesta a zároveň aj celého panstva Ferruginea. Pretože ak by som tú príležitosť dostala, videla by som zrejme len jeho podzemné časti, zväčša temnicu. A to mi za to riziko nestálo, hlavne nie teraz, keď som nevedela, koľko toho o mne v skutočnosti občania Ríše a samotný Rhiion vedia. Nezabudla som na Holly... nemohla som zabudnúť. I tak mi však okolitá ponurá atmosféra nepripadala ktovieako milá. Toto miesto malo v sebe čosi, čo mi, nevedno prečo, naháňalo strach. Na koži mi naskákala husia koža a po chrbte mi opäť prebehli zimomriavky. Darius predo mnou vyzeral stále rovnako pokojný. Ak ho aj tunajšia atmosféra znepokojovala tak, ako mi to povedal, nedával to na sebe vôbec znať. Musela som ho za to obdivovať.
,,Sme tu," ozval sa upír a ulica sa zrazu skončila. Obaja sme stáli na menšom námestí s kruhovým pôdorysom a starou kamennou fontánou uprostred. Budovy ho obkolesovali tak dokonale, že som si tam pripadala ako v klietke.
,,Poď," zašepkal Darius. Jeho hlas sa v pustom priestore ozýval a znel zvláštne mäkko. Zachvela som sa, aj keď som nevedela prečo, a nasledovala ho. Naše kroky sa na ľudoprázdnom námestí rozliehali, tvorili ozveny a zanikali v jemných dozvukoch, ktoré pôsobili strašidelne. Ako zo starých čiernobielych filmov.
Kráčali sme k jednému z vyšších kamenných domov s ozdobnými podokenicami, otvorenými obločnicami z ebenu a nápisom v zvláštnom jazyku, ktorý som nepoznala, na výveske nad dverami. Pripomínal mi jeden z tých starých gotických domov skrížený s japonským obchodom so starožitnosťami.
Ako sme vchádzali, ozvalo sa slabé zacinkanie zvončeka. Dojem čiernobielych filmov sa len prehĺbil.
Obchod, do ktorého sme vstúpili, bol najpodivnejším, v akom som sa kedy ocitla.
Vnútro bolo osvetlené plameňmi mnohých sviečok v strieborných svietnikoch, ktoré sa odrážali v sklenených vitrínach a dodávali tak miestnosti zvláštnu hĺbku a perspektívu, ktorú v skutočnosti nemohla mať. Vo vzduchu bolo cítiť omamnú vôňu vanilky a škorice.
Rozhliadala som sa po miestnosti a temer nedýchala. Vitríny boli plné zbraní. A nielen to.
Meče, aké som nikdy doteraz nevidela, dýky, ktoré mali niekoľko čepelí a palcáty takých tvarov, až sa mi zdalo neskutočné, že vôbec držia pokope. Nádherné ihlice, podobné tým, ktorými som si u Salvie zapínala vlasy, no dokonale nabrúsené a ostrejšie, ako tie najostrejšie nože. Vejáre, ktorých kostry tvorili kovové čepele a ktoré sa behom niekoľkých sekúnd dokázali premeniť na smrtiace. Očarene som hľadela na vitríny, na zbrane, na to, ako sa na ich vyleštených čepeliach láme svetlo sviec.
,,Želáte si?" ozvalo sa zrazu z tieňa po mojej ľavej strane tak nečakane, až som sa mykla a skoro sa potkla o vyrezávanú nohu jednej z vitrín.
,,Prepáčte, ak som vás vyľakala," prehovoril hlas znovu. Ja som ustúpila k Dariusovi stojacemu za mnou a v tme rohov hľadala jeho majiteľa. Alebo, presnejšie, majiteľku.
,,Rád vás znovu stretávam, Kaede," odpovedal upír za mojím chrbtom potichu a úplne pokojne. Vôbec ma to neprekvapilo.
Plamene sviečok zablikotali, rovnako ako aj ich odrazy vo vyleštenom skle, keď sa z tieňa úplne nehlučne vynorila nízka zhrbená postava s hrdo zdvihnutou hlavou plnou šedín spletených do dlhého vrkoča a malými, drobčivými krokmi zamierila k nám.
Stála som tam úplne nehybne a prekvapene hľadela na nízku starenku s vráskavou, no vľúdnou tvárou, zvedavým výrazom a bystrými nevädzovými očami.
,,Vítam vás, pán Di Nascita Lemure," prehovorila milým, pokojným, trochu spevavým hlasom a pozrela naňho, ,,aj ja vás rada opäť vidím. A ako sledujem, nie ste sám," žmurkla.
,,Smiem vedieť, kto je vaša očarujúca mladá spoločníčka?" Po týchto slovách stočila zrak späť ku mne. Začervenala som sa.
,,Volám sa Anna," odpovedala som potichu. ,,Rada vás spoznávam."
,,Aj mňa teší, moja milá," usmiala sa stará žena širokým, úprimným úsmevom. Nemohla som inak, ako sa usmiať tiež.
