close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 18. - Búrka

2. července 2010 v 7:46 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

V obchode bolo šero. Sviečky stále horeli, akoby nemali nikdy zhasnúť. Akoby boli večné.
,,Prepáčte, Kaede," oslovil Darius starenku.
,,Ak by som s vami smel na chvíľu hovoriť..."
Kaede sa naňho zahľadela skoro až skúmavo, a potom prikývla.
,,Samozrejme."
,,Ak by si nás na chvíľu ospravedlnila..." otočil sa Darius ku mne.
,,I... Iste," odpovedala som trošku zaskočená. Predtým sa ma na niečo také nepýtal.
,,Dobre. Tak sa zatiaľ porozhliadni po obchode, áno?" usmiala sa na mňa jeho majiteľka a okamih nato zmizla spolu s upírom v tieňoch. Osamela som.
Svetlo a tiene ma obmývali, spletali sa v odvekom tanci. Tanci, ktorý ani jeden z nich nemôže vyhrať.
Povzdychla som si a rozhliadla sa okolo.
Až teraz som si uvedomila, že ten obchod vlastne nie je taký malý, ako som si spočiatku myslela.
To len to šero a tiene ho opticky zmenšovali. A tanec tmy a svetla natoľko upútal moju pozornosť, že som si veľkosť obchodu ani nemohla všimnúť.
No teraz, blúdiac v jeho útrobách, som musela žasnúť.
Neboli tam len zbrane. Nie, to ani zďaleka.
Na zamatových vankúšikoch ležali brošne, náušnice, prstene, prívesky; skveli sa celé drahokamy, či už vybrúsené alebo surové.
Prečo je tento obchod taký zastrčený? Keby bol na jednej z hlavných ulíc, bola by z Kaede neskutočná boháčka.
Až neskôr ma napadlo, prečo. A musela som sa hanbiť, že mi to nedošlo skôr.
Bolo to pretože Kaede podporovala Kagami. Kaede bola súčasťou odboja.
Nemohla riskovať, že jej obchod nájdu ľudia, ktorí by mohli znamenať isté problémy.
Okrem toho, bola kronikárkou. Jej prácou, jej poslaním bolo zaznamenávať udalosti v Ríši. Ona nebola tá, ktorá by sa nejako veľmi aktívne podieľala na živote v nej. Bola len nestranný pozorovateľ...
Iba niekedy, v situácií ako bola táto, sa zapojila do diania.
Svojím príchodom som spustila neskutočnú lavínu udalostí, pomyslela som si.
Akoby sa to všetko rozbehlo až po mojom príchode. Aj keď... Mnoho z tých vecí sa dialo už aj predtým.
Zarazila som sa. Vtedy som totiž prišla na koniec obchodu. No nie tam, kde boli dvere do chodby vedúcej do knižnice, ktoré boli v stene oproti dverám. Toto bolo napravo.
Predo mnou bola dlhšia sklená vitrína, v ktorej bolo niekoľko šperkov; všimla som si napríklad brošňu v tvare ruže vykladanú maličkými čiernymi perličkami, prsteň zo zvláštneho matného striebristého kovu, ktorý akoby pohlcoval svetlo sviec, či náramok z rovnakého, akurát o čosi tmavšieho materiálu.
No to nebolo to, čo upútalo moju pozornosť.
Temer ihneď som si všimla prívesok, ktorý ležal vo vitríne hneď skraja.
Bol to drak. Strieborný drak, ktorého chrbát bol vykladaný malými kamienkami. Všetky boli číre, až na jeden, ktorý sa nachádzal najbližšie pri drakovej hlave. Ten mal jasnú modrú farbu.
Netuším, čím ma vtedy ten prívesok tak upútal. Nebol nijako výrazný, vyzeral skôr obyčajne. No mne sa páčil a vyžarovalo z neho čosi, čo som nevedela dobre identifikovať, no priťahovalo ma to a napĺňalo pokojom a istotou.
Sklonila som sa nad sklo, takže na okamih znepriehľadnelo, keď sa zarosilo mojím dychom. Ten prívesok sa tak zvláštne leskol... Priťahoval moje oči ako magnet. Ligotavý striebristý magnet položený na čiernej zamatovej poduške.
Krásny...
,,Rosalie."
Tichý šepot za mojím chrbtom ma vydesil. Prudko som sa zvrtla, zatackala sa a chrbtom mierne narazila do vitríny za mnou.
Darius prišiel tak potichu, že som nemala šancu ho zaregistrovať.
,,Prepáč, že som ťa vystrašil," povedal hlasom rovnako tichým ako predtým.
,,No mali by sme ísť."
Trvalo mi pár sekúnd, kým som predýchala šok.
,,A- asi hej. Máš pravdu, ja som len..." odmlčala som sa.
Dariusove oči zleteli k vitríne za mnou. Jemne sa usmial.
,,Á, tak tu si," ozval sa spoza upírovho chrbta Kaedin milý hlas.
,,Ako vidím, našla si moje malé poklady," usmiala sa.
,,Poklady?"
,,Áno, poklady." Pozrela na šperky ležiace na zamate pod sklom.
,,Nie sú to obyčajné veci, ale to si si už zrejme všimla."
Prešla ku vitríne.
,,Tá brošňa patrila Rhiionovej sestre. Je to jedna  z mála vecí, ktoré sa po nej dochovali."
Zažmurkala som a zahľadela sa na ňu pozornejšie.
Takže táto vecička patrila sestre toho, proti komu teraz bojujeme... pomyslela som si.
Rada by som vedela, čo sa s tou ženou stalo, keď vtedy zmizla z hradu. Rada by som vedela, či ešte žije...
,,Tento náramok je zase vyrobený z dračej kosti," pokračovala Kaede. Mne sa oči okamžite stočili k spomínanému predmetu.
,,Dračej kosti?"
,,Áno. Kedysi boli draci pomerne rozšírení. Teraz ich je už pomenej, no stále sa nejakí nájdu. Hlavne v púšti, v horách alebo na neobývaných ostrovoch. No aj tak ich je už len zopár. Ľudia ich často lovili. Kvôli kostiam a zubom, z ktorých si vyrábali šperky či zbrane, šupinám, ktoré sa používali na výrobu brnení. Ale aj kvôli mäsu. To sa zase dávalo do rôznych elixírov a jedov, pretože zvyšovali ich účinnosť.
Až Alaran vydal zákaz ich lovu. No aj tak ich už bolo málo. Ten prsteň je z rovnakého materiálu. Bledší je len preto, lebo je vyrobený z kosti mladšieho draka," dodala.
Hľadela som na tie malé predmety so zmiešanými pocitmi.
Jednak ma neskutočne priťahoval ich magický pôvod, no zároveň odpudzovala ma myšlienka, čo museli tí ľudia spraviť, aby získali materiál na ich výrobu.
,,Šperky vyrobené z dračích kostí vraj mali liečivé účinky, preto ich nosilo aj veľa elfov. Oni akurát drakov nezabíjali, ale len zbierali kosti mŕtvych zvierat."
,,Prečo tak nerobili aj ostatní? Prečo museli tých drakov zabíjať?" spýtala som sa odtrhnúc zrak od šperkov a obrátiac ho ku Kaede.
,,Draci žijú veľmi dlho. Umierajú až po niekoľkých stovkách rokov. Preto je nájsť ich kosti veľmi ťažké. Okrem toho, človek musí vedieť, kde hľadať. Draci nezomierajú len tak, hocikde. Majú svoje miesta. Oni tieto miesta nepoznali. A ľudská chamtivosť nepozná hraníc."
Odmlčala sa. Ja som jej musela dať za pravdu. Ľudská chamtivosť je skutočne jedna z najhorších vecí, aké existujú.
,,A čo tento prívesok?" ukázala som po chvíli na strieborného draka, ktorý predtým upútal moju pozornosť.
,,Ten?" 
Stočila k nemu zrak.
,,Hm. Je zvláštne, že ťa zaujíma. Väčšina ľudí ho prehliadne."
Venovala mi zamyslený pohľad.
,,Je to prívesok, ktorý vraj kedysi patril Freyji."
,,Freji?"
Kaede sa zasmiala.
,,Nie Freji. Freyji. S ,,y". Freyja je u nás bohyňa zeme, osláv a vášne. Alebo aspoň bola. Na mnohých miestach ju už ľudia prestali uctievať. Teraz je vo veľkej obľube kult Kálí."
Áno, o Kálí som vedela, no až doteraz som ani nepočula o bohyni menom Freyja.
,,Takže... Práve tento prívesok mal patriť jej?"
,,Áno. Vraj prináša šťastie."
Zadívala som sa na strieborného dráčika pokojne spočívajúceho na zamate.
Freyja... Bohyňa. Bohovia predsa neexistujú.
,,Ja... je naozaj krásny," usmiala som sa na starenku. Opätovala mi úsmev.
,,Áno, to je. A okrem toho, že prináša šťastie má vraj aj ochranné účinky. A priťahuje osud."
Priťahuje osud? 
,,Ako to?"
,,No, spôsobuje, že sa všetko deje tak, ako má."
Rozhostilo sa ticho.
,,Mali by sme už ísť," ozval sa znenazdajky Dariusov tichý šepot.
,,Áno, to by sme mali..." Otočila som sa a zamyslene odchádzala. Premýšľala som o osude, bohoch, o tomto obchode, o Kaede... Myšlienky v mojej hlave vírili ako tancujúce plamene početných sviec osvetľujúcich priestor.
,,Veľmi pekne vám ďakujem, Kaede." 
K Dariusovmu poďakovaniu sa zanedlho pripojilo aj moje a s tým sme obchod tejto usmievavej starenky opustili. 
,,Ďakujem ti," prehovorila som po chvíli, počas ktorej sme mlčky kráčali pustým námestím a hneď za tým úzkou špinavou uličkou, po ktorej sme išli aj predtým.
,,Nemáš mi za čo ďakovať." Dariusov hlas bol stále rovnako tichý.
,,Ale áno mám," namietala som. Kútikom oka som zazrela, ako sa upír usmial.
,,Skutočne si to nemyslím. To skôr ja by som mal ďakovať tebe za to, že si prišla."
Povzdychla som si.
Áno, to síce bolo pekné, až na jeden háčik. Ja som sem nechcela prísť.
,,Viem, na čo myslíš," ozval sa Darius. Prekvapene som vzhliadla.
,,Ale vieš, čo som ti už raz povedal. Ak by si tu nechcela byť, nebola by si tu. Je to len vec tvojej slobodnej vôle."
Spoza mojich pier vyšiel ďalší povzdych.
Bolo zvláštne, ako vedel Darius vystihnúť moje myšlienky aj bez toho, že by ich čítal.
To som až taká priehľadná? napadlo ma. No bol to len záblesk myšlienky, ktorým som sa ďalej nezaoberala.
,,Viem. Ale stále tomu neverím. Neverím, že by som ja sama mohla za to, že som tu. Je to jednoducho príliš fantastické na to, aby to bola pravda."
Na to upír nepovedal nič.
Kráčali sme ulicou späť k hostincu a ja som mala pocit, akoby sa predo mnou odzadu pretáčal film. Krok za krokom. Nádych za výdychom. Rovnaký zvieravý pocit. Rovnaký pocit, že nebo je oveľa vyššie, ako by malo byť.
,,Prečo so mnou vlastne cestuješ?"
Ani neviem, prečo som sa ho to vtedy opýtala. Bola to jednoduchá myšlienka, ktorá ma prepadla z ničoho nič a ja som ju skrátka vyslovila.
Zdalo sa, že ho táto otázka zaskočila.
,,Ako to myslíš?"
,,Prečo so mnou cestuješ? Prečo ma chrániš?" zopakovala som.
,,Sľúbil som to."
Jednoduchá odpoveď.
Iste, pomyslela som si, veď si tam vtedy bola. Bola si tam, keď dal svojej rodine sľub, že ťa ochráni aj za cenu vlastného života.
Áno, vskutku jednoduchá odpoveď. Ale prečo mi potom v ten moment pripadala tak veľmi zložitá... ?


~*~*~


Keď som sa na druhý deň zobudila, spomienka na Kaedin obchod aj samotnú starenku sa mi zdala zvláštne neskutočná. Akoby to bol celé len veľmi živý a realistický sen. Akoby sa nič z toho nebolo stalo, akoby som si to len vybájila. No keď som sa pozrela na stôl, ktorý som mala v izbe, ležali na ňom rukavice z tmavej kože, ktoré poukazovali na to, že nič z toho nebolo vymyslené. Že sa to všetko skutočne stalo.
Opatrne som odsunula Kleopatru, ktorá stočená do klbka na posteli vedľa mňa ešte stále spala, a vyliezla z postele. Strhla som sa, keď sa moje bosé nohy dotkli studenej dlážky a trochu sa roztriasla, no odolala som pokušeniu opäť vhupnúť do teplých perín a prešla som k stolu. Chytila som rukavice do rúk.
Koža bola prekvapivo teplá, čo som nečakala, keďže stôl, na ktorom boli rukavice položené bol pri okne a to bolo celú noc otvorené. A táto noc bola skutočne chladná. No rukavice boli teplučké, akoby na ne celý čas svietilo slnko. Prevracala som ich v rukách, skúmala, či na nich neuvidím niečo zvláštne, niečo, čo by mi snáď v knižnici pri zvláštnom osvetlení ušlo. Neobjavila som však nič zvláštne.
Práve naopak; čierna koža vyzerala teraz, pri dennom svetle akosi obyčajnejšie, fádnejšie. Už to nebol ten svietivo lesklý, hebučký materiál. A hoci bol oveľa jemnejší a príjemnejší ako ktorýkoľvek materiál, ktorý som mala kedy na sebe, akoby stratil niečo zo svojej čarovnosti.
Chvíľu som ho len obracala v prstoch, no potom ma napadlo, čo by sa stalo, keby som si rukavice nasadila. Ešte som totiž nezabudla na ten zvláštny povznášajúci pocit, ktorý som cítila vtedy v knižnici. 
Neodolala som pokušeniu. 
Zamkla som dvere, zatiahla vyblednuté závesy na okne a, naplnená očakávaním zázračného, si rukavice opatrne natiahla na ruky.
Asi päť minút som čakala, že znovu pocítim to hrejivé teplo, tú omamnosť. Až po nejakom čase som pochopila, že nepocítim nič. Skúsila som si rukavice dať dolu a znovu nasadiť, pokúšala som sa nahromadiť vnútornú energiu do dlaní, tak ako mi to vysvetľovala Kaede, no neudialo sa vonkoncom nič. Rukavice skrátka nefungovali.
Sklamaná som si ich opäť vyzliekla a zvalila sa na posteľ. Nechápala som to.
Tam, v knižnici to všetko fungovalo tak dokonale! Ten pocit bol tak úžasný! Žasla som nad tým. No tu akoby to bolo všetko len sen, akoby sa mi to len zdalo. Povzdychla som si.
Možno je v tom len nejaký háčik, pomyslela som si po chvíli, možno je to len dočasné. Možno to potrebuje čas, aby som znovu dokázala niečo také. Zrejme to bolo priskoro.
Áno, určite to bolo tak.
Len to neunáhliť, povedala som si, keď som sa prezliekala do jednoduchých, no pohodlných šiat; jedných z tých vecí, čo sme minulý deň kúpili.
Ak fungovali tam, budú fungovať aj inde. Len nie hneď.
Zamyslene som vyzrela von z okna.
Pre počasie, ktoré trvalo už niekoľko dní by sa u nás perfektne hodil názov aprílové. Žiarivé slnečné lúče sa striedali so sivými mrakmi a drobným mrholením. Práve teraz bolo pekne, hoci chladno; slnko svietilo a obloha bola bez obláčika. Pomyslela som si, že v taký krásny deň by bol hriech sedieť vnútri.
Prehodila som si cestovný plášť, odomkla dvere, vyšla von a znovu zamkla. Kleopatra, ktorá vyšla za mnou sa mi obtrela o nohy a s tichým zamňaukaním zmizla na konci chodby.
Usmiala som sa. Nebála som sa, že by sa snáď stratila či že by sa jej niečo stalo. Vedela som, že keď sa o pár hodín vrátim, bude na mňa trpezlivo čakať pred dverami.
Dala som si kľúč do vrecka, vykročila ku schodom a o chvíľu som už dýchala chladný mestský vzduch.
Ulice boli plné ľudí, presne ako minulé dni a ako sa od veľkého mesta dalo čakať. Vydýchla som a vykročila ku tržnici.
Tržnica bola takto ráno priam preplnená. Ľudia robili denné nákupy, obchodníci sa snažili predať svoj tovar čo najskôr, aby si mohli za utŕžené peniaze sami nakúpiť potrebné veci.
Ja som sa prechádzala po trhovisku, obzerala stánky a snažila sa vyhýbať naháňajúcim sa deťom.
Predávajúci sa prekrikovali, lákali ľudí, zjednávali ceny s prípadnými záujemcami. Usmiala som sa.
Jednoduchosť, zapálenie a otvorenosť týchto ľudí ma priťahovala. V našom svete by sa niečo také hľadalo ťažko.
Prešla som niekoľko ulíc, prezrela si zopár obchodov. Tovar, ktorý tu mali bol vskutku rozmanitý.
Od ovocia či zeleniny, cez živé kurence, kone, zbrane, látky až po drahé kamene a šperky. Pomaly som kráčala po trhovisku s kapucňou na hlave, pozerala sa, no nič nekupovala a na lákavé volania obchodníkov som odpovedala mlčaním.
Nemohla som si dovoliť čokoľvek kupovať, nemohla som si dovoliť kdekoľvek sa pristaviť. Nemohla som si dovoliť čímkoľvek pútať pozornosť, nemohla som dovoliť ani len to, aby sa mi niekto nejako lepšie prizrel. Na to som bola príliš hľadanou osobou.
Povzdychla som si, keď som si spomenula na tie zriedkavé dni, napríklad pred Vianocami, kedy som so sestrou pobehovala po obchodnom dome v našom meste, úplne spokojná a uvoľnená a nemusela som sa báť, že mi niekto v rámci nákupov odsekne hlavu. Vtedy som si to vôbec neuvedomovala, ale teraz by som to považovala za luxus.
Pozrela som na nebo. Slnko mi svietilo nad hlavou a ja som si uvedomila, že je už dvanásť hodín.
V polovici kroku som sa zvrtla a pomaly vyrazila k hostincu. 
Mala by som sa vrátiť a niečo zjesť... uvažovala som v duchu.
Darius bol dnes prakticky celý deň preč. Ako mi včera povedal, odišiel ráno ešte skôr, ako som sa zobudila a nevedel povedať, kedy sa vráti. Vedela som prečo.
Mal tu v meste navštíviť zopár ľudí, ktorí by mu mohli pomôcť utajiť môj pohyb po Ríši. A tiež potreboval zistiť nejaké informácie o Holly. Ešte stále sme totiž nevedeli koľko toho vie, čo všetko o mne povedala Rhiionovi, prípadne kde sa momentálne nachádza.
Všetko je také komplikované... povzdychla som si opäť a zamračila sa, keď ma zahalil tieň veľkého, sivého mraku, ktorý zakryl slnko.
Myslela som, že dnes bude pekne... pomyslela som si sklamane. Nerada by som strávila deň zavretá v hostinci.
V Cabecere sme boli len tri dni, no aj to mi pripadalo ako večnosť. Väčšinu času som totiž nemala čo robiť, a tak som sedela v izbe a hrala sa s Keopatrou.
Teraz som ľutovala, že som si nemohla zobrať niektorú z kníh, ktoré som mala rozčítané v zámku. S dobrým príbehom, do ktorého by som sa mohla vžiť by mi čas istotne ubiehal rýchlejšie.
Mohli by ste namietať, že veď aj ja som bola súčasťou takého príbehu. A že sa teda, celkom logicky, nemôžem nudiť. Aj ja sama by som to bola v minulosti tvrdila.
Lenže teraz, keď sa to dialo som si uvedomila, že tie vzrušujúce príbehy, ktoré som čítavala po nociach pod perinou s baterkou v ruke, dokonale si tak kaziac zrak, nie sú vždy také vzrušujúce. Je len šikovnosťou autora, že tie nudné pasáže, kedy sa nič nedeje, či rozsiahle opisy jednoducho preskočí; alebo ich opíše tak pútavo, že pre čitateľa nudné nie sú. Pre mňa, ktorá som bola uprostred deja, však tieto pasáže nudné boli
Obloha pomaly sa zapĺňajúca ťažkými sivými mrakmi priťahovala môj zrak ako magnet. Prekvapovalo ma, že sa tu počasie môže tak ľahko zmeniť bez toho, aby som to dopredu čo i len tušila. Zavial studený vietor a obmotal mi šaty a plášť tesnejšie okolo tela, akoby ma tým chcel chrániť pre svojím mrazivým dychom. Striasla som sa a mierne pridala do kroku. 
Ľudí na trhovisku však táto náhla zmena očividne nezaskočila; určite boli na takéto výkyvy počasia zvyknutí.
Na zem sa znášali čoraz tmavšie tiene a ja som dostala strach, že príde búrka. Veľmi jasne som si totiž uvedomovala, že tentokrát tu nie je Darius, ktorý by ma utešil a povedal, že je všetko v poriadku.   
Len pokoj, nič také sa stať nemusí. Hlavne nepútaj žiadnu pozornosť. Pokoj, ukľudňovala som sa v duchu a nútila sa kráčať pokojne. Uvedomovala som si, že takýto strach z búrky by som mať nemala, hlavne nie teraz. No keď pri mne nebol upír, všetko sa mi zdalo akési... iné. Mykla som sa, potkla o vlastný plášť a skoro spadla, keď v diaľke zahrmelo.
Sakra!
Na ruke, ktorou som si držala plášť, mi pristála malá studená kvapka. O chvíľu ďalšia.
A o ďalšiu chvíľu sa už na zem znášal dážď. Ľudia na tržnici sa s hundraním poberali domov, obchodníci balili stánky a zberali sa do hostincov, v ktorých boli ubytovaní či ku známym.
Hrmenie bolo čoraz bližšie a ja som sa roztriasla; od zimy a od strachu. Až teraz som si uvedomila, ako ďaleko som sa od hostinca dostala.
Kráčala som cez tržnicu, prešla som cez niekoľko ďalších ulíc. Bola som len zopár domov od hostinca, keď mi zahrmelo temer priamo nad hlavu. Zmeravela som.
No tentoraz nie len kvôli búrke.
Za tým hrmením som totiž počula ešte niečo iné, niečo...
Znovu. V pozadí za ruchom ulice sa ozval výkrik. Zamrazilo ma.
Najskôr som nevedela, odkiaľ ten výkrik išiel, nevedela som ani, či sa mi to len nezdalo. No keď sa ozval do tretice, bola som si istá nielen tým, že je skutočný, ale aj tým, odkiaľ sa ozýva. 
Neviem, prečo som to spravila. Neviem, prečo som vtedy bežala za tým krikom, prečo som zrazu zabudla na to, že je búrka, že mi hrmí priamo nad hlavou, že sa mám báť, že dážď padá hustejšie ako pred chvíľou. Netuším, prečo som nezostala tam, kde som bola, prečo som nešla do hostinca. Viem, že keby som tak spravila, veci by sa vyvíjali úplne inak.
No ja som to nevedela. A tak som o chvíľu utekala úzkymi špinavými uličkami, nie veľmi vzdialenými od ulice. Počula som len svoj zrýchlený dych, špľachot svojich topánok, dopadanie kvapiek na zem a strechy domov, ktoré akoby sa k sebe nakláňali a tiché zúfalé volanie ženy, ktorá mala očividne problémy. Môj dohad sa potvrdil okamžite, ako som zabočila za roh. Najskôr som sa zarazila.
Najprv som rozoznala len siluety zahalené záclonou dažďa a šera. Až neskôr som v nich spoznala postavy ženy, alebo skôr mladého dievčaťa a šiestich chlapov. Hneď mi bolo jasné, o čo tam ide. A vošla do mňa ohromná zlosť. No nie taká, aká by zaslepila; nie, mne hnev priam zázračne vyčistil hlavu.
Aj tak si však presne nepamätám, ako sa to vlastne stalo.
Pamätám si len vydesenú tvár toho dievčaťa osvetlenú bleskom a zvuk, ako keď sa trhá látka. To ma prebralo.
Nechápem, ako som sa mohla pohybovať tak rýchlo. V jednej chvíli som stála v tieni budovy, v druhej vytrhávala dievča z rúk tých idiotov. Nestihli sa veľmi spamätať, a už jeden z nich letel do steny náprotivného domu. Odraz svetla z blesku, ktorý osvetlil oblohu ma včas upozornil na nôž v ruke druhého z mužov. Vykopla som mu ho, prešmykla sa zaňho a kopla ho zozadu do kolena. Zreval a spadol na zem. Ďalší chlap sa po mne zahnal päsťou, no skrčila som sa, vrazila mu jednu do žalúdka a ako sa v kŕči predklonil, udrela som ho kolenom do tváre. Vykríkol, na zem sa liala krv. Rozbila som mu nos a zrejme aj peru. Muž, ktorému som dopomohla k bližšiemu zoznámeniu sa so stenou budovy sa driapal na nohy a rozbehol sa proti mne ako rozzúrený býk. Uhla som sa, chlapík vrazil, hnaný zotrvačnosťou, v plnej rýchlosti do druhého múru. Okamžite sa sklátil na zem.
Ďalší traja chlapi boli rozvážnejší; neútočili, vyčkávali. No veľmi im to nepomohlo.
Nemohla som si dovoliť pomalý boj. Nemohla som si dovoliť čakanie. Nemohla som uvažovať nad tým prečo, skrátka som to vedela.
Jedného som udrela do žalúdka a keď sa predklonil a prepol kolená, kopla som ho do nôh. Ďalšiemu som jednu vrazila do zubov.
Tretí na nič nečakal; ako boli ostatní piati na zemi, rozbehol sa preč. Pozrela som na dievča.
Vo svetle bleskov bolo mŕtvolne bledé a celé sa triaslo. Rýchlo som stočila zrak späť na chlapov.
Krčili sa pri stene budovy, stonali od bolesti. Jeden bol v bezvedomí, všetci krvácali.
Keď som opäť pozrela na dievčinu vedela som, že bude v poriadku. Znovu som nevedela ako si tým môžem byť taká istá; skrátka som bola. Tesne predtým, ako nebo osvetlil ďalší blesk som sa otočila a rýchlo zmizla v tieňoch.
Utekala som. Bežala som ako o život, čo najďalej od miesta, kde boli tí chlapi. Okolo mňa striekala voda z kaluží, cez ktoré som utekala, ťažký studený dážď, ktorý som za behu rozrážala. V ušiach som cítila divé búšenie svojho srdca, svoj rýchly, plytký dych. Vo vzduchu bolo cítiť okrem dažďa aj ťažký mokrý prach z ulíc, za teplých suchých dní prašných, teraz však špinavých a zablatených, nasiaknutých dažďom.
Zastavila som sa až pred hostincom.
Zadýchaná, mokrá, pokrytá škvrnami od krvi, roztrasená. Roztrasená zimou a postupne aj strachom, keď som si uvedomila, čo sa to stalo. Čo som to spravila.
Oprela som sa o stenu, bála som sa vojsť dnu.
Čo si o mne pomyslia? Čo si pomyslia, keď sa tam zjavím takto?
Objala som si rukami ramená a po tvári mi spolu s kvapkami stekali aj slzy. Bola som zmätená. Príšerne zmätená. A bála som sa.
Nie o to dievča. Vedela som, že ono je v poriadku. Keď som sa totiž v tieni jednej z budov blízkych miestu, kde ju prepadli obzrela, videla som, ako, prikrytá závojom dažďa, uteká preč. Ona bola v bezpečí. Ja som nebola.
Blesk osvetlil svet a na mňa dopadol tieň postavy. Tak som sa zľakla, že som nedokázala ani vykríknuť, ani sa pohnúť. No i tak by mi tu výkrik nepomohol a beh teraz asi už tiež nie. Nie, keď som bola z predošlého boja a behu taká vyčerpaná. Vlastne som si až teraz uvedomila, aká som unavená.
Toto všetko mi prebehlo hlavou behom zlomku sekundy, zatiaľ čo som dvíhala hlavu a hľadela do očí muža stojaceho predo mnou.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Věříš v nadpřirozené bytosti?( Upíři, vlkodlaci...)

Ano
Ne

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 19. května 2011 v 22:44 | Reagovat

Krásná povídka a krásný blog ;-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama