close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 20. - Palác

2. července 2010 v 7:51 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie


Čakala som všeličo. Že ma hodia do temnice, že ma budú mučiť, že ma okamžite popravia. No určite som nečakala to, čo nasledovalo. 
Keď sme prešli cez bránu, ocitli sme sa na veľkom nádvorí s fontánou uprostred. Vo fontáne zurkotala krištáľovo čistá voda, nádvorie bolo vydláždené mačacími hlavami. Vojak, ktorý sedel na koni za mnou zoskočil a zložil ma na zem. Omámenie a slabosť postupne ustupovali, takže som už dokázala sama stáť, no pri chôdzi ma i tak museli podopierať. Väčšina mužov sa tu odpojila a zamierila k menšej budove učupenej pri hradbe obklopujúcej Palác. Domyslela som si, že je to strážnica a asi tam budú aj kasárne. Piati muži, spolu s veliteľom skupiny a vojakom, ktorý ma viezol na koni, ma viedli cez nádvorie, no nie k vchodovým dverám, ktoré sa týčili oproti. Smerovali sme k menším, nenápadným dverám vsadeným do múru ďalej od tých vstupných.
Keď sme vchádzali dnu, chcela som sa obzrieť, aj keď som ani nevedela prečo. Možno som chcela vidieť oblohu, ktorú som, ako som bola presvedčená, nemala zazrieť nasledujúcich niekoľko mesiacov. Možno som ešte stále verila, že ma niekto zachráni. Niekto so zelenými očami a plavými vlasmi...
Nemohla som, vojak, ktorý ma podopieral, mi to nedovolil. Uvedomila som si, že dievčina, vďaka ktorej som sa sem dostala kamsi zmizla. To ma však teraz netrápilo.
Prešli sme dverami. Kráčali sme mlčky a tak rýchlo, ako mi to slabosť dovoľovala spleťou dlhých tmavých chodieb, osvetlených žiarou fakieľ umiestnených v podstavcoch na inak holých a dosť špinavých stenách. Kamenných stenách, z ktorých vyžaroval chlad a cudzota.
Poslušne som šla kamkoľvek ma viedli. Nedokázala som sa báť, hoci som sa snáď mala. Všetok ten adrenalín, ktorý som mala v krvi mi v tom zabraňoval. Cítila som len akýsi nepokoj, nervozitu.
Vnímala som, ako sa mi do tela vracia sila, ale aj tak som bola píliš slabá na to, aby som mohla na útek čo i len pomyslieť. Okrem toho, aj tak by som nenašla cestu späť.
Všimla som si, že sa chodby, cez ktoré sme prechádzali, pomaly začínajú meniť. Ich steny boli čoraz čistejšie a keď sme zašli za ďalší roh, boli dokonca omietnuté na bielo. Prekvapilo ma to. 
Toto nevyzerá na temnicu, napadlo ma. Ale asi ma najskôr vedú za Ferrugineom. Temnica zrejme príde až potom... pomyslela som si.
Kráčali sme čoraz hlbšie do komplexu. Neraz sme prešli cez dvere dômyselne skryté v stene alebo za gobelínom umne vyšitým šikovnou rukou, či vystúpili po schodoch. A za každou zatáčkou, za každým priechodom boli chodby útulnejšie. Na stenách viseli obrazy, pri stenách stáli v pravidelných rozostupoch naleštené brnenia. Prešli sme cez nízke drevené dvere skryté za jedným z nich a ocitli sa v ďalšej, neveľmi dlhej chodbe. Toto už bola očividne obytná časť Paláca.
Na zemi ležal mäkký červený koberec, ktorý tlmil naše kroky. Oproti priechodu, ktorým sme vošli, boli veľké okná skryté za ľahkými závesmi taktiež červenej farby. Neviem, či to bolo tými oknami, závesmi alebo snáď obrazmi pravidelne rozmiestnenými medzi dverami z ebenu, no pripomínalo mi to dom Salvie. Dom, na ktorý som mala veľmi zlé spomienky...
Až keď ma jeden z vojakov jemne postrčil dopredu som si uvedomila, že som zastala. Vykročila som, hoci neochotne. Nechcela som myslieť na príbytok Salvie, no vďaka tejto chodbe som ho nemohla dostať z hlavy.
Prešli sme popred niekoľko dverí a zastali pred jednými umiestnenými približne uprostred chodby. Veliteľ vojakov vytiahol z vrecka kľúč a odomkol. Zarazilo ma to. 
