Autorka→ cibuloveocko@azet.sk
,,Ale no táák. Určite by to šlo aj lacnejšie." urobila som na predavača tvár
nevinného dieťaťa. ,,To teda nie! Elise je jednou z noviniek! Nemôžeme ho predať
pod cenu." oponoval mi predavač. Hm... Takže treba ísť na to vydieračsky.
,, Môj zlatý. Ak ho nedáte pod cenu, spravím takú scénu že sa z toho do konca
života nespamätáte, za to vám ručím. Viete aké by bolo ľahké nakecať na súde že
ste odporní skorumpovanci ktorí predávajú kradnuté autá??" Predavač tak zbledol,
až to nevyzeralo dobre. Asi som to prehnala. Zrazu som začula výkrik. So svojim
sluchom bolo jasné, že som počula aj to čo nemusela, vrátane toho čo Rose a
Emmet stvárali v izbe keď si mysleli že im nik nevenuje pozornosť, ale toto bolo
iné. Sprevádzal to aj divný treskot a buchot. ,,Prepáčte, dohodneme sa
nabudúce." povedala som tomu chudákovi chlapíkovi, ktorý si teraz utieral
spotené čelo vreckovkou. Skoro som vybuchla v smiech, keď som zbadala ako mu
odľahlo. Ľudskou rýchlosťou som vyšla z autosalónu ale ďalej som pokračovala
typickou rýchlosťou pre upíra. Zastavila som pred dverami kde ako som si stihla
v štyridsiatejpiatej stotine sekundy všimnúť ako nejaký týpek vytr
hol dvom chlápkom srdcia. Bolo jasné že to nie je človek. V tej sekunde som
stála pri ňom a ruku mu vrazila do chrbta a spravila presne to isté čo on tým
dvom. Teda trom. Zrak mi padol na tretieho chlapa bez srdca. Po ruke mi stekala
krv. V krku ma trochu pálilo ale po tých stoštyridsiatichpiatich rokoch som si
zvykla. Odhodila som srdce a dvihla zrak. Predo mnou stáli dvaja ľudia. Toho
jedného som nepoznala, ale vyvolával vo mne silný pocit že ho od niekiaľ poznám.
Ale to dievča... ,,Elena..." začal ten chalan ale ona len pokrútila hlavou. Och,
už som sa zľakla. ,,Ideme!" zahlásil a začal ťahať tú Elenu za sebou. Pritom ma
prebodával pohľadom. šla som pomaly za nimi a sledovala ako dievča ťahá k
ošumelému chrobáku z päťdesatych rokov. ,,Ehm... nechcem otravovať..." začala
som. ,,Ale otravuješ." zasyčal ten... Ani neviem ako sa volá. ,,Ponáhľate sa?"
trochu ho moja otázka zaskočila, ale prikývol. Asi si myslel že ho chcem p
ozvať na kávu. Tú som nepila už od... hm.. to je jedno. ,,Tak s týmto krámom sa
tam kam mierite tak rýchlo nedostanete." oslnivo som sa usmiala a rýchlo, teda
ľudským rýchlo som šla k môjmu Lamborgini Reventon. Keď som pri nich zastala,
obaja čumeli z otvorenou pusou. Otvorila som okienko a usmiala sa.
,,Nastupováť." nahodila som veselo. Elena stisla pery a pozrela na chalana. Ten
prikývol a obaja si nastúpili dozadu. ,,Máte radi rýchlu jazdu?" ,,Zmlkni už a
choď!" zahundral dotyčný ktorého meno neviem. A ani sa pýtať nebudem. ,,Rozkaz
šéfe. Kam to bude?" ,,Mystic Falls." tentokrát odpovedalo dievča. Ucukla som. No
rýchlo som sa spamätala. Motor Reventonu zavrčal a my sme sa pohli dosť rýchlo.
Elena ticho vykríkla. Bodaj by nie. Rútili sme sa po dialnici tristovkou.
Otočila som sa k nim dozadu a uškrnula sa. ,,Paráda nie?" Chalan zasyčal.