,,Ale vy tu predsa nie ste len preto, aby ste sa porozprávali s jednou všetečnou starenou, všakže?" prehodila Kaede veselo a zasmiala sa. Prekvapilo ma, ako jasne jej smiech znel.
,,Takže, čo vám môžem ponúknuť?"
Až vtedy som si uvedomila, prečo sme vlastne tu. Otočila som sa a pozrela na Dariusa.
Stál tam ako pred chvíľou ja; úplne nehybne. Pripomínal sochu vytesanú z nejakého neznámeho druhu kameňa, do ktorého boli vsadené dva žiarivé smaragdy. Jeho oči.
A práve tými očami teraz blúdil po vystavených zbraniach. V tých očiach sa, rovnako ako vo vitrínach, odrážali plamene sviečok, takže to vyzeralo, akoby aj v ich hĺbke horel skrytý oheň.
,,Darius... ?" zašepkala som, pretože som sa neodvážila prehovoriť nahlas. Neodvážila som sa ho vyrušiť z jeho myšlienok.
,,Potrebujeme zbraň," ozval sa upír neodtŕhajúc pohľad od lesklých sklených plôch. Jeho hlas bol jasný.
,,Pre Annu."
Odvrátil zrak od vystavených predmetov a pozrel mi do očí. Tie jeho žiarili plameňom, ktorý som nedokázala pomenovať, ktorý som nedokázala definovať; nevedela som ani, či sa mi to len nezdá, či to len atmosféra tohto miesta nespôsobila, že som sa cítila tak zvláštne, že on vyzeral tak zvláštne.
Usmial sa.
,,Isteže, iste..." ozvala sa Kaede. Až jej hlas ma odpútal od upírových očí a donútil pozrieť na ňu. Zamyslene si podopierala bradu rukou a pohľadom behala po tovare vystavenom vo vitrínach.
,,A aká zbraň by to mala byť?"
Darius chvíľu mlčal, preto som chcela odpovedať namiesto neho. No skôr, ako som stihla otvoriť ústa, upír prehovoril.
,,Pamätáš sa, keď som tu bol vtedy po vynesení veštby?"
Kaede prikývla.
,,Vtedy si mi povedala, že tu máš niečo, čo patrí tej, ktorá príde v roku Úsvitu," prehovoril Darius pokojne, starostlivo voliac slová. Zarazila som sa. No starenka nevyzerala prekvapená. Mierne naklonila hlavu do strany, na tvári zvedavý a zaujatý výraz.
,,Áno."
,,Myslím, že ten čas už nadišiel," šepol upír.
Kaede pozrela najprv naňho a potom na mňa. Keď sa jej zrak zastavil na mojej tvári, pery sa jej skrútili do širokého úsmevu a v očiach zablysli plamienky poznania.
,,Iste, mám tu niečo pre vašu priateľku," žmurkla.
,,Poďte za mnou," vyzvala nás a zamierila do zadnej časti obchodu. Ja s Dariusom sme ju mlčky nasledovali.
Viedla nás pomedzi vyleštené sklené plochy, od ktorých sa odrážali naše postavy a kĺzali sa po nich ako priezrační duchovia.
,,Hovorila som si, kedy prídete," ozvala sa zrazu Kaede a vytrhla ma zo zamyslenia.
,,Priznám sa, čakala som vás trochu skôr. Ale to nie je dôležité; hlavné je, že ste tu a ja vám to môžem odovzdať. Nie som rada, keď musím skladovať podobné veci; zastávam názor, že by sa mali čo najskôr dostať k ich pravým majiteľom," otočila sa, pozrela na mňa a žmurkla. Ja som netušila o čom to hovorí.
Myslela som, že ideme kupovať luk, zamrmlala som v duchu zmätene, ako som pohľadom preskakovala z jednej vitríny na druhú. Dýky, nože, meče, rovnako ako aj vejáre, ozdobné ihlice do vlasov či spony vykladané drahými kameňmi sa prekrásne leskli a ja som nevedela, kam skôr pozrieť. No jemné, premenlivé, akoby hmlou zastreté a predsa desivo jasné odrazy na skle ma znervózňovali.
Potriasla som hlavou.
Celá atmosféra v tomto obchode bola natoľko snová, až som nevedela, čo je skutočné a čo nie. Neprekvapilo by ma, keby jedna z tých postáv, ktoré sa odrážali od zrkadlových plôch, pomedzi ktoré sme prechádzali zrazu vystúpila von zo skla, chytila ma za ruku a vtiahla do sveta tieňov a svetla v takej forme, v ktorej tu nemohli byť. A ja som vedela, že keby sa tak stalo, nebránila som sa. Vôňa vanilky a škorice vo vzduchu bola upokojujúca, omamujúca.
Znovu som potriasla hlavou, pokúšajúc sa trochu si vyčistiť myseľ. Pocit neskutočna však pretrvával naďalej.
Kaede sa zrazu zastavila pred jednou z vitrín. Z vrecka vytiahla kľúč, odomkla ju a opatrne odklopila priezračné sklo.
Vo vnútri, na zamatovej zelenej poduške, ležali strieborné ihlice na koncoch vykladané citrínmi. Všimla som si, že sú nabrúsené; očividne neslúžili len na zapínanie vlasov. No páčili sa mi.
Kaede ich opatrne vybrala z ich mäkkého hniezda, zodvihla a podržala proti svetlu.
,,Krásne," povzdychla si, ,,naozaj krásne. Pamätám sa, ako som druhý pár predala vašej sestre." Pozrela na Dariusa a žmurkla.
,,Počítam, že jej poslúžili?" spýtala sa s úsmevom. Darius sa tiež potichu zasmial.
,,Áno a viac ako dobre."
Kaede sa zachichotala.
,,To som si istá."
Ja som tam stála a myslela na Seireen. Áno, spomínala som si, že mala ihlice podobné týmto; akurát neboli vykladané citrínmi, ale temne zelenými smaragdami.
Ešte stále som premýšľala o Dariusovej sestre a o tom, akou nebezpečnou a smrtiacou zbraňou sa mohli stať takéto ihlice v jej rukách, keď Kaede opatrne nadvihla zamatový vankúšik, na ktorom pred chvíľou spočívali a rukou siahla podeň.
Začula som tichučké cvaknutie a potom zvláštny kĺzavý zvuk a závan chladného vzduchu, ktorý mi ovial šiju. Zachvela som sa a otočila.
Ani ma veľmi neprekvapilo, keď som zbadala otvor veľký asi ako klasické dvere vedúci do temnej chodby.
,,Prepáčte mi, ak tam bude trochu neporiadok," ozvala sa Kaede a vrátila vankúš aj ihlice späť na pôvodné miesto.
,,Nechodím tam často; vlastne som tam od vašej poslednej návštevy nevkročila," prehodila smerom k Dariusovi, zatiaľ čo prekvapivo rýchlo zamykala sklo, brala z podstavca jednu z vysokých, tenkých sviec a nakláňala ju nad žliabok v stene chodby, ktorý som si predtým pre tmu nevšimla. Bol to podobný mechanizmus ako v tréningovej miestnosti pod Darenovým a Lillieniným domom. Tak ako tam, aj tu sa žliabok okamžite naplnil jasnými, teplými plameňmi ohňa a osvetlil tak pomerne širokú chodbu jasnejšie, ako by to boli dokázali sviečky či fakle.
Kaede sa obzrela a usmiala sa na nás. Ja som hľadela do nie dlhej kamennej chodby, mierne sa zvažujúcej, teraz plnej jasu. Steny boli holé, nebolo na nich jediného obrazu či, vďaka žliabku v stene, svietnika. Na konci som uvidela jednoduché drevené dvere.
,,Poďte," vyzvala nás Kaede a odstúpila, aby sme mohli vojsť. Zaváhala som.
Nie, že by som Kaede neverila, no predsa len som ju nepoznala tak dobre, aby som vošla prvá do studenej kamennej chodby s jediným východom za svojím chrbtom, pričom kľúč k nemu bol práve v rukách starej ženy. Priam som počula ten kĺzavý zvuk, ako sa za mnou zabuchnú kamenné dvere východu a navždy ma uväznia medzi chladnými múrmi chodby. Pri tejto predstave som sa nevdojak zachvela, hoci som vedela, že je nezmyselná. Koniec koncov, Darius by nikdy nedovolil, aby sa niečo také stalo.
S týmito úvahami som pomaly prešla až ku dverám z masívneho ebenu. Mykla som sa a zvrtla, keď som začula tiché zabuchnutie a východ z chodby sa zatarasil. No Kaede tu bola, v rukách držala kľúč a usmievala sa. Vydýchla som si a nechápala, prečo ma napadajú takéto myšlienky.
Veď Darius jej predsa verí, nie? pripomenula som si v duchu a pozrela na dotyčného. Opätoval mi pohľad. V očiach sa mu odrážali plamene ohňa, ktorý horel v žliabku v stene a na perách mu pohrával jemný, takmer neviditeľný úsmev. Začervenala som sa pod intenzitou jeho pohľadu a tiež sa usmiala. Iracionálny strach zo mňa začal pomaly, ale isto opadávať.
Kaede medzitým prešla okolo nás a odomkla čierne dvere.
,,Tak, nech sa páči. A dávajte pozor, aby ste sa ničoho len tak nedotýkali. Pre vaše vlastné dobro," dodala a žmurkla. Ja som sa usmiala a vošla dnu.
Miestnosť bola tmavá a páchla kovom, olejom, zatuchlinou a ešte čímsi, čo som v ten moment nedokázala identifikovať. Bola v nej prekvapujúca zima.
Zachvela som sa, keď som pocítila tú odlišnosť, neprístupnosť a chlad, čo z nej viali.


super kapitola...