Ak by sme išli k Ferrugineovi, tak by predsa zaklopal a čakal, kým ho pozvú ďalej. No určite by neodomykal.
Nestihla som však nad tým podrobnejšie uvažovať. Vtedy ma totiž jeden z mužov strčil do izby a zabuchol za mnou dvere skôr, ako som sa vôbec stihla otočiť. Počula som v zámku zaštrkotať kľúč. Kroky vojakov tlmené kobercom sa postupne vzďaľovali, strácali v tichu, až dozneli úplne.
Osamela som.
Jediné, čo som počula, bolo ticho. Obklopovalo ma. Napĺňalo. Prinášalo strach. Práve toto ticho, táto samota ma vydesila. 
Adrenalín, ktorý ma doteraz držal v pokoji pomaly ustupoval a zanechával ma napospas panike.
Bála som sa pohnúť. Bála som sa otočiť a rozhliadnuť po izbe, v ktorej som sa nachádzala. Nemohla som oceniť jej útulnosť a pohodlie. Nemohla som oceniť krásu obrazov a gobelínov visiacich na stenách, výhľad z veľkého okna. Nemohla, pretože práve vtedy som si všetko uvedomila. A to poznanie mnou preniklo ako ľadové ostrie.
Bola som v Paláci. Chytili ma.
Už veľakrát som sa bála, no nikdy nie tak, ako teraz.
Vždy, keď som sa doteraz ocitla v ohrození života sa všetko zbehlo veľmi rýchlo, príliš rýchlo na to, aby som nad tým mohla nejako dlho rozjímať. A vždy, áno, vždy tam bol niekto, kto ma nakoniec zachránil. Kto mi pomohol.
No teraz som bola sama, úplne sama. Nebola pri mne dokonca ani Kleopatra, nebol tu jediný živý tvor, ktorý by mi pomohol svojou prítomnosťou. A ja som bola čoraz zmätenejšia.
Moje myšlienky boli nesúvislé, plné nejasností a otázok. Začala som sa báť dokonca aj ich.
Strach mnou prestupoval, do tváre sa mi vovalilo zvláštne omamujúce teplo. Veci akoby sa diali neskutočne pomaly a pomimo mňa, no predsa som to všetko vnímala veľmi jasne. 
Niekde v izbe boli hodiny, počula som ich tikot, ktorý sa mi bolestivo rozliehal v hlave ako údery kostolného zvona.
Ani som si neuvedomila ako a z očí mi začali vytekať slzy. Nič som nechápala. Jediné, čo ma vtedy napadlo, bolo schúliť sa do klbka na podlahe na mieste, kde som dovtedy stála a plakať.


~*~*~


Neviem, ako dlho som plakala. Po čase som už totiž nemala silu roniť slzy a na vzlyky sa mi nedostávalo dostatok kyslíka. Bola som priam neskutočne unavená a bolela ma hlava, a tak jediné, na čo som sa zmohla bolo, že som sa dovliekla k posteli, ktorá bola pri stene naľavo od okna, zvalila sa na ňu a v momente zaspala.

Keď som sa prebudila, bolo už svetlo. Mne sa však nechcelo otvárať oči.
Z celej svojej duše som sa modlila, aby bolo to, čo sa mi minulý deň - alebo skôr noc - prihodilo len zlý sen. A hoci som tušila; nie, hoci som vedela, že to bolo všetko skutočné, keď som otvorila oči a zbadala nad sebou biely baldachýn mojej postele, z ktorého ako jemný vodopád spadali ľahučké závesy, pocítila som neskutočné sklamanie. A strach.
Neplakala som; cez noc som sa naplakala dosť. Teraz som sa už len bála.
Ležala som na pohodlnej mäkkej posteli a želala si s ňou splynúť, zmiznúť odtiaľto. Chcela som byť znovu doma, vo svojej izbe, vo svojom dome, vo svojom svete.
Schúlila som sa do klbka, kolená si objala rukami a zavrela oči.
Ležala som tak ešte dlho, no nevedela som ako dlho. Mohli to byť sekundy, minúty, či hodiny; na tom nezáležalo. Mne to pripadalo ako večnosť. 
Čakala som, že sa každú chvíľu otvoria dvere a niečie ruky ma schmatnú a odvlečú dole, do podzemia. Do temnice.
Nič sa však nedialo.
Hodiny neúnavne odtikávali svoju monotónnu melódiu a vonku, za sklenou tabuľou okna som počula štebotať vtáky. Strach zo mňa začal pomaly opadávať.
Otvorila som oči a posadila sa.
Izba, v ktorej som sa nachádzala, bola zariadená prepychovo, no útulne a určite nie gýčovito.
Biele steny, na podlahe svetlé parkety. Posteľ, na ktorej som sedela, mala taktiež biele povlečenie a nábytok bol z rovnakého bledého dreva ako podlaha.
Pomaly som vstala a až teraz som si všimla, že na nočnom stolíku niekto nechal tanierik s koláčikmi a pohár mlieka. Uvedomila som si, že som poriadne hladná. Koniec koncov, od obeda, ktorý som zjedla minulý deň som do seba nedostala ani sústo. No i tak som nechala koláče i mlieko nedotknuté. Bála som sa jesť a piť niečo, čo mi dali moji väznitelia.
Odvrátila som zrak od nočného stolíka a namierila ho k oknu. Prešla som k nemu a vyzrela von.

Vonku bolo očividne nádherne. Svietilo slnko, nebo bolo takmer bez mráčika a tie oblaky, ktoré sa na ňom sem-tam vyskytli boli malé, bielučké a vyzerali ako kopčeky šľahačky.
Mesto za hradbami obklopujúcimi Palác sa kúpalo v slnečnom jase, v uliciach bolo nespočet ľudí. Nevidela som to mesto celé, na to som nebola dostatočne vysoko, no i to, čo som zazrela ma uchvátilo. Až tu som si poriadne uvedomila, aké je obrovské.
Bolo to zvláštne. Keby som videla toto mesto tesne po svojom príchode do Ríše, povedala by som, že nie je zas až také veľké. Ale po tom, čo som žila v dedine, kde nebolo veľa domov a každý tam každého poznal, sa mi Cabecera zdala obrovská. A pritom mnohé veľkomestá v mojom svete boli tisíckrát väčšie. S mnohonásobne väčším počtom obyvateľov.
Mlčky som hľadela na mesto. Premýšľala som.
Nebolo to nič konkrétne; len útržky myšlienok, ktoré sa striedali tak rýchlo, že som ich ani nedokázala domyslieť. A potom ma zrazu, z ničoho nič prepadla túžba vyjsť von, vrhnúť sa do toho slnečného jasu, splynúť s ním. Zmiznúť z tohto sveta, odísť preč... Túžba iracionálna, no prekvapivo silná.
Otvorila som okno.
Do tváre mi zavial teplý vietor; rozvial mi vlasy a priniesol so sebou omamnú vôňu kvetov a tichý žblnkot vody.
Pripomenulo mi to dni strávené v zámku, dni strávené s priateľmi. S Alanou a Alanom, ich rodičmi. A potom tam samozrejme boli Seireen, Lina, Alexej a... Darius.
Na Dariusa som popri tom všetkom úplne zabudla.
Čo asi robí? Dozvedel sa už, čo sa stalo? Ale hej, určite sa to dozvedel... Ale čo teraz spraví?
Myšlienky sa mi rojili v hlave ako roj ôs. Zovrela som okenný rám pevnejšie a zamračila sa.
Doteraz som ani nepomyslela na útek. Nebolo na to dosť času. Ale teraz, keď som tam tak stála som začala uvažovať, čo ďalej. Ako sa z tejto šlamastiky, do ktorej som sa dostala vlastným počinom, zase vymotať.
Nemohla som však svoje úvahy dokončiť; vyrušilo ma z nich totiž zaštrkotanie kľúča v zámke. Od ľaku som temer nadskočila.
Kvôli kobercu, ktorý pokrýval dlážku v chodbe a svojim úvahám som prepočula kroky vojakov.
Tí teraz vošli dnu a rozostúpili sa. Za nimi vstúpilo mierne vystrašené dievča v jednoduchých sivých šatách, bielej zástere a čímsi červeným v rukách a nesmelo sa obzeralo po izbe. Keď jej zrak padol na mňa, začervenala sa.
Bola som zaskočená a nezmohla sa na slovo. Len som tam stála a sledovala, ako sa muži zvrtli a vyšli z izby. Uvedomila som si, že nezamkli. Ostali sme s dievčaťom samy.
Dievčina bola mladá, mohla mať tak pätnásť, nanajvýš šestnásť rokov. Dlhé rovné čierne vlasy jej padali v lesklom vodopáde cez plecia a na chrbát a v orieškových očiach sa zračila nervozita.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala, no potom som sa na dievča nesmelo usmiala. Ona mi úsmev uľahčene opätovala a prešla k posteli.
,,Prepáčte mi, prosím, že som vás takto vyrušila, ale pán vás pozýva na obed a želá si, aby som vám pomohla sa pripraviť," ospravedlňovala sa, zatiaľ čo na posteľ rýchlymi pohybmi rozkladala červenú látku, ktorú doteraz opatrne držala v náručí. Mierne som vyvalila oči.
Na obed? Na aký obed?
Zrak mi nevdojak padol na posteľ. Prekvapene som si uvedomila, že dievčina na nej rozložila saténové šaty krvavočervenej farby.
,,Pokiaľ by ste dovolili, mohli by ste si obliecť tieto šaty. Veľmi sa hodia k vašim vlasom," povedala potichu a opäť sa začervenala. Zmohla som sa len na prikývnutie.
Dievča pricupkalo ku mne, pomohlo mi vyzliecť sa z mojich bielych a značne pokrčených šiat a obliecť si tie, ktoré donieslo. Najskôr som si myslela, že mi nepadnú, no mýlila som sa. Na moje prekvapenie mi sadli. Neboli nijako zvlášť zdobené, no aj tak vyzerali krásne, ako ich látka spadala v jemnom, hladkom vodopáde až na zem, kde zakryla topánky na vysokom opätku, ktoré mi dievča donieslo tiež. Topánky ma síce trošku tlačili, no to bolo zrejme len tým, že som na podobnú obuv nebola zvyknutá. Posledných niekoľko mesiacov som mala obuté len jazdecké čižmy vhodné na cestovanie. 
Keď som bola oblečená, dievča ma usadilo k toaletnému stolíku so zrkadlom, ktorý stál pri posteli, zo zásuvky vybralo kefu a začalo mi česať vlasy.
Sedela som tam, nehýbala sa a hľadela na svoj odraz v zrkadle.
Sledovala som svoje črty. Stále rovnaké oči, rovnaký nos, pery. Rovnaké červené vlasy.
Nič z toho sa na mne nezmenilo; možno okrem vlasov, ktoré mi stihli počas pobytu v Ríši poriadne vyrásť. No predsa som mala pocit, akoby na mňa z hladkého skla hľadel niekto iný. Akoby bolo to dievča, ktoré na mňa pozeralo zo zrkadla staršie. Vážnejšie. Skúsenejšie. Až na to, že ja som sa tak vôbec necítila.
,,Hotovo," zaštebotala dievčina za mojím chrbtom a odložila kefu nabok. Pozrela som na jej odraz. Usmievala sa, očividne bola spokojná s výsledkom svojej práce. Vlasy mi len prečesala, nechala ich rozpustené. Uvedomila som si, že majú skutočne temer identickú farbu ako šaty, ktoré som mala na sebe. 
,,Ďakujem," zašepkala som a vstala.
,,Ale to predsa nič nebolo!" namietla dievčina a keď som sa na ňu pozrela videla som, že sa znovu jemne červená.
,,Smiem vás teraz odprevadiť do jedálne?" opýtala sa. Ja som však mala pocit, že toto pozvanie nemôžem odmietnuť ani keby som chcela.
,,Samozrejme."
Dievča sa usmialo, vrátilo kefu späť do zásuvky a ráznym krokom prešlo ku dverám, ktoré potichu otvorilo.
Chvíľu som tam len stála, sledovala ju a premýšľala o tom, čo týmto všetkým Ferrugineus sleduje. Načo ma pozýva na obed. Čo tým chce dosiahnuť. No jediná možnosť ako to zistiť bola nasledovať dievčinu, ktorá teraz stála vo dverách a čakala na mňa. Povzdychla som si a vykročila za ňou. Hneď, ako som prešla dverami, sa k nám pridali aj strážcovia, ktorí prišli spolu s dievčaťom. Nijako ma to nezaskočilo.
Prekvapovalo ma však, že sme na ceste po chodbách nikoho nestretli. V sídle, akým bol Palác by som čakala kopec služobníctva. No ticho, ktoré nás obklopovalo spôsobilo, že som mala pocit, akoby sme boli v celom paláci sami.
Ukradomky som pozrela na vojaka, ktorý mlčky kráčal po mojej ľavici a jemne sa striasla. Akýmsi desivým spôsobom mi pripomínal voskovú figurínu. 
Nebolo to ani tak jeho výzorom či chôdzou, ako by ste si mohli myslieť. Nie, bolo to jeho očami.
Boli prázdne; prázdne a hlboké, rovnako ako oči vojakov, ktorí strážili bránu mesta. Mimovoľne som sa zachvela. Nebolo to v  poriadku, nebolo to normálne. Žiadny bežný človek nemohol mať také oči.
Obrátil ku mne zrak, no ja som rýchlo pozrela inam. Desila som sa jeho pohľadu.
Cesta do jedálne trvala dlhšie, ako by mi bolo príjemné. No hoci mňa prítomnosť týchto strážcov znepokojovala, dievčina, ktorá kráčala na čele celej skupiny sa zdala byť úplne kľudná. Nevedela som, či si chlad vyžarujúci z vojakov nevšimla, alebo je naň jednoducho zvyknutá.
Napokon sme však predsa zastali pred masívnymi dverami z tmavého dreva vedúcimi do jedálne.
,,A sme tu," vyhlásilo dievča, otočilo sa a pozrelo na mňa.
,,Pán Ferrugineus vás už očakáva," usmialo sa. Náhle ma zachvátila mierna panika a túžba otočiť sa a ujsť. Vedela som však, že by mi v tom strážcovia veľmi rýchlo zabránili.
Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa upokojiť. A keď dievčina otvorila dvere, vošla som, s vojakmi v pätách, do neveľkej, no predsa honosne pôsobiacej sály.
V jej strede stál dlhý dubový stôl prestretý pre dve osoby. Podlahu tvorili lesklé mramorové dlaždice, v podstavcoch na stenách horeli fakle a vo veľkom kozube v stene napravo od vchodových dverí rovnako plápolal oheň. Vedela som si predstaviť, že - hoci vonku bolo príjemne teplo - vo veľkej miestnosti s kamennými stenami by, nebyť toho ohňa, bola zima. Ťažké brokátové závesy na oknách boli zatiahnuté, takže dnu neprenikol jediný slnečný lúč.
Chvíľu som sa obzerala po jedálni, keď sa dvere za mojím chrbtom odrazu zatvorili a spoza mňa sa ozval tichý hlas:
,,Som rád, že ste prijali moje pozvanie."
Mykla som sa a prudko sa otočila.
Ocitla som sa naproti vysokému, pomerne mladému mužovi s čiernymi vlasmi po plecia a prenikavými očami rovnakej farby.
Zarazene som naňho hľadela a nevedela, čo mám povedať. 
Toto že je Ferrugineus? preletelo mi hlavou.
Pousmial sa nad mojím prekvapením, no nebol to úprimný úsmev. Jeho oči zostávali chladné.
,,Smiem vás odprevadiť k stolu?" opýtal sa, opäť tichým hlasom, z ktorého bolo cítiť mierny odstup.
,,Ja... Áno," odpovedala som trochu zmätene. Pána Cabecery som si totiž predstavovala úplne inak. V mojich predstavách bol Ferrugineus nízky starší chlap s prešedivenými vlasmi, navlečený do nejakých drahých, bohato zdobených, honosných šiat.
Muž, ktorý jemne uchopil moju ruku a usadil ma do čela stolu, zatiaľ čo on si sadol oproti mne, však taký určite nebol a jeho odev - hoci bolo vidieť, že nebol lacný - bol pomerne obyčajný.
Do sály vošlo cez bočné dvere, ktoré som si doteraz nevšimla, niekoľko sluhov s podnosmi v rukách. Sledovala som, ako prišli k stolu a kládli naň tácne s jedlom.
Musela som uznať, že vyzeralo skutočne výborne a pripomenulo mi, aká som hladná. I tak som sa však zdráhala si niečo z toho naložiť na tanier.
,,Víno?" ozval sa vedľa mňa hlboký hlas. Jeden zo sluhov stál pri mojej stoličke s karafou z krištáľového skla v rukách.
,,Nie, ďakujem." Sluha sa mierne uklonil a prešiel k Ferrugineovi, ktorý nápoj neodmietol.
Nato sa sluhovia vzdialili.
Opatrne som sa obzrela po sieni a všimla si, že strážnici, ktorí ma sem priviedli neodišli; stáli pri vstupných dverách a v rohoch sály. Ani sa nepohli; pôsobili skôr ako sochy, než ako ľudia. Pohľad som opäť upriamila na muža sediaceho oproti mne.
,,Prosím," pokynul jemne na pokrmy naservírované predo mnou. Zaváhala som.
Nevedela som, či v tom jedle niečo nie je, napríklad nejaký jed alebo droga.
Hoci keby ma chcel zabiť, nerobil by to takto. Najskôr by ma zniesol zo sveta hneď, ako ma jeho vojaci zatkli, napadlo ma vzápätí. No to ešte nevylučovalo tú druhú možnosť.
Ferrugineus, vidiac, že sa do jedla akosi nemám, chytil príbor a začal jesť sám. Ja som ho po chvíli napodobnila. Koniec koncov, ak by ma chcel omámiť - či prípadne otráviť -, mohol to spraviť kedykoľvek a nie teraz, keď hrozilo riziko, že by sa priotrávil sám. A mne by aj tak hladovanie nijako neprospelo.
Jedlo bolo vskutku vynikajúce, o tom nebolo pochýb. Jedli sme mlčky, len za tichého praskania ohňa a štebotu vtákov za okennými tabuľami a ťažkými závesmi. Po obede do miestnosti opäť vošli sluhovia a stôl bol o chvíľu znovu prázdny. Celý čas som ukradomky sledovala Ferruginea. Výraz jeho tváre stále odrážal chladný pokoj.
,,Teší ma, že ste moje pozvanie neodmietli," prehovoril pán Cabecery po chvíli potichu. ,,Potrebujem s vami totiž nutne prebrať isté záležitosti. Myslím však, že na rozhovory by bol vhodnejší salón," dodal ešte, vstal a jemne pokynul ku dverám nachádzajúcim sa oproti tým, ktorými vošli sluhovia, keď nosili na stôl. Jemne som prikývla a nasledovala ho, urputne premýšľajúc o tom, aké záležitosti to so mnou chce prebrať.
Prešli sme dverami a ocitli sa v honosnom, no predsa útulne pôsobiacom salóne. Mäkké kreslá so zamatovými poťahmi tmavozelenej farby, béžový koberec, ktorý tlmil kroky ako naše, tak aj strážnikov, ktorí nás nasledovali. Aj tu horel v kozube oheň a závesy boli zastreté. Boli z rovnakej látky ako tie v jedálni, akurát tieto mali takú istú tmavozelenú farbu ako kreslá.
Ferrugineus prešiel ku kreslu pri krbe a zastal. Počkal, kým som sa posadila na sedačku oproti nemu, až potom si sadol on.
Presne podľa etikety, pomyslela som si. Pán Cabecery zobral zo stolíka z bledého dreva krištáľovú karafu, rovnakú ako tá, ktorú doniesol sluha pri obede, naplnenú do polovice rubínovou tekutinou a ponúkol mi nápoj. Opäť som zdvorilo odmietla.
,,Dáte si aspoň vodu?" Jeho hlas bol tichý a oči zo mňa nespúšťali prenikavý pohľad.
,,Áno, ďakujem."
Pokynul smerom k tieňu v rohu izby. Vykročila odtiaľ vysoká, štíhla postava a uklonila sa. Potom rýchlym krokom odišla smerom do jedálne. O chvíľu sa však vrátila a v ruke niesla rovnakú karafu, aká stála spolu s pohármi na stole; akurát, že táto bola plná priezračnej tekutiny. Sluha mi vodu nalial, potom prešiel k Ferrugineovi a naplnil mu pohár vínom. Nato znovu nehlučne zmizol v tieni.
Chvíľu sme mlčky popíjali, keď zrazu Ferrugineus prehovoril:
,,Najskôr by som sa vám chcel ospravedlniť za to náhle odvedenie z hostinca a zamknutie v izbe. Skutočne ma to mrzí, bohužiaľ, nemal som inú možnosť. Bol by som sa s vami porozprával ihneď a všetko vám vysvetlil, mal som však na práci nejaké neodkladné záležitosti. Dúfam, že vás to veľmi nerozrušilo?" Hľadel na mňa spýtavo, no obozretne, akoby hodnotil moje reakcie.
,,Nie, to nie. Ďakujem," povedala som čo najpokojnejšie, pozorne skrývajúc neistotu a napätie. Znovu sa usmial svojím chladným úsmevom. 
,,To ma teší. Bol by som nerád, keby váš pobyt v mojom sídle znepríjemňovali nejaké obavy. Koniec koncov, málokedy sem zavíta tak vážená osoba, ako ste vy."
Zarazila som sa.
,,Prepáčte?"
Jemne sa usmial.
,,Nie každý deň má človek možnosť zhovárať sa so ženou, o ktorej sa rozprávajú legendy. O to viac, ak je ňou Artemis." Jemne pozdvihol pohár, ako mne na počesť.
Ja som zamrela a cítila, ako ma zaplavuje panika. Doteraz vo mne totiž tlela nádej, že ma možno nespoznal, že snáď jednal len na podnet toho dievčaťa a bez toho, aby si s udalosťou spájal meno, ktoré mi dali obyvatelia Ríše. No teraz som zistila, že som dúfala márne. Veľmi dobre vedel, koho má pred sebou. Cítila som, ako blednem.
Zrejme si to všimol, pretože do mňa opäť zabodol svoj skúmavý pohľad. Vedela som, že už nemá zmysel presviedčať ho o tom, že nie som Artemis; celkom očividne si tým bol stopercentne istý. Okrem toho, musela som aspoň vyzerať ako sebavedomá, vyrovnaná osoba a zúfalými pokusmi o vyvrátenie faktov, ktoré mi predostrel by som tento dojem určite nevzbudzovala.
Musím jednať pokojne. A hlavne si dávať pozor na každé jedno slovo, ktoré vypustím z úst. Nesmie ani tušiť, koľko toho v skutočnosti viem, premýšľala som rýchlo a popritom sa postupne ukľudňovala, kým som nebola schopná konať vyrovnane. Pomaly som sa napila a položila pohár na stolík.
,,Ďakujem," povedala som napokon potichu, reagujúc tak na jeho poklonu. Jemne prikývol na znak, že to nič nebolo.
,,Prejdime teda k veci," povedal, pohodlne sa oprel o zadnú časť kresla a zahľadel sa mi do očí.
,,Ako iste viete, vaša prítomnosť v Ríši je momentálne veľmi nežiaduca. Na vašu hlavu je vypísaná odmena, za ktorú by väčšina ľudí zradila aj vlastnú rodinu a každý z vládcových vojakov má pokyn vás okamžite, ako vás zazrie, zabiť."
Zamrazilo ma. O tej odmene som, samozrejme, vedela a tušila som aj, že bude platiť podobný príkaz. No počuť, že ma môže ktorýkoľvek z vojakov kedykoľvek zabiť len tak, bez toho, aby som mohla povedať čo i len slovo na svoju obhajobu, bolo desivé.
,,Ja nechcem rozhodnutie nášho vládcu nijako spochybňovať, to rozhodne nie, i tak si však myslím, že je toto opatrenie trochu unáhlené. Preto vám ponúkam riešenie tohto problému," dodal Ferrugineus po krátkej odmlke.
Prekvapene som naňho pozrela. Myšlienka, že by mi chcel pomôcť sa mi zdala absurdná.
,,Smiem vedieť aké?" opýtala som sa. Chladne sa usmial.
,,Iste. Je to jednoduché. Ja vašu prítomnosť utajím do doby, kým sa situácia dostatočne neupokojí. Vy však musíte zostať tu, v Paláci."
Jeho slová ma prekvapili. Prečo by ma tu držal a riskoval tak - v prípade, že ma tu Rhiionove stráže či, nebodaj, necromanceri nájdu - smrť či, v tom lepšom prípade, doživotné väzenie za napomáhanie pri vzbure? Nerozumela som tomu. Nedávalo to zmysel.
Zamračila som sa. ,,Smiem vedieť, čím som si zaslúžila vašu priazeň?"
Ferrugineus pomaly dopil víno a, pohrávajúc sa s pohárom na dlhej stopke, odpovedal:
,,Dlhujem vám to."
,,Dlhujete?"
Odložil prázdny pohár na stôl a zahľadel sa na mňa.
,,Áno. Zachránili ste predsa moju sestru."
Najskôr som nechápala. Až neskôr som si uvedomila, čo to vlastne znamená.
To dievča... Tak preto sa o tom incidente dozvedel tak rýchlo!
,,Bolo by odo mňa skutočne nezdvorilé, ak by som sa vám nejako neodvďačil," pokračoval pán Cabecery po chvíli. ,,Preto vám ponúkam možnosť skryť sa pred Rhiionovými strážami. V podstate nemáte na výber. Ak by ste totiž moju ponuku odmietli, nezostane mi nič iné ako vás odovzdať Čiernej jazde."
Premýšľala som. Nie, skutočne som nemala na výber. Musela som jeho návrh prijať, aspoň do doby, kým nevymyslím, ako sa odtiaľto dostať. Vedela som, že to nebude také ľahké, no nateraz bol Palác najbezpečnejším miestom, na ktorom som mohla zostať. Ak, samozrejme, Ferrugineus hovoril pravdu. Nevyzeralo to však, že by klamal. I tak som ale potrebovala trochu času.
Zodvihla som hlavu a pozrela naňho. Uvedomila som si, že na mňa celú dobu upiera svoj prenikavý pohľad.
,,Ja... Potrebovala by som pár dní na premyslenie," povedala som nakoniec. Usmial sa, no jeho oči zostávali chladné.
,,Iste. Dám vám tri dni. Myslím, že toľko času by vám malo stačiť. No varujem vás; nepokúšajte sa ujsť. Verte mi, že by sa vám to nepodarilo a len by to celú situáciu zhoršilo. V mojom paláci sa vám nič nestane. Uvedomte si, že vám chcem pomôcť."
Nevyhrážal sa. Jeho slová boli len varovné, no i tak v nich zaznelo čosi, čo mi naháňalo strach. Potlačila som triašku.
,,Iste," prikývla som.
,,Výborne. Povedal som vám teda všetko, čo som chcel. Ostatné je na vás." Ferrugineus vstal. Ja som sa postavila tiež.
,,Musím vás požiadať, aby ste nevychádzali za hradby paláca. Inak sú vám všetky jeho priestory k dispozícii. Pokiaľ by ste niečo potrebovali, opýtajte sa niekoho zo služobníctva, mňa alebo mojej sestry."
Obaja sme pomaly prešli ku dverám, no nie k tým, ktorými sme prišli. Tieto dvere viedli na chodbu. Ferrugineus pokynul smerom do miestnosti. Z tieňa vystúpil jeden zo strážcov, podišiel k nám a jemne sa uklonil.
,,Odveď slečnu do jej izieb," prikázal pán Cabecery. Vojak sa opäť uklonil, otvoril dvere a vyšiel na chodbu. Nasledovala som ho.
,,Oh, a ešte niečo," ozval sa Ferrugineus. Otočila som sa.
,,Zabudol som vám povedať, že táto ponuka sa vzťahuje aj na vášho priateľa. Musím vás upozorniť, že pokiaľ odmietnete, nedostane sa z mesta živý. Verte mi, moje stráže ho dokážu veľmi ľahko nájsť. A zabiť."
V tom momente som zamrela. Mala som pocit, akoby ma práve obliali ľadovou vodou. Po tele sa mi začalo ako jed šíriť zdesenie.
Darius... Myslela som si, že o ňom nevie! Panebože!
V tej chvíli som si uvedomila ďalšiu vec. Ak sa Darius pokúsi ma vyslobodiť a chytia ho... Strach, ktorý sa ma zmocnil ma ochromil. Bol náhly a silný. A pocit, ktorý ma prepadol... Pocit, že by som toho upíra stratila...
,,A pokiaľ prijmem?" Hlas sa mi jemne chvel. Zdalo sa, že Ferrugineus si to všimol. V očiach som mu zahliadla záblesk, ktorý sa mi ani trochu nepáčil.
,,V tom prípade bude môcť slobodne odísť z mesta."
Pán Cabecery sa usmial. Jeho úsmev bol mrazivý ako januárový sneh a oči sa mu temne blyšťali.
,,Dúfam, že moju ponuku prijmete," povedal ešte. ,,Bol by som nerád, keby som musel tak krásnu ženu odsúdiť na smrť."
Jemne sa uklonil. Nedokázala som sa mu za kompliment poďakovať. Mala som strach. Musela som sa dostať niekde, kde je ticho a pokoj. Potrebovala som si to všetko premyslieť. Potrebovala som čas.
Dvere sa zatvorili. Vojak mi pokynul, aby som ho nasledovala.
Kráčali sme chodbami, no tentoraz som cestu ani okolie nevnímala. Rozmýšľala som.
A keď som vošla do svojej izby a zavrela za sebou dvere, bola som si istá dvoma vecami. Za prvé, musím prijať Ferrugineovu ponuku, aspoň zatiaľ. A za druhé... Musím sa o Paláci a jeho obyvateľoch dozvedieť toľko informácií, koľko sa len dá. Pretože ak ma Darius skutočne príde zachrániť - o čom som nepochybovala -, musím mu nejako pomôcť. Prípadne sa pokúsiť odtiaľto dostať skôr, ako sem upír príde...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 27. května 2011 v 22:26 | Reagovat

:-) zajímavé... jsem zvědavá jak to dopadne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama