close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Stav povídek: Život s Mortym.: jednorázovka desátá 100% (korekce)

kapitola 21. - Návrh

2. července 2010 v 7:52 | Aranel van de´Corvin |  Rosalie

Nasledovné dni boli v čomsi zvláštne. Každý večer som si povedala, ako sa ten deň vliekol, no dohromady to všetko ubehlo strašne rýchlo. Vlastne si ani na jednotlivé dni a udalosti nepamätám, akosi sa mi zlievajú. Práve týmto mi život v Paláci pripomínal ten, ktorý som žila v Salviinom sídle. Aj napriek hostiteľovej štedrosti a pohodliu, ktoré som tu mala, som sa necítila príjemne. Na každom kroku mi totiž niečo pripomenulo, že som tu vlastne väzňom, aj keď v podstate dobrovoľným. No tak či tak, stále to bol len väzeň. A neprešiel jediný deň, kedy by som nepremýšľala, ako sa odtiaľto dostať.
Samozrejme, moje šance boli mizivé. Stráže boli na každom kroku, perfektne vyzbrojené a pripravené v momente konať. Priamy útek by bol doslova samovraždou a dostať sa odtiaľto nepozorovane by, ako som zistila, vyžadovalo aspoň jedného komplica. No toho som tu nemala šancu zohnať.
Snáď by som aj bola schopná vypozorovať niečo, čo by mi mohlo pomôcť sa odtiaľto dostať. Alebo niečo, čo by pomohlo, keby ma chcel odtiaľto niekto dostať. Nemala som však príležitosť.
Vždy, keď som totiž chcela niečo zistiť, ma niekto vyrušil. Buďto nejaká slúžka pýtajúca sa, či si niečo neželám, niektorý zo strážcov alebo aj sám domáci pán. Hoci ten ma navštevoval skutočne výnimočne; mal dosť svojich starostí. Mne to však úplne vyhovovalo. No hlavne ma od plánov na útek odpútavala prítomnosť Eliany.
Eliana bola Ferrugineovou sestrou, dievčaťom, ktoré som zachránila. A tiež bola mojou priateľkou a - aj keď možno nedobrovoľnou - protivníčkou v jednej osobe.
Eliana bola ako slnko. Veselá, bezstarostná a stále rozprávala. Mala šestnásť rokov, bledšiu pleť, prenikavé ako noc čierne oči a dlhšie havranie vlasy, väčšinou zapletené do dvoch vrkočov, ktoré nosila obtočené okolo hlavy. A hoci od dievčat jej veku a postavenia sa očakávalo, že budú chodiť na plesy a zoznamovať sa so zámožnými ľuďmi, ona podobné veci z duše nenávidela. Najradšej trávila čas v záhrade, medzi stromami, kvetmi a štebotajúcimi vtákmi. Tam som ju tiež prvýkrát stretla.


