Kaede prešla okolo mňa s fakľou v ruke.
Kde ju vzala? pomyslela som si nechápavo, no nemala som čas podrobnejšie nad tým uvažovať. Starenka vhodila pochodeň do žliabku, čo sa, rovnako ako aj v chodbe, tiahol pozdĺž celej miestnosti. Musela som si zakryť oči pred jasným, oslepujúcim svetlom, ktoré zrazu naplnilo okolitý priestor. A keď som ich znovu otvorila, prekvapene som zažmurkala.
Miestnosť bola obrovská.
Uvedomila som si, že je znížená; stáli sme na vrchu schodiska so stropom temer sa dotýkajúcim našich hláv. No i s takýmto nadhľadom som nevedela, aká je dlhá; nedovidela som na jej koniec. Akoby sa rozprestierala pod celým domom, možno aj ďalej.
,,Fíha," zašepkala som ohromene a vošla hlbšie dnu. Darius ma mlčky nasledoval.
Celá miestnosť bola plná políc. Tiahli sa prakticky od miesta, kde som stála, v rovných radoch, pri ktorých som, rovnako ako pri celej komnate, nevedela, kde končia.
,,Poďte," vyzvala nás majiteľka a začala zostupovať po schodisku s istotou človeka, čo sa tu perfektne vyzná. Mlčky sme ju nasledovali do útrob komplexu.
,,Úžasné," zašepkala som po chvíli, čo sme kráčali pomedzi police.
Boli plné listín, zvitkov a kníh. Tisícok kníh. Boli tam knihy malé, že by sa mi zmestili do vrecka, no rovnako tam boli aj knihy tak veľké a hrubé, že by som ich ťažko udržala.
,,Čo to má byť?" zašepkala som. Neviem prečo, no neodvažovala som sa prehovoriť nahlas. Mala som pocit, že by som tak narušila krehkú, citeľne magickú podstatu tohto miesta.
,,Čo tu robia všetky tie knihy?"
,,Sú to záznamy," odpovedal mi Darius taktiež potichu.
,,Kaede je Cronista. Kronikárka. Zapisuje udalosti o Ríši a uchováva ich."
Odmlčal sa, zatiaľ čo ja som pohľadom blúdila po okolí. Už len to množstvo kníh, ako aj zväzky samotné, ma fascinovali.
,,Ako môže niekto sám napísať všetky tie knihy?" nechápala som, a oprávnene. Obyčajný človek by stihol za život napísať možno tak sto kníh, ak by sa veľmi snažil; no nie niekoľko tisícok.
,,Tiež som to všetko nenapísala sama," ozvala sa Kaede.
,,Niektoré spisy som pozbierala pri svojich cestách, iné som náhodou objavila, odkúpila či dostala do daru. Musím povedať, že za niekoľko naozaj vzácnych kusov vďačím aj tuto vášmu priateľovi."
Otočila som sa a prekvapene pozrela na upíra, ktorý kráčal za mnou a pohľadom na míle vzdialeným tomuto miestu prečesával police.
No ako som sa obrátila, zakopla som a temer spadla. Našťastie ma môj spoločník stihol včas zachytiť.
,,Dávaj si pozor," upozornil ma jemne, zatiaľ čo ma opatrne znovu staval na nohy.
,,Ďakujem," zamrmlala som hľadiac do zeme a trošku sa začervenala. No vtedy ma upútalo čosi iné.
Ako som totiž opäť nachádzala rovnováhu, pohla som rukou. A vtedy sa od prsteňa, ktorý som mala na prste, a ktorý mal predstavovať zásnubný prsteň od Dariusa, aby bolo naše prestrojenie presvedčivejšie, odrazilo svetlo. Ten prsteň bola jednoduchá strieborná obrúčka, do ktorej však bol vsadený skutočne prenádherný žiarivý tmavomodrý zafír.
No to nebolo to, čo ma zaujalo. Zaujalo ma to svetlo. To, že vôbec niečo vidím.
Ako je možné, že je tu také svetlo? nechápala som.
Veď sme uprostred knižnice, medzi policami, ďaleko od stien a nikto z nás nemá ani len sviečku. Okrem toho, cez tie police by predsa neprešla žiadna žiara, či hej? Nie, určite nie. Tak potom ako to, že... ?
Zmätene som pozrela na Dariusa. Tajomne sa usmial, akoby vedel, na čo myslím a v jeho teraz nezvyčajne temných očiach sa taktiež odrazil záblesk toho zvláštneho svetla odnikadiaľ.
No on nemôže vedieť, na čo myslím. Veď je ešte deň. Alebo...
Poobzerala som sa okolo.
Z celej miestnosti vyžarovalo čosi zvláštne; čosi, čo som nevedela definovať, no prestupovalo to mnou, napĺňalo ma to. A ja som si zrazu uvedomila, že Darius mi môže čítať myšlienky. Bez ohľadu na to, či je deň alebo noc. Ten pocit bol taký jasný, taký skutočný, tak pravdivý, až ma šokoval.
Odtrhla som zrak od upírových očí a poobzerala sa okolo.
Nebolo možné, aby tam bolo také svetlo. Nebolo možné, aby som tu, dole medzi policami, niečo videla. Nebolo to možné.
Ale aj tak tu to svetlo bolo.
,,Táto miestnosť je zvláštna..." šepla som potichu.
,,Áno, to je," ozval sa Kaedin jasný hlas.
,,Koniec koncov, nie je to úplne normálna miestnosť..." prehodila vzápätí mierne pobaveným hlasom, v ktorom sa však okrem jemného smiechu skrývalo aj čosi zvláštne. Čosi, čo len podtrhovalo atmosféru komnaty; čosi, čo sa mi zdalo úplne nové, a predsa tak známe, až sa mi to zdalo neskutočné.
Nesnívalo sa mi o tom? napadlo ma vzápätí.
Áno, to bolo možné. Nie, nie možné; bolo to pravdivé. Odrazu som vedela, že sa mi o tejto komnate snívalo; skrátka som si tým bola istá. Rovnako, ako som si bola istá tým, že svetlo tu je pojem, ktorý nemá štruktúru, na akú som zvyknutá; rovnako, ako som si bola istá faktom, že niečo tu, hoci som nevedela, čo to je, ma napĺňalo nadpozemským pokojom a zároveň posvätnou bázňou. Niečo tu ma spútavalo a oslobodzovalo zároveň; vyrážalo mi to dych, no taktiež ma to nútilo sa smiať.
Šialené... pomyslela som si. Srdce mi odrazu bilo rýchlejšie, vlastný dych ma oberal o vzduch v pľúcach. Hlavu som mala čudne ľahkú a zdalo sa mi, že sa mi začína krútiť, no moje myšlienky boli predsa prekvapujúco jasné. Svetlo mi začalo pred očami tancovať, vytváralo zvláštne odlesky a tiene, o ktorých som ani len netušila či sú skutočné. A ja som sa k nim chcela pridať; tiež som sa chcela vrhnúť do toho šialeného, chaotického, no predsa istým spôsobom perfektne zosúladeného tanca. Chcela som sa rozbehnúť pomedzi police, ktoré sa mi teraz zdali pramalou prekážkou v mojom šťastí. Ak sa toto opojenie vôbec dalo nazývať šťastím.
Až ruka na mojom pleci ma vytrhla zo slastného omámenia a vrátila do prazvláštnej reality. Otočila som hlavu a pozrela do smaragdových očí Dariusa, potom na jeho ruku na mojom ramene. Nechápala som.
,,Nie," povedal potichu, no predsa jasne, so zvláštnou autoritou, ktorá ma, ktovie prečo, popudila.
Prečo nie? pomyslela som si. Cítila som, ako sa mi do tela vlieva zvláštna energia, ktorá chladila i pálila zároveň; hladkala, no predsa mi telom prechádzala vo výbojoch, pri ktorých sa mi temer zastavilo srdce. Napĺňala ma, prelievala sa mojím telom; od končekov prstov, cez každú žilku, až sa mi napokon usadila v očiach. Mala som pocit, akoby mi horeli; zvláštnym, no nie nepríjemným horúcim plameňom. Opäť som stočila pohľad do upírových očí, ktoré sa mi však teraz zdali akési iné. Mala som pocit, akoby videli, akoby vedeli. A ten pocit ma, ktovie prečo, desil.
Prudko som sklopila zrak.
Čo sa to, preboha, deje? pýtala som sa samej seba. Nebola som vystrašená, to nie; na to bola tunajšia atmosféra príliš príjemná, príliš tajomná, príliš magická. Nebála som sa; bola som zmätená.
Po tretíkrát som uprela svoj zrak do temne zelených očí môjho spoločníka.
Nie. Už neboli zelené; neboli ani temne zelené. Boli čierne. Zvláštne zamatovo čierne, upokojujúce. Jeho ruku na mojom pleci som odrazu nepociťovala nepríjemne; nie, bola pre mňa oporou v tejto šialenej nereálnej realite. Jeho dotyk ma zvláštne chladil aj cez šaty a plášť, ktoré som mala na sebe.
Až tento, pre moje rozhorúčené telo ľadový dotyk ma vytrhol zo zvláštneho opojenia. Až teraz som si opäť uvedomila police okolo mňa, knihy na nich, upíra, ktorý stál predo mnou a Kaede, ktorá za mojím chrbtom trpezlivo čakala, kedy sa upokojím. Chvíľu mi trvalo, kým som chytila stratený dych, dokázala zosúladiť myšlienky a slová a prehovoriť.
,,Ďakujem," šepla som Dariusovi a stisla jeho ruku, ešte vždy spočívajúcu na mojom pleci. Jemne sa usmial.
,,Nemáš za čo," odpovedal tichým, pokojným hlasom a ruku jemne vymanil z môjho zovretia. Ja som jeho úsmev opätovala a s mierne uľahčeným výdychom sa otočila ku starej žene stojacej niekoľko krokov pred nami.
,,Prepáčte," ospravedlnila som sa s nesmelým úsmevom a trošku sa zapýrila. ,,Táto miestnosť na mňa vplýva trochu... zvláštne."
Na moje nemalé prekvapenie sa na Kaedinej tvári roztiahol široký, radostný, dobrosrdečný úsmev.
,,Ale iste," prehodila pokojne, no úsmev jej z tváre nezmizol. Potom obrátila zrak k Dariusovi a žmurkla.
Nechápavo som niekoľkokrát prebehla zrakom z jedného na druhého, pričom mi neunikol ich nemý rozhovor. Zo zamyslenia ma vytrhol až hlas Kaede, ktorá nás vyzvala, nech ju opäť nasledujeme.
Kráčala som za ňou a premýšľala. Svetlo odnikadiaľ akoby sa vznášalo okolo mňa, obostieralo ma a napĺňalo. No aj napriek nemu som pociťovala ten zvláštny horúci chlad, tú cudzotu, ktorá vychádzala z každého kameňa na dlažbe, po ktorej sme kráčali, z každej police, z každej knihy. Zo vzduchu, zo samotného svetla, z tmy v jeho pozadí. Odrazu som mala pocit, že je táto miestnosť neskutočne stará. Akoby si zachovala tajomstvá celých tisícročí, akoby tu bola už od stvorenia sveta. Keď na mňa dopadla ťažoba tohto pochopenia, až som zavzdychala. Zacítila som, ako ma Darius chytil za ruku a jemne ju stisol. Mierne som sa strhla a pozrela naňho spýtavým pohľadom.
Nestávalo sa totiž často, aby spravil niečo také. Jedine v situácií, kedy som bola vystrašená, ako vtedy v Aldee, či keď som, premožená smútkom za rodinou a bolesťou zo straty priateľov plakala osamote v tichu izby. Alebo keď som v bolesti pod vplyvom necromancerovho zaklínadla lapala po dychu pri rieke Styx. Vtedy ma objal, pohladil, utešil. No inak sa podobnému kontaktu so mnou skôr vyhýbal.
Hľadela som do jeho očí a snažila sa z nich niečo vyčítať, no nedokázala som to. Nebolo tam nič, čo by mi pomohlo pochopiť. Tak som mu len tiež stisla ruku a pokračovala v ceste.
Keď som si vtedy na vrchole schodiska pomyslela, že táto miestnosť je skutočne obrovská, mala som pravdu. Netuším, ako dlho sme kráčali pomedzi police tiahnuce sa v nekonečných radoch stále vpred pohlcujúc ozveny našich krokov. Neviem, či to bola hodina, dve, tri, či to nebol celý deň, celé storočia...
Čas akoby tu nič neznamenal.
Až po tej nekonečnej dobe, ktorá by pokojne mohla byť celými vekmi, sme prišli ku miestu, na ktorom mala byť podľa Kaediných slov ukrytá moja zbraň. Prečo by ju ukrývala tu, v knižnici, som nechápala.
Vyšli sme spomedzi políc na voľné priestranstvo a ja som si uvedomovala, že sme v strede knižnice.
Kruhové priestranstvo, z ktorého sa štyrmi smermi rozbiehali police s knihami v niekoľkých rovných, nekonečných radoch. Bolo dosť veľké, aspoň dosť na to, aby som si ho pri pohľade z výšky mohla všimnúť. No ja som ho od dverí do knižnice nevidela, čo ma len utvrdilo o jej rozľahlosti.
Kamenná podlaha tu bola akási iná, a keď som sa jej prizrela bližšie uvedomila som si, že niektoré kocky sú o čosi tmavšie. A presne v prostriedku priestranstva stál stojan, ako inak, z ebenu. Jeho vrch bol prikrytý vekom z tenučkého skla, ktoré akoby odrážalo jemný sivý dym. Až na to, že v miestnosti ani vo vnútri toho veka žiadny dym nebol. Nútilo ma to uvažovať nad tým, či to sklo neodráža niečo z iných svetov alebo či ten dym nie je práve v ňom, či nie je jeho súčasťou.
Kaede vykročila k podstavcu. Nasledovala som ju, sledujúc pri tom tmavé čiary z čiernych, striebristo sa lesknúcich dlaždíc, dokonale vybrúsených a vyleštených, ktoré sa na konci kruhového priestoru spájali do akejsi päťcípej hviezdy. Uvedomila som si, že tvoria pentagram, pričom podstavec stál priamo v jeho strede.
Ako som sa k nemu približovala, zaplavoval ma pocit vzrušeného očakávania.
Aká to môže byť zbraň, keď je ukrytá tu, v miestnosti, do ktorej by snáď nikto okrem Kaede nenašiel cestu? Prečo by ju ukrývala v tajnej knižnici, ak by to nebolo niečo výnimočné? Niečo zázračné?
Cítila som, že som čoraz nedočkavejšia uvidieť tú zbraň. Uvidieť to, čo malo podľa slov Kaede patriť len mne. Niečo, čo malo byť čarovné, magické.
Veď prečo by to inak ukrývala práve tu? pomyslela som si, vstúpila do stredu pentagramu a nedočkavo, rozochvená od očakávania nad tým, čo uvidím som pristúpila k podstavcu.
Zarazila som sa.
Vo vnútri nebola žiadna tajomná zbraň, žiadna dýka z dračích zubov, žiadne ihlice z neznámeho materiálu; nebola to ani len zvláštna či vzácna kniha.
Na podstavci, tak tmavé, že som si ich najskôr ani nevšimla, spracované z akejsi tmavej látky, ktorá najväčšmi pripomínala kožu, ležali obyčajné rukavice. Sklamalo ma to.
Čakala som veľa vecí; čakala som, že tá zbraň nebude vyzerať ako zbraň, neboli by ma prekvapili ani veci, o ktorých som bola presvedčená, že tam byť nemôžu. Ale rukavice... Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.
Jemné svetlo okolo mňa akoby zaplápolalo, ako som v náhlom popude natiahla ruku k podstavcu a položila ju na sklo, ktoré ho zakrývalo. Prekvapilo ma, že bolo teplé; akoby naň niekoľko hodín svietilo slnko alebo ho hriali plamene. Opatrne som posúvala ruku po teplom hladkom tenučkom skle a premýšľala, prečo nie je chladné, ako by podľa logiky malo byť a prečo je vec tak obyčajná ako rukavice skrytá práve v ňom. Pretože toto nebolo obyčajné sklo. Jeho štruktúra, hoci bola klasickému sklu veľmi podobná, bola na dotyk iná. Akoby jemnejšia, mäkšia, zamatovejšia. To bolo to správne označenie. Zamatová.
Ani som si nestihla uvedomiť, kedy som jemne nadvihla priehľadnú hmotu chrániacu vrch podstavca a siahla pod ňu.
Poduška bola tenká, no potiahnutá akousi zvláštnou látkou, pri dotyku ktorej som mala pocit, akoby som ruku vnorila do studenej vody. Zvláštna konzistencia, akoby pretekajúca pomedzi prsty, neskutočne hebká.
Posunula som ruku ďalej a zovrela v nej rukavice.
Bolo to zvláštne.
Pocit, ktorý ma vzápätí naplnil bol taký známy a predsa úplne nový; tak nový, až ma šokoval. Telom mi prechádzal ako vlna, šíril sa mojou krvou, až kým sa nedostal ku srdcu.
Nebolo to horko alebo chlad, nedalo sa to vnímať zmyslami. Ten pocit bol v mojej mysli; pocit, ktorý sa mi v tom okamihu zdal šialený. Pocit, že tie rukavice ku mne patria, že sú mojou súčasťou.
Bláznovstvo, pomyslela som si a zodvihla rukavice z ich mäkkého hniezda.
Vyzerali úplne obyčajne, no boli pekné. Jemne vypracované z tenkej čiernej kože príjemnej na dotyk; chladivej ako krištáľovo čistá voda. Obracala som ich v rukách a pozorovala, ako sa od hebkého materiálu odráža svetlo. Premýšľala som, hoci som ani nevedela nad čím. Akoby nado mnou moje myšlienky prebrali kontrolu a poletovali mi v hlave ako pestrofarebné motýle, ktoré lietajú z miesta na miesto, všade sadajú, no nezanechajú po sebe jedinú stopu. Ani moje myšlienky ju nezanechali.
Neuvedomovala som si, ž Kaede a Darius stoja za mnou, mimo pentagramu a uprene ma pozorujú. Nevnímala som fakt, že oni vnímajú každý môj pohyb, či už mimovoľný alebo premyslený. Nevšimla som si trochu napätý výraz plný očakávania, ktorý sa im zrkadlil v tvárach, keď som si rukavice navliekla.
Pozorovala som čiernu kožu, ktorá mi obopínala ruky akoby bola mojou vlastnou. No nie nepríjemne; práve naopak, bola jemná, hebulinká a takmer som ju necítila. Zodvihla som si ruku pred oči a pozorovala ju, očarená tým materiálom. Pokrútila som zápästím, zovrela ruku v päsť.
,,Sú krásne," zašepkala som a vystrela prsty.
,,Akoby to ani nebola koža. Akoby boli z vody..." Ani som si neuvedomovala, že hovorím nahlas.
Otočila som ruku a hľadela si na dlaň. Vtedy som zacítila zvláštne, takmer nepostrehnuteľné teplo, ktoré sa mi šírilo telom. Nebolo výrazné, no bolo to akoby ste prišli z vonku po perfektnej sánkovačke a až v teple izby si uvedomili, že vám bola v skutočnosti zima. Ja som sa cítila rovnako. Aj ja som si uvedomila, že mi bola zima. Zachvela som sa, ako chlad opúšťal moje útroby a fascinovane pozorovala zvláštne tenučké úponky červeného svetla, ktoré sa mi ovíjali okolo rúk, postupovali cez predlaktia, ramená až ku krku a odtiaľ na tvár, kde príjemne chladili a pálili zároveň. Usmievala som sa, otáčala ruky a sledovala krvavočervené nitky akoby stvorené z pradávneho, prvotného ohňa. Jemne som pozdvihla ruku a hľadela, ako sa svetlo z celej miestnosti zbieha ku mne, ovíja sa mi okolo rúk a postupne okolo celého tela. Cítila som sa, akoby som sa vznášala, čudne omamujúci pocit, ktorý som zažila pred chvíľou; tesne pred tým, ako ma Darius vrátil do reality. Pozrela som naňho pre prípad, že by to chcel spraviť znovu.
Stál tam, nehybne, pohľad upretý na mňa. Pohľad, ktorý ma prekvapil. V očiach sa mu zračila hrdosť, úžas a obdiv. Nechápala som to. Ešte nikdy doteraz sa na mňa tak nepozeral; alebo som si to aspoň nevšimla.
Čo sa to tu deje? pýtala som sa samej seba, no nedokázala som nájsť odpoveď. Chcela som sa opýtať Dariusa, ale aj keď som otvorila ústa, nedokázala som prehovoriť. Hlas sa mi zadrhol v hrdle a vysloviť slová bolo pre mňa nemožné. Tak som ústa znovu zavrela.
Svetlo okolo mňa pomaly slablo, strácalo sa v okolitom priestore. No červené nitky čistej energie okolo môjho tela nezmizli. Stále tam boli, jemné, tenulinké, no zároveň nekonečne silné.
Nedokázala som tam zostať; neviem prečo, no nemohla som zostať uprostred pentagramu.
Opatrne som spravila krok vpred. Bolo to zvláštne; akoby som niekoľko mesiacov nechodila. Spravila som ďalší krok, a potom ďalší a ďalší... Vyšla som z pentagramu a pomaly prešla až ku dvojici, ktorá ma po celý čas pozorovala.
Kaede sa tajomne usmievala, bledomodré oči jej žiarili. Darius sa ani nepohol, hľadel na mňa, v tvári nemal žiadny výraz. No oči, tie hovorili zaňho. Jeho oči sa smiali, skutočne smiali. Tak som sa usmiala tiež.
Svetelné úponky okolo mojich rúk boli odrazu čoraz bledšie a postupne sa strácali, až kým nezmizli úplne. Hľadela som na ne pokiaľ sa nestratili a spolu s nimi aj zvláštne teplo, ktoré ma zaplavilo.
Mierne som sa zachvela. Cítila som sa slabá; nie veľmi, no určite slabšia, ako som bola pre týmto čudným javom. Zívla som.
,,Výborne," zašepkala odrazu Kaede. Prekvapene a nechápavo som na ňu pozrela. Usmievala sa veľavravným úsmevom, ktorý však mne nehovoril nič.
,,Čo výborne?" spýtala som sa opatrne. Kaede sa usmiala ešte žiarivejšie.
,,Zvládla si to!"
Zvládla?
,,Ale... čo som zvládla?" nechápala som. Nerozumela som, čo to znamenalo, čo mali predstavovať tie červené svetelné nitky, prečo som tak reagovala. Nechápala som, bola som zmätená.
,,Tie rukavice, Rosalie," ozval sa Darius potichu.
,,Tie rukavice. Nie sú obyčajné, ako sa môže na prvý pohľad zdať. To ony sú tvojou zbraňou."
Pozrela som si na ruky.
Áno, nie sú obyčajné. To som vedela okamžite, ako som si ich nasadila. A neprekvapilo ma to. Ktovie prečo, no neprekvapili ma ani tie nitky čistej energie, ktoré sa obtočili okolo môjho tela. Akoby som ich podvedome očakávala.
No to, že by práve toto mohla byť moja zbraň ma, aj napriek tomu všetkému, vôbec nenapadlo.
Znovu som si rukavice prezrela.
Vyzerali obyčajne. No ako som sa už presvedčila, keď som si ich nasadila obyčajné neboli.
,,Ale... ako?" opýtala som sa. Nebola som si istá.
,,Mágia," potvrdil moju domnienku Darius.
,,Mágia," zašepkala som. Prevaľovala som to slovo v ústach, nechala jeho hrkosladkú chuť rozplynúť na jazyku.
Tušila som to. Tušila som, že v tom budú čary.
,,Ja môžem používať mágiu?" Pozrela som na Kaede. Usmiala sa.
,,Áno, očividne môžeš," odpovedala vecne.
,,Tieto rukavice ti to umožňujú," dodala.
,,Sú niečo ako vodič tvojej moci. Inak povedané, transformujú tvoju vnútornú energiu tak, aby si ju mohla dostať von z tela a premeniť na kúzla. Pretože kúzla nie sú nič iné ako pretransformovaná energia. Každý čarodej dokáže použiť duševnú energiu na zmenu hmoty, to je celá podstata kúziel. Ak chceš napríklad vystreliť prúd energie z ruky, musíš nahromadiť tvoju duševnú energiu v dlani a potom ju pretransformovať na daný prúd. Má to však háčik," dodala Kaede. Prikývla som. Vždy je v tom nejaký háčik.
,,Každý človek v Ríši dokáže nahromadiť energiu. No len zopár ľudí ju dokáže pretransformovať," pokračovala Kaede vo svojej prednáške.
,,Sú to napríklad necromanceri alebo elfovia. Ale aj toto je trochu preceňované. Ľudia priraďujú nadprirodzené schopnosti všetkým elfom, no pritom ich majú len niektorí. Avšak vďaka rôznym povestiam a bájam si ľudia myslia, že každý elf musí vedieť automaticky čarovať. Pritom ja som poznala asi len desať elfov, ktorí dokázali používať mágiu."
Toto ma prekvapilo. Samozrejme, aj ja som si myslela, že všetci elfovia dokážu čarovať. Bolo to tak vo všetkých filmoch, knihách, bájach. Dokonca aj v tunajších príbehoch vedel kúzliť každý z nich.
,,A necromanceri by tiež podľa všetkých pravidiel nemali vedieť čarovať," pokračovala. Prekvapene som zažmurkala.
,,Ako to?"
,,Aj oni potrebujú niečo, čo im pomôže pretransformovať energiu, pretože v podstate sú to len obyčajní ľudia. A pochybujem, že za normálneho života vedel niektorý z nich použiť čo i len to najjednoduchšie kúzlo. No keďže im dal Rhiion niečo, čím dokážu premeniť vnútornú energiu na čary, kúzlenie pre nich nie je nemožné. No nie každý sa môže stať necromancerom a aj oni musia dlho a tvrdo trénovať, aby dokázali použiť mágiu. Preto Rhiion hľadá po Ríši deti, ktoré by sa mohli stať necromancermi; potom ich privádza na miesto, kde ich iní temní čarodeji trénujú. Nakoniec, keď sú dostatočne silní na to, aby zvládli obrad a majú dostatok nenávisti a hnevu, ktoré v nich dôkladne pestujú, ich väčšinou zabijú a premenia. Pri tomto obrade do nich vložia ich ,,avatara", to jest to, čo im umožní premieňať energiu. V ich prípade sú to duchovia, ktorých si ich ,,majstri" podmanili. Oni sú tou hnacou silou, ktorá energiu transformuje."
Odmlčala sa. Ja som nebola schopná slova. Dlho som mlčala, kým som dokázala prehovoriť.
,,To je... tak strašne kruté," povedala som nakoniec.
,,Ako môžu? Ako to, že im rodičia tie deti dajú? Prečo s tým nikto nič nerobí... ?"
Nechápala som.
Veď rodičia milujú svoje deti! Nemôžu ich takto odovzdať, nemôžu dovoliť... !
Spomenula som si na mojich rodičov. Na to, ako nikdy nemali čas, ako vždy povedali: ,,Počkaj Rose, teraz nie, mám veľmi dôležitú prácu. Príď niekedy inokedy."
Nie, rodičia nesmú dopustiť, aby ich deti trpeli. Nikdy.
Cítila som, ako ma zaplavuje hnev. Zatiaľ len nejasne, ako malý, neviditeľný červíček, ktorý hryzie a hryzie, až kým sa nedostane na povrch. A potom, potom exploduje strašnou silou.
,,Nemôžu predsa odovzdať svoje vlastné deti niečomu tak... tak... príšernému!"
,,Zabúdaš na jednu vec," ozval sa potichu Darius. Mykla som sa a otočila sa k nemu. Úplne som zabudla, že je tu tiež.
,,Na akú?" opýtala som sa chladne. Nič nezmení fakt, že rodičia sa majú postarať o deti, ktoré im boli zverené; či už prírodou alebo iným človekom.
,,Nie všetky deti majú rodičov, ktorí by sa o ne postarali," odpovedal Darius jemne, čím ma dokonale umlčal.
,,Toto nie je ako váš svet. Toto tu je svet podobný tomu, aký bol ten váš, aspoň čo som vyrozumej z tvojich myšlienok. Tu nie je o deti postarané tak, ako v tvojom svete."
Zmĺkol. Ja som mlčala tiež. Nevedela som, čo mám na to povedať.
,,Okrem toho, necromancerom sa môže stať len niekoľko vyvolených detí, najviac asi dvadsať z celej Ríše. Preto majú necromanceri také vysoké postavenia, preto sú elitou Rhiionovho vojska. Lebo je ich málo. A o to lepšie môžu byť cvičení. Už len to, že pri Styx prišiel Rhiion o päť čarodejov je preňho obrovská strata."
,,Moment," prerušila som ho, ,,o päť? Zahynulo tam šesť ľudí, ako to potom-"
,,Jeden z nich ešte necromancerom nebol. Ten najmladší chlapec, ktorého si si pomýlila so mnou bol zrejme len vo výcviku. Inak by som ho tak ľahko neporazil. Použil by kúzla."
Rozhostilo sa ticho, no netrvalo dlho. Bola tu ešte jedna vec, ktorú som nechápala.
,,Ale ak sú necromanceri skutočne takou elitou, ako je potom možné, že si s tou gorgonou neporadili?" opýtala som sa.
,,Ak skutočne poznajú toľko kúziel, ako je potom možné, že... ?" odmlčala som sa a spýtavo pozrela na upíra.
,,Aj ja som o tom uvažoval. A napadla ma jedna vec."
Na chvíľočku sa odmlčal. Ja som zvedavo čakala na jeho slová.
,,Je isté, že tam muselo byť viac faktorov, ktoré do toho zasiahli. Za prvé; podľa toho, akí starí tí necromanceri boli usudzujem, že neboli trénovaní od detských čias. Je možné, že ich Rhiion objavil v príliš neskorom veku, preto ich nemohol pripraviť tak dôkladne. Väčšinu necromancerov totiž premieňajú v takom dvadsiatom piatom, tridsiatom roku, niekedy aj skôr. To závisí od jednotlivého človeka, ako je pripravený. Jednému z nich tiahlo pri premene na štyridsať, štyridsaťpäť. V takom neskorom veku by za iných okolností premenu neriskovali.
Ďalším faktorom bola určite samotná gorgona.
Čím sú gorgrony staršie, tým sú nebezpečnejšie. Na doposiaľ najstaršiu zabitú gorgonu, ktorej vek sa odhadoval tak na tisíc až dvetisíc rokov, museli poslať celú armádu vojakov, aby si s ňou poradili. A to som počul, že niekde žije gorgona, ktorá má až päťtisíc rokov. Takému zvieraťu už potom nevadí ani slnko. Na druhej strane však takto stará gorgona ani nepotrebuje toľko potravy. Stačí jej, keď sa nakŕmi tak raz za sto rokov. Potom sto rokov spí, a tak sa celý cyklus opakuje.
Čiže ak bol toto dostatočne starý vták, je možné, že si s ním nedokázali poradiť ani oni."
Mlčala som. Hľadela som na rukavice, ktoré mi mali dať moc nad mágiou a premýšľala som. Nevedela som, či mi to za to vôbec stojí. Či je dobré používať kúzla po tom, čo som si vypočula, ako musia niektorí trpieť za to, aby ich získali.
Mágia je len pre vyvolených, pomyslela som si.
Tí, ktorým tento dar daný nebol by ju používať nemali. Prináša to len utrpenie. A smrť.
,,Mimochodom," prehovoril Darius a vytrhol ma tak z chmúrnych myšlienok, ktorými sa môj rozum zapodieval. Bola som mu za to vďačná. Nechcelo sa mi myslieť na smrť.
,,Je tu ešte jedna vec."
Zodvihla som hlavu od rukavíc a pozrela naňho. Jemne sa usmieval.
,,Rhiion si je príliš istý."
,,Ako to myslíš?"
,,On si myslí, že ho nemôže nič ohroziť. Má pocit, že je nezraniteľný, nepremožiteľný. Svojím spôsobom je to aj pravda," dodal.
,,No pomaly sa to stáva minulosťou. Ríša ja na pokraji novej éry. Prišla si ty, Rosalie. Doba sa mení. A Rhiion si to neuvedomuje. Toto je naša najväčšia zbraň. A ty... ty si naša nádej. A zároveň jediný človek, ktorý dokáže túto zbraň použiť."
To, ako to povedal ma donútilo sa červenať. Sklopila som zrak a v duchu sa pýtala prečo. Prečo som práve ja tá, ktorá pre nich toľko znamená. Prečo práve ja.
,,Ja... ďakujem," povedala som napokon.
,,Vážim si vašu dôveru."
,,My si vážime, že si sem prišla," zasmiala sa Kaede. Pozrela som na ňu a tiež sa usmiala. S tou starou pani jednoducho človek nemohol byť smutný.
,,Ale myslím, že by sme už mali ísť," povedala po chvíli.
,,Je dosť hodín a ja nemôžem nechať obchod bez dozoru, aj keď tu čas plynie trochu inak ako tam hore..." skonštatovala. Prekvapene a nechápavo som na ňu pozrela.
,,Inak?"
,,Áno," odpovedala pokojne a podišla ku podstavcu, aby ho zatvorila.
,,Toto nie je obyčajná miestnosť, ako si si už všimla. Čas tu plynie inak, ak vôbec plynie. Ono to totiž čas ako taký vlastne ani neexistuje," pokračovala, zatiaľ čo prešla popri mne a zamierila k uličke medzi policami. Nasledovala som ju, zvierajúc v rukách rukavice, moju novú zbraň.
,,Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa odohrávajú nezávisle od seba, no zároveň vedľa seba, paralelne. No inde to necítiš, zatiaľ čo tu hej."
Vošli sme medzi police. Obzrela som sa. Stred podstavec, stred knižnice a pentagram sa pomaly vzďaľoval, ako sme kráčali späť k východu.
,,Okrem toho, toto je taktiež miesto, ktoré je veľmi dobre chránené a nabité mágiou. Nedostane sa sem nikto, kto by chcel toto miesto skutočne zle zneužiť či mu nejako poškodiť. A ak by sem aj tak vkročil, mágia by ho mohla aj zabiť."
Šokovane som vytreštila oči a po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Zabiť?!
,,No za celú jej históriu sa nič také nestalo. Nemusíš sa báť," otočila sa a cez plece sa na mňa usmiala.
,,Strach je jediná vec, ktorá by ťa mohla zbrzdiť. Skús ten strach prijať, pomôže ti to."
Kaede sa znovu otočila dopredu a pokračovala v chôdzi. Ja som bola trochu zarazená.
Prijať strach? Ako prijať?
Otočila som sa a pozrela na Dariusa, ktorý nás nasledoval tak nehlučne, až som naňho takmer zabudla. Povzdychla som si.
Prijať svoj strach... Prijať temnotu v sebe... Zjednotiť protiklady...
Už dlhšie som uvažovala nad podobnými myšlienkami. Nad myšlienkami, že nič v skutočnosti nemusí byť také, ako sa zdá. No až tu a teraz som mohla tvrdiť, že som pomaly začala chápať.
Napríklad Salvie, napadlo ma odrazu.
Aj ona bola úplne iná, ako sa na prvý pohľad zdalo. Úplne iná za tou anjelsky krásnou a nevinnou tvárou... Osamelá, uvedomila som si vzápätí.
Musela byť strašne osamelá...
Odrazu mi jej prišlo neskutočne ľúto. Bola tak mladá, keď zomrela...
Smrť jej zobrala všetko. Otca, lásku, nevinnosť, život... všetko.
Chcela len trochu pochopenia a lásky. Nič viac...
Zahnala som slzy, ktoré sa mi nečakane nahrnuli do očí.
Čas funguje paralelne... Je toto ten dôvod, prečo na ňu teraz myslím? Pretože teraz v minulosti, ktorá je súbežná s prítomnosťou prežívam okamihy, kedy Salvie svoj život strácala? Alebo je tu nejaký iný dôvod?
To som nevedela.
Opäť sme kráčali tichou knižnicou, kde sa svetlo vznášalo okolo nás a strácalo sa v tieňoch. Tie knihy akoby sa prihovárali... temer som počula ich tichý šepot. Akoby tajomstvá uložené v nich chceli prevravieť, akoby chceli byť vypovedané. Zvláštne.
Pomaly sme prešli ku schodom. Ako som po nich kráčala, nedalo mi to neotočiť sa.
Knižnica sa predo mnou rozprestierala. Tam, v jej vnútri doteraz ležali na ebenovom podstavci rukavice, ktoré som v tejto chvíli stískala v rukách. Tam, v jej hlbinách sa skrývali nespočetné tajomstvá, zozbierané a uložené v knihách. Tam, na jej policiach knihy ticho šepkali, lákali k otvoreniu.
No ja som vedela, že to nemám byť ja, kto ich otvorí. Prídu iní... Iní, ktorým knihy svoje tajomstvá vydajú.
,,Rosalie," ozval sa Darius nado mnou. Pozrela som naňho; stál na plošine pri vstupe do chodby vedúcej do obchodu. Svetlo zdola mu osvetľovalo tvár a oči mu v ňom žiarili ako oči mačky.
Zachvela som sa pri tom pohľade a nasledovala ho.
Rada by som vedela, kto otvorí tie knihy, pomyslela som sa, poslednýkrát pozrela na knižnicu a vošla do chodby. Svetlo v knižnici zhaslo, hoci som nevedela ako, no nijako som sa nad tým nepozastavila.
Koniec koncov, bolo to magické miesto.
Miestnosť sa ponorila do tmy, Kaede zavrela dvere a zamkla ich.
Mala som zvláštny pocit, akoby som dočítala kapitolu v knihe. Akoby sa za mnou zatvorili nielen dvere vedúce do knižnice, ale aj dvere jednej etapy môjho života. Akurát, že tie moje dvere zostali nezamknuté. Len tam ticho stáli a čakali. Čakali, kedy ich otvorím...


velmi zajímavá kapitola....