Prevrátila som oči a znova svoju pozornosť venovala šoférovaniu. Zapla som rádio
a začal
a si spievať. Hlas som mala o oktávu vyššie a myslíž že až tak falošne som
nespievala.
,,A sme tu." zahlásila som veselo. ,,Vďaka." zahlásil Bezmenný sucho. Zatresol
dvere Reventonu a šiel k dverám domu. Ani ho nenapadlo pýtať sa, ako viem ktorý
dom to bol. Jasné že pravdu by som povedať nemohla. Že podľa pachu. Pch.. Dvere
sa otvorili a stál tam chlalan o niečo mladší od Bezmenného. ,,Ide o Stefana..."
To meno vo mne vyvolalo spomienky. Aj keď hmlisté ale aj tak. /
Zelená lúka, ja, Damon, jeho mladší brat a mladý capko./
Potriasla som hlavou a sledovala ako Elena beží smerom k lesu. Vyšla som z auta
a zamkla ho. Obzrela som sa ale Bezmenného som nevidela. A ani Jeremyho. Z ich
rozhovoru som začula meno. Rýchlosťou svetla som vyrazila k lesu. Nebola som
síce tak rýchla ako Edward ale z našej famílie som bola druhá najrýchlejšia. Šla
som za Eleninym pachom a zastavila som sa až pri zrúcaninách Fells Church.
Opatrne som zišla dole schodmi a načúvala. ,,Stefan! Stefan!" ,,Nie Elena nejdeš
dnu!" ,,Pusti ma Damon! Pusti ma! Pusti!" zmes hlasov sa ozývala medz skalami. Bože. Stefan. Damon. Dievča čo vyzerá ako Katherine. Zišla som dole a a pozrela
sa do hrobky. Elena s Damonom sa prestali hádať a sledovali ma. Napoly zdesene a
napoly šokovane. Z tmavej hrobky sa pomaly vynorila postava. ,,Ale ale ale...
Katerina Fellová... Znova sa po..tokľých rokoch stretávame."
nevinného dieťaťa. ,,To teda nie! Elise je jednou z noviniek! Nemôžeme ho predať
pod cenu." oponoval mi predavač. Hm... Takže treba ísť na to vydieračsky.
,, Môj zlatý. Ak ho nedáte pod cenu, spravím takú scénu že sa z toho do konca
života nespamätáte, za to vám ručím. Viete aké by bolo ľahké nakecať na súde že
ste odporní skorumpovanci ktorí predávajú kradnuté autá??" Predavač tak zbledol,
až to nevyzeralo dobre. Asi som to prehnala. Zrazu som začula výkrik. So svojim
sluchom bolo jasné, že som počula aj to čo nemusela, vrátane toho čo Rose a
Emmet stvárali v izbe keď si mysleli že im nik nevenuje pozornosť, ale toto bolo
iné. Sprevádzal to aj divný treskot a buchot. ,,Prepáčte, dohodneme sa
nabudúce." povedala som tomu chudákovi chlapíkovi, ktorý si teraz utieral
spotené čelo vreckovkou. Skoro som vybuchla v smiech, keď som zbadala ako mu
odľahlo. Ľudskou rýchlosťou som vyšla z autosalónu ale ďalej som pokračovala
typickou rýchlosťou pre upíra. Zastavila som pred dverami kde ako som si stihla
v štyridsiatejpiatej stotine sekundy všimnúť ako nejaký týpek vytr
hol dvom chlápkom srdcia. Bolo jasné že to nie je človek. V tej sekunde som
stála pri ňom a ruku mu vrazila do chrbta a spravila presne to isté čo on tým
dvom. Teda trom. Zrak mi padol na tretieho chlapa bez srdca. Po ruke mi stekala
krv. V krku ma trochu pálilo ale po tých stoštyridsiatichpiatich rokoch som si
zvykla. Odhodila som srdce a dvihla zrak. Predo mnou stáli dvaja ľudia. Toho
jedného som nepoznala, ale vyvolával vo mne silný pocit že ho od niekiaľ poznám.
Ale to dievča... ,,Elena..." začal ten chalan ale ona len pokrútila hlavou. Och,
už som sa zľakla. ,,Ideme!" zahlásil a začal ťahať tú Elenu za sebou. Pritom ma
prebodával pohľadom. šla som pomaly za nimi a sledovala ako dievča ťahá k
ošumelému chrobáku z päťdesatych rokov. ,,Ehm... nechcem otravovať..." začala
som. ,,Ale otravuješ." zasyčal ten... Ani neviem ako sa volá. ,,Ponáhľate sa?"
trochu ho moja otázka zaskočila, ale prikývol. Asi si myslel že ho chcem p
ozvať na kávu. Tú som nepila už od... hm.. to je jedno. ,,Tak s týmto krámom sa
tam kam mierite tak rýchlo nedostanete." oslnivo som sa usmiala a rýchlo, teda
ľudským rýchlo som šla k môjmu Lamborgini Reventon. Keď som pri nich zastala,
obaja čumeli z otvorenou pusou. Otvorila som okienko a usmiala sa.
,,Nastupováť." nahodila som veselo. Elena stisla pery a pozrela na chalana. Ten
prikývol a obaja si nastúpili dozadu. ,,Máte radi rýchlu jazdu?" ,,Zmlkni už a
choď!" zahundral dotyčný ktorého meno neviem. A ani sa pýtať nebudem. ,,Rozkaz
šéfe. Kam to bude?" ,,Mystic Falls." tentokrát odpovedalo dievča. Ucukla som. No
rýchlo som sa spamätala. Motor Reventonu zavrčal a my sme sa pohli dosť rýchlo.
Elena ticho vykríkla. Bodaj by nie. Rútili sme sa po dialnici tristovkou.
Otočila som sa k nim dozadu a uškrnula sa. ,,Paráda nie?" Chalan zasyčal.
Prevrátila som oči a znova svoju pozornosť venovala šoférovaniu. Zapla som rádio
a začal
a si spievať. Hlas som mala o oktávu vyššie a myslíž že až tak falošne som
nespievala.
,,A sme tu." zahlásila som veselo. ,,Vďaka." zahlásil Bezmenný sucho. Zatresol
dvere Reventonu a šiel k dverám domu. Ani ho nenapadlo pýtať sa, ako viem ktorý
dom to bol. Jasné že pravdu by som povedať nemohla. Že podľa pachu. Pch.. Dvere
sa otvorili a stál tam chlalan o niečo mladší od Bezmenného. ,,Ide o Stefana..."
To meno vo mne vyvolalo spomienky. Aj keď hmlisté ale aj tak. /
Zelená lúka, ja, Damon, jeho mladší brat a mladý capko./
Potriasla som hlavou a sledovala ako Elena beží smerom k lesu. Vyšla som z auta
a zamkla ho. Obzrela som sa ale Bezmenného som nevidela. A ani Jeremyho. Z ich
rozhovoru som začula meno. Rýchlosťou svetla som vyrazila k lesu. Nebola som
síce tak rýchla ako Edward ale z našej famílie som bola druhá najrýchlejšia. Šla
som za Eleninym pachom a zastavila som sa až pri zrúcaninách Fells Church.
Opatrne som zišla dole schodmi a načúvala. ,,Stefan! Stefan!" ,,Nie Elena nejdeš
dnu!" ,,Pusti ma Damon! Pusti ma! Pusti!" zmes hlasov sa ozývala medz skalami. Bože. Stefan. Damon. Dievča čo vyzerá ako Katherine. Zišla som dole a a pozrela
sa do hrobky. Elena s Damonom sa prestali hádať a sledovali ma. Napoly zdesene a
napoly šokovane. Z tmavej hrobky sa pomaly vynorila postava. ,,Ale ale ale...
Katerina Fellová... Znova sa po..tokľých rokoch stretávame."


niečo nové
dobreeeee 