~*~*~


Bolo to večer toho dňa, kedy mi Ferrugines predostrel svoju ponuku. Nemohla som už vydržať vnútri, mala som pocit, akoby sa steny okolo mňa sťahovali a chystali sa ma rozmliaždiť. Akoby mi mal strop každú chvíľu padnúť na hlavu, podlaha akoby mi čochvíľa mala zmiznúť spod nôh. Tak som vyšla z izby a poprosila prvú slúžku, ktorú som stretla, aby ma vyviedla do záhrady.
Večer bol teplý a dusný. Ani vtákom sa nechcelo spievať, všetko bolo omámené a tiché. Vo vzduchu sa vznášala opojná vôňa čerešní a ruží.
Záhrada bola ponorená v tichu, pokojná, opustená. Kráčala som do nej čoraz hlbšie a obzerala sa okolo.
Pekne upravený trávnik a stromy, fontána, v ktorej zurkotala voda. Pripomínalo mi to jeden z tých parkov, ktoré sa nachádzali okolo francúzskych zámkov, len s tým rozdielom, že táto záhrada vyzerala akosi prirodzenejšie, živšie; nie tak umelo a prezdobene. V čomsi sa podobala na záhradu, ktorá sa nachádzala za Dariusovým zámkom, no pritom bola úplne iná. Možno to bolo len tou vôňou ruží, pokojným tichom a nádherným západom slnka, aké som vídavala len tam...
Zarazila som sa, keď som začula akýsi zvuk. Zastala som a započúvala sa.
Jemný dievčenský hlas spieval akúsi jednoduchú, no pritom veľmi peknú pieseň.
Neodolala som, akosi automaticky som vykročila za ním.
Sedela na lavičke pod stromom priam obsypaným ťažkými ružovými kvetmi. Najskôr som nevedela, čo mám robiť. Dlhšiu dobu som tam len bezradne stála, hľadela na dievča, ktorého vinou som sa dostala do takýchto problémov a cítila, ako sa ma pomaly zmocňuje hnev.
Pomohla som jej, zachránila som ju a ona sa mi odvďačila tým, že ma vydala Ferrugineovi? Prečo? A teraz si tam sedí a spieva; vôbec ju netrápi, že som v peknej šlamastike, netuší, že v ohrození nie som len ja, ale aj Darius.
Ani neviem, čo som vtedy chcela spraviť. Či sa otočiť a odísť, či ísť k nej. No nemala som čas na to, aby ma hnev ovládol. Čosi v jej hlase ma zastavilo.
Bol v ňom smútok. Nie ten očividný smútok, ktorý by sa dal vypozorovať. Tento smútok bol skrytý, skrytý hlboko v nej, v jej vnútri. Bolo dosť možné, že ani ona sama o ňom nevedela. No i tak tam bol, cítila som ho, ako ju postupne zväzoval a nedovoľoval jej dýchať... Prišlo mi jej ľúto. Vyzerala tam tak osamelo, akoby sa o ňu nikto nezaujímal. Vykročila som k nej.
Kráčala som potichu, nechcela som ju rušiť. Jej spev bol naozaj krásny, precítený.
Všimla si ma až keď som bola temer pri nej. Prudko zodvihla hlavu, pozrela na mňa najprv vystrašene, akoby som ju prichytia pri niečom zakázanom. Keď ma však spoznala, jej tvár sa uvoľnila a na perách sa jej usadil veselý, úprimný úsmev. Trochu ma to zmiatlo.
,,Ah, to si ty!" Z jej hlasu znel smiech.
,,Som rada, že si tu." Vstala a podávala mi ruku.
,,Brat ti o mne už určite hovoril. Ja som Eliana, ale všetci mi hovoria len Liana. Aj ty ma tak, prosím, volaj."
Bola som zaskočená jej priateľským a priamym správaním. Neviem, čo som od nej očakávala, no určite nie toto.
,,A... ahoj. Ja som Anna," prijala som váhavo podávanú ruku.
,,Anna? Pekné meno. Hodí sa k tebe," skonštatovala.
Usmiala som sa, no stále trošku zmätene. ,,Ďakujem."
Eliana mi úsmev opätovala.
,,Nejdeš sa prejsť?" opýtala sa po chvíli, ,,záhrada je takto pri západe slnka nádherná."
Prikývla som.
Mala pravdu. Záhrada bola skutočne nádherná. Ožiarená červenými lúčmi s ovzduším naplneným omamnou vôňou kvetov, ktoré vždy večer za bezvetria voňajú najkrajšie. Chvíľu sme kráčali mlčky, no potom sa Liana rozhovorila.
,,Som skutočne rada, že si tu," povedala potichu. Pozrela som na ňu.
Hlavu mala vyvrátenú, pohľad upretý na nebo, v očiach zamyslený výraz.
,,Bola by som nešťastná, ak by som sa ti nemohla poďakovať." Zastala a pozrela na mňa. Jej výraz bol úplne vážny, v zvláštnom kontraste oproti jej predošlému správaniu.
,,Ďakujem, že si ma zachránila, Anna. Neviem, čo by som bola robila, ak by si tam neprišla. Asi by som... eh, naozaj neviem. No to, ako si porazila tých chlapov..." opäť sa usmiala, jej oči nadšene zažiarili, ,,to bolo jednoducho úžasné. "
,,Ja... ďakujem," usmiala som sa, trochu zaskočená jej nadšením. Iba nad tým mávla rukou.
,,Aj ja by som chcela vedieť takto bojovať," povedala, opäť sa zahľadela na nebo a pomaly vykročila, ,,ale brat by mi niečo také nedovolil." Išla som vedľa nej. Pomaly sme prechádzali pomedzi ovocné stromy.
Chvíľu bolo ticho, no potom sa Liana opäť rozhovorila. Rozprávala mi o sebe, o svojom bratovi. O ich rodičoch, ktorí zomreli keď bola ešte bábätko, takže sa na nich vôbec nepamätá, aj keď sú v dome ich portréty. Rozprávala mi o svojom detstve, ako sa s bratom hrávali v záhrade a komnatách paláca. Hovorila mi o nudných večierkoch a ešte nudnejších nápadníkoch, ktorých má - hlavne vďaka svojmu a bratovmu postaveniu a majetku - neúrekom a z ktorých ju nedokázal ani jeden upútať. Ako ju služobníctvo len otravuje a nedopraje jej chvíľku súkromia. O všetkých zákazoch a príkazoch, ktoré musí dodržiavať. Porozprávala mi, ako pred týmto všetkým uniká sem, do záhrady, kde ju nikto nenájde, ak sa mu sama neukáže. Kde sa dá dobre premýšľať a kde sa vždy dokáže upokojiť, keď je nahnevaná alebo smutná, aj keď sa tak necíti často.
,,Je tu príjemnejšie ako v mojich komnatách," povedala mi. ,,Nikto ma tu neotravuje, pretože sem nikto nechodí. Možno iba ak záhradník, ale ten vie, že keď sem prídem, nechcem, aby ma niekto vyrušoval. Tak ma nechá osamote." 
Ja som po celý čas mlčala a počúvala ju. Neviem, nad čím presne som rozmýšľala. Možno som si predstavovala, aké to muselo byť, keď sa tu hrávala s Ferrugineom, keď boli ešte deti. Alebo som uvažovala, aké to asi je, keď si vás chce zobrať toľko mužov len kvôli tomu, že ste bohatá. 
Vtedy musí byť naozaj poriadne ťažké nájsť si niekoho, kto by ťa mal naozaj rád, pomyslela som si.
No vo všeobecnosti som nerozmýšľala nad ničím, len som ju počúvala a užívala si pokoj prostredia.
Eliana bola jednoduchá, otvorená a kamarátska. A práve niekoho takého som potrebovala, aby zahnal chmúrne myšlienky, ktoré sa ma občas zmocnili. S ňou som sa cítila uvoľnene a spokojne, nemusela som sa ničím zaťažovať. A nemohla som sa na ňu ani poriadne hnevať. Nie po tom, ako sa ku mne správala, ako sa smiala, ako milá bola. A už vôbec nie po tom, čo mi povedala, že ma sem zavolala len preto, aby sa mi mohla poďakovať.
Bol tu však jeden malý problém, ktorý mi zabraňoval úplne sa uvoľniť a smiať. Problém, ktorý by mohol byť veľmi závažný, ak by som nebola opatrná. 
Eliana milovala svojho brata. Zbožňovala ho, spravila by preňho čokoľvek. A práve preto som si musela dávať veľký pozor na to, čo jej poviem, ako sa budem správať. Musela som si dávať pozor, aby som neurobila niečo, čo by mohlo pôsobiť podozrivo, aby som o jej bratovi nepovedala čosi, čo by ju mohlo uraziť.
Okrem toho, aj napriek jej priateľstvu, aj napriek tomu, že bola úplne nenútená, aj keď som sa s ňou cítila príjemne, nemohla som vedieť, či to len nehrá, či to nie je len jeden z Ferrugineových trikov, ako zo mňa dostať informácie. Nemohla som si dovoliť by ť neopatrná.
Zostali sme v záhrade dovtedy, kým slnko nezapadlo a na zem sa zniesol súmrak.
,,Mali by sme sa už vrátiť," usmiala sa na mňa Liana. Rovnako s úsmevom som prisvedčila.
Vošli sme dnu a dievčina ma previedla spleťou chodieb späť ku mojej izbe.
,,Bolo mi s tebou fajn," usmiala sa opäť, ,,dúfam, že sa so mnou pôjdeš zase niekedy prejsť. Je príjemné mať niekoho, kto ťa vypočuje."
,,Rada pôjdem," prikývla som. Elianu to očividne potešilo.
,,Výborne! V tom prípade môžeme ísť zajtra pred obedom. Nie je nič lepšie ako ranná prechádzka. A môžeš mi zase na oplátku povedať niečo o sebe! Dnes som ťa vôbec nepustila k slovu, prepáč!" zasmiala sa. Ja som sa musela veľmi ovládať, aby som sa nezamračila.
,,To je v poriadku," usmiala som sa.
,,Výborne! Tak sa uvidíme pri večeri. Bude tak o hodinku. Niekoho po teba pošlem." Nato sa s úsmevom otočila a odišla.
Vošla som do izby a zavrela za sebou dvere. Nevedela som, čo si mám o tej dievčine myslieť. Či je skutočne taká priateľská, alebo to len šikovne hrá. Bolo zvláštne, aká bola nadšená, veselá. Hlavne po tom, čo som počula ten smútok v jej hlase.
S povzdychom som prešla najskôr ku posteli a potom k oknu. Ešte stále bolo otvorené a dovnútra ním prenikal svieži, no pritom teplý večerný vzduch.
Ak by chcela vyzvedať, bola by taká prechádzka výbornou príležitosťou, pomyslela som si a pevne zovrela podokenicu. Bola vyhriata slnkom.

Pred večerou prišla tá istá dievčina, ktorá mi pomáhala pripraviť sa na obed. Doniesla mi opäť iné šaty - tentokrát čierne s jemnou striebornou výšivkou - a čierne topánky a prečesala mi vlasy. Teraz ich však zaplietla do voľného uzla.
Pri ceste do jedálne ma už nesprevádzali žiadni strážcovia, no stretli sme ich. Stáli nehybne, ako živé sochy na chodbách a ja som na sebe cítila ich pohľad. Nebolo to príjemné.
Dievča ma doviedlo pred jedáleň a odišlo. Zhlboka som sa nadýchla - tak ako minule - a vošla.
Miestnosť bola rovnako tmavá ako pri obede a stôl teraz nebol prestretý pre dve, ale pre tri osoby. Pri krbe, v ktorom plápolal oheň stáli Ferrugineus a Eliana a potichu sa rozprávali.
Opatrne som za sebou zavrela dvere. Až vtedy zaregistrovali moju prítomnosť; Eliane sa na tvári zjavil úprimný veselý úsmev a Ferrugineovi ten istý chladný výraz, aký mal aj počas obeda.
,,Ahoj!" zavolala Liana s úsmevom a hneď prišla ku mne.
,,Som rada, že si tu. Potrebujem sa s tebou zhovárať," usmiala sa a viedla ma k stolu. Sedela som tam, kde minule.
,,Rád vás opäť vidím." Ferrugineov hlas bol rovnako tichý a rovnako neosobný ako predtým.
,,Aj ja vás," oplatila som mu zdvorilostnú frázu, hoci jej pravdivosť bola - aspoň v mojom prípade - temer nemožná.
Večera sa podobala obedu ako vajce vajcu, len s tým rozdielom, že tentokrát tu bola aj Eliana. Po jedle sme sa opäť presunuli do salónika.
,,Tak, keď sme sa tu tak pekne zišli, mohol by si hádam nášmu hosťovi oznámiť tú novinu, všakže?" usmiala sa Liana na brata. Ten jej úsmev síce opätoval, no dosť chladne. Zdalo sa však, že ju to nijako nevyviedlo z miery. Zrejme bola na takéto bratovo správanie zvyknutá.
,,Iste." Obrátil sa na mňa.
 ,,Neviem, či ste už o tom počuli, no v mojom paláci sa každoročne koná maškarný bál. Tento rok tomu nebude inak, a keďže ste teraz mojím hosťom, bol by som poctený, keby ste naň prišli tiež." Zahľadel sa mi do očí. Tie jeho boli chladné, no zároveň v nich bolo niečo zvláštne. Za tým chladom bolo ešte čosi, len som nedokázala zistiť, čo.
,,Pokiaľ ide o masku," ozvala sa zrazu Eliana, ,,to by nemal byť problém. Poviem krajčírke, aby ti niečo ušila. Budeš vyzerať skutočne nádherne. A bude tam aj veľa známych ľudí a nikto ťa tam nespozná. Neboj sa, bude to zábava," hľadela na mňa. Vedela som, prečo tak veľmi chce, aby som tam šla. Ju takéto veci vôbec nebavili a tak by bola rada, keby tam mala niekoho, koho by poznala a s kým by sa až tak nenudia. Zamyslela som sa.
Na jednu stranu to bolo riskantné, no na druhú...
Ktovie, čo všetko tam môžem zistiť? Možno sa tam dozviem informácie, ku ktorým by som sa inak nedostala.
Pozrela som na Lianu a potom na Ferruginea.
,,Rada vaše pozvanie prijmem." Usmial sa, prvýkrát to nebol ten chladný úsmev.
,,To ma teší." Chvíľu sme si opäť hľadeli do očí. Pokúšala som sa objaviť v nich niečo, čo by mi o ňom povedalo viac, no bolo to temer nemožné.
,,Skutočne pôjdeš? To je výborné! Dám ti ušiť tie najkrajšie šaty, aké si kedy videla!" tešila sa Eliana. Musela som sa nad jej nadšením pousmiať.
,,Ples bude o dva týždne a trvať bude tri dni," prehovoril Ferrugineus potichu a prerušil tak sestrino štebotanie.
,,Bude tam aj zopár Rhionových úradníkov, ale vzhľadom na to, že budete mať masku by vás nemal nikto spoznať."
Prikývla som.
,,Teraz ma, prosím, ospravedlňte. Mám ešte prácu. Dobrú noc." S tým sa zodvihol a odchádzal.
,,Dobrú noc."
Akonáhle sa za ním zavreli dvere, Liana sa opäť rozhovorila.
,,Neboj sa, bude to ten najúžasnejší ples, aký si kedy zažila. To ti sľubujem," povedala, keď sme už stáli pred dverami mojej izby. Usmiala som sa.
,,O tom nepochybujem," povedala som jej, načo sme si taktiež popriali dobrú noc a ja som vošla do izby. Zavrela som za sebou dvere a oprela sa o ne.
Spomenula som si na ples v Darenovej a Lillieninej dedine.
Nebude najúžasnejší, pomyslela som si, odlepila sa od dverí a prešla k posteli.
Ale musím naň ísť. Je možné, že sa tam dozviem niečo dôležité.
Bolo to zvláštne. Cítila som sa zvláštne. Beznádej, ktorá ma napĺňala, keď ma sem doviedli, postupne mizla. Mala som cieľ a teda som sa mala čím zaoberať. Na zúfalstvo už nebolo miesta.
S povzdychom som si vyzliekla šaty a obliekla si nočnú košeľu, ktorú som našla zloženú na posteli. Keď som si predstavila Lianu a jej nadšenie, keď som jej povedala, že na ten ples pôjdem, mala som zvláštny pocit, akoby som ju zrádzala. Potriasla som hlavou, aby som z nej tú myšlienku vyhnala, nahla sa k nočnému stolíku a sfúkla sviečku.
Zvláštny pocit, zaspávať bez Kleopatry, napadlo ma. Pevnejšie som sa zakrútila do prikrývky a zavrela oči. Bola som tak zabratá do myšlienok, že som ani nevedela, kedy som zaspala.


~*~*~


Ferrugineus dodržal svoje slovo a tretí deň môjho pobytu sa ma spýtal, či som sa rozhodla zostať. Musela som túto ponuku prijať, nemala som na výber. Súhlasila som.
Eliana bola, samozrejme, nadšená. Ja som jej radosť nezdieľala. Nemala som však čas sa tým zaoberať. Myšlienky mi zabiehali úplne iným smerom.
Každý deň som myslela na Dariusa. Prvé dni som čakala, že ma príde zachrániť. Že sa jednej noci objaví v mojej izbe a vezme ma preč. Nič také sa však nestalo.
Najskôr som bola nahnevaná. To sa ani nepresvedčí, či som v poriadku? Čo keby ma tu náhodou mučili?
Postupom času som si však uvedomila, že takto to nepôjde. Že toto nie je ako vo fantasy knihách, kde sa chlapík znenazdajky objaví, pobije polovicu stráží v zámku, zachráni svoju chránenkyňu z pazúrov zla a ujde. Také jednoduché to nebolo.
Nielen, že by bolo niečo podobné aj pre niekoho ako bol Darius dosť riskantné. Upír si musel uvedomiť, že pokiaľ ma Ferrugineus doteraz nevydal Čiernej jazde, pravdepodobne to ani tak skoro nespraví. Že z nejakého dôvodu chcel moju prítomnosť udržať v tajnosti. A pokiaľ by teraz zaútočil na Palác, niekto by sa o mne určite dozvedel. Niečo také by sa len tak neututlalo.
A - hoci to bolo až o čosi neskôr - uvedomia som si aj to, prečo sa nepotreboval presviedčať, či som v poriadku. Aduantio Sanguis by mu iste naznačilo, keby som bola v nebezpečenstve. A tak mi nezostávalo nič iné ako čakať.
Čas som trávila prevažne s Elianou. Jej bezstarostnosť a uvoľnenosť ma upokojovala. Potrebovala som trochu skľudnenia. Ani som nevedela prečo, no po tom, ako som prijala Ferrugineovu ponuku sa ma zmocnil aký si nepokoj. Zvláštna nervozita, ktorá sa vznášala v povetrí kamkoľvek som sa pohla. Niečo sa malo stať, to som vedela.
A rovnako ma znepokojovalo aj správanie samotného pána Cabecery.
Stále bolo rovnako zdvorilé a s miernym odstupom. No už to nebol taký odstup ako na začiatku. To, čo na znepokojovalo však bolo to, ako sa na mňa pozeral. Ten pohľad sa mi vonkoncom nepáčil. A vôbec som sa v jeho prítomnosti cítila akosi... nesvoja, snáď až ohrozená, dalo by sa povedať. Hádam som už vtedy akosi podvedome vycítila nasledovné udalosti...

Bolo to práve deň pred plesom, keď ma po obede Ferrugineus pozval na prechádzku po záhrade. Nejako veľmi ma to neprekvapilo, zo dva razy to už spravil. Vtedy sme sa však len prechádzali a viedli zdvorilostný rozhovor. Teraz malo íst o niečo iné.
,,Rozmýšľal som nad situáciou, v ktorej sa nachádzate," ozval sa môj spoločník, keď sme prišli k miestu, kde som sa prvýkrát stretla s Elianou. ,,Nad tým, ako vás uchrániť pred Rhiionovým hnevom aj po tom, čo sa celá situácia upokojí."
,,Skutočne?" pozrela som naňho. Uvedomila som si, že hľadí na mňa.
,,Áno. Iste, viem, že na to idem dosť zostra, no zdá sa mi, že v terajšej situácií iné východisko ani neexistuje."
Zamračila som sa, no rýchlo som svoj výraz skryla. Nepáčilo sa mi, akým smerom sa tento rozhovor uberal...
,,Bohužiaľ nemám veľa času, preto nebudem chodiť okolo horúcej kaše," povedal. Jeho výraz bol vážny.
Toto sa mi nepáči... pomyslela som si.
,,Ak poznáte Ríšske zákony, iste viete, že existuje jedna možnosť, ako získať milosť. A ja si myslím, že v tejto konkrétnej situácií je to zrejme aj jediná možnosť. A tou je sobáš."
Zarazila som sa a vytreštila naňho oči.
Snáď si zo mňa uťahuje?!
Chladne sa usmial, môj šok sa nedal prehliadnuť.
,,Predpokladám, že ste už pochopili, čo vám tým chcem naznačiť. Rozumiem, že na vás idem dosť zhurta, no teraz skutočne nie je času nazvyš."
Dúfam, že nemyslí to, čo myslím ja! úpela som v duchu. Bohužiaľ, myslel.
,,Preto vám chcem navrhnúť, aby ste sa za mňa vydali."
Zalapala som po dychu. Do poslednej sekundy som sa nedovažovala ani pomyslieť, že by niečo tak šialené skutočne vyslovil.
To hádam nemyslí vážne? Prečo by to, preboha, robil? To chce fakt umrieť?!
V tom momente som to nedokázala pochopiť. Keby snáď predtým niečo naznačil, aspoň správaním, aby som sa na to mohla trochu pripraviť... Ale on to povedal len tak, z ničoho nič a dokonale ma tým odzbrojil.
,,Ja... Ja som..." Nevedela som nájsť tie správne slová.
,,Nemusíte odpovedať hneď," prehovoril, keď videl, že sa k reči veľmi nemám. ,,Samozrejme si to premyslite. Nerád by som vás do niečoho tlačil."
No to iste, vôbec na mňa netlačíš... ! pomyslela som si ironicky, nahlas som však nepovedala nič. Ešte stále sa mi nevrátila reč. Po chvíli ma však niečo napadlo. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Prepáčte, ale... Ako iste vidíte, ja už som zasnúbená," zodvihla som ruku. Prsteň od Dariusa sa na slnku krásne zablyšťal. Ferrugineus sa len chladne usmial.
,,Áno? V tom prípade budete chcieť svojho snúbenca iste ochrániť, všakže?" V jeho hlase som počula slabý náznak výsmechu. 
Je možné, že našu hru prehliadol? Že vie, že v skutočnosti medzi mnou a Dariusom nič nie je? Nebola som si istá.
,,Predpokladám, že tým šťastným je váš tajomný sprievodca?" Chladne sa usmial.
,,Áno..." Zneistela som pri pohľade do jeho temných očí a on si to všimol. Výraz jeho tváre sa mi naozaj nepáčil.
,,V tom prípade vám snáď nemusím pripomínať, že váš snúbenec je na listine najhľadanejších osôb v Ríši. A pokiaľ by sa niekto - napríklad niektorý z necromancerov - náhodou dozvedel, že je tu, nemuselo by to preňho dopadnúť veľmi ružovo." Dôraz na slove ,náhodou´ sa nedal prepočuť.
Zbledla som. Vedela som, že Darius už proti necromancerovi bojoval a dopadlo to veľmi zle. Ak by naňho opäť zaútočili cez deň, keď má svoju ľudskú podobu... On neovláda mágiu, prakticky by nemal šancu... Cítila som, ako sa ma zmocňuje hnev.
Ten podliak ma vydiera!
,,To by nemuselo," prisvedčila som, takisto chladne. Ferrugineovi úsmev z tváre nezmizol.
,,V tom prípade pevne verím, že moju ponuku zvážite. Bol by som rád, ak by ste mi svoje rozhodnutie oznámili po plese. Myslím, že tri dni by vám mohli na premyslenie stačiť. Ak by ste však potrebovali viac času, rád vám ho poskytnem. Skutočne by som bol nerád, aby ste mali pocit, že na vás tlačím. A teraz ma, prosím, ospravedlňte. Ako som už hovoril, potrebujem si ešte niečo zariadiť. Uvidíme sa pri večeri. Želám vám príjemný deň." S ľahkou poklonou mi pobozkal ruku, otočil sa a odišiel.
Hodnú chvíľu som tam bez slova stála a hľadela za ním. Nevedela som, čo mám robiť.
Moje pocity boli zmätené. Jednak som zúrila, že ma chce takto vydierať, jednak som sa bála, ako o seba, tak o Dariusa. V tomto momente hlavne oňho.
Pomaly som vykročila smerom k Palácu. Hlavu som mala plnú zmätených myšlienok, nedokázala som sa poriadne sústrediť. Hnev zo mňa začal pomaly vyprchávať, až zostali len obavy a neistota.
Úplne automaticky som poprosila jedného zo sluhov, aby ma doviedol do mojej izby. Počas cesty som premýšľala.
Keď sa za mnou zatvorili dvere, zúfalo som zaťala ruky do pästí. Mala som pocit, že nemám na výber, že si Ferruginea jednoducho musím vziať. Prešla som k posteli a zvalila sa na ňu. Cítila som sa bezmocná.
Ten... !
Zaborila som si ruky do vlasov.
Čo mám teraz asi tak robiť? Mám si ho vziať? Preboha, to nemôžem!
Vstala som a prešla k oknu. Otvorila som ho.
Čerstvý vzduch mi aspoň trochu prečistil hlavu.
Teraz o tom nebudem uvažovať, rozhodla som sa napokon. Nemalo by to absolútne žiadny zmysel. Najskôr si to nechám trochu uležať v hlave...
Zavrela som okno, vrátila sa k posteli a opäť si na ňu ľahla. No i keď som nechcela, jednoducho som nad Ferrugineovými slovami musela premýšľať.
Je to absurdné.
Nechápala som, prečo by si ma chcel Ferrugineus vziať. Niekto s jeho postavením by si mohol pokojne vyberať. A on požiada o ruku mňa?
Požiada o ruku... už aj to mi znelo absurdne. Mala som pocit, akoby som sa ocitla v nejakom béčkovom romantickom filme.
Toto sa predsa nemôže diať mne! 
Potriasla som hlavou. Najskôr sa dostanem sem, do Ríše, potom zistím, že ju mám zachrániť a nakoniec si ma chce vziať jeden z mojich nepriateľov? To je blbosť! Také niečo sa predsa deje len v knihách. A aj to len v tých preromantizovaných hlúpostiach, ktoré som nikdy nemala obzvlášť v láske!
Celé mi to pripadalo ako jeden veľký omyl. Zavrela som oči.
Preboha, veď mám len sedemnásť! Nemôžem sa vydávať!
Okrem toho, ak by na to Rhiion prišiel, nepochybne by zúril. To by Ferrugineus skutočne riskoval jeho hnev?
Dlho som ležala na posteli a premýšľala. Asi som musela zaspať, pretože keď som neskôr otvorila oči, slnko za oknom práve zapadalo. No spolu s prebudením som si uvedomila jednu vec. Pokiaľ si ma Ferrugineus nechce vziať z lásky - o čom som silne pochybovala -, potom tu bude už len jedna možnosť. A tou bola moc.
Mať za ženu Artemis by mu iste zaistilo rešpekt a uznanie. 
Z myšlienok ma vyrušilo zaklopanie.
,,Ďalej!" odpovedala som akosi automaticky.
,,Ahoj! Neruším?"
Pozrela som na Elianu. Usmievala sa a zvedavo si ma prezerala.
,,Iste, že nie."
Dievča za sebou zavrelo dvere, prešlo k posteli a posadilo sa na matrac vedľa mňa. Usmiala sa.
I keď som to zo začiatku - a hlavne po tom, čo som sa jej vinou dostala sem - považovala za nepravdepodobné - ak nie priam nemožné -, za tie dva týždne sa  nás stali celkom dobré kamarátky. Aj keď som sa pri nej nedokázala cítiť tak uvoľnene a prirodzene ako pri Lillien či Alane. Bol to však spôsobené hlavne tým, že som si pri nej musela neustále dávať pozor na jazyk.
,,Deje sa niečo? Si akási zamyslená," opýtala sa.
,,Tvoj brat ma požiadal o ruku," vyhŕkla som bez rozmyslu, ani som na ňu nepozrela. Až keď bolo dlhú chvíľu ticho, stočila som k nej zrak.
Sedela tam očividne v úplnom šoku a hľadela na mňa široko roztvorenými očami.
,,To... To ako naozaj?" dostala napokon zo seba, pričom zo mňa nespúšťala zrak.
,,Hej."
Eliane sa na tvári objavil široký úsmev.
,,Ale to je úžasné! Skvelé! Budeme sestry!" jasala nadšená čiernovláska. Povzdychla som si.
,,Hej. Naozaj skvelé," odpovedala som. Zdalo sa, že si sarkazmus v mojom hlase nevšimla.
,,A čo si mu odpovedala?" Hľadela na mňa nedočkavo svojimi veľkými očami a vyzerala ako malé dieťa, ktoré pozerá na darčeky pod vianočným stromčekom a háda, čo to asi tak môže byť. Potlačila som povzdych.
,,Že si to ešte musím rozmyslieť," odpovedala som popravde. Zdalo sa, že ju to trochu sklamalo.
,,Aha..." Chvíľu bolo ticho.
,,Tak si to teda rozmysli!" usmiala sa napokon. Prekvapene som na ňu pozrela.
,,Ale aj viem, že jeho ponuku prijmeš! Môj brat je úžasný človek, ver mi!"
Hľadela som na ňu. Bola tak nadšená! Zrejme ani len nepripustila možnosť, že by som mohla uvažovať inak, ako že tú ponuku prijmem. Určite sa tešila, že bude mať konečne niekoho, s kým si bude rozumieť, kto s ňou bude chodiť do záhrady a tráviť nudné spoločenské podujatia.
Usmievala som sa, počúvala jej veľkolepé plány do budúcnosti a prikyvovala. Nemala som to srdce jej povedať, že na ten sobáš nikdy nepristúpim...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenny Vampire Lenny Vampire | E-mail | Web | 8. června 2011 v 20:43 | Reagovat

:-) Tak to jsem zvědavá, jak toto dopadne...

2 Seléna Seléna | 6. března 2012 v 0:16 | Reagovat

AAAAAAAAAAAaaaaaa prosim poves ze se tady objevijou jeste dalsi kapitoly??????

3 Selené Selené | Web | 7. března 2012 v 13:05 | Reagovat

ahojky krásná povidka,těším se na další pokračování jestli ještě bude???

4 Selené Selené | Web | 17. března 2012 v 16:46 | Reagovat

ahoj znova já já vím, je to pomalu dva roky ale prosím je možné přidat další kapitolu??

5 jannuš (autorka poviedky) jannuš (autorka poviedky) | Web | 9. dubna 2012 v 11:01 | Reagovat

[4]: Kapitola je na mojom blogu; ak by si chcela, môžeš sa pozrieť tam ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama