Zahrmelo. Poryv vetra roztrhol záclonu dažďa, nasmeroval ho tam, kam chcel. Rozvial mi vlasy.
Kvapky ma teraz udierali do tváre ako malé, studené ihličky. Ja som to však nevnímala.
Vrhla som sa k postave predo mnou a pevne ju objala. Cítila som, ako mi upír objatie opätuje a vzápätí ma vedie dozadu za hostinec. Pritisla som sa k nemu, aby som sa lepšie chránila pred ľadovým dažďom, keď sme rýchlym krokom obišli budovu a zastali pred nenápadnými dverami z tmavého dreva. Darius ich mierne pootvoril a nazrel dnu.
,,Potichu," šepol smerom ku mne, vtiahol ma dovnútra a dvere nehlučne zavrel.
V dome bolo príjemne teplo. Stáli sme v šere na konci dlhšej chodby vedúcej k úzkemu drevenému schodisku. Vľavo od schodiska boli dvere do krčmy, teraz otvorené dokorán. Z miestnosti vychádzalo svetlo, hluk a na moje prekvapenie aj hudba, pretože mnoho obchodníkov a, podľa lahodných tónov veselej melódie aj niekoľko hudobníkov, ktorí boli inokedy na tržnici, muselo teraz kvôli búrke zostať vnútri. Počula som aj hlas hostinského, ktorý sa pokúšal všetok ten hurhaj prekričať. Uvedomila som si, že volá na jedného zo svojich pomocníkov, aby mu čosi doniesol z komory.
Otočila som tvár k Dariusovi a otvorila ústa, že mu poďakujem, keď som kútikom oka zachytila, ako prúd svetla prenikajúci cez otvorené dvere z krčmy a osvetľujúci inak temnú chodbu zatienila ľudská silueta. Zamrela som.
Veľmi dobre som si uvedomovala, čo by sa stalo, ak by nás tu teraz niekto našiel.
Na mieste, kde nemali návštevníci hostinca čo hľadať, obaja premočení, ja navyše s krvavými škvrnami na plášti. Pre niekoho ako ja, kto sa tak zúfalo snaží nepútať pozornosť, by to znamenalo katastrofu.
No skôr, ako som stihla čokoľvek spraviť či čo i len začať panikáriť, ma Darius strhol do kúta, pevne objal, prikryl svojím plášťom a znehybnel.
Doteraz nechápem, ako je možné, že si nás ten chlap nevšimol. No po niekoľkých sekundách ma Darius zodvihol na ruky, rýchlo a ticho ako živý tieň prebehol popri otvorených dverách do krčmy a komory a vybehol po schodoch. Ako sme bežali popred dvere vedúce do malého skladu potravín a iných dôležitých vecí, ktoré by mohli v krčme potrebovať, stihla som ešte zazrieť svalnatý chrbát muža chystajúceho sa práve zodvihnúť akúsi debnu. V ďalšom okamihu ma už Darius niesol po chodbe, na ktorej sme mali izby. Na chvíľu zastal pred dverami do tej mojej, v ďalšej ich však otváral a vchádzal dnu aj so mnou na rukách. Ani za sebou nezavrel, len ma postavil na zem a potichu povedal:
,,Rýchlo sa osuš a prezleč. Nebolo by dobré, aby si ochorela. Okrem toho, ak by ťa tu niekto takto našiel, bol by to dosť veľký problém."
Skôr, ako som stihla odpovedať, sa zvrtol. S rukou na kľučke sa na mňa ešte obzrel a dodal:
,,Prídem neskôr. Potom sa porozprávame."
S tým vyšiel von a zavrel za sebou.
Stála som uprostred izby, voda zo mňa kvapkala a dopadala na dlážku, kde sa pomaly začali tvoriť malé kalúžky. Ja som nič nechápala.
Až po chvíli som si uvedomila, čo mi to vlastne povedal, a to ma prebralo.
Prešla som ku skrini a vytiahla z nej čisté šaty. Boli biele, ako čerstvo napadaný sneh. Mali rovnako biely korzet a v páse širokú striebornú stuhu, ktorá sa vzadu zaväzovala.
Vyzliekla som si premočený a zašpinený odev a začala si ich, ešte stále trochu zmätená, obliekať.
Ako sa vlastne Darius dostal do mojej izby? napadlo ma odrazu. Rýchlo som prešla ku stoličke a skontrolovala vrecká na plášti, ktorý bol cez ňu prevesený.
Kľúč bol stále tam, kam som ho pri odchode dala. Sama som si zašnurovala korzet - čo ma naučila Lillien - a zaviazala stuhu na šatách, hlboko ponorená do úvah.
Tak ako je potom možné, že sa dostal dnu? Nemohol mi ten kľúč vybrať z vrecka, držal predsa mňa a ešte aj otváral dvere. Tak rýchlo by to nestihol. Okrem toho, cítila by som, ak by mi ho bral. Ale ako sa potom dostal do mojej izby? Určite som zamkla! pomyslela som si, zatiaľ čo som brala mokré šaty a zakrvavený plášť a uvažovala, čo s nimi. Nechcela som, aby ten plášť niekto našiel, ak by mi náhodou vošiel do izby. Nakoniec som sa rozhodla, že keď vyschne, šaty jednoducho zavesím do skrine a plášť neskôr vyperiem.
Rozložila som šaty aj plášť na stôl tak, aby sa čo najrýchlejšie vysušili a s povzdychom sa zvalila na posteľ. Vzápätí za mnou vyskočila Kleopatra, stočila sa mi do klbka na bruchu a začala priasť. Zachichotala som sa.
,,Kde si sa tu vzala, hm?" prehodila som, pretože doteraz som si vôbec nevšimla, že je v izbe a začala ju škrabkať za ušami.
,,Ty si také moje malé zlato, vieš o tom?"
Mačka mňaukla. Uškrnula som sa. Niekedy som mala vážne pocit, že mi rozumie. Ako vtedy, keď som ešte mala na ramene jej škrabance. No vtedy som rozumela aj ja jej. Teraz už nie.
Povzdychla som si. Ani som si neuvedomovala, ako rýchlo plynie čas. Neuvedomovala som si, že odvtedy, čo som sem prišla prešlo už niekoľko mesiacov. Bolo to zvláštne.
Keď som sa vtedy z ničoho nič zjavila na bojisku, nevedela som ani ako sa drží meč. A teraz som dokázala zachrániť dievča pred šiestimi chlapmi. A to som jednala úplne automaticky.
Zamračila som sa. Teraz, s odstupom času som mala konečne možnosť dôkladne popremýšľať o tom, čo sa to vlastne stalo. A až teraz som si to začínala poriadne uvedomovať.
No skôr, ako som mohla tieto úvahy bližšie rozvinúť ma zo zamyslenia vytrhlo tiché zaklopanie na dvere. Strhla som sa a prudko sa posadila, pričom som zo seba zhodila Kleopatru. Zvieratko nespokojne zamrnčalo, no zoskočilo na zem a prebehlo ku dverám.
Ja som vstala práve vtedy, keď do miestnosti vstúpil Darius.
Vošiel úplne nehlučne a rovnako ticho za sebou zavrel. Kleopatra sa mu obtrela o nohy a zamraučala, potom prebehla ku mne. Pozrela som na ňu, ona hľadela na mňa. Sklonila som sa a vzala ju na ruky. Keď som sa vystrela a pozrela na Dariusa, všimla som si, že niečo nie je v poriadku. Nebolo to v jeho výzore. Bolo to niečo, čo vyžarovalo z jeho vnútra, niečo, čo mi dávalo najavo, že sa čosi deje. Automaticky som pevnejšie zovrela mačku vo svojom náručí a držala ju ako nemý štít medzi nami dvoma. Darius si potichu povzdychol a prešiel ku stolu.
Aj on sa už stihol prezliecť. Prekvapilo ma však, že nemá oblečenú svoju typickú bielu košeľu, akú zvykol nosiť vždy, keď som ho videla; či už v zámku, alebo počas našej cesty. Teraz bol oblečený celý v čiernom. Čierna košeľa, čierne nohavice, čierne čižmy.
Netvrdím, že mu to nepristalo; práve naopak. Vyzeral tak síce bledší, no zároveň akosi tajomnejšie, ba až temnejšie. Blond vlasy, ktoré mu voľne splývali po pleciach a na chrbát, a ktoré by mu závidela nejedna žena, hoci jeho vôbec nezženšťovali, sa zdali svetlejšie ako inokedy. A vynikli tak jeho oči.
Skôr, ako som si stihla uvedomiť, o čom to vlastne premýšľam a náležite sa za to zahanbiť, upír prehovoril.
,,Rosalie, potrebuje si s tebou pohovoriť. O tom, čo sa stalo v meste."
Mlčala som. Nebolo čo povedať.
,,Nebudem to naťahovať. To, čo si spravila, bola v našej terajšej situácii hlúposť. Ja rozumiem tomu, ako si sa musela cítiť. Chápem, že to dievča bolo v nebezpečenstve a ty si jej chcela pomôcť. No nemôžeš tu pobehovať a zachraňovať životy."
Jeho hlas bol tichý a pokojný, no predsa v ňom bolo jasné varovanie. Nie hrozba. Len varovanie.
,,Ja... Ja som len..." Zavrtela som hlavu v snahe trochu si ju vyčistiť.
,,Keď som tam prišla, to dievča plakalo. A tí chlapi... Ja... vedela som, čo jej chcú urobiť. Nemohla som to dopustiť! Nemohla som dovoliť, aby jej ublížili. A keď jej jeden ten... ten idiot roztrhol šaty, bolo to, akoby vo mne niečo prasklo. Panebože, veď ja sa neviem tak rýchlo pohybovať!" zasmiala som sa nervózne. Darius sa jemne usmial.
,,Ale áno, vieš. Rosalie, ty si ani neuvedomuješ, ako veľmi si sa zmenila. Čo všetko už dokážeš. Vezmi si už len fakt, že môžeš používať mágiu."
Mágia.
To mi pripomenulo ranný štrajk mojej novej zbrane. No teraz tu boli dôležitejšie veci ako to, či tie rukavice fungujú, alebo nie.
,,Áno, ale... Darius, ja som si skrátka nemohla pomôcť. Neviem, ako som to mohla dokázať. Preboha, poraziť ich holými rukami! Naozaj netuším, ako sa to stalo. Ja len viem, že som zúrila. A potom si len pamätám to, ako sa krčili pri múre toho domu a ja som utekala preč. Ani neviem prečo. Všetko sa to stalo príliš rýchlo... A potom, keď som sa dostala pred hostinec a trochu sa upokojila som sa začala báť. Ale skôr, ako som to mohla všetko pochopiť, si sa zjavil ty. A potom... potom sa zase všetko dialo strašne rýchlo."
Odmlčala som sa, prekvapená tým, čo som mu povedala. Väčšinou som si podobné veci a svoje pocity nechávala pre seba. Až potom som si niečo uvedomila.
,,Ako to ty vlastne vieš?" opýtala som sa ho a podozrievavo sa naňho zahľadela. Povzdychol si.
,,Keď som sa vrátil a nenašiel ťa v izbe, išiel som ťa, prirodzene, hľadať. Viem, ako sa bojíš búrok. Nebolo by dobré, aby si zostala počas nejakej vonku.
Vedel som, kadiaľ si išla, no keď som prišiel do tej ulice, bola si už preč. Videl som tých chlapov. Boli pekne doriadení a nehovorili o tom, čo sa stalo, práve s nadšením..." Odmlčal sa.
To som si istá, pomyslela som si s istým zadosťučinením a uškrnula sa.
,,No i tak to nebolo rozumné," šepol Darius. Pozrela som naňho. Bol zachmúrený a v tvári mal čosi temné. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
,,Ty si to zrejme neuvedomuješ, no dostala si sa do veľkého nebezpečenstva."
Už som ho chcela prerušiť a opýtať sa ho, čo tým myslí, keď pokračoval. A jeho slová ma dokonale umlčali.
,,Si si istá, že to dievča nebude hovoriť? Že nevyrozpráva svojim priateľkám a okoliu o svojej záchrane?
A, čo je najdôležitejšie, si si istá, že ťa nemôže spoznať?"
Mlčala som. Upír na mňa upieral svoje prenikavé oči. Sklopila som zrak a cítila, ako sa ma zmocňuje strach. Spomenula som si totiž, že mi pri boji spadla kapucňa. Teraz som preklínala svoje červené vlasy.
,,Ja... neviem," šepla som.
Rozhostilo sa ticho. Jediné, čo bolo počuť, bol dážď narážajúci pri poryvoch vetra do skla a vzdialené hrmenie.
,,Darius, mňa to mrzí," zodvihla som hlavu a pozrela na zamysleného upíra.
,,Nechcela som nás dostať do problémov, skutočne! Len som..." zmĺkla som nevediac, ako pokračovať.
,,Rose, tu nejde o mňa," povedal Darius jemne, ,,ale o teba. Ja rozumiem tomu, že si tak reagovala. Nie som ani nahnevaný, ani sklamaný, skôr naopak. Koniec koncov, na tvojom mieste by som reagoval rovnako. No ty nie si ja. Ty si Rosalie. Artemis. Ak ťa chytia, zabijú ťa, ak nie niečo horšie. A týmto im len ukazuješ cestu. Na takéto správy čakajú. Posledné, čo potrebujeme, sú reči o tajomnej záchrankyni, ktorá dokázala sama holými rukami poraziť šiestich dospelých chlapov. Okrem toho, tunajší ľudia radi zveličujú, takže by som sa nečudoval, ak by tých chlapov bolo nakoniec šestnásť, ak nie rovno šesťdesiat. A keď sa teraz rozšírilo, že si prišla, budú ti tento skutok s najväčšou pravdepodobnosťou pripisovať, a to len v snahe byť zaujímaví." Na chvíľu sa odmlčal.
Ja som cítila, ako sa v mojom vnútri pomaly rozťahuje strach. Hľadela som naňho a bolo mi jasné, že to musí byť mierne zúfalý pohľad. Musel si to všimnúť. Povzdychol si.
,,Nie je isté, že to to dievča povie," pokračoval po chvíli. ,,Okrem toho, po Ríši teraz koluje veľa takýchto ,,zaručených správ", kde všade ťa ľudia videli a pripisujú sa ti mnohé skutky, takže je možné, že ak aj bude tá dievčina hovoriť, táto udalosť bude len jedna z mnohých. No i tak majú páni miest rozkaz podobné veci preveriť." Opäť si povzdychol.
,,Každopádne, ak sa aj táto udalosť rozšíri, bude zrejme trvať dlhšie, kým sa dostane do tých nesprávnych uší. A aj potom zaberie istý čas zistiť, kto s tým vlastne začal. Dovtedy by sme už mali byť preč z mesta. Aspoň v to dúfam..." zahľadel sa mi do očí.
,,No i tak chcem, aby si si odteraz dávala väčší pozor na to, koho stretneš a nevychádzala von, ak to nebude nutné. Áno?"
Prikývla som.
,,Darius, mne je to skutočne ľúto..." Upír ma prerušil pokrútením hlavy.
,,To nemusí. Nič ti nevyčítam. Len chcem, aby si si uvedomila, že teraz sme na nepriateľskej pôde a aj niečo také ako záchrana niečieho života môže byť smrteľne nebezpečné." Usmial sa.
,,Ale nemôžem tvrdiť, že na teba nie som hrdý, pretože som," žmurkol na mňa po chvíli a ja som sa potešene začervenala. Pre mňa to bola veľká pochvala a tým, že bola od neho, ma tešila o to viac. Potom som si však spomenula ešte na niečo.
,,Darius?"
,,Prosím?"
,,Prečo si išiel do mojej izby? A ako si sa vlastne dostal dnu? Určite som zamkla..."
Upír sa jemne usmial.
,,Potreboval som s tebou hovoriť. Najskôr som klopal, no keď si neotvárala chcel som sa presvedčiť, či si sa už vrátila a či si v poriadku. A ako? Rosalie, práve ty by si mala vedieť, že zámok nie je zas až taká veľká prekážka."
Uškrnula som sa. Áno, ja by som o tom mohla niečo vedieť. V Salviinom dome mi na dostanie sa do izby stačili obyčajné ihlice do vlasov. Hoci mi pri tom výrazne pomohla Kleopatra.
,,Dobre. Ja musím teraz ešte na chvíľu odísť," povedal po chvíli Darius a pozrel von oknom. Lialo ako za Noema.
,,Je totiž možné, že sa mi podarí dozvedieť sa viac o našej záhadnej Holly."
Prekvapilo ma to.
,,Naozaj?"
,,Áno. No skôr, ako odídem..."
Prešiel ku mne, jemne ma chytil za ruku a niečo mi vložil do dlane. Automaticky som zovrela prsty okolo malého chladného predmetu neidentifikovateľného tvaru. Darius sa usmial.
,,Myslel som, že by ti mohol pomôcť a priniesť šťastie," povedal potichu. Potom sa otočil a vyšiel z izby skôr, ako som stihla zareagovať.
Chvíľu som nechápavo hľadela na dvere. Až potom som pozrela na svoju ruku a otvorila dlaň.
Vytreštila som oči.
V ruke mi ležal dráčik zo striebristého kovu, s chrbtom vykladaným šiestimi malými kamienkami. Všetky boli číre, až na prvý, najbližší drakovej hlave. Ten bol jasne modrý.
Dráčik bol navlečený na striebornej retiazke a krásne sa leskol.
Stratila som reč. Veľmi dobre som vedela, čo je to za prívesok. Bol to presne ten šperk, ktorý som obdivovala v Kaedinom obchode. Šperk, ktorý vraj patril bohyni Freyji.
Chytila som retiazku tak, že mi prívesok visel priamo pred očami. Bol nádherný. Na dennom svetle, mimo temer až magickej atmosféry obchodu vôbec nevyzeral obyčajnejšie, ako som si pôvodne myslela. Jemne sa hojdal a keď sa zablyslo, krásne sa zaligotal.
,,Darius..." šepla som potichu a opäť pozrela na dvere, za ktorými upír zmizol. Najskôr som chcela ísť za ním, poďakovať sa mu, no potom ma napadlo, že už asi odišiel.
Poďakujem mu keď sa vráti, pomyslela som si, pohupujúc rukou, takže sa prívesok jemne hojdal. Keopatra, ktorú som držala ľavou rukou, zatiaľ čo v pravej som mala retiazku s príveskom, sa za dráčikom natiahla, zaháňala sa po ňom labkou, a potichu mňaukala. Zasmiala som sa.
,,Je krásny, však? Aj tebe sa páči, hm?" prihovárala som sa jej šeptom. Mačka ku mne obrátila modré oči, natiahla sa k mojej tvári a oblizla mi nos. Opäť som sa rozosmiala.
,,Tak poď, moja, zistíme, ako to bude vyzerať, keď si ho dám na krk," zamrmlala som a položila Kleopatru ma posteľ. Ešte chvíľu som prevracala prívesok v prstoch a obdivovala ho zo všetkých uhlov; potom som si retiazku zapla okolo hrdla.
,,Tak, čo povieš?" opýtala som sa so smiechom mačky a znovu ju vzala na ruky. Kleopatra opäť zamňaukala.
,,Áno, máš pravdu, budeme musieť Dariusovi veľmi, veľmi pekne poďakovať," zašepkala som, zatočila sa aj s mačkou v náručí a zvalila sa na posteľ. Ľahla som si na bok, Keopatra sa stočila do klbka vedľa mňa a ja som ju objala. Medzi prsty druhej ruky som chytila prívesok. Kov už nebol studený. Búrka sa pomaly utíšila, nahradil ju obyčajný dážď. A ja som premýšľala.
Premýšľala som nad tým, kedy Darius ten prívesok kúpil. Muselo to byť dnes, pretože vtedy, keď sme boli v Kaedinom obchode spolu by na to nemal čas. No premýšľala som hlavne nad tým, prečo mi ho kúpil.
Usmiala som sa. Určite to bolo preto, lebo videl, ako veľmi sa mi páči. Ako ma ten malý kúsok kovu priťahuje.
Čosi v tomto pomyslení, v pomyslení, že mi chcel takto spraviť radosť spôsobilo, že som sa usmiala a pocítila vo svojom vnútri príjemné teplo.
Áno, chcela som sa mu poďakovať, keď sa vráti do hostinca. No nemohla som.
O niekoľko minút som totiž za tichého klopkania dažďa na sklenú tabuľu môjho okna zaspala.
~*~*~
Jemná, zamatová čerň okolo mňa bola popretkávaná hviezdami rovnako, ako sú šaty ozdobené diamantmi. A hoci hviezdy žiarili silou tisícok sĺnk, čierňavu okolo seba neporušili. Bolo to, akoby ich svetlo siahalo len kúsok od nich. Potom už bola len tma.
No tak, ako aj po minulé razy, ani teraz nebola tá temnota tak skutočne temná. Mala v sebe skôr čosi hodvábne. Akoby sa menila pred očami, akoby som v nej plávala. A pritom som sa vnárala stále hlbšie do okolitého priestoru, hlbšie medzi hviezdy. Opäť mi telo zaplavil ten zvláštny pocit, ktorý som už niekoľkokrát skoro identifikovala, no skôr, ako som tak mohla spraviť som sa prepadla do tmy a prestala vnímať. A teraz... Teraz to nebolo inak.
Keď som sa prebudila, bola som mierne dezorientovaná. Posadila som sa a obzerala sa po stemnenej izbe.
Vonku už bola tma. Nevedela som určiť, koľko je hodín; hviezdy boli zakryté vrstvou mračien, spomienkou na nedávnu búrku.
Kleopatra vedľa mňa sa natiahla, prehla chrbát a vystrčenými pazúrikmi jemne zaškrabotala po vankúši.
Zívla.
Obrátila hlavu a pozrela na mňa, v tmavej izbe zasvietili jej oči. Popod dvere presvital prúžok svetla, plazil sa po dlážke a zanechával za sebou žiarivý pás. Aj ja som zívla, hoci unavená som nebola. Práve naopak.
Cítila som tak odpočinutá, ako už dávno nie, aj keď som bola zo známeho- neznámeho sna stále trošku omámená.
Zamračila som sa. Nerozumela som, prečo sa mi sníval. Prečo znova, po takej dlhej dobe.
Rada by som vedela, čo mi chce ten sen povedať. Čo také mi chce ukázať?
Vstala som z postele a prešla k stolu, presne ako ráno. Len s tým rozdielom, že teraz ma neoblievalo jasné slnečné svetlo. Vyzrela som von oknom na ulicu.
Bola rovnako temná ako moja izba, dokonca temnejšia. Sem-tam po nej prehrkotal koč či rýchlym krokom prešla silueta oneskoreného chodca.
Už dávno som si uvedomila, že v mojom svete bolo vlastne stále svetlo. Pouličné lampy znemožňovali tme väčšmi sa prejaviť, zaháňali jej pokojnú čerň. Edison mal pravdu; naozaj osvetlil svet. No teraz, keď som bola nútená žiť aj v tme, keď som občas zaspávala pod hviezdnou oblohou, som sa musela samej seba pýtať, či je to tak správne. Možno to bolo tým, že som doteraz nebola navyknutá na čierňavu, aká panovala v noci v Ríši, no páčila sa mi. Zvykla som si zaspávať v jej hebkom tmavom náručí.
Dole v krčme očividne panovala dobrá nálada. Možno až pridobrá; začula som nadávky a zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu či skla. Potom ďalšie nadávky - tentoraz ženy - a smiech.
Ja som stála v izbe, obklopená tmou a tichom. Nechcelo sa mi pohnúť, nechcelo sa mi zapáliť hrubú voskovú sviečku, ktorá bola na stole. Kútikom oka som zachytila pohyb, ako Kleopatra zoskočila na zem, prešla ku mne a začala sa mi obtierať o nohy. Vedela som, že ma takto na seba upozorňuje, že chce, aby som ju vzala na ruky. No mne sa nechcelo zohýbať.
Musím sa trochu prebrať, pomyslela som si. Z vrecka už suchého plášťa som vybrala škatuľku zápaliek, ktoré už taktiež stihli obschnúť, jednou z nich rýchlo škrtla o drevený stôl a zapálila ju. Bolo zvláštne príjemné počúvať tichulinké praskanie dreva, ktoré by obyčajné ľudské ucho nezachytilo. Priblížila som zápalku k voskovici a zapálila knôt. Okamžite začal horieť, na stenách izby tancovali tiene. Kleopatra mňaukla.
Na nepatrnú stotinu sekundy oslepená svetlom som zažmurkala. Oheň zahnal omámenie a ja som cítila, ako mnou prúdi energia. Zohla som sa a zobrala mačku na ruky.
Tma síce trochu ustúpila, zvláštny pocit zo sna však pretrvával. Cítila som, že mi chce naznačiť niečo dôležité a rozčuľovalo ma, že, hoci som to už mala na dosah, nedokázala som si spomenúť čo. Tá informácia mi unikala pomedzi prsty a ja som ju nemohla zachytiť, nech som sa snažila akokoľvek. Práve naopak. Bolo to ako pri každom sne; čím väčšmi som sa naň snažila rozpamätať, tým viac sa mi vzďaľoval.
Pokrútila som hlavou.
Celé je to akési zmätené.
S tichým povzdychom som položila Kleopatru na zem, zobrala zo stola už suché šaty a zavesila ich do skrine. Plášť som zložila a uložila ho na jej dno.
Striaslo ma, keď som si spomenula na krvavé škvrny na ňom. Ak by som mala na sebe krv niekoho známeho, nevadilo by mi to. Predsa len, bolo to niečo iné, osobnejšie. Krv cudzieho človeka sa mi hnusila.
Nevdojak som si spomenula na bitku o Darenovu a Lillieninu dedinu. Zachvela som sa pri spomienke na to, ako moje šípy zabíjali. Vtedy som na sebe nemala krv tých, ktorých som zniesla zo sveta. No i tak som ju potom ešte dlho cítila; cítila som ju na svojich rukách. Vo svojich nočných morách. Bola tam; bola všade, pokrývala ma, topila som sa v nej...
Mykla som sa. Nechcela som na to myslieť, bolo to už za mnou. Minulosť.
Už toľkokrát som si to povedala. Už toľkokrát som si zakázala o tom premýšľať. Ale aj tak sa to stále vracalo. Vo chvíľach, kedy som nemala čo robiť. V tých chvíľach, kedy som bola stratená vo svojej mysli, blúdila v jej zákutiach. Vtedy sa to vynorilo.
Prekvapovalo ma, že som dokázala aj po tom všetkom normálne existovať. Smiať sa. Byť štastná.
Niekde inde totiž niekto plakal. Plakal nad stratou svojich príbuzných; možno synov, možno bratov, možno manželov, možno otcov. To som nevedela.
Nikdy by som si nemyslela, že by som dokázala zabiť.
Ale aj oni zabíjali. Rovnako ako ja; možno aj viac.
Bol to však dôvod brať im život?
Nie...
Asi si myslíte, že ma tie myšlienky príliš prenasledovali. Že som to už trochu preháňala, príliš si to pripúšťala. Možno to tak bolo. No ja som s tým nemohla robiť nič.
Sviečka nevydávala dosť svetla na to, aby zahnala temnotu v mojej mysli. Vosk stekal dolu ako slzy, priliepal sa na stôl. Iné, priehľadné, slané slzy stekali po mojej tvári. Cítila som ich teplý dotyk.
Občas ma prepadla melanchólia. Občas som musela plakať, ak som sa nechcela zblázniť, ak som nechcela riskovať, že ma to všetko roztrhne.
A zároveň boli tie slzy neskutočne očisťujúce, oslobodzujúce.
Kleopatra v mojom náručí stíchla, ani sa nehla, akoby ma nechcela rušiť. Prišlo mi to strašne zlaté.
Ešte chvíľu som tam stála a nechala pochmúrne myšlienky, nech ma napĺňajú a potom vytekajú preč spolu so slzami.
Potom som Kleopatru chytila jednou rukou a druhou si slzy rázne zotrela. Nemohla som si dovoliť príliš smútiť. Nemohla som dovoliť smútku, nech ma ovládne. Usmiala som sa a zovrela v ruke prívesok od Dariusa. Mala som zvláštny pocit, akoby mi dodával silu.
Spomenula som si na to, čo mi povedala o Freyji Kaede. Že to bola bohyňa vášne. Silná bohyňa.
Minulosť nezmením, budúcnosť nepredpoviem. Takže jediné, čo mi zostáva, je žiť prítomnosťou.
Nevedela som, že v tej chvíli už bežal reťazec udalostí, ktorý som spustila záchranou toho dievčaťa. Že keby som vtedy zostala v izbe, nepoložila Kleopatru na posteľ, neupravila sa a nezišla dole, nechcela si sadnúť za ten stôl, všetko by bolo inak. Že by som možno stihla ujsť z hostinca včas, že by som možno neskončila na mieste, ktorému som sa chcela tak veľmi vyhnúť.
Že by sa veci vyvíjali úplne, úplne odlišne...
Pretože v momente, ako som zišla po schodoch a chcela sa posadiť za stôl v rohu miestnosti, kde som sedávala vždy, či už s Dariusom alebo sama a nenápadne pozorovala ostatných hostí, sa rozleteli vchodové dvere a dnu vpadlo desať ríšskych vojakov. Na čele s dievčinou, v ktorej som spoznala tú, ktorej som zachránila život.
Nestihla som sa ani otočiť, keď zadným vchodom vošlo ďalších osem.
Nemala som šancu sa brániť, nemala som čas. Pohľad sa mi stretol s pohľadom dievčaťa a ja som zrazu pochopila, že ma spoznala. Videla som, ako niečo hovorí jednému z chlapov, nato ma muži obkľúčili.
V krčme bolo zrazu hrobové ticho.
,,Ste si istá, že je to ona?" počula som šepot muža v novej uniforme, zrejme veliteľa vojakov.
,,Stopercentne," odpovedalo dievča a zahľadelo sa mi do očí.
Chcela som sa otočiť a ujsť, no jeden z chlapov ma okamžite nie veľmi šetrne chytil za ruky a vykrútil mi ich za chrbát tak, že som sa nemohla ani pohnúť. Sykla som od bolesti.
,,Opatrne, nech jej neublížite," prehovoril stroho veliteľ, otočil sa a spolu s dievčaťom vychádzal z krčmy.
Neviem, prečo som sa nebránila. Neviem, prečo som nekričala. Asi som vedela, že to nemá zmysel. A to hlavne keď ma vyviedli von a ja som zbadala ďalších dvadsať mužov v uniformách ríšskej armády.
Vojak, ktorý ma držal, ma vyložil na koňa a potom vysadol za mnou. Na nos a ústa mi priložil akúsi látku. Cítila som, že je mokrá.
Pamätala som na filmy, ktoré som vídavala doma v televízií, na to, ako tam zločinci omamovali svoje obete.
Zadržala som dych a pokúšala sa otočiť hlavu nabok, no vojak bol príliš silný. Začala som sa dusiť. Musela som sa nadýchnuť.
Pamätám si, ako sa jednotka pohla. Vedela som, že ideme smerom k Palácu.
V duchu som volala, kričala o pomoc. Automaticky som volala jedinú osobu, ktorá ma mohla zachrániť.
DARIUS!
Neviem, čo som si myslela.
Možno, že sa zrazu objaví vedľa mňa, pobije vojakov a vezme ma preč. Možno, že niekde zbadám záblesk jeho smaragdových očí a ja budem vedieť, že mi pomôže.
Nič také sa však nestalo. Upír neprišiel.
Cestu som ani poriadne nevnímala. Síce som nezaspala, no bola som tak slabá, že som sa nedokázala pohnúť. Keby ma vojak nedržal okolo pása, bola by som z toho koňa spadla.
Všetko sa stalo tak rýchlo, že som sa ani nestihla poriadne báť.
Brána Paláca sa za mnou zatvorila a ja som mala v tej chvíli pocit, akoby sa za mnou zaplesli dvere krypty. Môjho vlastného hrobu.


super povídka...
zítra pokračuji v četbě...
